Veľmi dlho som veril, že existuje jediný zmysel života, a tým je byť šťastný. Veď prečo iné by sme mali znášať ťažkosti a bolesti nášho každodenného života, ak len nie preto, aby sme dosiahli šťastie? A rozhodne nie som jediný, kto tomuto verí. Ak sa obzriete okolo seba, väčšina ľudí sa snaží hľadať svoje šťastie. To je dôvod, prečo si kupujeme haraburdy, ktoré nepotrebujeme, spávame s niekým, koho nemilujeme, a ťažko pracujeme, aby sme získali uznanie od ľudí, ktorých ani nemáme radi. Prečo to všetko robíme? Popravde, presná príčina ma ani nezaujíma, nie som vedec. Všetko, čo viem, je to, že to má niečo spoločné s našou históriou, kultúrou, médiami, ekonomikou, psychológiou, politikou, či informačnou érou, v ktorej sa nachádzame. Zoznam týchto predpokladov je nekonečný, len si vyberte. Sme, kým sme. Proste to skúsme prijať.
Väčšina ľudí zbožňuje analyzovať, prečo nie sme šťastní a nežijeme naplnené životy. Ja sa nestarám o to PREČO. Viac ma zaujíma, AKO sa môžeme zmeniť. Ešte relatívne nedávno som robil všetko preto, aby som sa cítil šťastný. Niečo si kúpite, s niekým začnete chodiť, získate dobre platenú prácu, alebo sa vyberiete na dovolenku. A podobne ako ja kedysi si možno myslíte, že vďaka tomu budete šťastní. Ale na konci dňa si ľahnete do postele a rozmýšľate, čo je ďalšia vec v poradí, ktorá vás urobí šťastnými.
Ale je to len fasáda, hoax, vymyslená historka o ľudskom živote. Mýlil sa teda Aristoteles, keď povedal: „Šťastie je zmyslom a cieľom ľudského života, jediným konečným účelom ľudskej existencie.“? Ja si myslím, že na tento citát sa možno pozerať aj z iného uhla. Lebo z prvého pohľadu sa zdá, že šťastie je našim hlavným cieľom. A to je koniec koncov to, čo nám táto veta aj hovorí. Ale tu je háčik… Akým spôsobom dosiahneme šťastie?
Šťastie ako vedľajší produkt užitočnosti
Šťastie nie je cieľom samým o sebe, a preto to nie je niečo, čo možno dosiahnuť. Verím, že šťastie je len vedľajším produktom užitočnosti. Vždy, keď o tejto myšlienke hovorím svojimi priateľmi, kolegami, či členmi rodiny, ťažko sa mi hľadajú tie správne slová. Ale pokúsim sa to znova sformulovať aj pre vás.
Väčšina vecí, ktoré v živote robíme, sú iba naše aktivity a skúsenosti. Chodíme na dovolenky, do práce, na nákupy, vyraziť si večer s priateľmi, navečerať sa, či si kúpiť nové auto. A to sú spravidla veci, ktoré by nás mali robiť šťastnými. Ale nie sú to užitočné veci. Nič nové nevytvárame. Proste len konzumujeme, alebo niečo robíme. A aj to je v istom zmysle skvelé! Veď ja tiež rád chodím na dovolenky alebo ma občas baví chodiť nakupovať. Ale popravde to nie je to, čo môj život napĺňa zmyslom.
To, čo ma skutočne robí šťastným, je keď sa cítim užitočný. Keď vytvorím niečo, čo môžu používať iní ľudia. Ale taktiež keď vytvorím niečo, čo používam len ja sám. Veľmi dlho mi pripadalo zložité vysvetliť tento koncept šťastia a užitočnosti. Ale keď som nedávno narazil na citát od Ralpha Walda Emersona, všetky body sa mi konečne pospájali. Emerson hovorí: „Zmyslom života nie je byť šťastný. Ale je ním vlastná užitočnosť, žiť ako čestný a súcitný človek, urobiť v tomto svete nejaký rozdiel a žiť dobre.“
No zmysel tejto myšlienky som pochopil až vtedy, keď som si začal viac uvedomovať, čo robím so svojim životom. A hoci to pôsobí ako veľmi náročná téma, v skutočnosti je to veľmi prosté. Dá sa to zjednodušiť na túto otázku: To, čo robíš, prináša nejakú zmenu? Urobil si vo svojom živote nejaké užitočné veci? Vôbec nejde o to, aby si zmenil či zachránil svet! Len ho urob o trošičku lepším než bol, kým si sa narodil.
