Ružomberok, mesto s hlbokými koreňmi v slovenskej histórii a kultúre, je neodmysliteľne spätý aj s futbalovou tradíciou. V centre tohto športového diania stojí Mestský futbalový klub Ružomberok, známy pod prezývkou "Ruža", a jeho domovský stánok, Štadión pod Čebraťom. S kapacitou 4 876 miest na sedenie, tento štadión nie je len miestom konania zápasov, ale aj svedkom vzostupov a pádov, radosti a sklamania, ktoré futbal prináša. Jeho história siaha až do roku 1950, pričom sa postupne vyvíjal a modernizoval, aby spĺňal nároky súčasného futbalu.
Počiatky Futbalu v Ružomberku: Od Talianskych Robotníkov k Prvému Klubu
Začiatky futbalu v Ružomberku siahajú do obdobia rokov 1902-1903. Hoci presné okolnosti vzniku tohto športu v meste nie sú jednoznačne zdokumentované, často sa spomína vplyv prisťahovaných talianskych robotníkov, ktorí pracovali na výstavbe Košicko-bohumínskej železnice v rokoch 1866 až 1871. Niektorí z nich sa v Ružomberku natrvalo usadili a priniesli so sebou aj novú, v tom čase ešte exotickú, hru. Existujú však aj spomienky najstarších pamätníkov, ktoré naznačujú, že prvými, koho videli hrať futbal v mestskej časti Rybárpole, boli Angličania. Títo muži, konkrétne 14 montérov, pracovali na inštalácii najmodernejších textilných strojov v ružomberskej textilke.
Napriek týmto rôznym spomienkam, časopis Liptov z roku 1939 uvádza, že podnet k hraniu futbalu v Ružomberku dal istý Lipthay, ktorý priniesol futbalovú loptu z Budapešti. Prvé reakcie na túto novú športovú hru boli podľa autora článku skôr odmietavé, a mnohí ju dokonca zavrhovali. Rozvoju futbalu v meste však silne napomáhali spomenutí talianski usadlíci. V spolupráci s občanmi mesta založili v roku 1906 prvý futbalový oddiel s názvom Concordia. Zakladateľom klubu bol Štefan Mudrončík, ktorý bol nielen aktívnym hráčom, ale aj podnikovým archivárom v textilke. Prvým tajomníkom klubu sa stal František Ivankovič. Medzi aktívnych hráčov klubu patrili Martin Horváth, brankár Jozef Gromnica, František Kačvara, Ján Gromnica, Vrchoslav Vyskočil, Bedrich Daneš, Štefan Mudrončík, Samueli, ako aj bratia Wetlerovci, Petrákovci, Podhorskí a Šipošovci.
Klub Concordia hrával na ihrisku pri bývalej Slovenskej papierni, známom ako Execirák. Toto ihrisko bolo obľúbené aj vojakmi z priľahlých vojenských barakov, ktorí na ňom pravidelne cvičili. Prvé dresy hráčov boli čierno-biele pásikované tričká a čierne trenírky. Šatne klubu sídlili v hostinci pomenovanom po majiteľovi Tyroler, ktorý sa nachádzal pri rieke Revúca. Klubovňou pre hráčov aj funkcionárov boli priestory v reštaurácii Pribiš, ktorá sa nachádzala oproti bývalému hotelu Savoy (budova už neexistuje). Poobliekaní hráči sa na ihrisko Execirák dostávali po poľnej ceste, nazývanej tiež Cigánska, a úzkou uličkou popri lesníckom internáte. Počas zápasov boli v prevádzke dve pohyblivé pokladne a zabezpečená bola aj kontrolná služba.
Vznik Viktórie a Obdobie Rivalít: Vojna a Nové Začiatky
Vypuknutie prvej svetovej vojny znamenalo neodvratný zánik klubu Concordia Ružomberok. Mladí hráči boli povolaní na front, výstroj klubu sa stratil a po vojne chýbal organizátor, ktorý by obnovil jeho zašlú slávu. Avšak, ešte počas vojny, zišli sa chlapci z rybárpoľskej strojárne a pod vedením "otca klubu" Eduarda Stančoka založili nový futbalový klub - Československý športový klub Viktória Ružomberok-Rybárpole. Tento klub vznikol 1. mája 1918. Prvým prezidentom klubu sa stal Jozef Gromnica, známy brankár zaniknutého klubu Concordia, pokladníkom bol Eduard Stančok a kapitánom Štefan Slimák.
