V hlbokom zamyslení nad podstatou ľudského bytia sa vynára otázka, ktorá rezonuje naprieč storočiami a kultúrami. Podobne ako slávne „byť, či nebyť?“ zo Shakespearovho Hamleta, ktoré sa pýta na zmysel života, aj otázka „mať, alebo byť?“ od Ericha Fromma nás núti zamyslieť sa nad našimi základnými hodnotami a spôsobom, akým žijeme. Táto dilema sprevádza prakticky každého jednotlivca počas jeho životnej púte, formuje naše rozhodnutia a definuje naše šťastie.
Erich Fromm: Život a Diéla Mysliteľa
Aby sme plne pochopili Frommovu kľúčovú otázku, je nevyhnutné nahliadnuť do života a doby tohto významného mysliteľa. Erich Pinchas Fromm sa narodil v Nemecku v roku 1900 do židovskej rodiny. Jeho intelektuálna cesta bola mimoriadne široká a začala sa štúdiom talmudu s ambíciou stať sa rabínom. Neskôr sa však ponoril do štúdia sociológie, ekonomických vied, psychológie a medicíny, aby napokon zakotvil pri psychoanalýze. V tomto období svojej existencie sa vzdialil od náboženskej viery a oženil sa. Fromm bol žiakom Sigmunda Freuda, ale jeho záujem sa čoraz viac upieral na sociálne a ekonomické otázky, predovšetkým na postavenie robotníkov. Stal sa tiež významným členom Frankfurtskej školy, ktorá sa formovala na základoch marxizmu.
Jeho život poznačili aj osobné zdravotné problémy, konkrétne tuberkulóza, ktorá si vyžadovala obdobia stiahnutia sa z verejného života. Ďalším významným zlomom v jeho živote bol rozchod s prvou manželkou. V roku 1934, v čase narastajúceho nacistického režimu, Fromm emigroval do Spojených štátov amerických, kde začal prednášať na univerzite a publikovať v angličtine. Jeho prvým americkým dielom bolo paradoxne „Strach zo slobody“. Po rozvode s prvou manželkou sa oženil druhýkrát. Postupne sa začal odkláňať od Freudovho učenia a vydal sa vlastnou cestou. Spolu s druhou manželkou sa presťahoval do Mexika. Po jej smrti sa oženil tretíkrát. Počas pobytu v Mexiku napísal knihu obhajujúcu socializmus.
Frommove dielo „Umenie milovať“ sa stalo výzvou k ľudskosti a je dodnes považované za jedno z jeho najcennejších prác. V neskoršom období svojho života protestoval proti americkej zahraničnej politike a približoval spoločnosti obraz človeka v diele Marxa, obzvlášť toho Marxa, ktorý bojoval proti kapitalizmu, napriek tomu, že sám prežíval vďaka kapitálu bohatého továrnika. Za zmienku stojí aj jeho kniha „Ľudské srdce“, ktorá sa venuje témam egoizmu a narcizmu, a jeho angažovanosť v protestoch proti vojne vo Vietname. Jeho dielo „Anatómia ľudskej deštruktivity“ sa zaoberá hlbšími príčinami ľudskej agresie a ničivosti. Koniec života zastihol Fromma pripútaného na lôžko po sérii infarktov, pričom štvrtý znamenal jeho smrť.
Hoci Frommove knihy sú často obohatené o pozitívne posolstvá o ľudskosti a sebazdokonaľovaní, je dôležité poznamenať, že do konca života obhajoval socializmus a marxizmus. Jeho vzťah k západnému svetu, ktorý mu poskytol nový domov, nebol bez výhrad.
Vlastnenie ako cesta k šťastiu?
Po značnú časť ľudskej histórie bol majetok a bohatstvo koncentrovaný v rukách malej skupiny ľudí. S príchodom priemyselnej revolúcie sa však otvárali nové možnosti. Zlepšovala sa kvalita života a ľudia si mohli dopriať viac, než len prežívať z ruky do úst. To viedlo k predlžovaniu života a zlepšeniu zdravotného aj psychického stavu populácie. Ale je majetok a jeho vlastnenie skutočne cestou k šťastiu?
Môžeme si predstaviť generácie šľachticov a boháčov, ktorí si mohli dovoliť takmer čokoľvek. Z nášho pohľadu sa mohli zdať šťastní - mali dostatok jedla, honosné sídla, v dnešnej dobe by sme to prirovnali k luxusným automobilom. Ale je toto naozaj dostatočné pre pocit naplnenia?