Môžem vám dať nejaké tipy na začiatok… Pomôžte svojmu nadriadenému s niečím, čo nepatrí do vašich úloh. Vezmite svoju mamu do kúpeľov. vytvorte koláž z obrázkov pre vašu manželku. Napíšte článok o tom, čo vás naučil život. Pomôžte mamičke s kočíkom. Zavolajte priateľovi s otázkou, či pre neho môžete niečo urobiť. Pomôžte zveľadiť verejný park vo vašom meste. Naštartujte vlastný biznis a buďte milý k svojim zamestnancom. Toto sú veci, ktoré baví robiť mňa, ale vy si kľudne vymyslite vlastné užitočné aktivity.
Ako vidíte, nemusí ísť o nič veľké. Ale ak každý deň urobíte jednu malú užitočnú vec, postupne to naplní váš dobrý život - život, ktorý má váhu. Ak by som totiž nechcel zažiť jedinú vec, tak by to bolo vlastné uvedomenie na smrteľnej posteli, že môj život nezanechal v tomto svete žiadny odkaz.
Byť užitočný je životný postoj. A tak ako ktorýkoľvek iný postoj, aj tento začína rozhodnutím. Raz som sa zobudil s otázkou, čo v skutočnosti robím pre tento svet. A odpoveď bola, že nič. A v tej istý deň, som začal písať. Pre vás ostatných to však môže byť maľovanie, výroba produktov, pomoc seniorom, alebo čokoľvek iné, v čom sa cítite byť doma. Len to celé neberte až príliš vážne, neprekomplikujte to! Iba proste urobte niečo užitočné. Hocičo!
Freud a cesta do nevedomia: Hľadanie zmyslu v hĺbke psychiky
Počas Vianoc a okolo Nového roka zvyknú ľudia intenzívnejšie bilancovať svoj život a zamýšľať sa nad jeho zmyslom či naplnením. U niektorých môže takéto sviatočné pozastavenie sa viesť k frustrácii a pocitom existenciálnej prázdnoty. Existenciálne vákuum vyvolávajúce závislosti, odcudzenie medzi ľuďmi, vzrast agresivity a neuróz, nadobudli v uplynulom storočí priam pandemické rozmery. Mnohí si neustále kladieme otázku, aký význam má náš život a aké je naše miesto v tomto svete.
Rakúsky psychiater Viktor Frankl, zakladateľ logoterapie, vidí človeka v prvom rade ako bytosť prahnúcu po zmysle. Jeho prístup sa odlišuje od tradičnej psychoanalýzy Sigmunda Freuda, ktorá sa primárne zameriavala na skúmanie nevedomých procesov a potlačených túžob. Freud vyvinul svoju jedinečnú techniku voľných asociácií z techniky, ktorú pre liečbu hystérie vynašiel jeho priateľ a kolega Josef Breuer. Hystéria je široký termín pre rozmanité psychologické poruchy, pri ktorých je hlavným obranným mechanizmom potlačenie. Pri obvyklej forme hystérie je prežívaná fyzická bolesť a neschopnosť, napriek absencii akejkoľvek jasne určenej organickej poruchy. Breuer zasa svoju techniku vyvinul pomocou svojej pacientky, v súčasnosti známej ako „Anna O.“. Jedného dňa, keď táto pacientka uvádzala podrobnosti o tom, ako sa po prvýkrát objavil jeden z jej symptómov, na Breuerove aj jej prekvapenie tento symptóm zmizol.
