Minulosť by nemal historik len objektívne (alebo aj subjektívne) rekonštruovať, mala by sa v prorockom zmysle snívať, ak ide o ľudí, komunity alebo kultúry, ktorých minulosť je držaná v temnotách.1 Začiatky potvrdzujú, skôr než odrádzajú, radikálnu prísnosť a overujú dôkazy aspoň o istej inovácii - o začatí.2

Po silvestrovskej noci 2015/16 sa mediálne ozveny udalostí v Kolíne nad Rýnom pripomenuli takmer 100 rokov staré udalosti. Muži sa na kolínskom Dómskom námestí dopustili násilia voči ženám, od verbálnych útokov až po znásilnenia. Médiá čiastočne pomenovali páchateľov, verejnosť rozvírila diskusia o ženách a ich právach, rasizme a nemeckej politike voči utečencom. Dňa 21. januára 2016 titulek denníku taz znel: „Vynález severoafrického muža“ a dodal: „Ako typ človeka boli od Silvestra noví, pretože obete početných útokov v Kolíne nad Rýnom opísali páchateľov ako ‚severoafrického‘ alebo ‚arabského‘ vzhľadu.“3 Tento „vynález severoafrického muža“ nebol nový. Číta sa ako aktualizácia diskusie, ktorá v Nemecku po prvej svetovej vojne nabrala rozmery kampane: kampaň proti takzvanej „čiernej hanbe“. Na konci prvej svetovej vojny iniciovalo spojenectvo jednotlivcov a tlačových zástupcov s podporou Ministerstva zahraničných vecí tlačovú kampaň, ktorá mala medzinárodné rozmery. Médiá populisticky a rasisticky útočili na čiernych4 vojakov, ktorí patrili do francúzskej armády a okupovali Porýnie. Aktualizácia diskusie sa v mnohých ohľadoch dotýka obsahu tejto knihy. V centre pozornosti je historická rekonštrukcia prítomnosti arabských a arabsko-nemeckých ľudí počas cisárstva a Výmarskej republiky. Aké vyjednávania a konfrontácie podnikali ľudia arabského pôvodu ako súčasť nemeckej spoločnosti v kontexte orientalistických, rodovo špecifických a stavovských hraníc a predstáv? Médiá a politici interpretovali násilie voči ženám spáchané počas silvestrovskej noci 2015/2016 ako útok na národ. V diskusiách o udalostiach v Kolíne nad Rýnom na začiatku roka 2016 bol takto reifikovaný diskurz o znásilnení nemeckého národa. Používali sa podobné etnosextické stereotypy, aké boli rozšírené na začiatku 20. rokov 20. storočia. Biela žena stála už v propagande po prvej svetovej vojne symbolicky za Porýnie a to zase symbolicky za celé cisárstvo.5 Bielu ženu oproti tomu postavili rasistický stereotyp čierneho koloniálneho vojaka. Veľká časť koloniálnych vojakov, ktorých naverbovalo Francúzsko a ktorí boli rozmiestnení v Porýní, pochádzala zo Senegalu a zo severnej Afriky. Celkovo vojaci takzvanej okupačnej armády pochádzali z rôznych krajín, napríklad z Tuniska, Alžírska, Maroka, Senegalu, Vietnamu. Stereotyp „severoafrického muža“ ako údajne obzvlášť násilného sa v rámci kampane upevnil. Hoci po prvej svetovej vojne ešte nebol takto pomenovaný, ale označovaný ako „Marokánec“ alebo „polovičný Arab“, „severoafrický muž“ bol v nemeckej verejnosti známy najneskôr od tohto obdobia.6

„Čierny“ a „Biely“ ako ľudské atribúty sa v tejto práci neustále píšu s veľkým začiatočným písmenom, aby sa poukázalo na konštruktívny charakter týchto kategórií. „Čierny“ je politické sebaznačenie, ktoré označuje hierarchie. Porovnaj: Ha, Kien Nghi, Lauré al-Samarai, Nicola, Mysorekar, Sheila: „Einleitung“, in: tí istí (Hg.), re/visionen. Postkoloniale Perspektiven von People of Color auf Rassismus, Kulturpolitik und Widerstand in Deutschland, Münster: Unrast 2007, s. 9-21, s. 13. Predovšetkým Wigger a Maß potvrdzujú túto tézu: Porovnaj: Wigger, Iris: Die „Schwarze Schmach am Rhein“. Rassistische Diskriminierung zwischen Geschlecht, Klasse, Nation und Rasse, Münster: Westfälisches Dampfboot 2007, ako aj Maß, Sandra: Weiße Helden, schwarze Krieger. Zur Geschichte kolonialer Männlichkeit in Deutschland 1918-1964, Köln u.a.: Böhlau 2006. Na tieto súvislosti poukazujem v kap. 3 „Fremde“, Massen, „Völkerschauen“ und Truppen, s. 212 a nasl.

