Marián Lukáč, uznávaný sólista Opery Štátneho divadla Košice, sa po viac ako dvoch desaťročiach na scéne javiskových postáv v Košiciach, kde pôsobí od roku 1998 a ako sólista od roku 2001, stal synonymom spoľahlivosti a talentu. Jeho nedávne stvárnenie Jaga v premiére Verdiho Otella, pod taktovkou šéfdirigenta Vinicia Kattaha a v réžii Viktora Nagya, získalo uznanie kritiky aj búrlivý potlesk divákov. Toto ocenenie nie je náhodné, ale je výsledkom dlhoročnej práce, odhodlania a neustáleho hľadania umeleckého rastu.
Lokálpatriotizmus a rodinné zázemie
Napriek ponukám z iných divadiel ostáva Marián Lukáč verný Košiciam. "Košice sú veľmi sympatické a pokojné mesto," hovorí s úsmevom. "Som lokálpatriot, tu mám rodinu a to je pre mňa najdôležitejšie. Preto som ani nikdy nehľadal angažmán inde." Táto vernosť mestu a rodine je pre neho základným pilierom jeho života a profesionálnej dráhy. Neraz počúva od hostí, ktorí navštívia Košice, ako si pochvaľujú tunajšiu pokojnú atmosféru, čo len potvrdzuje jeho rozhodnutie zostať.
Od akordeónu k opernému javisku
Cesta Mariána Lukáča k opere nebola priamočiara a nezačala sa návštevou operného predstavenia. "Išiel som študovať operný spev a pritom som nikdy predtým nebol na opere v divadle!" priznáva. Jeho hudobné začiatky viedli cez hru na akordeón, spev v zbore na umeleckej škole a neskôr aj v kostolnom zbore. S kamarátmi dokonca založil hudobnú kapelu. Rozhodnutie ísť na konzervatórium v treťom ročníku gymnázia bolo ovplyvnené jeho kamarátom Martinom Gurbaľom, ktorý ho úspešne absolvoval a bol s ním spokojný. "Pri počúvaní jeho spevu som zažíval veľmi príjemný pocit. Tak som si povedal aj ja, že to vyskúšam. A ono to akosi vyšlo."
Nečakané zvraty a šťastná náhoda
Počas štúdia na konzervatóriu nemal Marián Lukáč jasnú predstavu o svojej budúcnosti ako operného speváka. Dokonca uvažoval o učiteľskej dráhe na Základnej umeleckej škole v Lipanoch. "Pamätám si presne jednu chvíľu, kedy sme s kamarátom šli po meste popri budove divadla a on vtedy povedal, že po konzervatóriu chce byť spevákom na voľnej nohe, ktorý bude chodiť hosťovať po rôznych divadlách. Ja som si vtedy uvedomil, že som nikdy nerozmýšľal nad svojou budúcnosťou." Napriek tomu sa jeho profesijná dráha vyvíjala priaznivo. "Často dostávam od Boha veci priamo ako na podnose," hovorí s pokorou. "Mám úžasných rodičov a súrodencov, skvelú, milujúcu a krásnu manželku a dvoch šikovných synov, na ktorých som hrdý. A podobne sa stalo aj s mojím profesionálnym životom."
V treťom ročníku konzervatória vyhral súťaž, na ktorej bol prítomný vtedajší šéf košickej opery František Balún. Krátko na to mu profesor Juraj Šomorjai oznámil, že bude spievať postavu Figara v pripravovanej Figarovej svadbe. Zlomovým okamihom bola aj situácia, keď mal pôvodne spievať Silvia v opere Komedianti. Po nehodách iných protagonistov a ochorení jedného z nich, sa zrazu ocitol na javisku v úlohe Silvia, napriek počiatočným pochybnostiam o svojej pripravenosti. "Zatmelo sa mi pred očami," priznáva. "Našťastie som sa dohodol s dirigentom Igorom Dohovičom na nejakých korektúrach, aby som to odspieval. Odspieval som. Ale vôbec nič si z toho predstavenia nepamätám!"