Voľné asociácie vyžadujú, aby pacienti uviedli nielen pôvod svojich symptómov, ale aby povedali všetko a čokoľvek, čo im príde na myseľ. Freudova metóda vo svojej klasickej forme vyžaduje, aby sa psychoanalytik zdržal prerušovania pacientovho „prúdu“ reči. Analytik komentuje alebo kladie otázky, len aby pacienta povzbudil, keď pacient mlčí, alebo sa zdá byť zablokovaný. Toto spôsobilo, že vznikla obecná karikatúra analytika, ktorý zostáva chladný aj pri najdivokejších produkciách pacienta. Niektorí analytici prísnej freudovskej školy sa ešte stále pridržiavajú podobného vzorca, avšak dnes sú mnohí viac aktívni a reagujúci. Predpokladá sa, že pomocou tejto techniky povedú asociácie medzi reálnymi udalosťami a duševnými obrazmi (spomienky, snové obrazy) k odkrytiu potlačeného nevedomého materiálu. Voľné asociácie teda nie sú skutočne „voľné“, ale sú špecificky pospájané do kauzálneho reťazca a ich prúd je determinovaný nevedomými procesmi, ktoré sú v tom čase u osoby aktívne.
Technika analýzy sna sa vyvinula, prirodzene, z požiadavky, aby pacienti rozprávali o všetkom, čo im príde na myseľ. Freudovi prví pacienti si spontánne vybavovali svoje sny a asociovali k nim. Keď si Freud uvedomil bohatstvo materiálu produkovaného snami a asociáciami k nim, začal skúmať svoje vlastné sny a objavil rovnaké bohatstvo informácií. V spánku, keď je Ego relatívne slabé, sa nevedomé myšlienky a impulzy pokúšajú nájsť si výraz. Ego však dokáže maskovať tento materiál; preto snové želanie nie je vždy bezprostredne jasné a preto je aj analýza sna často obťažná. Pre Freuda bol sen vskutku „kráľovskou cestou do nevedomia“.
Sigmund Freud sa narodil 6. mája 1856 v moravskom Příbore do rodiny židovského obchodníka. Po chlapcovi nasledovalo ešte päť dievčat, matka však mala oči len pre svojho prvorodeného Sigiho. Lipla na ňom tak, že s ním bývala v jednej domácnosti až do svojej smrti. Niektorí Freudovi kritici tvrdia, že jeho oidipovský komplex, ktorým označil sexuálnu túžbu chlapca k svojej matke a nenávisť voči otcovi, spozoroval Freud najskôr na sebe. Keď mal malý Sigmund tri roky, rodina sa presťahovala do Viedne. Počas štúdií na gymnáziu sa zaujímal hlavne o literatúru a filozofiu. Chcel sa stať vedcom, no nakoniec si vybral pre štúdium medicínu, ktorú absolvoval na Viedenskej univerzite. Ako mladého medika ho viac ako lekárska prax zaujímala veda a presnejšie skúmanie psychiky pacientov. Sám na sebe experimentoval s kokaínom, objavil jeho anestetické účinky v liečbe a v chirurgii. Konzervatívna Viedeň odmietala „šarlatánstva“ ako hypnózu, ale Freudovi sa podarilo získať štipendium a stáž v Salpêtrière v Paríži. Tu sa dostal k práci, o ktorej sníval. Podľa vzoru doktora Jeana-Martina Charcota aj on svoje pacientky hypnotizoval a v tomto stave ich spovedal zo zlých zážitkov v ich živote. Vychádzal pritom z presvedčenia, že hystéria je následok psychickej traumy, na ktorú jej nositeľ chce zabudnúť. A mal s touto svojou katarznou terapiou úspech.
S skúsenosťami z Paríža sa vrátil do Viedne a nevedel sa dočkať, keď sa so svojimi poznatkami podelí s kolegami. Dostalo sa mu však striktného odmietnutia zo strany lekárskej komunity. No Freud sa nevzdal a so svojím spolupracovníkom doktorom Josefom Breuerom vydali publikáciu Štúdia o hystérii. Počas hypnózy sa spomienky oživia a tým aj hysterické prejavy zmiznú. Freud pokračoval v pozorovaniach a zistil, že príčiny hystérie spočívajú v narušenej sexualite. Začínal nadobúdať presvedčenie, že za každou neurózou sa skrýva sexuálne zneužitie v detstve. Toto smelé tvrdenie sa stretlo s veľkou nevôľou zo strany lekárov a v tomto bode sa nezhodli už ani s Breuerom. O Freudovi sa začalo rozprávať ako o vyšinutom psychiatrovi.