Dobrý rok po silvestrovskej noci 2015/16 rekapitulovala autorka a novinárka Mely Kiyak vo svojej stĺpčeku na Zeit Online správy kolínskej polície a citovala kolínskeho policajného prezidenta, ktorý hovoril o „mladých mužoch severoafrického alebo arabského vzhľadu“, ktorí boli v policajnom žargóne nazývaní aj „Nafris“.7 Kiyak zhrnula: „Polícia teraz predsa len prezradila, ako Nafris vyzerajú. Teda arabsky. Ďalej bolo oznámené, že medzi 2 000 registrovanými mužmi z kolínskej silvestrovskej noci 2016 neboli len ‚Nafris‘ zo severnej Afriky, ale aj ‚Nafris‘ z Iraku, Afganistanu a Sýrie, akási nová Nafristan.“8 Stereotypný obraz „Araba“ sa dá okrem iného odvodiť od prítomnosti koloniálnych vojakov v období od roku 1918 do približne roku 1929 v Nemecku. „Severoafrický muž“ slúžil aj v diskusiách v roku 2016 „západnej sebaafirmatívnosti“. To znamená, že fungoval ako imaginované sexistické a násilné protikladné postavenie, ako arabský iný, k bielej nemeckej mužskosti.9

Arabskí iní ako historické subjekty vo výskume

Vyššie citované mediálne spravodajstvo sa odohralo v čase, keď táto kniha pomaly nadobúdala svoju formu. V historických štúdiách o cisárstve a Výmarskej republike nie sú arabskí ľudia ako aktéri a konajúce subjekty zväčša viditeľní. Rovnako neexistuje takmer žiadna auto-/biografická literatúra. Chýba aj naratívny rámec, ktorý by zahŕňal skúsenosti a konanie arabských subjektov v Nemecku pred rokom 1933 a vzájomne by ich spájal mimo orientalistických unifikácií. K prekonaniu tejto prázdnoty sa snaží prispieť tento knižný projekt. Spomínaný „typ človeka“ „arabského alebo severoafrického vzhľadu“, ako bol v médiách v roku 2016 opakovane pomenovaný, má svoju históriu, ktorá sa pohybuje medzi projekciou, inscenáciou a reálnou prítomnosťou. Aby sme sa k tejto histórii priblížili, je potrebné neustále dekonštruovať rasistickú, orientalistickú a koloniálnu konštrukciu arabského iného. V tomto smere ponúkajú orientáciu výskumné práce o moslimských alebo orientalizovaných iných.10 Arabskí ľudia sa sporadicky objavujú v lokálno-historických kontextoch, a to v rámci výskumov zameraných na dejiny udalostí alebo v prácach, ktoré sa zaoberajú reprezentáciou „Orientu“ a možnými formami nemeckého orientalizmu.11 Výnimkou sú výskumné práce Gerharda Höppa,12 ktorý predčasne zomrel a zanechal rozsiahly pozostalostný fond.13 Okrem všeobecnejších politických a historických informácií obsahuje množstvo biografií a biografických fragmentov. Mnohé biografické údaje sú pre túto knihu neoceniteľné. Pri systematizácii pozostalostného fondu sa objavila otázka, kto môže byť označený ako arabský alebo moslimský, alebo zaradený do celého Blízkeho alebo Stredného východu. To sa diskutuje aj v tejto knihe. Pretože aktéri, ktorí sú tu opísaní, sa nechápali bez ďalšieho ako arabskí a/alebo arabsko-nemec. Nevytvárali sami od seba komunitu, aj keď v rôznych obdobiach existovali zodpovedajúce snahy. Ich prítomnosť však poukazuje na prepletenosť v nemeckej histórii: po prvé, naznačuje koloniálne, imperiálne a orientalistické kontexty. Tieto súvislosti sú napríklad rozpoznateľné rovnako na formách mobility ako aj na právnom postavení arabských ľudí v rámci Nemeckej ríše,

Kiyak, Mely: „Durchs wilde Nafristan“, in: Zeit online, 18.01.2017, www.zeit.de/kultur/201701/silvesternacht-koeln-polizei-nafris-kiyaks-deutschstunde (17.07.2017). Tamže. Gabriele Dietze označuje tento protiklad ako „etnosekizmus“ a tým ako subjektivizované označenie rozdielu medzi „západným mužom“ a „arabským mužom“. Porovnaj: Dietze, Gabriele: „Ethnosexismus. Sex-Mob-Narrative um die Kölner Silvesternacht“, in: movements 2 (2016), č. 1, s. 1-16, s. 11, 13. Existuje niekoľko štúdií o konštrukcii moslimských alebo orientalizovaných iných, napríklad: Attia, Iman: Die „westliche Kultur“ und ihr Anderes. Zur Dekonstruktion von Orientalismus und antimuslimischem Rassismus, Bielefeld: transcript 2009, Shooman, Yasemin: „… weil ihre Kultur so ist“. Narrative des antimuslimischen Rassismus, Bielefeld: transcript 2014. A naposledy zbierka esejí od Schirin Amir-Moazami. Amir-Moazami, Schirin: Der inspizierte Musli…

1. Nemecký „Orient“ - Kartografia zapamätateľného

Konštrukcia „nemeckého Orientu“ v 19. storočí bola komplexným procesom, ktorý zahŕňal politické ambície, kultúrne projekcie a ekonomické záujmy. Nemecká ríša, ktorá sa neskoro zapojila do koloniálneho preteku, hľadala spôsoby, ako si vybudovať vlastnú sféru vplyvu a prestíž na medzinárodnej scéne. Táto ambícia sa často prejavovala v budovaní špecifického obrazu „Orientu“, ktorý slúžil nemeckým záujmom a predstavám.

