Každý z nás, už od útleho detstva, sníva o tom, čím by sa v živote chcel stať. Tieto sny sa často menia s naším vekom a skúsenosťami, formujú sa pod vplyvom okolia, rodiny, priateľov a okolitých udalostí. Otázka "Čím chceš byť?" je jednou z prvých, ktoré nám kladú dospelí, a odpoveď na ňu naznačuje naše ambície, túžby a predstavy o budúcnosti. Je to cesta plná premýšľania, rozhodovania a hľadania vlastného miesta vo svete.
Od detských fantázií k dospelým rozhodnutiam
V mladosti sú naše predstavy o povolaniach často ovplyvnené rozprávkami, filmami či vzormi z okolia. Dievčatá túžia byť letuškami, princeznami, lekárkami či učiteľkami, zatiaľ čo chlapci snívajú o tom, že sa stanú futbalistami, hasičmi, policajtmi alebo astronautmi. Tieto počiatočné predstavy sú síce často nereálne, ale odrážajú naše základné túžby - túžbu pomáhať, tvoriť, objavovať alebo byť obdivovaný.
Napríklad, pôvodná túžba stať sa letuškou, ktorá umožňuje vidieť svet z vtáčej perspektívy, sa časom mohla transformovať. Rokmi sa tieto sny menili, raz bola víziou architektka, inokedy prezidentka. Táto premenlivosť je prirodzená, pretože s rastúcimi vedomosťami a skúsenosťami sa menia aj naše priority a pohľad na svet. Často si myslíme, že najlepšia budúcnosť bude vtedy, keď budeme bohatí, no táto predstava sa po krátkom čase môže zmeniť.
So vstupom do dospelosti sa však tieto detské sny začínajú stretávať s realitou. Prichádza čas, kedy je potrebné rozhodnúť sa, čím chceme v skutočnosti byť. Už to nie je len hra, ale otázka našej budúcnosti. Musíme sa zamyslieť nad tým, čo bude pre nás najvýhodnejšie, čo nás bude baviť, čo zvládneme po vedomostnej stránke a aké uplatnenie nás čaká po ukončení štúdia.
Vplyv okolia a rodiny na výber povolania
Voľba povolania nie je len individuálnym rozhodnutím. Veľakrát sa do tohto procesu starajú rodičia a blízke okolie. Nie je to vždy preto, že by sa nemali starať, ale často preto, že myslia primárne na seba a svoje predstavy o úspechu svojho dieťaťa. Môže sa stať, že rodičia preceňujú alebo podceňujú schopnosti svojho dieťaťa.
Existujú prípady, kedy majú rodičia firmu, napríklad murársku či cukrársku, a chcú, aby ich potomok študoval niečo podobné, aby mohol pokračovať v ich šľapajách. Na druhej strane, dieťaťu sa nemusí dariť v učení, alebo mu to jednoducho „nepáli“ tak ako iným, ale rodič si želá, aby sa stalo lekárom či právnikom, pretože „čo by povedali susedia?“. V takýchto situáciách rodičovi často nezáleží na vlastnom dieťati, ale stavia sa do pozície sebca. Dieťa je potom nešťastné, učí sa nasilu, nejde mu to tak, ako by malo. Aby mu rodičia nič nevyčítali, dieťa sa snaží splniť ich očakávania, čo však často vedie k nespokojnosti a frustrácii.
Našťastie, existujú aj rozumnejší rodičia, ktorí chcú svojim deťom pri výbere pomôcť. Nie každý z nás má totiž jasnú predstavu o svojej budúcnosti. Títo rodičia prehodnotia, ako sa ich dieťaťu darilo v škole, čo by ho bavilo, či nájde uplatnenie. Vedia, že sú rozumnejší a starší, a poznajú, ako to v živote chodí. Ak si ani oni nevedia rady, často vyhľadajú pomoc u výchovného poradcu.
Je dôležité si uvedomiť, že tlak okolia môže byť značný. V krajinách bývalého východného bloku je spoločenský tlak na nájdenie primeraného zamestnania po škole stále veľmi silný. Je vecou prestíže nielen pre samotného človeka, ale často hlavne pre jeho rodinu, aby si našiel „hodné“ zamestnanie. Pokiaľ tak z nejakého dôvodu neurobí, pokladá sa to za jeho zlyhanie, hoci to môže byť aj jeho osobná voľba. Je však často ťažké si túto voľbu obhájiť a na rodinných stretnutiach musí takýto človek znášať výčitky typu: „Načo si študoval vysokú školu, keď teraz robíš toto?“
Práca: Viac než len zdroj obživy
Otázka, „Čo robíš?“ alebo „Čím si?“, smeruje najčastejšie na naše povolanie. Je to práve táto informácia, od ktorej očakávame, že sa dozvieme viac o človeku, ktorého sme práve spoznali. Ale sme naozaj to, čo robíme?
História nám ukazuje, že vnímanie práce sa menilo. Nie je to tak dávno, keď nebolo bežné, aby ženy chodili do práce. To však neznamená, že nepracovali. Starostlivosť o deti a domácnosť bola spoločnosťou vnímaná ako plnohodnotná práca. Byť dobrou gazdinou znamenalo prestíž a bolo to niečo, v čom sa treba neustále zdokonaľovať. Pokiaľ žena nemala k tejto „prirodzenej“ činnosti predispozície, jej smola. Iná možnosť sebarealizácie v tradične usporiadanej spoločnosti v podstate neexistovala. Hoci bola práca v domácnosti vnímaná ako rovnocenná s tou mužskou, žena bola v pozícii závislej - od muža či od svojej rodiny.