V súčasnosti, aj tí, ktorí nepatria do strednej triedy, nieto ešte k bohatým, žijú v dobe, kedy sú obchody hojne zásobené a výber tovaru je bezprecedentný. Podľa Fromma však majetok sám o sebe k šťastiu nevedie. Ani bezbrehé uspokojovanie všetkých možných potrieb neprináša naplnenie. Skôr sa môžeme ocitnúť v začarovanom kruhu: túžime mať čoraz viac, nie preto, aby sme prekonali nedostatok, ale jednoducho preto, aby sme mali viac. Začneme sa porovnávať s ostatnými a časom sa vlastnenie stane samoúčelným. Svoju hodnotu potom odvodzujeme od množstva majetku, ktorý vlastníme.
Fromm rozlišuje prirodzené túžby, ktorých naplnenie je nevyhnutné pre rast a blaho človeka, od tých, ktoré nás môžu viesť k zacykleniu. Človek, ktorý má tvoriť a obohacovať iných, nemôže byť plne zamestnaný existenčnými otázkami, pretože jeho duch je vtedy plne pohltený práve nimi. Žijeme v dobe, ktorú môžeme označiť ako hedonistickú. Namiesto holistického prístupu k uspokojeniu základných potrieb a vychutnávaniu si života, často napĺňame naše dni bezbrehými a nemiernymi „hlúposťami“. Táto honba za šťastím často nevedie k spokojnosti, naplneniu či blahu, ale paradoxne k nešťastiu. Okolo nás je mnoho smutných, osamelých, úzkostných, depresívnych, deštruktívnych a závislých ľudí. Napriek tomu, že investovali obrovské množstvo energie do seba, výsledok je často žalostný. Hlavné túžby ostávajú nenaplnené a prázdnota sa zväčšuje.
Pyramída Hodnôt Abrahama Maslowa ako Navigačná Pomôcka
Pre orientáciu v komplexnom svete hodnôt a potrieb môže byť mimoriadne užitočná pyramída hodnôt Abrahama Maslowa. Táto psychologická teória hierarchicky usporadúva ľudské potreby od základných fyziologických po tie najvyššie, ako je sebarealizácia. Pochopenie tejto hierarchie nám môže pomôcť identifikovať, ktoré aspekty nášho života sú skutočne kľúčové pre naše celkové blaho a ktoré sú len povrchnými túžbami.
Prirodzene, pre náš život potrebujeme určité veci. Aby sme sa z nich mohli tešiť, musíme ich mať. A tak sa neustále pohybujeme medzi dimenziami „mať“ a „byť“. Problém však nastáva, keď sa v honbe za vlastníctvom stratí z dohľadu pôvodný účel - že majetok má slúžiť našim hodnotám. Namiesto toho sa samotný majetok stane hodnotou, ktorej všetko podriadime, a ktorá nás časom začne vlastniť. Vlastnícky vzťah, založený na pocite držania niečoho v hrsti a na predmete uspokojenia, sa môže obrátiť proti nám a samotná vec nás bude vlastniť. Aj keď sme pôvodne mali ušľachtilý cieľ, napríklad deliť sa o majetok s inými, nakoniec sa všetko sústredí len na samotné vlastníctvo. Kde sme stratili zdravé hranice?
Byť: Podstata Existencie a Sebarealizácie
Práve preto Fromm zavádza pojem „existenciálne vlastníctvo“, ktoré zdôrazňuje zdravé vlastníctvo a jednoduchosť života, ktorú potrebujeme na udržanie sa pri „živote“. Keď hovoríme o vlastníctve, je nám to bližšie, než keď hovoríme o bytí. Úplne najbežnejšie, hoci ťažšie uchopiteľné, je, že jednoducho žijeme. Byť znamená existovať - žiť. Nie sme však stvorení pre akýkoľvek život. Nie sme strojom, ktorý zapneme, vykoná požadovanú činnosť a potom ho vypneme. U človeka existuje oveľa vznešenejšia výzva.
Fromm tu v podstate hovorí o výzve, aby sa človek naplno stal človekom. Aby spoznal, kým naozaj je. Aby rozpoznal a ocenil svoje dobré stránky, prijal a pretváral svoje negatívne stránky. Aby rozvíjal svoju jedinečnosť, čím dosiahne šťastie a obohatí iných. Vyzýva nás k slobode, nezávislosti, k používaniu rozumu a k aktívnemu prístupu k životu. Nemali by sme sa nechať unášať životom, ale aktívne ho formovať.