Pohľad na kľúčové postavy a umelecký rast
Marián Lukáč si po rokoch úspešne zopakoval postavu Silvia v Komediantoch a s radosťou si ju užíval. Opery z obdobia verizmu, rovnako ako Mozartove diela, patria medzi jeho obľúbené. Inscenácia Figarovej svadby v origináli bola pre neho "pravé orechové" a na túto produkciu s výborným hudobným naštudovaním, vkusnou réžiou a skvelými partnermi veľmi rád spomína.
Postava Don Giovanniho predstavovala pre neho výzvu. "W. A. Giovanni bol pre mňa výzvou, či dokážem zahrať aj postavu, z ktorej charakterom si netykám," hovorí. S režijnou koncepciou Juraja Nvotu sa však stotožnil, pretože Giovanni podľa nej nie je bezcharakterný záletník, ale človek so svojimi slabosťami.
V opere Bohéma stvárnil najprv Schaunarda v Košiciach, no s výkonom nebol spokojný. Ponuka zopakovať si túto postavu v Banskej Bystrici priniesla úspech, no pri návrate do košickej inscenácie sa problémy s partou vrátili. V rámci tejto opery stvárnil až štyri postavy, čo si vyžadovalo rýchle učenie a selekciu naučeného materiálu. "No stalo sa mi, že počas Námesačnej som na javisku odspieval aj repliku sopranistky," dodáva s úsmevom.
Kairos video podcast - Rozhovor s Mariánom Čekovským
Zlomové postavy a výzvy barytónového repertoáru
Marián Lukáč vníma svoj posun v technickom, výrazovom a osobnostnom rozvoji ako pozitívny a je rád, ak dostane príležitosť spievať postavy, ktoré ho výrazne posúvajú. Za jednu zo zlomových postáv považuje Enrica v opere Lucia di Lammermoor. "Začínal som totiž ako basbarytón a mal som technické problémy s vyššou polohou," vysvetľuje. Enrico si vyžadoval vyslovene barytonálne nasadenie a nútil ho pracovať na technike a tónovej "štíhlosti" pre zvládnutie vysokých polôh. "Barytóny už majú taký svoj osud, hrať negatívne postavy. A keď sa na mňa pozriete, tak ani nevyzerám ako kladný hrdina."
Jago: Zlo prostredníctvom slova
Postava Jaga v Verdiho Otellovi bola pre Mariána Lukáča špecifickou výzvou. "Pripustil som si možnosť spievať Jaga preto, že to nie je typický Verdiho rukopis," uvádza. "Verdi sa totiž vo svojej vrcholnej tvorbe blížil k verizmu." Jago ho zaujal tým, že "nič zlé na javisku nespácha. Maximálne dám Emíllii zaucho. Jediné, čo používa na svoje ciele, je slovo." Táto charakteristika Jaga ako manipulátora, ktorého nikto nepovažuje za zlého, ale skôr za priateľa, ho oslovila.
Filozofia dobrého človeka v náročnom svete
V osobnom živote sa Marián Lukáč snaží byť dobrým človekom a žiť podľa morálnych zásad, čo vníma ako náročný proces. "V skratke - v dnešnom svete nie je ľahké byť dobrým človekom, skĺznuť na stranu zla je oveľa jednoduchšie," konštatuje. "Tak mám tú nezaplatiteľnú možnosť byť zlý na javisku." Táto možnosť stvárňovať negatívne postavy mu umožňuje ventilovať a skúmať temnejšie stránky ľudskej povahy v bezpečnom prostredí umenia.
Plány do budúcnosti a prekonávanie prekážok
Opera Štátneho divadla Košice pripravuje v nadchádzajúcej sezóne premiéru Verdiho Traviaty, kde Marián Lukáč v predchádzajúcej inscenácii spieval doktora Grenvila. "Spomedzi skorších Verdiho opier je pre mňa táto postava asi ´najspievateľnejšia´," hovorí. Ďalšími plánovanými premiérami sú Beethovenov Fidelio s potenciálne vhodnou barytónovou postavou Pizarra a Massenetov Werther, kde už má skúsenosti s postavou Alberta. Zatiaľ však nehovoril s vedením divadla o obsadení.