Nemecká geopolitika a vznik „nemeckého Orientu“

V období cisárstva nemecká zahraničná politika čoraz viac smerovala k aktívnejšiemu zapojeniu sa do globálnej politiky. Po zjednotení Nemecka v roku 1871 sa začala formovať nová geopolitická stratégia, ktorej cieľom bolo posilniť nemeckú pozíciu vo svete. V tomto kontexte sa Orient, chápaný ako rozsiahly a kultúrne bohatý región Blízkeho a Stredného východu, stal objektom nemeckého záujmu. Nemecká geopolitika sa snažila vytvoriť si vlastnú „východnú politiku“ (Orientpolitik), ktorá by jej umožnila získať ekonomické a politické výhody bez priamej kolonizácie, ktorá bola doménou iných európskych mocností.

Nemecký „Orient“ nebol len geografickým priestorom, ale aj kultúrnym a ideologickým konštruktom. Bol to priestor, ktorý bol vnímaný ako zdroj starovekej múdrosti, exotických tovarov a strategických pozícií. Nemeckí intelektuáli, politici a obchodníci sa snažili tento „Orient“ pochopiť, interpretovať a v konečnom dôsledku aj ovládať. Orientalistické inštitúcie, ako napríklad Orientální ústav v Berlíne, zohrávali kľúčovú úlohu pri formovaní tohto obrazu. Tieto inštitúcie zhromažďovali poznatky, podporovali výskum a vzdelávanie v oblasti orientálnych jazykov a kultúr, čím prispievali k budovaniu nemeckej expertízy a vplyvu v regióne.

Francúzsky orientalista Edward Said vo svojej kľúčovej práci „Orientalizmus“ poukázal na to, ako Západ konštruoval Orient ako svoj „iný“, ako zrkadlo, v ktorom sa Západ odrážal a definoval. Nemecký „Orient“ nebol výnimkou. Bol to priestor, kde sa premietali nemecké túžby, obavy a ambície. Bol to priestor, ktorý mal byť „germanizovaný“ v kultúrnom a ideologickom zmysle, aj keď nie nevyhnutne v politickom.

Arabskí iní: Obrazy a reprezentácie

Reprezentácie Arabov v Nemecku okolo roku 1900 boli hlboko ovplyvnené orientalistickými stereotypmi a koloniálnou mentalitou. Arabi boli často zobrazovaní ako exotickí, tajomní, ale aj ako zaostalí a nekultúrni. Tieto obrazy boli živené literatúrou, umením, spravodajstvom a neskôr aj filmom. Orientalistické zobrazenia často zdôrazňovali „iný“ charakter Arabov, ich odlišnosť od európskej civilizácie, čím sa legitimizovalo nemecké postavenie ako moderného a nadradeného.

Obraz „arabského iného“ slúžil rôznym účelom. Na jednej strane to bolo prostriedok na ospravedlnenie nemeckej zahraničnej politiky a koloniálnych ambícií. Na druhej strane to bolo aj spôsob, ako sa vyrovnať s vnútornými sociálnymi a politickými napätiami v Nemecku. Arabi sa stali „zrkadlom“, v ktorom sa mohli odrážať nemecké vlastné problémy a komplexy.

Mediálne kampane, ako napríklad tá proti „čiernej špine“ po prvej svetovej vojne, ukázali, ako sa tieto stereotypy mohli zneužívať na politické a rasistické účely. Hoci tieto kampane sa zamerali na afrických vojakov, ich podstata - konštrukcia „barbarského iného“ - sa dala ľahko preniesť aj na iné skupiny, vrátane Arabov. Tieto reprezentácie formovali nemecké vnímanie arabského sveta a mali vplyv na interakciu medzi nemeckou spoločnosťou a arabskými migrantmi či návštevníkmi.

Orientalistické koloniálne inštitúty

V rámci nemeckej snahy o budovanie „nemeckého Orientu“ zohrali dôležitú úlohu orientalistické a koloniálne inštitúcie. Tieto inštitúcie, ako napríklad Nemecký orientálny inštitút (Deutsches Orient-Institut) alebo Koloniálna inštitút (Kolonialinstitut) v Hamburgu, boli centrami výskumu, vzdelávania a propagandy. Ich cieľom bolo zhromažďovať vedomosti o orientálnych kultúrach, jazykoch a spoločnostiach, ktoré by mohli slúžiť nemeckým strategickým, ekonomickým a kultúrnym záujmom.

Tieto inštitúty nielenže produkovali vedecké práce a publikácie, ale tiež organizovali expedície, zbierali artefakty a vzdelávali budúcich koloniálnych úradníkov, obchodníkov a diplomatov. Vytvárali tak sieť expertízy a vplyvu, ktorá umožňovala Nemecku presadzovať svoje záujmy v Orientálnom regióne. Zároveň však tieto inštitúcie často posilňovali orientalistické stereotypy a koloniálnu mentalitu, ktorá dehumanizovala a zjednodušovala orientálne kultúry.