Fromm vyzdvihuje tvorivosť ako kľúčovú ľudskú vlastnosť. Byť tvorivý znamená mať zázemie, ale nebyť majetkom spútaný. Kreativita, toto bohatstvo ducha, sa dostáva k slovu vtedy, keď duch nie je spútaný. Koľkých ľudí život pohltil a naplnila ich rutina, či sa nám to páči, alebo nie.
Celý život v nás bude prebiehať súboj medzi „mať“ a „byť“. Cestou k tomu, ako si urobiť poriadok v hodnotách a nestratiť z očí to, čo je dôležité, je Maslowova pyramída hodnôt. Často hovoríme, že „máme“ prácu, dom, auto, partnera, peniaze, dieťa… Akoby sme to všetko vlastnili. Pritom stačí krátky okamih a nič z toho si so sebou nezoberieme. Skôr by sme mali hovoriť, že sme manželom, matkou, že žijeme v dome, prípadne že pracujeme. V tom všetkom sme to my, kto tomu dáva život. Náš dom môžeme predať, ale ten, kto v ňom bude žiť, to už bude iný príbeh. V práci nás môže niekto nahradiť, ale už to nebudeme my.
Nepochybne môžeme s Frommom súhlasiť, že je dôležité, aby sme boli šetrní k prírode. Je tiež dôležité, aby tempo prestal diktovať konzum. Veci treba kúpiť vtedy, keď doslúžia a nie je ekonomické ich opraviť, nie vtedy, keď sa na trhu objaví novšia generácia.
Erich Fromm a jeho myšlenky | Umění milovat, svoboda, mít nebo být.
Frommov Odkaz pre Modernú Spoločnosť
Najcennejšie na Frommovom živote a diele sú jeho knihy spojené s psychológiou a s človekom, ak odložíme bokom jeho historicko-sociologický koncept poznačený marxizmom. Jeho práca viedla psychológiu k spolupráci so sociológiou pre lepšie pochopenie človeka. Rozpracoval oidipovský komplex, prišiel s vlastnou koncepciou charakteru, venoval sa utváraniu osobnosti, kládol dôraz na lásku a viedol človeka k sebazdokonaľovaniu. Psychoanalýzu vnímal ako snahu pomôcť človeku, aby znovu bol schopný milovať.
Jeho knihy ako „Umenie milovať“, „Mať či byť?“, „Ľudské srdce“ a „Anatómia ľudskej deštruktivity“ predstavujú veľmi zaujímavú analýzu problémov, s ktorými sa spoločnosť potýka aj dnes. Erich Pinchas Fromm bol v podstate polyhistor, s hlbokými poznatkami z náboženstva, medicíny, práva, sociológie a psychológie. Jeho život výrazne poznačil útek pred fašizmom, šok z americkej slobody a nový domov v mexickom socializme. Bol výrazným predstaviteľom marxistickej Frankfurtskej školy, ktorá neskôr v USA viedla ku kríze autorít a spochybňovaniu hodnôt. Napriek týmto ideovým rozporom sú jeho knihy preniknuté antropologicko-filozoficko-sociologicko-psychologickým pohľadom na človeka a sú preto cenným podkladom do spoločenskej diskusie ohľadom slobody, hodnôt a života.
Jednou z týchto kníh - „Mať či byť?“ - je priamou výzvou k premysleniu našich životných priorít. Fromm vo svojom diele popisuje dva základné spôsoby života: zatiaľ čo „mať“ sa zaoberá získavaním a súťažením, „byť“ sa zameriava na vnútornú spokojnosť a harmóniu.
Technické utópie, ako napríklad lietanie, boli uskutočnené novou vedou o prírode. Humánnu utópiu mesiášskej doby - zjednoteného nového ľudstva žijúceho v solidarite a mieri, oslobodeného od ekonomického určenia, vojny a triedneho boja - je možné dosiahnuť za predpokladu, že na jej realizáciu vydáme rovnakú energiu, inteligenciu a zanietenie, aké sme venovali realizácii našich technických utópií. Nikto nevie postaviť ponorky čítaním Julesa Verna, rovnako ako nikto nevie vybudovať humanistickú spoločnosť čítaním prorokov. Či sa takáto zmena od nadvlády prírodnej vedy k novej spoločenskej vede odohrá, nemôže povedať nikto. Ak áno, mohli by sme mať ešte vždy šancu na prežitie, ale či sa tak stane, bude závisieť od jedného faktora: od množstva brilantných, vzdelaných, disciplinovaných a starostlivých mužov a žien, ktorých priťahuje nová výzva k ľudskej mysli, a fakt, že tentoraz nie je cieľom kontrola nad prírodou, ale kontrola nad technikou a nad iracionálnymi spoločenskými silami a inštitúciami, ktoré ohrozujú prežitie západnej spoločnosti, ak nie celého ľudstva.
