Forma, akou uchovávame a šírime myšlienky a poznatky, prešla v priebehu stáročí fascinujúcim vývojom. Od prvých primitívnych záznamov na hlinených tabuľkách až po dnešné elektronické publikácie, kniha zohrala a naďalej zohráva kľúčovú úlohu v civilizácii, kultúre a vzdelávaní. Tento článok sa zameriava na historický vývoj knihy, najmä na prechod od rukopisných foriem k masovej produkcii tlačou, a na rozdiely, ktoré tento proces priniesol do podoby a funkcie knihy.
Počiatky záznamu informácií: Predchodcovia knihy
Vo svojej podstate je kniha "rukopisná, tlačená alebo akýmkoľvek iným spôsobom rozmnožená neperiodická publikácia, ktorá je knihársky spracovaná vo zväzku a tvorí myšlienkový i výtvarný celok; historicky konštituovaný materializovaný spôsob fixácie duchovného (nemateriálneho) textového a obrazového obsahu s cieľom uchovať ho, ďalej odovzdávať a šíriť." Tento komplexný opis zdôrazňuje nielen fyzickú formu, ale aj hlbší význam knihy ako symbolu civilizácie a nositeľa písomného dedičstva.
Prvé pokusy o zaznamenávanie informácií sa objavili už v 5. tisícročí pred n. l. v Mezopotámii, kde sa používali hlinené tabuľky s klinovým písmom. V starovekom Egypte sa zase od 2. pol. 4. tisícročia pred n. l. stretávame s kostnými doštičkami, bronzovými nádobami a dokonca aj zvieracími kosťami a korytnačími panciermi v Číne, na ktoré sa zaznamenávali dôležité informácie už v 2. tisícročí pred n. l. Lyko a kôra zo stromov, známe ako brezové listiny, a opracovaná zvieracia koža, boli ďalšími materiálmi slúžiacimi na tento účel.
Významným krokom vpred bol vynález papyrusu v starovekom Egypte okolo 3. tisícročia pred n. l. Z rastliny šachora papyrusového sa zhotovoval pruh, na ktorý sa písalo, a ktorý sa potom zvinul okolo paličky. Takto vznikol zvitok, ktorý sa stal dominantnou knižnou formou antického sveta. Najstaršie nájdené papyrusové zvitky pochádzajú z 2. pol. 1. tisícročia pred n. l. a túto formu prevzali od Egypťanov Gréci a Rimania.
Vznik kódexu a rukopisnej knihy
Približne od 3. storočia pred n. l. sa v meste Pergamon v Malej Ázii začala používať nová forma písacieho podkladu - pergamen. Jednalo sa o odmastenú, obrúsenú a vyhladenú kožu oviec, kôz alebo teliat. Na pergamen sa písalo len z jednej strany a listy sa začali skladať do zošitovej väzby, čím sa priblížili k dnešnej forme knihy.
Za priameho predchodcu modernej knihy s knižnou väzbou sa považujú drevené doštičky potiahnuté voskom, známe ako voskové tabuľky alebo diptychy. Na tieto doštičky sa písalo rydlom a boli spojené remienkom do jedného zväzku. Na tomto princípe v Európe medzi 2. a 4. storočím n. l. vznikli kódexy a rukopisné knihy (manuskripty). Tieto knihy boli často bohato zdobené ilumináciami.
Kódexy pozostávali zo súboru zložených dvojlistov alebo viacerých listov zošitých do knižných zložiek. Ako písací podklad sa od 2. storočia používal papyrus, od 4. storočia pergamen a od 14. storočia papier. Kódexy sa vyrábali v rôznych veľkostiach, ktoré sa odvodzovali od počtu preložení archu pergamenu:
- Fólio (2o): Jednorazovo preložený hárok s 2 listami a 4 stranami.
- Štvrtka (kvart; 4o): Dvakrát preložený hárok s 4 listami a 8 stranami.
- Osmorka (oktáv; 8o): Trikrát preložený hárok s 8 listami a 16 stranami.
- Šestnástka (sedecimo; 16o): Štyrikrát preložený hárok s 16 listami a 32 stranami.
Tento systém formátov ovplyvnil aj dnešné štandardné rozmery kníh a spôsob skladania knižných zložiek. Kódexy priniesli oproti zvitkom zásadné výhody: text sa nemusel prispôsobovať veľkosti voľného miesta, bolo možné zhromaždiť viacero diel do jednej knihy, manipulácia bola pohodlnejšia, vyhľadávanie a orientácia v obsahu jednoduchšia a bolo možné kedykoľvek nalistovať inú stránku pri zachovaní pocitu celku.