Práca týchto inštitútov mala hlboký vplyv na nemecké vnímanie „Orientu“ a jeho obyvateľov. Prispela k vytvoreniu obrazu „Orientu“ ako priestoru plného tajomstiev, ale aj ako priestoru, ktorý bol pripravený na európske „civilizovanie“. Tieto inštitúcie tak slúžili ako intelektuálna podpora pre nemeckú zahraničnú politiku a jej koloniálne ambície.

Projekcie

Nemecké projekcie na „Orient“ boli mnohostranné. Na jednej strane sa Nemecko snažilo premietnuť do Orientu svoju vlastnú predstavu o poriadku, disciplíne a civilizácii. Vnímanie „Orientu“ ako chaotického a zaostalého priestoru umožňovalo Nemecku prezentovať sa ako nositeľa pokroku a poriadku.

Na druhej strane, „Orient“ slúžil aj ako priestor, kde sa mohli premietať nemecké vlastné vnútorné problémy a túžby. Exotickosť a „iný“ charakter Orientu umožňovali nemeckej spoločnosti ventilovať svoje vlastné frustrácie a hľadať únik od reality. V tomto zmysle bol „Orient“ aj priestorom pre fantáziu a únik.

Tieto projekcie sa často odrážali v kultúre a umení. Nemeckí umelci a spisovatelia zobrazovali „Orient“ vo svojich dielach, čím prispievali k formovaniu verejného obrazu tohto regiónu. Tieto zobrazenia však boli často skreslené a zjednodušené, odrážali skôr nemecké predstavy než realitu.

V konečnom dôsledku, nemecký „Orient“ bol komplexným konštruktom, ktorý odrážal nemecké geopolitické ambície, kultúrne predstavy a vnútorné napätia. Bol to priestor, ktorý bol vytvorený a definovaný nemeckými projekciami, a ktorý zároveň ovplyvňoval nemecké vnímanie seba samého a svojej pozície vo svete.

2. Časopriestory: Biografické trasy - koloniálne ambivalencie

Tato kapitola sa ponára do osobných príbehov arabských a arabsko-nemeckých jednotlivcov, ktorí žili a pôsobili v Nemecku počas cisárstva a Výmarskej republiky. Skúma ich skúsenosti, identity a spôsoby, akými sa pohybovali v komplexnom prostredí nemeckej spoločnosti, poznačenej orientalizmom, rasovými predsudkami a koloniálnymi ambivalenciami. Tieto biografické trajektórie nám umožňujú vidieť, ako sa abstraktné historické procesy premietli do konkrétnych ľudských životov.

Hassan Taufik: Nemecké obrazy I

Príbeh Hassana Taufika predstavuje fascinujúci pohľad na skúsenosti arabského jednotlivca v Nemecku na prelome 19. a 20. storočia. Taufik, ktorý prišiel do Nemecka s cieľom získať vzdelanie a nadviazať kontakty, sa ocitol v situácii, kde sa jeho osobná identita stretala s nemeckými predstavami a stereotypmi. Jeho pobyt v Nemecku bol poznačený nielen akademickými úspechmi, ale aj stretmi s rasovou diskrimináciou a snahami o pochopenie nemeckej kultúry a spoločnosti.

Taufikove skúsenosti nám ukazujú, ako sa arabskí jednotlivci snažili orientovať v nemeckom prostredí. Často sa stretávali s očakávaniami, ktoré boli formované orientalistickými stereotypmi. Na jednej strane boli vnímaní ako „exotickí“ a „zaujímaí“, na druhej strane ako „zaostalí“ a „iní“. Tieto protichodné obrazy vytvárali pre jednotlivcov ako Taufik komplexnú situáciu, kde bolo potrebné neustále vyjednávať svoju identitu a miesto v spoločnosti.

Jeho snaha o integráciu a pochopenie nemeckej kultúry sa odráža v jeho aktivitách a interakciách. Napriek prekážkam sa Taufik snažil nadviazať vzťahy, získať vedomosti a prispieť k vzájomnému porozumeniu. Jeho príbeh nám pripomína, že história nie je len o veľkých politických udalostiach, ale aj o individuálnych skúsenostiach a snahách ľudí, ktorí sa snažia nájsť svoje miesto vo svete.

Sayyida Salme/Emily Ruete: Nemecké obrazy II

Príbeh Sayyidy Salme, známej aj ako Emily Ruete, je ďalším kľúčovým príkladom arabsko-nemeckých vzťahov a koloniálnych ambivalencií. Narodila sa v Zanzibare ako dcéra sultána a nemeckej ženy, jej život bol od začiatku poznačený stretom dvoch kultúr. Po presťahovaní sa do Nemecka sa stala symbolom tejto prepletenosti.

Emily Ruete sa vo svojom živote snažila vyrovnať so svojou dvojitou identitou. Na jednej strane si zachovala väzby na svoju zanzibarskú minulosť, na druhej strane sa stala súčasťou nemeckej spoločnosti. Jej autobiografia „Memoáre z arabského háremu“ bola v Nemecku veľmi úspešná, ale zároveň vyvolala aj kontroverzie. Kniha bola interpretovaná rôzne - ako exotický príbeh, ako svedectvo o orientálnej kultúre, ale aj ako snaha o sebaprezentáciu v európskom kontexte.