Medzi významných odchovancov klubu Viktória patril nezabudnuteľný Eduard Kardoss. Ako brankár Viktórie, neskôr Slávie Košice, ŠK Bratislava a reprezentácie ČSR (označovaný ako nástupca Pláničku), neraz preslávil rodné mesto v ťažkých medzinárodných stretnutiach. Prvým súperom Viktórie bola ŠK Žilina, ktorej podľahli v pomere 2:0.
Klub Viktória fungoval v mimoriadne ťažkých materiálových podmienkach. Napriek tomu, že sa nachádzal v blízkosti Stredoslovenskej župy na Vrútkach, bol nepochopiteľne zaradený do Východoslovenskej župy, čo podstatne zvýšilo náklady. Na zápasy sa cestovalo len osobným vlakom, čo znamenalo napríklad pre zápas s ŠK Užhorod skoré cestovanie a návrat až v pondelok nad ránom, s okamžitým nástupom do práce. Okrem finančných problémov sa hráči stretávali aj s ťažkosťami pri ubytovaní. V Užhorode napríklad nocovali pod plotom, ale napriek únave zápas vyhrali 2:0, pričom Ondrej Milec strelil gól z polovice ihriska. Nadšenci často vypomáhali klubu zo svojich úspor alebo výplat. Neraz sa stalo, že hráči museli po sobáši pod nátlakom manželiek ukončiť svoju činnosť v klube.
Po vybudovaní ihriska "Pod Paračkou" pri železničnej trati sa Viktória presťahovala na ihrisko, ktorého majiteľom bola ŠK Makkabea. Nájomné za ihrisko na jeden zápas predstavovalo 200 korún, pri medzinárodnom zápase dokonca 500 korún. Zaujímavosťou je, že plagáty na každý zápas maľoval hráč Eugen Kardoss. Namaľovaný plagát bol vložený do rámu s držadlami a hráči zoradení na bicykloch potom prechádzali po frekventovaných uliciach mesta a obytných štvrtiach, aby propagovali nadchádzajúci zápas. Veľký dôraz sa kládol na životosprávu hráčov. Deň pred zápasom bol zakázaný vstup do hostincov a požívanie liehových nápojov. Niektorí hráči sa však aj tak tajne schádzali v podniku U Fullov a z opatrnosti sedávali v osobitnej izbičke pri otvorenom okne. Pri náhlom príchode "otca klubu" Eduarda Stančoka, hráči radšej vyskočili von oknom.
V roku 1921 došlo v doraste ŠK Viktória k zvratu. Od materského klubu sa odlúčili niektorí hráči a pod patronátom Remeselníckeho spolku založili klub pomenovaný Union Ružomberok. O založenie klubu sa zaslúžili viacerí funkcionári spolku na čele s bývalým majiteľom skladu uhlia Fodorom. Remeselnícky spolok zabezpečil klub po všetkých stránkach, vrátane nových, veľmi efektných červeno-bielo pásikovaných tričiek a čiernych trenírok. Tajomníkom klubu bol holič Klein. Klub Union hrával na ihrisku Pod Paračkou a zanikol v roku 1926.
Čoskoro nato zanikol aj ďalší klub - ŠK Viktória, keď z neho odišlo viacero hráčov z existenčných dôvodov. Po vytvorení klubu Union vznikol po roztržke so židovskou mládežou klub ŠK Makkabea Ružomberok. Týmto spôsobom na pôde mesta paralelne pôsobili tri futbalové kluby. Vedúcimi osobnosťami klubu ŠK Makkabea boli JUDr. Pavol Gál, Dr. Artúr Fischer, Zoltán Fodor, Viliam Neu, Alexander a Armín Straussovci. Za mužstvo hrávali vysokoškoláci, ktorí študovali v Prahe, ale aj vojaci z miestnej posádky. Mužstvo bolo najsilnejšie v rokoch 1924 až 1925, keď do Ružomberka prichádzali súperi nielen z celého Slovenska, ale aj zo zahraničia. Makkabea hrávala na ihrisku Execirák až do roku 1923, kedy majiteľ drevoskladu Emil Klein daroval klubu pozemok pod Paračkou. V roku 1924 hral v Ružomberku WAC Budapest a neskôr aj Ferencvároš Budapešť, ktorý zvíťazil 5:0. O tento zápas bol veľký záujem, prišli sa pozrieť fanúšikovia z Košíc, Lučenca, Šiah a mnohých ďalších miest.