Na prelome storočí mal Freud už svoju vlastnú neurologickú kliniku vo Viedni. Svoju teóriu o príčinách hystérie však musel podrobiť analýze vo chvíli, keď sám na sebe spozoroval jej prejavy. Pokročil teda o krok ďalej a vybádal, že za neurotickým príznakom stojí spor dvoch želaní, ktoré sú vo vzájomnom protiklade: na jednej strane prianie, akým by chcel človek byť a na druhej strane ideál alebo norma, akým by človek mal byť. Na svojej klinike teda absolvoval s pacientmi pokusy a na základe rozborov snov svoje pozorovania publikoval v knihe Výklad snov. V tejto knihe vysvetľuje, že v snoch sa prejavujú priania, ktoré boli v bdelom stave potlačené. Väčšinou ide o predstavy, ktoré sú podľa meradiel spoločnosti nepríjemné alebo nepovolené a ktoré sa do snov dostávajú v prezlečenej forme. Musia byť preto dešifrované. Freud odmietol po mnoho storočí akceptovaný názor o priorite a vláde vedomia v ľudskej osobnosti a povedal, že centrom ľudskej psychiky je podvedomie, oblasť, ktorú nemôžeme ovládať ani vôľou a ani rozumom.
Po roku 1920 Freud rozšíril svoju teóriu a definoval „nadja“, „ja“ a „ono“. Podľa Freuda najhlbšiu vrstvu vedomia, ktorá existuje, no nie je vedomá a vyviera z pudov a impulzov, tvorí „ono“ alebo „id“. Nad ním sa nachádza „ja“ alebo „ego“, ktoré sprostredkuje kontakt s vonkajším svetom. A tretiu oblasť, ktorá spočíva v dozore nad „ja“ a „ono“, nazýva Freud termínom „nadja“ alebo „super-ego“. „Nadja“ sa vytvára u jedincov v prvých rokoch života a zastupuje nároky a autoritu spoločnosti. „Ono“ je amorálne, „ja“ sa namáha, aby morálne bolo a „nadja“ je hypermorálne. Nespokojnosť alebo duševná porucha vzniká tým, že pud musí byť potlačený a obracia sa tým proti vlastnému „ja“. Freud dospel k názoru, že prvé husle v duševnom živote človeka hrá sexualita. A táto sexuálna energia alebo libido má za cieľ získanie telesnej slasti a možno ju pozorovať už v detskom veku, pričom sa prejaví až v pube-rte. Konfliktné situácie ako oidipovský komplex (malý chlapec sa zamiluje do matky a žiarli na otca) môžu viesť priamo úmerne k neurotickým poruchám. Freud ako prvý sformuloval existenciu sexuálneho života u malých detí v podstate od narodenia a tým sa dopustil podľa svojich odporcov neodpustiteľného hriechu: „sprznil“ detskú nevinnosť.
Viktor Frankl a hľadanie zmyslu v extrémnych podmienkach
Viktor E. Frankl (1905 - 1997) je príkladom vedeckého génia, akých Viedeň v prvých rokoch 20. storočia produkovala doslova v masovom meradle. Zmienene príboje dejín takmer pohltili aj Frankla. Jeho otec pochádzal z okolia Brna a matka bola zo starobylého pražského židovského rodu. Frankl si už počas štúdia na gymnáziu začal dopisovať so zakladateľom psychoanalýzy Sigmundom Freudom. Na vysokej škole sa zase zoznámil s otcom individuálnej psychológie Alfredom Adlerom. Mladý psychiater Frankl sa vydal diametrálne odlišnou cestou a je niekedy označovaný aj za predstaviteľa „tretej viedenskej školy psychoterapie“. Tézu, že človek hľadá v živote predovšetkým zmysel, rozvinul Frankl pomerne skoro a v medzivojnovom období ju mal možnosť ďalej rozpracovať ako psychiater špecializujúci sa na pomoc depresívnym a samovražedným pacientom.