Jej príbeh odhaľuje komplexnosť postavenia žien arabského pôvodu v Nemecku. Hoci sa stala známou osobnosťou, jej život bol stále poznačený stereotypmi a predsudkami. Bola vnímaná ako „orientálna žena“, ktorá prinášala do Nemecka exotiku, ale zároveň bola aj objektom kritiky a nepochopenia.

Emily Ruete sa stala jednou z prvých arabsko-nemeckých osobností, ktorá verejne hovorila o svojich skúsenostiach. Jej život a dielo nám poskytujú cenný pohľad na to, ako sa arabskí jednotlivci snažili navigovať v nemeckej spoločnosti, ktorá bola plná protichodných predstáv o „Oriente“.

Rodinné diskontinuity

Príbehy rodín ako Ruete a Soliman ilustrujú komplexné rodinné dynamiky, ktoré vznikali v dôsledku medzikultúrnych manželstiev a migrácie. Tieto rodiny často zažívali „rodinné diskontinuity“, čiže prerušenia a zmeny v rodinných líniách a tradíciách, ktoré boli spôsobené presunom medzi rôznymi kultúrnymi a geografickými prostrediami.

V prípade rodiny Ruete, ktorá mala nemecké aj zanzibarské korene, sa tieto diskontinuity prejavili v niekoľkých generáciách. Manželstvá medzi nemeckými ženami a arabskými mužmi, ako aj životy ich potomkov v rôznych krajinách, viedli k neustálym zmenám v rodinnej štruktúre a identite.

Podobne aj rodina Soliman, ktorá mala väzby na Egypt a Nemecko, zažívala tieto diskontinuity. Príbehy jednotlivcov ako Mohamed Soliman a Hamida Soliman ukazujú, ako sa tieto rodiny snažili udržať si svoje kultúrne dedičstvo, zatiaľ čo sa zároveň integrovali do nemeckej spoločnosti.

Tieto príbehy nám pripomínajú, že história nie je len o jednotlivcoch, ale aj o rodinách a ich dlhodobých trajektóriách. Rodinné diskontinuity poukazujú na to, ako sa kultúrne hranice stierali a ako vznikali nové formy rodinných a kultúrnych identít.

Antonie Brandeis-Ruete

Antonie Brandeis-Ruete, dcéra Emily Ruete, pokračovala v zložitej rodinnej tradícii. Jej život bol ovplyvnený nemecko-arabským pôvodom a snahou o vyrovnanie sa s touto dvojakou identitou.

Rudolph Said-Ruete

Rudolph Said-Ruete, syn Emily Ruete, sa tiež snažil navigovať v komplexnom svete nemecko-arabských vzťahov. Jeho život bol poznačený politickými aktivitami a snahou o presadzovanie arabských záujmov v Nemecku.

Ruetes

Rodina Ruete sa stala symbolom prepojenia nemeckej a arabskej kultúry. Ich príbeh poukazuje na zložitosť medzikultúrnych vzťahov a na to, ako sa tieto vzťahy premietali do rodinných životov.

Solimans

Rodina Soliman, s koreňmi v Egypte a Nemecku, predstavuje ďalší príklad arabsko-nemeckej prepletenosti. Ich príbehy odrážajú skúsenosti arabských migrantov a ich snahy o integráciu v nemeckej spoločnosti.

Mohamed Soliman

Príbeh Mohameda Solimana ukazuje, ako sa arabskí jednotlivci snažili usadiť a prosperovať v Nemecku, zatiaľ čo si zachovávali svoje kultúrne dedičstvo.

„Egyptanka“ na javisku: Hamida Soliman

Hamida Soliman, ktorá pôsobila na javisku ako „Egyptanka“, predstavuje príklad arabských umelcov, ktorí využívali svoje kultúrne pozadie na umelecké vyjadrenie. Jej vystúpenia mohli byť interpretované rôzne - ako autentické zobrazenie arabskej kultúry, ale aj ako súčasť exotizácie a orientalizácie.

Prítomnosti

Prítomnosť arabských a arabsko-nemeckých ľudí v Nemecku na prelome 19. a 20. storočia bola mnohotvárna. Títo jednotlivci a rodiny neboli len pasívnymi objektmi historických procesov, ale aktívnymi aktérmi, ktorí sa snažili nájsť svoje miesto v nemeckej spoločnosti. Ich skúsenosti, identity a spôsoby interakcie nám poskytujú cenný pohľad na komplexné vzťahy medzi Nemeckom a arabským svetom v tomto období.

Ich príbehy odhaľujú koloniálne ambivalencie, ktoré sprevádzali nemeckú zahraničnú politiku a jej vplyv na životy jednotlivcov. Zároveň však ukazujú aj na odolnosť a adaptabilitu týchto ľudí, ktorí sa snažili prekonávať prekážky a vytvárať si vlastné životné dráhy. Tieto biografické trajektórie sú dôležitou súčasťou širšieho obrazu nemeckej histórie, ktorý je často prehliadaný.

3. „Cudzinci“, masy, „ľudové prehliadky“ a jednotky

Táto kapitola sa zaoberá spôsobmi, akými boli arabskí a iní „cudzí“ ľudia vnímaní a prezentovaní v nemeckej spoločnosti na prelome 19. a 20. storočia, najmä v kontexte „ľudových prehliadok“ (Völkerschauen) a prítomnosti koloniálnych vojakov. Tieto javy odhaľujú rasistické stereotypy, orientalistické predstavy a snahy o kontrolu a „germanizáciu“ vnímaných „iných“.

