Elektronická hudba. Každý ju počúva, chtiac-nechtiac, pretože dnes je všade. Aj na záchodoch v hypermarketoch. No napriek tomu sú jej dejiny pre mnohých neznáme, akoby tajné. A to i pre tých, ktorí ju uprednostňujú. Vyjadrujú sa o nej akoby vznikla včera v Anglicku, alebo ak dávnejšie, tak až s príchodom Kraftwerk. Táto nemecká skupina je nesporne významná, v dekáde „seventies“ bola novátorská, no elektronickú hudbu nevymyslela ako prvá. Tá má v zárodku počiatky v technických vynálezoch, ktoré sú dnes všeobecne pokladané za predchodcov elektronických hudobných nástrojov. Existuje mnoho hudobných žánrov, či štýlov. Hudba sú tu po celé desaťročia.
Počiatky elektronických zvukov: Od Zlatého Diviša k prvým syntetizátorom
Hoci sa často spomína, že elektronická hudba má svoje korene v 20. storočí, jej predchodcovia siahajú oveľa hlbšie do histórie. Prvý takýto nástroj nazvaný Zlatý Diviš skonštruoval moravský teológ Václav Prokop Diviš. Prvá písomná zmienka o ňom pochádza z roku „1753 !“ Jeho zvukové možnosti mohli zastúpiť orchester. Neskôr boli skonštruované ďalšie elektronické nástroje, hudobný telegraf (Elisha Gray 1874), telharmonium (Taddeus Cahill / 1897), audion klavír (Lee de Forest / 1915). Mimoriadny význam má však theremin (1920), ruského vynálezcu Leva Sergejeviča Termena (na Západe známeho pod menom León Theremin), pretože to bol prvý sériovo vyrábaný elektronický nástroj priamo použitý na veľkých koncertných vystúpeniach. Počuť ho napríklad v Good Vibrations, slávnej skladbe The Beach Boys.
V roku 1876 si Elisha Gray patentoval hudobný telegraf. Tento vynález umožnil prenos hudby pomocou elektrických signálov, čo bol kľúčový krok k neskoršiemu rozvoju elektronických hudobných nástrojov. Tieto skoré experimenty, aj keď ešte neboli priamo „elektronickou hudbou“ v dnešnom ponímaní, položili základy pre budúce inovácie.
Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa začali objavovať ďalšie významné vynálezy. Telharmonium, skonštruované Taddeusom Cahillom v roku 1897, bolo obrovské elektrické zariadenie, ktoré generovalo hudobné tóny pomocou dynama. Aj keď bolo príliš veľké a drahé na masové rozšírenie, predstavovalo dôležitý míľnik v snahe o elektronickú produkciu zvuku.
V roku 1914 sa v Miláne konal prvý veľtrh elektronických vynálezov, kde boli prezentované aj nové hudobné nástroje. Okrem iných sa objavili aj nástroje ako Spherophone, ktoré demonštrovali rastúci záujem o experimentovanie s elektrickými zvukmi.
V roku 1920 ruský vynálezca Léon Theremin predstavil svoj revolučný nástroj - theremin. Tento nástroj, ovládaný bezdotykovo pohybom rúk vo vzduchu, bol prvý sériovo vyrábaný elektronický hudobný nástroj a rýchlo si získal popularitu v koncertných sálach aj vo filmoch. Jeho éterický zvuk sa stal ikonickým a dodnes je rozpoznateľný.
V medzivojnovom období sa objavovali ďalšie pokusy o nové formy hudby. V roku 1930 publikoval Hugen Gernsback v časopise Radio-Electronics článok o „elektronickej hudbe“, ktorý inšpiroval mnohých vynálezcov a hudobníkov k ďalším experimentom. V tom istom roku predstavil Maurice Martenot svoj nástroj Ondes Martenot, ktorý sa stal populárnym v klasickej hudbe.
Musique Concrète a prvé štúdiá: Zvuk ako stavebný materiál
Začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia tvoril hudbu pomocou magnetofónov a gramofónov francúzsky skladateľ Pierre Shaeffer, ktorý v osobnom styku priamo ovplyvnil hudobnú dráhu Jeana-Michela Jarreho. V Paríži v roku 1948 Pierre Schaeffer vytvoril tzv. musique concrète. Táto technika spočívala v použití vopred nahraných zvukov z reálneho sveta, ktoré boli následne strihané, spájané a upravované na magnetofónovej páske, čím vznikala nová hudobná forma. Bol zakladateľom tzv. musique concrète. Prvá skladba, v ktorej sú použité vopred nahrané zvuky, pochádza z tohto obdobia. Musique concrète sa stala základom pre neskoršie experimenty s akýmikoľvek pôvodu zvukov.