Na jeseň roku 1942 bol Frankl spolu so svojou ženou, bratom a rodičmi deportovaný do Terezína. Postupne si prešiel aj Osvienčim a Dachau. Z celej rodiny okrem neho prežila len sestra Stella, ktorá včas emigrovala do Austrálie. Jeho kniha „Hľadanie zmyslu života“ sa stala bestsellerom, ktorého sa predalo 9 miliónov kusov. Frankl sa v nej nesústreďuje ani tak na vykresľovanie každodennej hrôzy a série drobných náhod až zázrakov, vďaka ktorým ľudia v koncentrákoch zostávali nažive, a ktoré obvykle tvoria gros obsahu literatúry o holokauste. Skôr sa snaží objektívne opísať vnútorné prežívanie a psychický svet väzňov. Rozprávačský odstup a objektivizácia, o ktoré sa Frankl usiluje, možno vykladať aj ako jeho snahu spracovať vlastné traumatické zážitky a v konečnom dôsledku dať zmysel prežitému utrpeniu tým, že sa aspoň prostredníctvom knižky pokúsi o ňom povedať ľudstvu.
Pre súčasníka je čítanie knihy o holokauste, ktorú napísal psychológ, veľmi inšpirujúce, pretože čitateľ má možnosť konfrontovať si s väzňami vlastný duševný svet, v ktorom ho neraz trápia problémy, javiace sa ako banálne v porovnaní s každodenným bojom o holý život v koncentračnom tábore. Aj vďaka tomu bola Franklova kniha po vojne veľmi populárna medzi trestancami. „Psychológovia sa nás ustavične vypytovali na naše detstvo a na zlé veci z minulosti. Stále len minulosť - to je ako mlynský kameň na našom krku. Ale Frankl hovoril o tom, čo ešte môžeme urobiť. Dokonca vo väzení. Mnohí z nás totiž už nikdy nechceli počúvať, čo hovoria psychológovia.“
Prvou reakciou každého väzňa po jeho vstupe do koncentračného tábora je šok. Ten sa, vzhľadom na miesto a okolnosti, môže prejaviť aj veľmi extrémne. V nenormálnej situácií je totiž nenormálna reakcia znakom normálnosti. Postupne však trýznivá každodennosť spôsobuje, že človek vnútorne odumiera a upadá do apatie. Hrôza, ktorej je svedkom, v ňom prestáva vyvolávať citovú odozvu. Zľahostajnie a jeho duševný život sa obmedzí na istý primitívny stupeň, v ktorom sa všetko točí okolo jedinej záležitosti: potravy. Frankl to demonštruje na snoch väzňov. Jemu a ostatným sa v koncentráku najčastejšie snívalo o chlebe, torte či horúcom kúpeli. Potreba po citoch a najmä odlúčenosť od blízkych bola prežívaná ako veľmi naliehavá a bolestivá. Mnohí väzni si zvolili exil do svojho vnútra: „Príležitosť premiestniť sa do duchovného sveta - ktorý SS nemohli zničiť - bola nedoceniteľná.“ Frankl si všimol, že ľudia, ktorí na slobode viedli bohatý vnútorný život, často prežili aj napriek slabšej telesnej konštitúcii. Vďaka únikovému priestoru sa totiž vonkajšiemu svetu dokázali ľahšie prispôsobiť.
Realita dávala väzňom bizarné lekcie: „Vždy som si myslel a tiež som to hovoril, že človek obvykle až po piatich alebo desiatich rokoch vie, načo bolo to alebo ono v jeho živote dobré. Koncentračný tábor ma poučil lepšie. Už po piatich alebo desiatich minútach sme tam často vedeli, načo bolo to alebo ono dobré.“ Hlavným zákonom prežitia je nebyť nápadný a neprilákať pozornosť stráží. Mnohí sa pritom stretli so svojím osudom práve, keď sa mu snažili vyhnúť.
Frankl toto rozpoloženie nazýva „časovo neobmedzeným provizóriom“ a pripomína, že latinské slovo „finis“ neznamená len „koniec“, ale aj „cieľ“. Pokiaľ človek nevidí svetlo na konci tunela (a môže sa to týkať aj nezamestnaných) stráca nádej a ťažšie znáša utrpenie. Provizórny postoj k životu, spolu s fatalizmom, kolektivizmom a fanatizmom, považuje Frankl za štyri chorobné činitele ducha našich čias. Dokazovali to mnohé individuálne príklady väzňov, ktorí sa nedali zlomiť apatiou a podráždenosťou, a ktorí dokázali určité situácie premeniť na morálne víťazstvá, vlievajúc nádej všetkým ostatným. Aj najbezvýchodiskovejšia situácia ponúka nespočetné množstvo spôsobov, ako sa k nej vnútorne postaviť. Aj schopnosť dôstojne znášať utrpenie (ak sú všetky iné cesty zarúbané) môže predstavovať zmysluplný výkon.