Vynález kníhtlače: Revolúcia v produkcii kníh
Vynález kníhtlače, ktorý sa v európskom kontexte pripisuje Johannesovi Gutenbergovi v 15. storočí, predstavoval druhý najväčší medzník v histórii knihy. Hoci spočiatku rukopisné knihy koexistovali s tlačenými, technologicky rozvinutejšia kníhtlač, narastajúci dopyt po ilustrovaných knihách a prežitý umelecký stereotyp viedli k postupnému ústupu blokovej knihy, ktorá bola priamym predchodcom modernej tlačenej formy.
Bloková kniha, známa v Číne už od 7. alebo 8. storočia a v Európe od 1. polovice 15. storočia, využívala doskotlač. Celá strana knihy, vrátane textu a ilustrácií, sa vyrezala do drevenej dosky, ktorá sa následne potrela farbou a pritlačila na papier. Odtlačok nevznikal v kníhtlačovom lise, ale tlakom a krúživým pohybom hladidla. Bloková kniha si však zachovala graficko-výtvarné princípy stredovekého kódexu.
Gutenbergov vynález kníhtlače a literiny (zliatina olova, cínu a antimónu na odlievanie písmen) výrazne urýchlil a zlacnil výrobu kníh. Nastalo obdobie masovej produkcie, kde sa od tvorby jedinečného rukopisného predmetu prešlo k relatívne lacnému tlačenému produktu. Kniha sa stala najdôležitejším fenoménom sociálnej komunikácie a najrozšírenejším predmetom písomného dedičstva. Kníhtlač prispela k zvyšovaniu gramotnosti obyvateľstva, zatiaľ čo rast gramotnosti a zavedenie povinnej školskej dochádzky podporovali produkciu a distribúciu kníh.
Knihy vytlačené do konca roka 1500 sa nazývajú inkunábuly (prvotlače). Najstaršie z nich často imitovali rukopisné kódexy a iluminované texty, ktoré slúžili ako vzor estetických kvalít. Tlačená kniha sa však postupne od rukopisného vzoru emancipovala. Tento proces bol sprevádzaný unifikáciou typografie (grafické úpravy tlačených textov, najmä písma) a zdokonaľovaním techniky tlače. J. Gutenberg položil základy typografického obrazca dvojstrany, tzv. zrkadla sadzby, čo umožnilo zmeniť techniku čítania a zrýchliť zrakové vnímanie.
Fico s Rašim kladú vence na Slavíne pri príležitosti 81. výročia oslobodenia Bratislavy
S rastúcim dopytom po tlačených knihách rástol aj počet tlačiarní v Európe. Do popredia sa dostávalo nové typografické remeslo, zatiaľ čo profesie rubrikátorov a iluminátorov postupne ustupovali. Zlepšovala sa kvalita farby a tlačiarenských lisov. Presýtenie knižného trhu a vysoká konkurencia viedli k tomu, že knihy, o ktoré bol väčší záujem, sa niekedy vydávali v horšej kvalite. Od konca 16. storočia sa knižná produkcia sústreďovala predovšetkým na publikácie s vopred istým odbytom.
Priemyselná revolúcia a mechanizácia
Druhým významným medzníkom v histórii knihy bola priemyselná revolúcia a s ňou spojená mechanizácia výroby kníh. Kľúčovými vynálezmi boli parný tlačiarenský stroj (rýchlolis), vynájdený Friedrichom Gottlobom Koenigom v rokoch 1810 - 14 v Londýne, ktorý dokázal vytlačiť 200 - 250 výtlačkov za hodinu, a papierenský stroj, ktorý vynašiel Henry Fourdrinier v roku 1806. Papierenský stroj umožnil nielen zlacnenie papiera, ale aj jeho výrobu v rolách. V roku 1896 nemecký vynálezca Ottmar Mergenthaler vynašiel sádzací stroj Linotype, ktorý nahradil ručnú sadzbu písmen.
V 30. rokoch 20. storočia sa ako alternatívna, nízkonákladová forma rozšírili knihy s mäkkou väzbou, známe ako brožúry alebo paperbacks. Tieto knihy predstavovali najlacnejší spôsob vydávania, používaný najmä pri menej hodnotnej literatúre, cestovných sprievodcoch, vreckových vydaniach a pri prvých vydaniach s neistým odbytom. V 60. rokoch 20. storočia ručnú sadzbu nahradili moderné technológie.
Súčasné formy knihy: Tlačená, zvuková a elektronická
V súčasnosti patria k základným formám knihy tlačená (papierová), zvuková (audiokniha) a elektronická kniha.