Kolektívna Tvorba a Nová Forma Zberateľstva: Prípad Čiernych Dier
Inšpiratívnym príkladom, ako sa princípy „byť“ môžu pretaviť do praktickej činnosti, je iniciatíva „Čierne diery“. Ich cesta k úspechu bola priamočiara, no zároveň revolučná. Presmerovaním pozornosti k vlastnej produkcii odhalili, ako veci, na ktorých pracujú, postupne vznikajú a ako nad nimi rozmýšľajú. Prostredníctvom sociálnych sietí nás preniesene zapojili do svojej činnosti - ukázali nám, ako zháňajú potrebné komponenty, tlačia prvé farby, skúšajú nový stroj; videli sme ich cestovať po krajine, dokumentovať jednotlivé pamiatky, jasne formulovať svoje myšlienky. Umožnili nám kolektívne prežívať každý „spoločný“ úspech: nový grafický list, zachránenú stavbu, vypredanú knihu, mediálny výstup, ocenenie. Dokázali nás virtuálne spojiť, angažovať, primäť ku konkrétnej podpore či akcii.
Tento prístup nie je len dôsledkom doby, v ktorej žijeme a pre ktorú je zdieľanie informácií nevyhnutné. Je to predovšetkým silný marketingový ťah. „Čierne diery“ vytvorili otvorený, inšpiratívny systém; priestor pre plodnú spoluprácu na viacerých prekrývajúcich sa úrovniach. Základom je vzťah s umelcami - tí predstavujú „materiálne“, ale zároveň aj tvorivé východisko celého projektu. Na druhej strane stojí publikum (zberatelia, konzumenti, milovníci histórie, industriálnej architektúry, grafiky, risografu…), ktorého rešpekt rastie geometrickým radom a bez ktorého by celé snaženie bolo celkom zbytočné.
V komerčnom prostredí sa bežne stretávame s tendenciou cielene personalizovať vlastnú výrobu a odlíšiť tak svoj „produkt“ na trhu. Združeniu „Čierne diery“ sa to podarilo práve prostredníctvom otvorenej kooperácie. Precízne a nekompromisné sebadefinovanie v začiatkoch naštartovalo tvorivú spoluprácu s umelcami, ilustrátormi a dizajnérmi. Tá pomohla generovať informačný šum - spočiatku medzi zúčastnenými aktérmi, ich kamarátmi a rodinami. Dnes je vplyv sociálneho kapitálu „Čiernych dier“ taký silný, že ich fanúšikovia by boli schopní akceptovať prakticky čokoľvek z ich dielne. Táto dôvera (obdiv, fanatizmus) je výsledkom už spomínanej dôslednej prípravy, ale aj korektného prístupu vo vzťahu k zúčastneným stranám. Prísnym výberom spolupracovníkov, vymedzením silnej témy a zabezpečením kvalitného a originálneho prevedenia sa im podarilo vybudovať vlastný, od inštitúcií a sprostredkovateľských článkov nezávislý systém, ktorý funguje sám pre seba, ale nie proti iným.
Aj keď sa zdanlivo pohybujú mimo priestoru trhu, svojou činnosťou paradoxne potvrdzujú jeho ideológiu. Dobre mienený pokus o prekonanie jeho nadvlády, aj napriek stanoveniu tzv. spravodlivej ceny, v realite nevyhnutne narazil na šedú zónu. Iniciátori sa však vyššími cenami na čiernom trhu nenechávajú ovplyvniť - nezvyšujú náklady, nepridávajú dotlače, nekomodifikujú vlastnú výrobu. Zberateľské šialenstvo, ktoré sa okolo nich rozpútalo, by prirodzene pokrylo oveľa väčší objem výroby. Maloktorý podnikateľ má to šťastie, že má dlhodobo zabezpečený odber svojej produkcie a k tomu ešte aj trvalo zvyšujúci sa dopyt.