Na otázku „Kto je človek?“ preto Frankl odpovedá: „Je to bytosť, ktorá vymyslela kremačné pece. Podľa skúsenosti rakúskeho psychiatra existujú na celom svete a vo všetkých dobách len dve rasy ľudí: slušní a neslušní. Nech si vezmeme akokoľvek zadefinovanú skupinu. Aj medzi strážcami v lágroch boli ľudia, ktorí sa z času na čas zachovali k väzňom ľudsky. A naopak, aj medzi väzňami boli indivíduá, ktoré neváhali svojich druhov podlo okradnúť alebo podviesť.“ V tomto duchu Frankl odmieta kolektívnu vinu.
Čo teda, vo svetle týchto skúseností, považuje Viktor Frankl a jeho logoterapia za zmysel života? Život samotný! Žiadna iná konečná a univerzálne platná filozofická odpoveď na túto večnú otázku nie je možná. Sama je totiž nesprávne položená. Nejde o to, aby život odpovedal na našu otázku po nejakom jeho abstraktnom všeobecnom zmysle. Naopak, to náš konkrétny život kladie túto otázku nám. Život sa každého jedného z nás pýta, aký mu chceme dať zmysel. Správna odpoveď sa teda líši od osoby k osobe a vyvíja sa v čase. Uprostred Franklovho záujmu sú jednotlivec a jeho slobodná vôľa. Zároveň zdôrazňuje, že sloboda a zodpovednosť sú dve stránky tej istej mince a musia nevyhnutne existovať vedľa seba.
Frankl rozlišuje tri spôsoby, ako človek môže nájsť zmysel života:
- Plnením povinností a zdolávaním životných výziev, respektíve tvorivým vykonávaním nejakej zmysluplnej práce.
- Zažívaním niečoho (krása prírody, umenia) alebo niekoho (láska k nejakej osobe, vzťah k Bohu, priateľom).
- Ak je človek konfrontovaný s neznesiteľnou situáciou, ktorá sa nedá zmeniť tvorivým úsilím, stále je z nej možné vydolovať zmysel. A to postojom, ktorý trpiaci človek k takej situícii zaujme.
Frankl vo svojej knižke „Vôľa k zmyslu“ píše o prípade mladej ženy, ktorá bola v osemnástich rokoch postrelená a ochrnula. Mohla fungovať len pomocou tyčinky v ústach. No aj v takto limitovanej krajnej situácií našla v sebe priestor vnútornej slobody a zvolila si stanovisko, ktorým napokon svojmu utrpeniu dala zmysel. Frankl spomína aj smetiara, ktorý dostal nemecké štátne vyznamenanie. Dal totiž svojej (spoločnosťou relatívne zaznávanej) práci dodatočný zmysel tým, že medzi smeťami vyhľadával zahodené hračky, ktoré potom po večeroch vo voľnom čase čistil, opravoval a následne rozdával chudobným deťom.
Psychoterapia a hľadanie odpovedí v modernej dobe
V porovnaní s predchádzajúcimi generáciami máme bezprecedentný prístup k informáciám, väčšiu osobnú slobodu, väčší materiálny komfort, viac majetku a dlhšiu predpokladanú dĺžku života. A predsa je významný počet ľudí deprimovaných, úzkostných či nespokojných. Štatistiky duševného zdravia ukazujú, že ako sa podmienky na život zlepšujú, my (a naše deti) sme čoraz smutnejší, ustarostenejší a osamelejší. Doterajší výskum má však zásadné nedostatky: slabo definované premenné, nedostatok údajov o priamych príčinách a dôsledkoch a selektívny výber výskumných dát s úmyslom podporiť kľúčové argumenty. No každoročné prieskumy vykonávané v Spojených štátoch na vzorke viac ako milión mladých respondentov ukazujú náhly pokles duševnej pohody (sebahodnotenia, spokojnosti so životom, šťastia) po roku 2012. Odborníci dospeli k záveru, že najhodnovernejším vysvetlením tohto poklesu je rýchle prijatie smartfónov mladistvými.