„Ľudové prehliadky“

„Ľudové prehliadky“ boli populárnou formou zábavy a vzdelávania v Nemecku na prelome 19. a 20. storočia. Tieto prehliadky, často organizované v zoologických záhradách alebo špeciálnych výstaviskách, predstavovali ľudí z rôznych častí sveta, ktorí žili v replikách svojich domovských obydlí a predvádzali svoje zvyky a tradície. Cieľom bolo prezentovať „exotické“ kultúry nemeckej verejnosti, často však spôsobom, ktorý posilňoval stereotypy a rasistické hierarchie.

Arabskí ľudia boli v týchto prehliadkach často zastúpení, pričom boli prezentovaní ako „exotickí“ a „primitívni“ zástupcovia „Orientu“. Tieto prehliadky slúžili na upevnenie obrazu „Orientu“ ako zaostalého priestoru, ktorý potrebuje európske „civilizovanie“. Zároveň však tieto prehliadky vytvárali ilúziu autenticity, hoci často išlo o inscenované a zjednodušené zobrazenia.

„Káhira v Berlíne“

„Káhira v Berlíne“ bola jednou z takýchto inscenácií, ktorá sa snažila replikovať atmosféru egyptského hlavného mesta. Tieto prehliadky často využívali stereotypné obrazy arabskej kultúry, ako sú bazáre, mešity a tradičné oblečenie, aby vytvorili dojem autenticity. V skutočnosti však išlo o zjednodušené a exotizované zobrazenia, ktoré slúžili na uspokojenie zvedavosti a predsudkov nemeckej verejnosti.

„Tripolis v Berlíne“

Podobne aj „Tripolis v Berlíne“ predstavoval inscenovanú verziu líbyjského mesta. Tieto prehliadky často zdôrazňovali „orientálnu“ exotičnosť a odlišnosť, čím posilňovali stereotypy o arabskej kultúre ako o niečom, čo je vzdialené a nepochopiteľné pre západnú civilizáciu.

Minaret v Treptower Parku, mešita v ZOO

Prítomnosť minaretov a mešít v nemeckých parkoch a zoologických záhradách, hoci len ako architektonických prvkov v rámci „ľudových prehliadok“, symbolizovala snahu začleniť „Orient“ do nemeckého kultúrneho priestoru, avšak často v zjednodušenej a exotizovanej forme. Tieto prvky slúžili ako vizuálne symboly, ktoré mali evokovať „orientálnu“ atmosféru, ale zároveň posilňovali predstavu o „Oriente“ ako o niečom, čo je cudzie a odlišné.

Koloniálni vojaci v Nemecku: registrovaní, islamizovaní, rasizovaní

Po prvej svetovej vojne bolo v Nemecku rozmiestnených značné množstvo koloniálnych vojakov, najmä z francúzskych kolónií. Títo vojaci, pochádzajúci prevažne zo Senegalu a severnej Afriky, sa stali objektom intenzívneho rasového a sociálneho dohľadu. Boli registrovaní, ich náboženské praktiky boli často „islamizované“ podľa nemeckých predstáv a boli podrobovaní rasistickej klasifikácii.

Títo vojaci boli vnímaní ako „iní“ a často ako hrozba pre nemeckú spoločnosť, najmä pre nemecké ženy. Táto atmosféra strachu a rasizmu viedla k kampani proti „čiernej špine“ na Rýne, ktorá mala za cieľ diskreditovať a odstrániť týchto vojakov z nemeckej pôdy.

Spravodajské stredisko pre Orient (NfO)

Spravodajské stredisko pre Orient (Nachrichtenstelle für den Orient - NfO) bolo inštitúcia, ktorá sa zaoberala zhromažďovaním informácií o Blízkom východe a severnej Afrike. Hoci sa primárne zameriavalo na politické a ekonomické aspekty, jeho činnosť mohla prispievať k formovaniu nemeckého vnímania regiónu a jeho obyvateľov, vrátane koloniálnych vojakov.

Poradný list: nemecký islam

Koncept „nemeckého islamu“, ktorý sa objavil v súvislosti s koloniálnymi vojakmi, poukazuje na snahu nemeckých úradov kontrolovať a formovať náboženské praktiky moslimských vojakov podľa nemeckých predstáv. Tieto snahy často odrážali nepochopenie a predsudky voči islamu a snažili sa prispôsobiť náboženstvo nemeckým sociálnym a politickým normám.

Porýnie

Region Porýnie, ktorý bol po prvej svetovej vojne obsadený francúzskymi vojakmi, sa stal epicentrom rasistickej kampane proti „čiernej špine“. Tu sa stretávali nemecká verejnosť s koloniálnymi vojakmi, čo viedlo k napätiam a konfliktom.

Prechody

Pojem „prechody“ (Über-Gänge) poukazuje na pohyb a interakciu medzi rôznymi kultúrnymi, sociálnymi a rasovými hranicami. V kontexte tejto kapitoly sa tieto prechody týkajú nielen pohybu koloniálnych vojakov, ale aj spôsobu, akým boli vnímaní a klasifikovaní v nemeckej spoločnosti. Boli to ľudia, ktorí prekračovali hranice, a preto boli často vnímaní ako hrozba.

