Humenné, pôvabné mesto v severovýchodnej časti východného Slovenska, je historické centrum Horného Zemplína a často označované ako brána do východnej Európy vďaka svojej strategickej polohe pri hraniciach s Poľskom a Ukrajinou. Jeho bohatá minulosť je pretkaná príbehmi mocných zemepánov, architektonických premen a zručných remeselníkov. Pôvodne stará slovanská osada pri rieke Laborec, o ktorej prvá písomná zmienka pochádza z roku 1317, sa postupne vyvinula v významné centrum s bohatou kultúrnou a historickou stopou. História mesta je neoddeliteľne spojená s viac ako 350-ročnou érou Drugethovcov, po ktorých nasledovali Csákyovci a Andrássyovci, ktorí formovali jeho vzhľad a rozvoj.
Renesančný kaštieľ: Srdce Humenného
Dominantou centra mesta Humenné je bezpochyby renesančný kaštieľ, ktorý sa dnes nachádza v Parku mieru. Prvá písomná zmienka o humenskom hrade, ktorý tvoril základ neskoršieho kaštieľa, pochádza z roku 1449, kedy bol obsadený bratríkmi a následne poškodený požiarom. Je však veľmi pravdepodobné, že už na prelome 13. a 14. storočia stál na tomto mieste „hrad“ - sídlo mocných zemepánov z rodu Drugethovcov, ktorí vlastnili nielen Humenné a okolie, ale aj neďaleké hrady. Stredoveké humenské hradné sídlo bolo pravdepodobne jednoduchou blokovou stavbou, obohnanou vodnou priekopou napájanou vodou z Kudlovského potoka, s padacím vstupným mostom na južnej strane.
Na základoch tohto niekdajšieho vodného hradu dali Drugethovci postaviť rozsiahly reprezentačný kaštieľ. Výstavba trvala niekoľko rokov a v roku 1619 bola dokončená. Vznikla tak impozantná budova štvorcového pôdorysu s centrálnym nádvorím, ktoré lemovali polkruhové arkády, a mohutnými štvorcovými nárožnými vežami zabezpečujúcimi ochranu. V strede južného krídla sa vypínala veľká veža so vstupnou bránou a padacím mostom ponad vodnú priekopu, pričom samotný padací most sa zachoval ako pamiatka na stredoveký hrad až dodnes pri vstupe do kaštieľa. Pôvodne bol kaštieľ ukončený plochou strechou s atikou, čím sa zaradil medzi významné renesančné stavby Slovenska z konca 16. a začiatku 17. storočia.
Po smrti Žigmunda Drugetha sa vzhľad kaštieľa začal meniť. Časť budovy bola prebudovaná a zakrytá kopulovitou strechou. V druhej polovici 18. storočia prešiel kaštieľ ďalšou transformáciou, ktorá mu dodala barokový charakter. V strede priečelia vznikol rozsiahly barokový rizalit s charakteristickou zvlnenou krivkou a atiku nahradila kopulovitá strecha s manzardami. Na južnej strane nádvoria bol pristavaný veľký balkón s balustrádou, prístupný iba z reprezentačných miestností prvého poschodia, a arkády na nádvorí boli zamurované. Zmenil sa aj tvar okien na vonkajšej fasáde a začala sa odstraňovať atika, ktorú nahradil krov pokrytý šindľom. Interiéry prešli tiež významnými úpravami. Niekoľko miestností na prízemí bolo vyzdobených nástennými iluzívnymi maľbami, ktoré sa dodnes zachovali spolu so štukovanou výzdobou stropov. Všetky tieto miestnosti dostali drevené obloženie - v dámskom krídle v bielo-zlatovo-zelených tónoch, v pánskom krídle v tmavom dube. Iniciátormi týchto zmien boli Csákyovci, ktorí si prispôsobili svoje sídlo podľa vlastných predstáv a kaštieľu dali jednotnú architektonickú podobu s pseudobarokovým vzhľadom. V interiéri nechali drevom obložiť knižnicu a ďalšie miestnosti.