Moderný život charakterizuje horúčkovitá aktivita, ktorá napovedá, že veľa ľudí niečo neustále a márne hľadá. Ženieme sa od jednej veci k druhej zdanlivo lapení v nekonečnom kolobehu uspokojenia a frustrácie: peniaze, diéty, kozmetika, sociálne siete, autá, hry, smartfóny; trendy, móda, výstrelky. Sú vari všetky tieto veci náhradou za niečo podstatnejšie - niečo neviditeľné, ale predsa reálne a dosiahnuteľné - alebo sú to len rozptýlenia, prostriedky, ako sa vyhnúť pocitom prázdnoty, ktoré by nás inak zaplavili?
Keď si kladieme veľké otázky, chceme odpovede postavené na uveriteľných základoch, odpovede vychádzajúce zo zrozumiteľného intelektuálneho rámca či také, ktoré sa dajú potvrdiť pozorovaním. Freud a postfreudovci skúmali pocit nešťastia a vŕtali sa v mysli, aby našli jeho príčiny. Chápali, že ľudské otázky vyžadujú ľudské odpovede, a pokiaľ nepochopíme, čo znamená byť človekom, odpovede nenájdeme.
Ak teda zápasíme s rovnakými životnými problémami, prečo tak zriedka využívame psychoterapiu ako studnicu myšlienok? Jednou z prekážok je nejasné názvoslovie, neznášanlivosť medzi psychoterapeutickými smermi druhou. Navyše psychoterapiu často obviňujú, že je intelektuálne ochudobnená, absurdná a šarlatánska. Keď sa vysmievali Alfredovi Adlerovi, jednému z Freudových prvých spolupracovníkov, že obhajuje myšlienky založené na obyčajnom zdravom rozume, odvetil: „A čo je zlé na zdravom rozume?“ Ak sú odporúčania ako žiť vychádzajúce zo psychoterapie občas priame a zodpovedajúce skúsenostiam, je to predsa iba dobre.
Obvinenie z absurdnosti sa často objavuje práve v súvislosti so psychoanalýzou. Napríklad od samého začiatku poburuje Freudova teória sexuálneho vývoja, keďže pracuje s predčasnými sexuálnymi pocitmi a incestnými túžbami. A predsa za posledných tridsať rokov získala aspoň čiastočnú podporu z rôznych uznávaných kruhov, jednoznačne zo strany neurovedy a evolučnej biológie, a mnoho významných vedcov vyjadrilo obdiv k Freudovmu prínosu. Všeobecne sa zhodneme, že Freudova teória mysle významne prispela k modernému mysleniu. Napriek očividnému nedostatku, že sa nezakladá na empírii, predstavuje aj o storočie neskôr stále zrejme najvplyvnejší a najlogickejší pohľad na duševnú aktivitu, aký máme.
V 90. rokoch 20. storočia sa objavila nová disciplína, ktorá sa usiluje nájsť biologickú podstatu freudovského konceptu - neuropsychoanalýza. V súčasnosti existuje Medzinárodná neuropsychoanalytická spoločnosť, ktorá vydáva vlastný vedecký časopis.
Freudova pozícia sa úplne zhoduje s pozíciou evolučnej psychológie. Vyvinuli sme sa v jednom prostredí, no žijeme v inom, a čím rýchlejšie sa naše prostredie mení, tým viac za ním zaostávajú naše mozgy, neschopné prispôsobiť sa novým požiadavkám. V súčasnosti väčšinu života trávime v úplne novom prostredí: v kyberpriestore. Internet nie je v princípe zlý, ale nespokojnosť a nepokoj do veľkej miery pramenia z našej obmedzenej schopnosti rýchlo a zdravo sa adaptovať, predovšetkým pokiaľ ide o sociálne siete.