Tradičný kapitalistický systém by tento stav dokázal pragmaticky využiť. „Čierne diery“ však zvolili iný prístup. Spoločenská funkcia ich „produktu“ je pre nich evidentne dôležitejšia ako samotný umelecký (estetický) počin či „sprievodný“ komerčný zisk. Vytvorenie vlastných výrobných vzťahov a následné odpútanie sa od tradičnej trhovej schémy prinieslo skupine nezávislosť, a tým aj možnosť slobodne sa rozhodovať o tom, kedy, kde, s kým, ako a za koľko. Sofistikovaný model existencie a novátorská koncepcia predaja zabezpečili pozoruhodné ekonomické výsledky. Spolu s kvalitným marketingom, oduševnelou a mimoriadne informatívnou prácou na sociálnych sieťach si im podarilo vybudovať si silnú (zberateľskú) základňu.
Táto iniciatíva je revolučná aj preto, že dokázala modelovať väčšinový vkus, ktorý má tendenciu automaticky preferovať komerčné, ľúbivé či dekoratívne polohy. Vďaka „Čiernym dieram“ sa na našom území sformovala nová - hybridná - forma zberateľstva, ktorá tradičný (kapitalistický) systém - mať a mať viac - nahrádza iným, skôr etickým rozporom: mať, alebo byť? „Čierne diery“ nás svojou (nielen obchodnou) taktikou učia nehromadiť (vieme, že aj tak nemôžeme mať všetky grafiky, ktoré by sme chceli), s pokorou prijímať (obchodnú) realitu a tak nám vlastne uľahčujú osvojenie si tohto morálneho kódexu.
Ich iniciatíva je (zdanlivo) demokratická. Jednotlivé grafiky či publikácie sú dostupné len prostredníctvom vlastného distribučného kanálu, ktorý neraz (navzdory všetkým marketingovým poučkám) predstavuje pre spotrebiteľa absolútne nepohodlie. Tento typ „zberateľstva“ (presnejšie skôr získavania diel) nepodporuje, vlastne skôr vylučuje individuálne snaženie. V skutočnosti bezpodmienečne nasleduje aktivity výrobcu, ktorý ho vopred určuje jasným tematickým, ale aj autorským vymedzením. Ak francúzsky filozof Jean Baudrillard upozorňoval, že „človek neustále zbiera sám seba“, musíme pripomenúť, že získavanie grafík z produkcie „Čiernych dier“ je vopred určené organizovaným (kurátorovaným) predvýberom. Motiváciou kúpy nie je a ani nemôže byť zberateľské nadšenie v zmysle estetického či iného pôžitku, ani osobná systematizácia nezávisle nadobudnutých predmetov.
Baudrillard ďalej pripomína, že „do objektov sa premieta všetko, čo sa nezmestilo do (medzi)ľudského vzťahu“. Zberateľstvo, ktoré sa popri činnosti „Čiernych dier“ sformovalo, však nie je individuálne. Cielené budovanie zbierky nie je prvoradé a vlastne ani príliš autentické - oveľa podstatnejšia je cirkulácia grafík (a na ne naviazaných myšlienok) medzi ľuďmi. Skôr by sme o ňom mohli uvažovať, ako o kolektívnej aktivite. Zberateľ „Čiernych dier“ (zatiaľ) nie je znalec, je to skôr nadšenec, ktorému sa otvárajú nové príležitosti. Spoznáva, učí sa (aj na vlastných chybách), nadchýna sa, necháva sa inšpirovať… Objavuje svet umenia, tajomstvá vlastnej krajiny, hľadá si cestu k histórii. Táto individuálna nadstavba je mimoriadne dôležitá. Zahŕňa všetky aktivity, ktoré jednotlivci vykonávajú už samostatne, vo vlastnej réžii: štúdium, návštevy pamiatok, ale aj kúpu výtvarných diel od im známych autorov. Všetky tieto činnosti smerujú k podpore a oživovaniu regiónov, pozitívnej stimulácii umelcov, nepriamo modelujú domáci trh s umením a veríme, že prispievajú aj k formovaniu novej zberateľskej generácie.
A ako sa to vlastne celé podarilo? Ako je možné, že vznikla iniciatíva, ktorá je zmysluplná a populárna? Ktorá aktivuje masy, ale získala si aj rešpekt odborníkov? Valcuje sociálne siete, ale aj Národnú cenu za dizajn? Je čas pripomenúť slová učiteľky anglickej konverzácie zo základnej školy na Jesenského ulici - výnimočnej ženy Missis Karlinsky: „When you do something, do it properly.“