Zlaté Časy ŠK Ružomberok a Vzostup do Ligy
Obdobie rozkvetu a úspechov prišlo so vznikom klubu ŠK Ružomberok. Rok založenia klubu je síce rozporuplný, podľa novín Slovák bol založený v roku 1924, pamätníci zase tvrdia, že v roku 1926. Faktom však je, že stanovy klubu boli schválené ministerstvom vnútra 12. júla 1927. Prvým predsedom klubu bol Amand Kyas. Tak ako je neistý rok založenia, dohady panujú aj o prvom zápase ŠKR. Podľa niektorých prameňov bol prvý zápas s ŠK Bratislava, ktorý Ružomberok prehral katastrofálne vysoko 0:16. Noviny však uvádzajú prvý zápas s DVS Trenčín s údajným výsledkom 2:3.
V roku 1928 postúpil klub do I. A triedy Stredoslovenskej župy, ale hneď v nasledujúcej sezóne nemal dostatok hráčov a zostúpil. Do súťaže sa vrátil až v roku 1932. Do Ružomberka začali prichádzať aj známe zahraničné mužstvá, napríklad vychýrený Ferencvároš Budapešť, Brigittenauer Wiener a ďalšie. Koncom tridsiatych rokov postúpil Ružomberok do ligy a hneď si vyslúžil prezývku "šťuka ligy". Umiestnil sa na 5. mieste za ŠK Bratislava, FC Vrútky, AC Považská Bystrica a Slávia Prešov. Za Ružomberkom sa umiestnili TŠS Trnava, TTS Trenčín, ŠK Žilina, VAS Bratislava, AC Spišská Nová Ves, ZTK Zvolen a DSK Bratislava. Najvyššiu súťaž hral klub aj v ďalších troch sezónach. V sezóne 1941/42 sa umiestnil na deviatom mieste, 1942/43 na siedmom a 1943/44 opäť na deviatom. Kapitánom mužstva bol Pribil, ďalšími hráčmi boli Weisz, Vyskoč, Bačkor, Slniečko, Šupák, Čech, Hromádka, Mecko, Heger, Hrivnák, Havran, Benko, Velebný, Tegelhoff, Kmeť, Stránovský, Héthy. ŠKR hrával najskôr na ihrisku pod dnešným Liptovským múzeom a neskôr na ihrisku pri gymnáziu.
Po skončení druhej svetovej vojny, v júli 1945, hral ŠK Ružomberok kvalifikačný zápas o postup do 1. československej ligy s PTS Prešov. Počas existencie ŠK Ružomberok došlo k založeniu Ružomberského atletického klubu (RAC) v Rybárpoli. V roku 1935 bol jeho predsedom Bedrich Lukášik. Tento oddiel, kráčajúci v šľapajach slávnej ŠK Viktória, hrával svoje zápasy na ihrisku ŠK Makkabea. Po krátkej existencii RAC sa na území mesta objavil ďalší konkurent vychýreného ŠKR, keď v textilke opäť vznikol ŠK RTZ Rybárpole. Klub sa nešpecializoval len na futbal, ale organizoval aj zimné športy, tenis, stolný tenis, volejbal a hokej. V začiatkoch stál na čele oddielu Július Duchoň. V ŠK RTZ hrával aj Alojz Obtulovič, ktorý sa neskôr stal skúseným medzinárodným rozhodcom FIFA.
Po skončení druhej svetovej vojny sa ŠK RTZ Ružomberok snažili dostať do čela ružomberského futbalu. ŠK Ružomberok nenadviazal na predchádzajúce úspešné roky. Po roku 1946 sa v ružomberskej textilke vytvorili dobré podmienky aj pre športovcov a vtedy hrali futbalisti majstrovské zápasy v divízii. Už v roku 1947 RTZ nebezpečne ohrozovali ŠKR. Po 10. kole boli dokonca na čele pred ŠK Liptovský Mikuláš, ŠK Púchov, Šk Dubnica, ŠK Ružomberok a ďalšími. Ale futbalisti RTZ nepodávali vyrovnané výkony a na konci ročníka bol víťazom súťaže rival ŠK Ružomberok. V roku 1947 RTZ na základe rozhodnutia valného zhromaždenia zmenil názov na SBZ Rybárpole. V roku 1948 našli po rokoch rivality funkcionári SBZ a ŠKR spoločnú reč a založili organizáciu Sokol SBZ Ružomberok.