Napriek širokým možnostiam sebarealizácie a blahobytu, ktoré moderná spoločnosť ponúka, zaznamenávame nárast neuróz a pocitov nezmyselnosti. Odpoveď možno ponúka Franklova kritika konceptu „pursuit of happiness“ (hľadanie šťastia), ktoré je ústredným krédom liberálnej demokracie. Podľa rakúskeho psychiatra sa totiž nemožno naháňať za šťastím ako za cieľom samým osebe. Čím viac sa za šťastím naháňame, tým viac nám uniká. Šťastie musí vyplynúť ako vedľajší produkt naplneného zmyslu. Keď napríklad horolezec zdolá horu, pocit blaženosti sa dostaví sám. Ak sa však blaženosť stane cieľom, človek veľmi rýchlo zistí, že ju môže dosiahnuť aj umelo, napríklad užitím narkotík. Logika drogovej závislosti je taká, že človek najskôr drogu berie, aby sa cítil dobre, no postupne sa k nej uchyľuje už len preto, aby sa necítil zle. A skutočne, Frankl v jednej svojej knihe cituje výskum Stanleyho Krippnera, podľa ktorého takmer sto percent drogujúcej mládeže trpí pocitmi nezmyselnosti. Verdikt rakúskeho psychiatra je jasný: „Slasť je vec výsledku, nie zámeru“.
Moderný človek sa však existenciálne vákuum nesnaží vyplniť len utiekaním sa k alkoholu alebo drogám, ale aj promiskuitou. Frankl tu hovorí o „sexuálnej inflácii“. Tvrdí, že ľudská sexualita je vždy čímsi viac než len sexualitou. Je výrazom snahy po láske. Existuje tu kontrast medzi sexuálnou slasťou ako cieľom samým osebe a sexuálnou slasťou ako vedľajším produktom lásky. Nie nadarmo sa v tomto kontexte hovorí, že sex bez lásky je ako kornútok bez zmrzliny. Frankl na základe svojej psychiatrickej praxe tvrdí, že mnohé prípady frigidity a impotencie sa dajú zviesť na sebavnímanie pacientov, kde cieľom ich aktu je sexuálny výkon a nie druhý človek.
Podľa Frankla existuje dokonca preukázateľný vzťah nepriamej úmery medzi zodpovednosťou a kolektívnou neurózou dneška. S klesajúcou ochotou ľudí preberať za seba zodpovednosť rastie spoločenská frustrácia. A zase naopak, čím silnejší je u človeka pocit zodpovednosti, tým odolnejší je voči existenciálnemu vákuu. Pre Frankla je orgánom zmyslu svedomie.
Nie je možné prekročiť „nespokojnosť v kultúre“ a neexistujú jednoduché odpovede. Človek sa neprerodí, keď si prečíta motivačnú myšlienku na servítke. Freudov realizmus je na prvý pohľad neatraktívny, veď nám ponúka iba chabú útechu v podobe „bežného nešťastia“. Lenže skromné prísľuby majú potenciál prekvapiť.
Čo pre teba znamená šťastie? Asi každý človek na planéte by odpovedal rôzne. Pre niekoho je to zdravie, pre iného peniaze a určite sa nájde aj takí, ktorým by k šťastiu stačil napríklad dostatok sexuálnych partnerov. Ako odmerať dobrý život je otázka, ktorá trápi odborníkov už celé stáročia. „Na rozdiel od šťastných alebo zmysluplných životov, psychologicky bohatý život najlepšie charakterizuje množstvo zaujímavých a perspektívnych skúseností,“ píšu vedci vo svojom publikovanom príspevku. Vedci netvrdia, že psychologické bohatstvo funguje úplne nezávisle od šťastia alebo zmyslu života, ale je to súčasť nášho blaha, ktorá si vyžaduje väčšiu pozornosť. „Na rozdiel od šťastia naša koncepcia bohatstva umožňuje chvíle nepohodlia a nepríjemných emócií,“ píšu. Výskum tiež naznačuje, že presahuje rámec spoločností, ktoré sú bohaté, vzdelané a demokratické. Mnohých možno prekvapí ich tvrdenie, že výskum na túto tému „naznačuje, že dobrý život nemusí byť vždy príjemný a že vedie k takému žitiu, ktoré skúma rôzne perspektívy“.