Najslávnejšie štúdio elektronickej hudby bolo postavené v roku 1953 v Kolíne nad Rýnom. Nahrával v ňom aj nemecký skladateľ vážnej hudby Karlheinz Stockhausen, skladby, ktoré by bolo možné pokladať za čisto elektronické. V rokoch 1953-1954 Stockhausen vytvoril v štúdiu Studio für elektronische Musik v Kolíne nad Rýnom svoje prvé elektronické kompozície. Tieto skladby, založené na analýze a manipulácii s elektronicky generovanými zvukmi, predstavovali radikálny odklon od tradičnej hudby.
V päťdesiatych rokoch prispeli k vývoju elektronickej hudby aj mnohí japonskí hudobníci a od roku 1939 americkí, na čele s Johnom Cageom. Potom sa roztrhlo vrece s experimentátormi. Bol medzi nimi aj egyptský skladateľ Halim El-Dabh. Jeho skladba Choral score bola komponovaná pre svetelnú šou pod pyramídami v Gíze (1961). Pomocou počítačov začal komponovať grécky skladateľ Iannis Xenakis.
V laboratóriách Philips v holandskom Eindhovene sa v druhej polovici 50. rokov uskutočnili pokusy o prvú stereo nahrávku. Vznikli tu pokrokové skladby, ako napríklad „The Song of the Second Moon“ (1957), ktoré demonštrovali potenciál novej techniky za účelom získania novej hudobnej formy.
Tvoriť elektronickú hudbu v 50. rokoch bolo náročné. Vyžadovalo si to prístup k zložitým zariadeniam a rozsiahlym technickým znalostiam. Napriek tomu sa objavovali prvé pokusy o spracovanie zvukov v štúdiu a ich následné spracovanie do kompozície.
Syntetizátory a nástup masovej kultúry: Od Kraftwerk k disco hitom
Vznik syntetizátora bol revolučným krokom v histórii elektronickej hudby. Tieto nástroje umožnili hudobníkom generovať širokú škálu zvukov, od realistických napodobenín tradičných nástrojov až po úplne nové, dovtedy nepočuté tóny.
Na prelome 60. a 70. rokov začali syntetizátory nadobúdať na popularite. Skupiny ako Emerson Lake And Palmer, Tangerine Dream, Kraftwerk a Brian Eno začali tieto nástroje integrovať do svojej hudby, čím posúvali hranice rocku a popu. Kraftwerk, s ich futuristickou estetikou a minimalistickým zvukom, sa stali ikonami elektronickej hudby a ovplyvnili nespočetné množstvo ďalších umelcov.
V roku 1971 bola nahraná skladba "Son Of My Father", ktorá sa v februári 1972 stala hitom. Túto skladbu je možné považovať za raný príklad synthpopu, žánru, ktorý neskôr dominoval svetovým rebríčkom.
V 70. rokoch sa elektronická hudba začala prenikať do masovej kultúry. Syntetizátory sa stali dostupnejšími a objavili sa aj v populárnejších žánroch. V polovici 70. rokov sa objavili legendárne gramofóny Technics SL-1200, ktoré sa stali nepostrádateľným nástrojom pre diskdžokejov. V roku 1977, diskdžokej Tom L. začal zostavovať zoznamy hitov zoradené podľa úderov kopáka za minútu (BPM), čo bolo dôležité pre tanečnú hudbu.
V roku 1977 vyšiel album "Trans-Europe Express" od nemeckej skupiny Kraftwerk, ktorý je dodnes považovaný za jeden z najvplyvnejších albumov v histórii elektronickej hudby. Jeho inovatívny zvuk a konceptuálne spracovanie ovplyvnili nielen elektronickú hudbu, ale aj hip-hop a techno.
V polovici 70. rokov sa objavili aj prvé komerčné úspechy elektronickej hudby. Album "Oxygène" od Jeana-Michela Jarreho, vydaný v roku 1976, sa stal medzinárodným hitom a predalo sa ho viac ako 15 miliónov kópií. Tento album, s jeho éterickými melódiami a hypnotickými rytmami, priblížil elektronickú hudbu širšiemu publiku.
V roku 1983 bol vyvinutý štandard MIDI (Musical Instrument Digital Interface). Tento protokol umožnil rôznym elektronickým hudobným nástrojom a počítačom komunikovať medzi sebou, čo otvorilo dvere k novým možnostiam v tvorbe a produkcii hudby.
V 80. rokoch sa elektronická hudba stala dominantnejšou v populárnej hudbe. Vzniklo mnoho nových žánrov, najmä Electro-pop, Synth-pop, Italo-disco a podobne. Syntetizátory a programovateľné bicie automaty ako Roland TR-808 a basové syntetizátory typu TB-303 sa stali neoddeliteľnou súčasťou hudobnej produkcie.
Vzostup tanečnej hudby: Od House a Techno k moderným subžánrom
Na začiatku 90. rokov sa elektronická hudba stala globálnym fenoménom. Vznikli nové, vplyvné žánre ako Techno a House, ktoré sa stali základom pre modernú tanečnú hudbu. Na začiatku 90. rokov dominovali Techno a House. V tomto období sa elektronická hudba stala súčasťou hlavného prúdu hudobnej scény.