Tlačená alebo papierová kniha je definovaná ako súbor papierových zložiek alebo listov, zviazaných vo forme tuhej alebo mäkkej väzby. Má niekoľko nezameniteľných špecifík: zamestnáva všetky čitateľove zmysly, predstavuje symbiózu poetickosti a tradície a každý exemplár môže v sebe uchovávať históriu svojej existencie.
Klasická stavba tlačenej knihy zahŕňa:
- Knižný blok: Súbor zviazaných (zošitých alebo zlepených) a orezaných vnútorných listov alebo zložiek. Nesie vlastný obsah knihy, ktorý môže byť textový, obrazovo-textový, čisto obrazový, numerický alebo iný.
- Knižná väzba: Má ochrannú a estetickú funkciu. Môže byť:
- Tuhá (tvrdá): Pôvodná forma väzby kódexového typu, pozostávajúca z prednej a zadnej knižnej dosky a chrbátnika. Vonkajšia strana je polepená kožou, imitáciou kože, plátnom alebo papierom. Tieto knihy sú často chránené oddeliteľným knižným prebalom alebo kartónovou kazetou. V Európe sú bežné, na angloamerickom trhu však prevládajú brožované knihy.
- Mäkká: Používa sa pri brožovaných knihách (paperbackoch), ktoré majú mäkkú obálku zvyčajne z kvalitného papiera vyššej plošnej hmotnosti, často s kriedovou úpravou.
Na vonkajšom obale knihy sa spravidla uvádzajú hlavný titul, meno autora, prípadne ilustrácia alebo fotografia. Knižný blok je s knižnými doskami spojený predsádkou (preložený list papiera, jedna časť prilepená na knižnú dosku, druhá na knižný blok). Pri lacnejších vydaniach môžu byť dosky nahradené papierovou obálkou. Na zadnej strane obálky alebo prebalu sa nachádza anotácia - stručná charakteristika diela.
Knižný blok sa člení na:
- Úvodné časti (preliminárie): Titulný list (s názvom, autorom, vydavateľom, rokom vydania) a rub titulného listu (s vydavateľským záznamom, copyrightom a ISBN). Predchádza mu patitul. Môže obsahovať aj venovanie, motto a iné.
- Hlavná (obsahová) časť: Autorom napísaný text, rozčlenený na oddiely, kapitoly, odseky, môže obsahovať ilustrácie a prílohy.
- Záverečná časť: Môže obsahovať doslov (epilóg), register, zoznam ilustrácií, bibliografické citácie, slovník, resumé, obsah a tiráž, prípadne erráta (zoznam chýb a ich opráv).
Viacero zväzkov, ktoré tvoria jeden celok, sa nazýva viaczväzkové dielo. Kniha s rôznorodými nesúvisiacimi textami je konvolút.
Tlačená kniha vzniká ako výsledok prepojenia viacerých činností: tvorby obsahu autorom (rukopis), tvorby ilustrácií, výroby papiera, vydavateľskej, polygrafickej a kníhkupeckej činnosti. Vydavateľstvo dohodne s autorom všetky náležitosti (väzbu, formát, farebnosť, náklad, kvalitu papiera), zabezpečí ISBN, redakčnú a jazykovú úpravu, korektúry, grafickú a typografickú úpravu. Grafická úprava je výsledné výtvarné usporiadanie prvkov, zatiaľ čo typografická úprava zahŕňa výber písma, jeho veľkosť a rezy. V súčasnosti túto prácu vykonáva grafik v počítačovom programe (desktop publishing, DTP), ktorý navrhne väzbu, formát a sadzbový obrazec.
Zvuková kniha (audiokniha) umožňuje konzumáciu obsahu prostredníctvom sluchu, čo je ideálne pre ľudí, ktorí nemajú čas čítať, ale chcú sa vzdelávať alebo zabaviť.
Elektronická kniha (e-kniha) predstavuje digitálnu verziu knihy, ktorú je možné čítať na rôznych elektronických zariadeniach (čítačky, tablety, smartfóny, počítače). Elektronické knihy prinášajú výhody ako okamžitá dostupnosť, možnosť vyhľadávania v texte, zmeny veľkosti písma a úspora miesta.
Aj keď sa forma knihy neustále vyvíja, jej základná funkcia - uchovávať, šíriť a sprístupňovať informácie a kultúrne dedičstvo - zostáva nezmenená. Každá forma knihy má svoje jedinečné čaro a svoje miesto v modernej spoločnosti.