Posledná rozsiahlejšia úprava kaštieľa sa uskutočnila v druhej polovici 19. storočia za éry Andrássyovcov. V tomto období kaštieľ získal svoju finálnu jednotnú architektonickú podobu s pseudobarokovým vzhľadom. Centrálne umiestnená rozsiahla knižnica bola upravená dreveným obložením a kazetovým stropom. Do reprezentačných miestností južného krídla boli vstavané mohutné krby a reprezentačné schodisko bolo obohatené náročnou stropnou štukatúrou. Okolo kaštieľa bol v tom čase zriadený park, v prednej časti v francúzskom štýle a smerom na východ v anglickom štýle, doplnený o rybník.
Koncom druhej svetovej vojny bol kaštieľ poškodený. Neskôr pri požiari zhorela šindľová strecha, ktorá bola provizórne opravená. S úplnou rekonštrukciou budovy sa začalo až v roku 1964 a do užívania bol kaštieľ odovzdaný v roku 1972. Od roku 1963 je renesančný kaštieľ vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
Park mieru: Oddych a príroda
Park mieru, ktorý je tiež národnou kultúrnou pamiatkou, vznikol v 19. storočí. Je domovom zaujímavých drevín, vrátane vzácneho ginka dvojlaločného. Tento strom, patriaci medzi chránené druhy, sa nachádza pri hrabovej aleji medzi amfiteátrom a renesančným kaštieľom. Jeho vek sa odhaduje na 150 rokov, s obvodom kmeňa 253 cm a celkovou výškou 20 metrov. Návštevníci si môžu vychutnať tieň stromov v anglickej časti parku a následne oddýchnuť pri osviežujúcich fontánach vo francúzskej časti parku.
Vihorlatské múzeum: Pokladnica histórie a kultúry
Historická budova renesančného kaštieľa slúži dnes ako sídlo Vihorlatského múzea, ktoré je v zriaďovateľskej pôsobnosti Prešovského samosprávneho kraja. Vznik múzea sa viaže k roku 1960, kedy bolo rozhodnuté, že zrenovovaný kaštieľ bude slúžiť aj múzejným účelom. Pôvodná zberná oblasť múzea bola vymedzená hranicami okresov Humenné, Snina a Medzilaborce.
Návštevníci si môžu v priestoroch múzea prezrieť rôzne expozície. Umelecko-historická expozícia dobových interiérov predstavuje životnú úroveň šľachty od obdobia renesancie až po začiatok 20. storočia. Prírodovedná expozícia s názvom „Živočíšstvo Horného Zemplína“ poukazuje na stav okolitej prírody a nepriamo aj na stav životného prostredia, s cieľom vzbudiť záujem mládeže o prírodu a ochranu životného prostredia. Súčasťou múzea je aj expozícia ľudovej architektúry a bývania, galérna sieň Oresta Dubaya, ktorý bol významným slovenským grafikom, ilustrátorom a maliarom, a expozícia sakrálneho umenia s kaplnkou Panny Márie.
V súčasnosti múzeum disponuje zbierkovým fondom s viac ako stotisíc kusmi zbierkových predmetov. Medzi najhodnotnejšie patria nálezy keltských mincí z Ptíčia, hromadný nález mincí zo 17. storočia z Topoľe, unikátne starožitné zbrane a brnenia, barokové ikony, cenné obrazy, pôvodný mobiliár a mnohé ďalšie vzácne predmety.
Expozície Vihorlatského múzea:
- Umelecko-historická expozícia: Pohľad na bytovú kultúru šľachty od renesancie po 20. storočie v dobových priestoroch kaštieľa.
- Prírodovedná expozícia: „Živočíšstvo Horného Zemplína“ - prezentácia fauny regiónu a stavu životného prostredia.
