Pojem „kalif“ je neoddeliteľne spojený s históriou islamu a jeho politicko-náboženského usporiadania. V arabčine slovo „chalífa“ znamená „nástupca“ alebo „zástupca“, čo v kontexte islamského sveta odkazuje na vodcu moslimskej komunity (ummy) po smrti proroka Mohameda. Otázka, kto sa môže stať kalifom a za akých podmienok, formovala vývoj islamského sveta po stáročia a jej dôsledky rezonujú dodnes, ako ukazuje príklad zrušenia kalifátu v Turecku.
Pôvod a definícia kalifátu
Po smrti proroka Mohameda v roku 632 n. l. nastal v moslimskej komunite zmätok ohľadom toho, kto by mal prevziať vedenie. Mohamed, hoci zdôrazňoval svoju smrteľnosť, neurobil žiadne konkrétne opatrenia týkajúce sa nástupníctva, čo viedlo k nejednotnosti a oživeniu starých kmeňových sporov. V tejto kritickej situácii sa objavili viaceré ambície a nároky na vodcovstvo. Medzi hlavných kandidátov patrili prorokov bratranec a zať Alí ibn Abí Tálib, ktorý si nárokoval pozíciu ako najbližší príbuzný, a prorokov starý priateľ a otec jeho manželky Áiše, Abú Bakr.
Otázka nástupníctva sa stala zásadnou témou, ktorá formovala neskorší vývoj a politické odlišnosti v moslimskom svete. Počas prorokovho života sa v Medine sformovali tri hlavné skupiny spoločníkov: prví verní emigranti, významní muži a rody z Mediny, ktorí umožnili rozvoj islamu, a nedávni konvertiti z mekkánskych rodín, z ktorých niektorí boli pôvodne prorokovými nepriateľmi. Niektorí z týchto spoločníkov, presvedčení o prorokovom určení nástupcu v Ghadír Chumme, sa zhromaždili okolo Alího, čím zasiali semená šíitskeho hnutia.
Napokon sa nástupcom proroka Mohameda stal Abú Bakr, ktorý sa stal prvým kalifom. Jeho kalifát (632 - 634) znamenal začiatok šírenia islamu mimo Arabského polostrova a vytvorenie ústrednej moci v Medine. Abú Bakr a traja jeho nástupcovia - Umar (634 - 644), Usmán ibn Affán (644 - 656) a Alí ibn Abí Tálib (656 - 661) - sú známi ako „rášidún“ alebo „správne vedení kalifovia“. Títo prví štyria kalifovia stáli na čele expanzie Arabského kalifátu, ktorá viedla k dobytia oblastí Úrodného polmesiaca, severného Egypta, väčšiny sásanovskej Perzie, ako aj k prenikania na Pyrenejský polostrov a do Strednej Ázie.
Kritériá pre zvolenie kalifa
Prvá zásadná otázka pri definovaní kalifátu je určiť kritériá toho, kto a za akých podmienok sa môže stať kalifom moslimskej ummy. Týchto kritérií je celkom sedem:
- Moslim: Kandidát musí byť moslimom, t.j. veriť v jediného Boha Alaha a v Mohamedovo posolstvo.
- Muž: Tradične sa od kandidáta na kalifa očakávalo, že bude mužského pohlavia.
- Znalosti islamu: Musí mať dôkladné znalosti islamu. Podľa niektorých teoretikov musí byť mudžtahidom, teda schopný vyniesť samostatný ortieľ s použitím vlastného úsudku (idžtihád) v sporných otázkach islamu.
- Morálne a charakterové vlastnosti: Musí byť spravodlivý, udatný, dobrých mravov a pravdovravný. Musí byť tiež slobodný, nemôže byť otrokom.
- Fyzické a psychické zdravie: Musí byť fyzicky a psychicky zdravý, nemôže byť nijako hendikepovaný.
- Skúsenosti: Mal by mať politické, vojenské a administratívne skúsenosti.
- Pôvod z kmeňa Qurajš: Musí pochádzať z kmeňa Qurajš, z ktorého pochádzal aj prorok Mohamed. Toto kritérium bolo často predmetom diskusií a sporov.