Tieto javy - „ľudové prehliadky“, prítomnosť koloniálnych vojakov a s nimi spojené rasové a sociálne kontroly - odhaľujú hlboko zakorenené predsudky a snahy o kontrolu v nemeckej spoločnosti. Ukazujú, ako sa „iní“ ľudia, najmä z koloniálnych regiónov, stávali objektom stereotypizácie a diskriminácie, čo malo dlhodobé dôsledky pre ich životy a pre nemeckú históriu.

4. Svojhlavosť a vlastný čas

Táto kapitola sa zameriava na formy odporu, sebautvrdenia a nekonformného konania arabských a arabsko-nemeckých jednotlivcov, ktorí sa snažili vymaniť z nadvlády archívneho poriadku, orientalistických projekcií a spoločenských obmedzení. Skúma ich „svojhlavosť“ (Eigensinn) a snahu o definovanie vlastného „času“ (Eigenzeit) prostredníctvom politických bojov, transnacionálnych sietí v obchode a remeslách, ako aj prostredníctvom umenia a literatúry.

Politické boje na tomto a na druhom brehu archívneho poriadku

Arabskí a arabsko-nemec. ľudia, ktorých životy sú často fragmentárne zaznamenané v archívoch, viedli aj politické boje, ktoré presahovali rámec oficiálnych inštitúcií. Tieto boje sa odohrávali nielen v Nemecku, ale aj v širšom medzinárodnom kontexte, čo naznačuje ich snahu o ovplyvňovanie politických procesov a o dosiahnutie autonómie voči archívnemu poriadku, ktorý ich často redukoval na objekty.

Ich politická angažovanosť mohla zahŕňať snahu o uznanie ich práv, boj proti rasovej diskriminácii alebo podporu národnooslobodzovacích hnutí v ich domovských krajinách. Tieto aktivity často neboli systematicky zaznamenávané v nemeckých archívoch, čo sťažuje ich historickú rekonštrukciu. Napriek tomu tieto prejavy „svojhlavosti“ svedčia o ich aktívnom zapojení do politického života.

(Samo)orientalizácia a transnacionálne siete v obchode a remeslách

Niektorí arabskí jednotlivci v Nemecku využívali (samo)orientalizáciu - teda prijatie a prezentáciu určitých „orientálnych“ atribútov - ako stratégiu na budovanie svojich obchodných a remeselných sietí. Týmto spôsobom mohli využiť nemecké predstavy o „Oriente“ vo svoj prospech, napríklad pri predaji tovarov alebo pri nadväzovaní obchodných vzťahov.

Tieto transnacionálne siete v obchode a remeslách boli kľúčové pre ich ekonomickú nezávislosť a sociálne začlenenie. Umožňovali im vytvárať si vlastný priestor a definovať si vlastný „čas“, nezávisle od nemeckých spoločenských štruktúr. Tieto siete často presahovali národné hranice a spájali ľudí z rôznych častí arabského sveta a Európy.

Umenie a literatúra: Formy transgresie v živote a diele Jussufa Abba a Azisa Dometa

Umenie a literatúra sa stali pre mnohých arabských a arabsko-nemec. jednotlivcov dôležitým nástrojom na vyjadrenie ich skúseností, na prekonávanie spoločenských hraníc a na definovanie vlastnej identity. Jussuf Abbo a Azis Domet sú príkladmi umelcov, ktorí vo svojej tvorbe prekonávali (transgredovali) zaužívané predstavy a stereotypy.

Ich diela často odrážali ich dvojitú identitu, ich skúsenosti s migráciou a ich snahu o integráciu, ale aj o zachovanie si vlastnej kultúrnej jedinečnosti. Tvorba umelcov ako Abbo a Domet nám ukazuje, ako sa umenie stalo priestorom pre politický a kultúrny odpor, ako aj pre sebavyjadrenie a definovanie vlastného „času“.

Orientalizácia obrazu a osoby: Jussuf Abbo (Joseph Yussuf Abbu)

Jussuf Abbo bol maliar, ktorého dielo bolo ovplyvnené jeho arabsko-nemeckým pôvodom. Jeho umenie často zobrazovalo scény z arabského života, ale aj portréty ľudí, ktoré odrážali jeho pohľad na svet. Súčasne sa však aj jeho vlastná osoba stávala objektom orientalizácie, keď bol vnímaný predovšetkým ako „exotický“ umelec z Orientu.

Azis Domet: „Kríženec medzi Arabom a Nemcom“

Azis Domet bol ďalším umelcom, ktorý vo svojej tvorbe a vo svojej osobnej identite prekračoval hranice. Jeho označenie ako „Kríženec medzi Arabom a Nemcom“ (Ein Zwitterding zwischen Araber und Deutschen) výstižne popisuje jeho komplexnú pozíciu. Domet vo svojej tvorbe a vo svojom živote demonštroval, ako sa dajú prekonávať binárne opozície a vytvárať nové formy identity.