- Expozícia ľudovej architektúry a bývania: Nachádza sa v skanzene a prezentuje 15 drevených objektov ľudovej architektúry.
- Expozícia sakrálneho umenia s kaplnkou Panny Márie: Svedectvo o náboženskom živote a umení.
- Galerijná sieň Oresta Dubaya: Prezentácia diela významného slovenského grafika a maliara.
Skanzen: Živá história Horného Zemplína
Súčasťou Vihorlatského múzea je aj skanzen - expozícia ľudovej architektúry a bývania. Areál s rozlohou 4 hektáre, umiestnený takmer v strede mesta na atraktívnom a členitom teréne, približuje charakter Horného Zemplína. Nachádza sa tu 15 drevených objektov, z ktorých najvýznamnejším je drevený chrám svätého Archanjela Michala z roku 1764.
Prehliadka skanzenu začína v obytnom trojpriestorovom zrubovom dome bez hospodárskej časti, ktorý pochádza z Klenovej a bol presťahovaný v roku 1977. Ide o charakteristickú usadlosť chudobného roľníka s jednoduchým interiérom. Ďalší obytný hospodársky dom pochádza z Kalnej Roztoky a bol presťahovaný v roku 1976. Táto pozdĺžna zrubová stavba z druhej polovice 18. storočia s dĺžkou 25,2 metra obsahuje obývaciu izbu („chyžu“), predsieň („siň“), komoru, stodolu a maštaľ so slamenou strechou. V stodole je uložené poľnohospodárske náradie.
V skanzene sa nachádza aj objekt z Oľšinkova, ktorý okrem obytnej časti obsahuje dielňu kolára. Objekt z obce Zemplínske Hámre je obytný hospodársky dom, v ktorom je v komore a predsieni nainštalovaná hrnčiarska dielňa s ukážkami výrobkov. Drevený kostolík z Novej Sedlice, postavený v roku 1764, je najstarším objektom v skanzene a predstavuje trojpriestorový východokarpatský typ sakrálnej stavby.
Z dreveného kostolíka vedú kroky návštevníka k obytnému hospodárskemu domu z Nechválovej Polianky, ktorý pozostáva z obývacej izby, predsiene a dvoch maštalí. Vedľa domu je sýpka z Výravy. Neodmysliteľnou súčasťou dedinskej architektúry bola kováčska dielňa, ktorá bola prevezená z Nechvaľovej Polianky. V skanzene sú ďalej prezentované váhadlová studňa, senník a zrubová sýpka s pivnicou. Obytný hospodársky dom z Výravy obsahuje okrem obytnej časti aj maštaľ a priestory s inštalovaným postupom spracovania konopí a výrobou plátna, ako aj drevené stúpy a lis na výrobu oleja. Pri vodných tokoch sa nachádzal mlyn, pričom jeden z nich pochádza z Vyšnej Jablonky a je spojený s obytným domom.
Hrnčiarska výroba: Tradičné remeslo Zemplína
Hrnčiarstvo, výroba keramických nádob a predmetov z pálenej hliny, má na Slovensku dlhú a bohatú históriu. V skanzene v Humennom je jednou z nainštalovaných dielní práve hrnčiarska dielňa, ktorá svedčí o dôležitosti tohto remesla pre región. Hrnčiarske výrobky odrážali život a praktické potreby vidieckych domácností. Vyrábali sa rôzne druhy úžitkového riadu, ako hrnce, krčahy, džbány, fľaše, misy, taniere, ale aj drobné dekoratívne predmety a figurálna keramika.
Hrnčiarstvo na území Slovenska bolo jedným z najrozšírenejších remesiel od stredoveku zhruba do polovice 20. storočia. Väčšina výrobkov mala špecifické krajové a lokálne znaky. Na východnom Slovensku bol typický štíhly džbánok, zdobený prevažne rastlinným dekorom. V obci Zemplínske Hámre, odkiaľ pochádza jeden z objektov v skanzene, je nainštalovaná hrnčiarska dielňa s ukážkami výrobkov od majstra J. Halamku zo Sniny.