Hneď prvá sezóna po zlúčení bola úspešná, keď Ružomberok v súťaži valcoval svojich súperov, neraz aj dvojciferným rozdielom (Slovena Trenčín 10:1). O postup do národnej ligy prišiel Ružomberok vďaka reorganizácii súťaží. V ďalšej sezóne sa Ružomberku opäť darilo výborne, najväčšieho rivala ročníka porazil Ružomberok doma 4:1 a zdalo sa, že o postupujúcom je rozhodnuté. Vedúci Ružomberok však prehral prekvapujúco na ihrisku Čadce 3:5 a postupoval Púchov. V tomto období hrali v Ružomberku aj prvoligové pražské S. AC Sparta Praha dokonca prehrávala po prvom polčase 0:1, ale v druhom polčase po zlepšenej hre dosiahla víťazstvo 4:1. Aj štart ďalšieho pražského mužstva púta v Ružomberku veľkú pozornosť a SK Slavia Praha dala víťazný gól na 3:2 až v 87. minúte.
Výstavba Štadióna a Moderná Éra
V roku 1949 sa intenzívne začalo pracovať na príprave výstavby štadióna vo Veľkom Políku a od roku 1950 už prebiehali práce na výstavbe všešportového areálu. Ružomberok sa v ďalších rokoch snažil prebojovať do vyššej súťaže, ale napriek solídnym výsledkom sa to nepodarilo. V roku 1953 sa zo Sokola SBZ stala Iskra Ružomberok. Ružomberok sa stal majstrom kraja a účastníkom 2. ligy. Ružomberok v súťaži nezačal dobre a navyše doma s ČH Brno prehral katastrofálne 2:8. Vtedy za Brno hrávali aj hokejoví reprezentanti Bubník (dal 4 góly) a Danda. Až po 4. kole získala Iskra prvé body po víťazstve s Košicami.
V roku 1954 sa už začalo hrať na novom štadióne, aj keď nebol celkom dobudovaný. Ružomberok pokračoval v nepresvedčivých výkonoch a po domácom zápase s Gottwaldovom to nevydržali domáci fanúšikovia. Po incidente bolo domáce ihrisko okamžite zavreté a zápasy musel hrávať v Liptovskom Mikuláši. Ružomberok sa napriek tomu udržal v súťaži, ale najbližší domáci zápas odohral až 17. apríla 1955. Ružomberok v tomto roku dosahoval slabé výsledky a vypadol z 2. ligy, čo vyvolalo veľkú kritiku verejnosti. Frustrácia viacerých hráčov a funkcionárov spôsobila vznik ďalšieho mestského klubu Slovan Ružomberok, ktorý hral na Lazinách. Po krátkej samostatnej existencii oboch klubov došlo opäť k zlúčeniu pod názvom TJ Ružomberok.
Ružomberok v ročníku 1958/59 dosahoval dobré výsledky a skončil hneď za Banskou Bystricou. Za zmienku tiež stojí víťazstvo nad účastníkom 1. ligy v NDR, mužstvom SC Fortschritt 3:0. Mužstvo postúpilo až v roku 1962, kedy po víťazstve vo Fiľakove pripravili Ružomberčania futbalistom búrlivé privítanie v uliciach mesta. Po ďalšej sezóne sa Ružomberok s najvyššou súťažou opäť rozlúčil. V ďalších rokoch prišla stagnácia, pokles ešte o súťaž nižšie. Oživenie prišlo až od roku 1968, kedy sa stabilizoval aj káder. V tom období tvorili zostavu Páleník, Melichar, Čačo, Házelmajer, Urban, Polák, Haspra, Sirotiak, Családi, Bandík, Pleva, Toma, Chmúra, Milan Červík z Jasenovej, Pišoja, Sýkora.
V rokoch 1993 sa Ružomberok prebojoval do 2. slovenskej ligy a v roku 1997 pod vedením trénera V. Rusnáka až do najvyššej slovenskej súťaže (v tom období Mars Superliga), kde hrá aj v súčasnosti. Impulzom pre postup do najvyššej súťaže bol aj návrat klubovej legendy, bývalého česko-slovenského reprezentanta, Viliama Hyravého, okolo ktorého sa vyformoval kvalitný tím s ofenzívnym herným štýlom, hrajúci až na 3 útočníkov. V prvej sezóne sa umiestnil na 11. mieste so ziskom 36 bodov a skóre 35:49.