Títo umelci a ich diela svedčia o tom, že arabskí a arabsko-nemec. jednotlivci neboli len pasívnymi objektmi nemeckých projekcií, ale aktívnymi aktérmi, ktorí si formovali vlastný „čas“ a priestor prostredníctvom svojho konania, svojich sietí a svojej kreativity. Ich „svojhlavosť“ a snaha o definovanie vlastnej reality boli kľúčové pre ich prežitie a pre formovanie ich historických trajektórií.

5. Histórie na hranici

Táto kapitola sa zaoberá skúsenosťami arabských a arabsko-nemeckých jednotlivcov, ktorí sa nachádzali na „hranici“ - na hranici kultúr, identít, archívnych záznamov a historických naratívov. Skúma, ako sa tieto „hranice“ pretínali a ovplyvňovali ich životy, a ako sa im podarilo vytvoriť si vlastné „časopriestory“ a „biografické intervencie“ mimo tradičných historických rámcov.

Mimo orientalizmu: Časopriestory a biografické intervencie

Pojem „mimo orientalizmu“ naznačuje snahu o prekonanie zjednodušených a stereotypných predstáv o arabskom svete, ktoré boli vytvorené orientalizmom. Autorka sa snaží ukázať, že arabskí jednotlivci mali vlastné „časopriestory“ a aktívne formovali svoje životné dráhy prostredníctvom „biografických intervencií“. Tieto intervencie znamenajú aktívne zásahy do historického naratívu, snahu o pretvorenie a doplnenie existujúcich dejín.

Tieto „biografické intervencie“ môžu zahŕňať písanie autobiografií, vytváranie umeleckých diel, budovanie obchodných sietí alebo politické aktivity. Všetky tieto činnosti slúžili na vytvorenie priestoru pre arabskú subjektivitu a na odmietnutie pasívneho prijímania historických rolí, ktoré im boli pripisované.

Biografické podpisy: Vyznačenie arabsko-nemeckej histórie

„Biografické podpisy“ sú konkrétnymi životnými cestami a skúsenosťami arabských a arabsko-nemec. jednotlivcov, ktoré tvoria dôležitú súčasť nemeckej histórie. Tieto „podpisy“ sú ako stopy, ktoré tieto osoby zanechali v historickom teréne. Sú to ich príbehy, ich činy, ich vzťahy, ktoré formovali nemeckú spoločnosť a jej kultúrny obraz.

Autorka sa snaží tieto „podpisy“ zviditeľniť a zdôrazniť ich význam. Poukazuje na to, že tieto individuálne príbehy tvoria komplexnú a vrstevnatú mozaiku arabsko-nemeckej histórie, ktorá je často prehliadaná v tradičných historických naratívoch.

Islam - inscenácia, viera alebo komunita?

Kapitola sa zaoberá rôznymi aspektmi islamu v kontexte arabsko-nemeckých skúseností. Skúma, či bol islam pre týchto jednotlivcov len vonkajšou „inscenáciou“, skutočnou „vierou“ alebo základom pre budovanie „komunity“. Tieto otázky poukazujú na komplexnosť náboženskej identity a na to, ako sa náboženstvo prelínalo s inými aspektmi života, ako sú kultúra, politika a sociálne vzťahy.

Pre niektorých mohol byť islam formou sebavyjadrenia alebo prostriedkom na udržanie kontaktu s domovskou kultúrou. Pre iných mohol byť zdrojom duchovnej útechy a morálnych hodnôt. A pre niektorých mohol byť aj základom pre budovanie sociálnych sietí a komunít v nemeckom prostredí.

Etnizácia a rasizácia

Kapitola sa tiež dotýka procesov „etnizácie“ a „rasizácie“, ktorými boli arabskí a arabsko-nemec. jednotlivci často postihnutí. Etnizácia znamená pripisovanie určitých vlastností a charakteristík na základe ich etnického pôvodu, zatiaľ čo rasizácia znamená ich klasifikáciu do rasových kategórií, ktoré boli často spojené s predsudkami a diskrimináciou.

Tieto procesy mali hlboký vplyv na ich sociálne postavenie, ich možnosti a ich vnímanie v nemeckej spoločnosti. Autorka sa snaží ukázať, ako sa tieto procesy prejavovali v konkrétnych životných príbehoch a ako ovplyvňovali formovanie ich identít.

Výhľad: Nacionálny socializmus a stopy až do súčasnosti

Kapitola na záver naznačuje, ako sa skúsenosti arabských a arabsko-nemec. jednotlivcov v období pred nacionálnym socializmom prelínali s neskoršími historickými udalosťami. Prítomnosť a skúsenosti týchto skupín v predvojnovom Nemecku zanechali stopy, ktoré môžu mať vplyv na súčasnosť. Pochopenie týchto historických súvislostí je dôležité pre súčasné diskusie o migrácii, integrácii a multikulturalizme.

Autorka poukazuje na to, že história arabských prítomností v Nemecku nie je len minulosťou, ale má aj svoje pokračovanie a vplyv na súčasnú spoločnosť. Tento pohľad na históriu ako na dynamický proces, ktorý sa neustále vyvíja a ovplyvňuje prítomnosť, je kľúčový pre pochopenie komplexnosti nemecko-arabských vzťahov.

tags: #eva #micheller #kataster #nehnutelnosti