Marián Lukáč sa nebojí ísť do rizika, ale nie do úplného. "Isteže, je skvelé, keď máte ako spevák v postave pocit komfortu, lenže v každom povolaní a v celom živote platí, že musíte prekonávať prekážky, keď sa chcete posunúť ďalej." Kľúčovou vlastnosťou je pre neho trpezlivosť, ktorú považuje za svoju devízu. "Hoci niekedy sa aj mne stane, že napríklad keď ochoriem, netrpezlivo čakám na to, kedy sa to zlepší… Vtedy si musím vedome povedať, že nervozitu treba odsunúť bokom a hlavne ju nedajbože neprenášať na svojich najbližších!"
Príkladom náročnej postavy, ktorá si vyžadovala emočné a psychické zvládnutie, bola postava Micheleho z Pucciniho Plášťa. "Bola veľmi emočne vypätá. V tom predstavení som bezhranične miloval, ale aj chladnokrvne zabíjal." Po predstavení sa musel vedome upokojovať fajčením, aby sa vymanil z intenzívneho emocionálneho stavu postavy. Prvý dojem z Micheleho árie bol "zimomriavky a vzápätí som si povedal - veď to je také náročné! Lenže, keďže ma ten prvý pocit doslova dostal, tak som sa rozhodol Micheleho spievať, hoci je to mimoriadne náročný part."
Racio nad emóciami na javisku
V otázke zvládania emócií na javisku zdôrazňuje dôležitosť racia. "Spevák musí byť nad vecou a prevážiť musí racio. Ak sa necháte uniesť, v lepšom prípade zabudnete text. Spievať bez koncentrácie, to sa nedá." Hoci pripúšťa, že sa mu to stalo skôr na koncertoch pri spievaní piesní, kde sa príliš ponoril do emócií, na javisku je to neprípustné. "Spevák sa musí naučiť zvládať aj takéto situácie. Na javisku funguje všelijaká chémia. Neraz je to aj o tom, že sa človek cíti mizerne, no postaví sa pred ľudí a všetko je preč. Adrenalín funguje spoľahlivo."
Príklady z jeho kariéry svedčia o odolnosti a schopnosti zvládať neočakávané situácie. Porezal sa na ruke počas Otella, zranil si prst počas Hello, Dolly, má jazvu z bitky s Jarom Dvorským v Carmen, prišiel o časť zuba počas Čarovnej flauty a zlomil si členok tesne pred premiérou Komediantov.
Vzdelávanie a ocenenia
Marián Lukáč ukončil Štátne konzervatórium v Košiciach v roku 2001 v triede Juraja Šomorjaia a stal sa sólistom Štátneho divadla Košice. Je stálym hosťom Štátnej opery v Banskej Bystrici, spolupracuje so Štátnou filharmóniou Košice a účinkoval aj s Operou divadla A. Dvořáka v Ostrave. Koncertoval s rôznymi orchestrami v Poľsku a pravidelne vystupuje na operných festivaloch.
Je držiteľom viacerých ocenení, vrátane absolútneho víťazstva na Súťaži slovenských konzervatórií (1997) a 2. ceny na Medzinárodnej súťaži M. Schneidera-Trnavského (2004). Literárny fond mu udelil prémiu za viaceré postavy, ako Leporello (Don Giovanni), Michonnet (Adriana Lecouvreur), Michele (Il Tabarro), Musiklehrer (Ariadne auf Naxos), Lescaut (Manon Lescaut), Marcello (La Bohème), Ford (Falstaff) a Lindorf/Coppelius/Dapertutto/Dr. Miracle (Les Contes d´Hoffmann). V roku 2011 získal Výročnú cenu Literárneho fondu za postavu Figara a za postavu Michonnet bol nominovaný na najlepší mužský spevácky výkon sezóny 2009/2010. Stvárnil vyše 80 operných, operetných a muzikálových postáv. Od roku 2005 sa venuje pedagogickej činnosti na Konzervatóriu v Košiciach.