Najväčší úspech dosiahol klub v sezóne 2005/06, kedy sa stal víťazom Slovenského pohára a zároveň získal titul majstra Slovenska. V ďalšej sezóne nasledovalo účinkovanie v Lige majstrov. Po vyradení švédskeho majstra Djurgarden IF (0:1, 3:1) nasledovalo hladké vypadnutie zo súťaže s CSKA Moskva (0:3, 0:2).
Futbalový klub pôsobí na Štadióne pod Čebraťom, s veľkosťou hracej plochy 105x68 m. V tomto priestore hráva svoje zápasy klub od roku 1955, ale v minulosti sa futbal v Ružomberku hrával na viacerých ihriskách. Z ružomberským klubom je úzko späté meno Ján Haspra. Už v druhej polovici šesťdesiatych rokov pôsobil ako hráč Ján Haspra starší, ktorý následne počas dvoch dekád viedol niekoľkokrát tím mužov, ale dlhé roky pôsobil aj pri mládežníckych výberoch. Niečo podobné sa podarilo aj jeho synovi. Ján Haspra mladší pôsobil, podobne ako jeho otec, najskôr v drese Ružomberka do roku 1995.
V sezóne 2016/17 klub tretíkrát vo svojej histórii vybojoval ligový bronz a tak štartoval v Európskej lige. Ruža si slušne počínala v predkolách, keď prešla cez tímy FK Vojvodina Novi Sad a SK Brann Bergen, vďaka čomu hrala v treťom predkole s tradičným anglickým klubom Everton FC. Aj tomuto vysoko favorizovanému súperovi boli hráči Ružomberka zdatným súperom a hoci po dvoch tesných prehrách sa museli rozlúčiť s pohárovou Európou, z trávnika schádzali so cťou. V ročníku 2017/18 sa Ružomberok tretíkrát prebojoval do finále Slovnaft Cupu, v ktorom podľahol Slovanu Bratislava 1:3. V nasledujúcej sezóne 2018/19 Ružomberok získal svoj štvrtý ligový bronz a spolu s ním aj miestenku v Európskej lige. V prvom predkole však nestačil na bulharský klub Levski Sofia, s ktorým v obidvoch stretnutiach prehral 0:2.
V ročníku 2019/20 si Ruža pripísala štvrtú účasť vo finále Slovnaft Cupu, v ktorom prehrala so Slovanom Bratislava tesne 0:1. Vo Fortuna lige sa umiestnila na piatej pozícii a následne vďaka barážovým víťazstvám nad Michalovcami a Trnavou opäť po roku vybojovala účasť v Európskej lige. V sezóne 2021/22 pridali Liptáci k doterajšej jednej zlatej a štyrom bronzovým medailám z najvyššej súťaže aj prvú striebornú medailu za druhé miesto vo Fortuna lige. Pekným umiestnením si zaistili účasť v Európskej konferenčnej lige UEFA, kde v prvom predkole prešli cez litovský FK Kauno Žalgiris, no v druhom predkole bol nad ich sily lotyšský klub Riga FC.
Čakanie na opätovné prvenstvo v pohárovej súťaži sa skončilo po osemnástich rokoch, keď sa Ružomberok v sezóne 2023/24 stal víťazom Slovnaft Cupu. Vo finále v Košiciach zdolal Spartak Trnava 1:0. Nasledovala tak účasť v Európskej lige, kde mužstvo spod Čebraťa prešlo cez kazašský Tobol Kostanaj a následne napriek dvom sympatickým výkonom nestačilo na vysoko favorizovaný turecký Trabzonspor. Ďalšia cesta Liptákov tak viedla do Konferenčnej ligy UEFA, kde sa v treťom predkole postarali o senzáciu, keď vyradili popredný chorvátsky klub HNK Hajduk Split. Ruža v tej chvíli klopala na brány hlavnej fázy súťaže a poslednou prekážkou bol arménsky FC Noah. Vtedy žiaľ Ružomberčania doplatili na súhrn viacerých nepriaznivých okolností a v prvom súboji na súperovej pôde prehrali 0:3.
Štadión pod Čebraťom, aj keď prešiel mnohými rekonštrukciami a modernizáciami, zostáva srdcom ružomberského futbalu. Od svojho vzniku v roku 1950 bol svedkom mnohých nezabudnuteľných momentov, ktoré formovali identitu klubu a jeho fanúšikov. Jeho história je neoddeliteľne spojená s príbehmi hráčov, trénerov a predovšetkým s vášnivou podporou miestneho obyvateľstva, ktoré spája láska k futbalu a k mestu pod Tatrami.
tags: #futbalovy #stadion #v #ruzomberku