Slovensko malo na rozvoj hrnčiarstva dobré podmienky vďaka ložiskám hrnčiarskej hliny, zdrojom sklovitej glazúry a dostatku dreva na vypaľovanie výrobkov. Hrnčiari využívali miestne zdroje hliny, ktoré sa kopali ručne a cez zimu nechávali premrznúť. Pred spracovaním na hrnčiarskom kruhu sa hlina ďalej pripravovala prekopávaním, hnetením a šliapaním. Na výzdobu sa používali náčrepky (engoby) a glazúry.
Technické vybavenie hrnčiarov zahŕňalo hrnčiarsky kruh a hrnčiarsku pec. Hrnčiarsky kruh je známy na našom území od čias Keltov. Pomalý ručný kruh vystriedal v 12. - 13. storočí rýchlo rotujúci kruh poháňaný nohou. Pece prešli od jednoduchých zemných jám a poľných pecí k modernejším typom. Vypaľovanie výrobkov bolo náročné a vyžadovalo si skúsenosti, pričom sa výrobky vypaľovali raz alebo dvakrát.
Hrnčiarske výrobky sa zdobili rôznymi technikami, ako maľba rožkom, kukučkou, prstom, štetcom, zdobenie hubkou, lyžicou (brýzganie), hrebeňom, mramorovanie, trasovanie, plastická výzdoba a rytie. Osobitnou technikou bola výroba čierneho riadu, ktorý sa vypaľoval v špeciálnych peciach pri redukčnej atmosfére, čím črep získal čierne alebo sivé zafarbenie. Tento typ keramiky bol vysoko pórovitý a mal lepšie chladiace vlastnosti, preto sa používal najmä na uskladňovanie potravín.
Ako si vytvoriť záhradnú keramiku (NOVÁ ZÁHRADA)
Ďalšie historické a technické pamiatky Humenného
Okrem kaštieľa a skanzenu sa v Humennom nachádza aj Valaškovský most, ktorý je od roku 2017 národnou kultúrnou pamiatkou technického charakteru. Je to najstarší cestný most v meste a okrese a jeden z najstarších cestných mostov s oceľovou konštrukciou na území Prešovského samosprávneho kraja. Jeho výstavba sa viaže k roku 1900 a bol skonštruovaný technológiou horúceho nitovania, podobne ako Eiffelova veža. Most, dlhý 62,4 metra a takmer šesť metrov široký, slúžil do konca 70. rokov 20. storočia pre osobnú, nákladnú a vojenskú dopravu.
Mesto sa pýši aj Okresnou ľudovou hvezdárňou, ktorá bola zriadená v roku 1952 a patrí medzi najaktívnejšie astronomické zariadenia na Slovensku. Sídlo hvezdárne sa v priebehu rokov menilo, no od roku 1992 sídli v priestoroch postavených priamo pre tento účel. Ponúka prednášky z rôznych oblastí astronómie a kozmonautiky, ako aj odborné pozorovateľské aktivity.
V centre mesta sa nachádza moderné Námestie slobody, ktoré prešlo revitalizáciou a dnes ponúka upravenú pešiu zónu s fontánami, zeleňou a dominantou - vodnou fontánou „Potok času“. Námestie je vydláždené prírodným kameňom a zámkovou dlažbou, s chodníkmi pre peších a cyklistov.
Na hlavnej železničnej stanici Humenné stojí socha dobrého vojaka Švejka, ktorá víta prichádzajúcich návštevníkov. Nadjazd v centre mesta je zdobený dielami skupiny „writerov“, ktorí zvečnili dominanty a významné osobnosti mesta.
Humenné je tak mestom, kde sa história prelína s moderným životom, ponúkajúc návštevníkom bohaté kultúrne, historické a prírodné dedičstvo.
tags: #humenne #byt #hrnciarska