Napriek týmto kritériám, v praxi sa otázka nástupníctva často riešila mocenskými bojmi a dedičnosťou, čo viedlo k vzniku rôznych dynastií, ako napríklad Umajjovci (661 - 750) a Abbásovci (750 - 1258). Títo kalifovia síce stáli na čele rozsiahlych ríší a podporovali rozvoj kultúry, medicíny, astronómie, geografie a matematiky, ale ich vláda sa často odchyľovala od pôvodných ideálov správneho vedenia.
Islamský svet: 1000 rokov za 18 minút
Osmanský kalifát a jeho zánik
V priebehu storočí sa moc kalifátu presunula z arabského sveta do iných regiónov. Po páde Abbásovského kalifátu v roku 1258 v dôsledku mongolskej invázie sa titul kalifa dostal do rúk osmanských sultánov. Osmanský kalifát, ktorý sa začal formálne spájať s osmanskou dynastiou od 16. storočia (po obsadení Mekky a Mediny sultánom Selimom I. v roku 1517), sa líšil od arabských kalifátov predovšetkým tým, že na jeho čele stál Nearab. Zatiaľ čo spočiatku mal titul osmanského kalifa skôr symbolickú hodnotu, od 18. storočia nadobudol aj politickú rovinu, keď si osmanský kalif začal nárokovať titul hlavy sunnitských moslimov na celom svete.
Turecký kalifát zanikol 3. marca 1924, keď bolo jeho zrušenie oficiálne dekrétom tureckého prezidenta Kemala Atatürka. Tento krok bol súčasťou rozsiahlych reforiem, ktoré mali Turecko transformovať na moderný, sekulárny národný štát. Tri mesiace po podpísaní lausannskej zmluvy vyhlásilo Veľké národné zhromaždenie Turecko za republiku 29. októbra 1923, čím sa 600 rokov existencie Osmanskej ríše stalo definitívne minulosťou. V ten istý deň bol za prvého prezidenta Tureckej republiky zvolený Mustafa Kemal, ktorému parlament v novembri 1934 udelil meno Atatürk (Otec Turkov).
Zrušenie kalifátu bolo komplexným procesom. Mustafa Kemal Atatürk zvažoval aj možnosť zachovať kalifa ako symbol jednoty moslimskej obce, podobne ako Taliansko po zjednotení nezrušilo pápežstvo. Obával sa však, že by sa kalifát mohol stať v budúcnosti oporou revizionistických hnutí. Preto napriek protestom doma a v zahraničí, najmä v Indii, nakoniec kalifát zrušil a posledný kalif Abdülmedžit II. z osmanskej dynastie musel aj s rodinou opustiť krajinu. Vyhnaním osmanskej dynastie sa v Turecku skončila 600-ročná vláda tohto panovníckeho rodu, na tróne sa ktorého sa vystriedalo 36 sultánov, ktorí boli od roku 1517 aj nositeľmi titulu kalif.
Zrušenie kalifátu znamenalo definitívne opustenie islamských kultúrno-historických tradícií v Turecku a presadzovanie sekulárnej a národnej identity. Tento proces sa však netýkal iba elít. Hoci bežní Turci v čase vyhlásenia republiky či zrušenia kalifátu zväčša ešte nevedeli, čo sa s nimi deje, ich identita bola daná islamom, dynastickým princípom, regiónom alebo profesiou. Postupne sa však presadzovali nové pravidlá správania sa na verejnosti, nový jazyk a nové písmo. Tieto snahy sa nakoniec ukázali ako vcelku úspešné, hoci zo začiatku sa dotkli iba mestského obyvateľstva.
Dnes, s nástupom tureckého prezidenta Recepa T. Erdogana v roku 2003, je spojené aj vyzdvihovanie osmanskej minulosti. Toto vyzdvihovanie, často nazývané otománia alebo neo-osmanizmus, je programovo inšpirované politická nostalgia, ktorá sa takmer výlučne zameriava na pozitívne čítanie osmanskej minulosti, na nekritické postoje a idealizovanie osmanských sultánov, pričom ignoruje temnejšie stránky a obdobia osmansko-tureckých dejín.
Napriek tomu, že v súčasnosti neexistuje formálne uznaný kalifát, diskusie o jeho úlohe a význame pre moslimský svet pretrvávajú. Historické skúsenosti z obdobia prvých kalifov, ako aj zánik Osmanského kalifátu, nám ukazujú, že pozícia kalifa bola vždy spojená s politickou mocou, náboženskou autoritou a zložitými spoločenskými a historickými procesmi.