Techno, ktoré vzniklo v Detroite, je charakteristické svojimi hypnotickými rytmami a industriálnym zvukom. House, zrodený v Chicagu, je zasa známy svojimi chytľavými melódiami a soulovými prvkami. Tieto žánre sa rýchlo rozšírili po celom svete a inšpirovali vznik mnohých ďalších subžánrov.
V polovici 90. rokov sa objavili nové žánre ako Drum&bass a neskôr Dubstep, ktoré priniesli do elektronickej hudby nové rytmické a zvukové experimenty. Drum&bass, s jeho rýchlymi tempami a komplexnými beatmi, si získal obľubu najmä v Spojenom kráľovstve. Dubstep, charakteristický svojimi "wobble" basovými linkami a synkopovanými rytmami, sa stal globálnym fenoménom na prelome tisícročí.
V druhej polovici 80. rokov sa objavili prvé komerčné úspechy žánru Eurodance, ktorý kombinoval prvky techna, house a popu. Tento žánor sa stal mimoriadne populárnym v Európe a na celom svete.
V prvej dekáde 21. storočia, a najmä v druhej polovici dekády, začala tanečná hudba získavať čoraz väčšiu popularitu. Elektronická hudba bola čoraz viac viditeľná aj v populárnej hudbe hlavného prúdu. Vďaka dostupnosti technológií a softvéru sa elektronickú hudbu počúvať či tvoriť takmer ktokoľvek. V porovnaní s 50. či 60. rokmi minulého storočia je to teda obrovský rozdiel.
Elektronická hudba si postupne budovala svoje publikum a vyvinula sa do obrovského spektra štýlov a subžánrov. Od experimentálnej elektronickej hudby až po masovo populárnu elektronickú tanečnú hudbu, elektronická hudba dnes pokrýva široké spektrum hudobných prejavov.
Freetekno, Psytrance a ďalšie: Rozmanitosť elektronickej scény
Freetekno je štýl, ktorý sa vyvinul z techna a je charakteristický svojím surovým, industriálnym zvukom a dôrazom na silný rytmus. Tento štýl často funguje na DIY princípoch a je menej "stráviteľný" ako mainstreamové techno. Freetekno scéna má korene v prvej polovici 90. rokov v Anglicku, kde sa objavili prvé free parties. V roku 1992 sa konal Castlemorton Common Festival, ktorý sa stal symbolom tejto scény. Následovalo uväznenie trinástich členov Spiral Tribe, ale komunita sa nevzdala a usporiadala množstvo free parties a "teknivalov" po celej Európe.
Psytrance je žáner, ktorý sa objavil v polovici 90. rokov a je charakteristický svojimi hypnotickými melódiami, rýchlymi tempami a psychedelickými zvukmi. Psytrance má mnoho subžánrov, vrátane Goa-trance, psy-trance a fínskej ľudovej hudby, tu sa to dozvie. Psytrance je úzko spojený s kultúrou rave a festivalov.
V polovici 90. rokov sa v Českej republike objavili prvé nahrávky a kolektívy orientované na freetekno. Medzi prvými boli Cirkus Alien, Mayapur a Technical Support. Počet týchto kolektívov čoskoro počítali na desiatky.
V druhej polovici 90. rokov sa objavili prvé kompilácie s downtempo a chill-out hudbou, ktoré sa stali populárnymi v baroch a kluboch. Medzi najznámejšie patria kompilácie Café Del Mar z Ibizy. Tieto kompilácie ponúkali relaxačnú a atmosferickú hudbu, ktorá sa stala ideálnym sprievodcom k oddychu.
V polovici 90. rokov sa vo Fínsku objavil žáner Suomisaundi, ktorý kombinuje prvky psytrance s fínskou ľudovou hudbou. Tento štýl si získal celosvetovú popularitu vďaka svojej jedinečnosti a inovatívnemu prístupu.
V kontexte žánru Psytrance sa objavuje aj fenomén "fínskeho zvuku", ktorý sa snaží o vytvorenie fínsky znejúcej hudby kdekoľvek vo svete. Tento zvuk sa často vyznačuje prvkami inšpirovanými fínskou prírodou a kultúrou, občas s odkazmi na staré videohry.
Koncom 90. rokov sa objavil žáner Electroclash, ktorý kombinoval prvky electro, punku a popu. Tento žáner, charakteristický svojou provokatívnou estetikou a ironickým prístupom, si získal popularitu v undergroundových kluboch v Berlíne, New Yorku a Londýne.
Elektronická hudba prešla dlhú cestu od svojich skromných začiatkov v laboratóriách a experimentálnych štúdiách až po globálnu popularitu, ktorú si užíva dnes. Jej vývoj je neustále v pohybe, s novými žánrami a subžánrami, ktoré sa objavujú pravidelne. Od prvých elektronických nástrojov až po moderné digitálne technológie, elektronická hudba naďalej inšpiruje a ovplyvňuje hudobnú scénu po celom svete.