Prvé zmeny priniesli svetové vojny. Nedostatok mužov vyhnal ženy do tovární a úradov a nie každá sa po ich skončení chcela vrátiť nazad k deťom a za sporák. S nástupom socializmu na Slovensku došlo k zrovnoprávneniu v tomto smere. Pred vojnou bolo bežné, že mladé ženy sa po skončení školskej dochádzky na pár rokov zamestnali, po tom, ako si našli manžela, sa však presunuli do domácnosti. V súčasnosti je naopak bežné, že ženy chodia do práce, dokonca sa od nich očakáva, že sa tam budú nejakým spôsobom sebarealizovať. Pracujúce ženy sa stali štandardom a zdá sa, že väčšine z nás toto nastavenie vyhovuje.
V súčasnosti sa akosi prirodzene očakáva, že človek si nájde prácu, ktorá mu bude nielen zabezpečovať peniaze na život, ale bude ho aj napĺňať a baviť. Tlak, ktorý je na nás kladený, získal novú kvalitu - už nestačí len vykonávať to, čo sa od nás očakáva.
Pre mňa je hlavné, aby ma moje povolanie, nech už bude akékoľvek, bavilo a napĺňalo, a aby som ho robila s láskou a radosťou. Pre mňa bude práca v budúcnosti možno znamenať zmysel života alebo niečo, čo ma upokojuje, alebo čo mi dáva pocit šťastia. Snívam o práci v kancelárii v nejakej známej stavebnej firme, pretože ma práca s architektúrou a stavbami fascinuje. Aj keď si uvedomujem, že to bude vyžadovať ďalšie úsilie a štúdium, som pripravená ísť za týmto snom.
Niektorí ľudia si však myslia, že práca je zbytočná. Alebo naopak, práca im dáva pocit, že robia niečo užitočné, že pre niečo na tomto svete sú a niečo za nimi možno ostane. Daniela (63) hovorí: „Neviem si predstaviť život bez práce.“ Keď sa známych pýtala, či by pracovali, aj keby nemuseli, väčšina z nich odpovedala kladne.
Hľadanie vlastnej cesty a sebapoznania
Proces rozhodovania sa o budúcom povolaní je často sprevádzaný neistotou. „Čo z teba raz bude?“ je častá otázka rodičov, keď niečo vyvedieme. Vtedy sa aj my zamyslíme: „Čo bude, keď budem dospelá?“. Zatiaľ je to len detský sen. Pamätám si, keď som bola malá, chcela som byť mamou. Keď som chodila do škôlky, chcela som byť pani učiteľkou v materskej škôlke. Teraz mám zas iný sen. Keďže často so sestrou pozerám kriminálne seriály a rozoberáme navzájom naše riešenia prípadov, tak by ma zaujímalo, aké by bolo stať sa kriminalistkou.
Nie každý má však šťastie na jasnú víziu. Niektorí z nás sa naozaj stratia v množstve možností. Fotografka Michaela (35) priznáva, že si strednú školu vybrala podľa toho, kam išla sesternica. S vysokou školou je to často podobne. Ania (40), ktorá vlastní obchod s oblečením, hovorí, že v čase, keď si vyberala, čo bude študovať, ešte nebola dosť vyspelá na to, aby si dokázala zvoliť budúce povolanie. Vybrala si teda podľa toho, čo ju zaujímalo, a nad budúcim uplatnením sa nezamýšľala.
Petra (36), ktorá pracuje v neziskovom sektore, vyštudovala postupne dve vysoké školy rôzneho zamerania. Ani v jednej sa však tak úplne nenašla. „Ja vlastne žiadnu kariéru nemám. Stále sa hľadám. A v tom hľadaní sa cítim v prvom rade neisto.“ Spätne by si pravdepodobne vybrala rovnako, ale viac by premýšľala nad tým, kde presne je jej miesto v odbore a čo môže urobiť pre to, aby sa dostala k práci, ktorá ju zaujíma.
Zuzana (33), ktorá pracuje v prekladateľskej firme, hovorí, že ju jej práca baví, ale nie je to to, čo si predstavovala, že niekedy bude robiť. Spätne to hodnotí tak, že ak by sa mala ešte raz rozhodnúť, pokúsila by sa vydržať pri tom, čo vyštudovala, aj za cenu počiatočného nepohodlia.
Tých, ktoré už od malička vedia, že chcú byť napríklad lekárkou či právničkou, je medzi nami iba zopár, a ani to vždy nemusí dopadnúť podľa predstáv.
Výzvy nezamestnanosti a hľadanie zmyslu
Byť bez práce je nepríjemná skúsenosť. Okrem úzkosti z narastajúcich dlhov narastá aj plíživý pocit, že sa možno naozaj na nič nehodíme. Že nikto nestojí o to, čo vieme, alebo to, čo vieme, jednoducho nie je dosť dobré. Po každom ďalšom neúspešnom pohovore či odmietnutí sa tento pocit mení na to, že my sami nie sme dosť dobrí/talentovaní/pracovití a naše sebavedomie je stále nižšie.
S dlhšie trvajúcou nezamestnanosťou sa množia aj dobré rady, že by sme možno mali zľaviť zo svojich požiadaviek a vziať hocijakú, aj menej kvalifikovanú, nezaujímavú alebo menej zaplatenú prácu, ktorá nezodpovedá nášmu vzdelaniu či očakávaniam. To, kde zľaviť a kde naopak vytrvať, si však musí rozhodnúť každá z nás sama. Niekedy môže byť práca úplne mimo odboru vnímaná ako vybočenie zo stereotypu, prípadne šanca vyskúšať niečo nové. Niekedy však už dopredu vieme, že toto fungovať jednoducho nebude, a vtedy je snaha zľaviť zo svojich očakávaní pravdepodobne iba strata času.
Michaela vydržala robiť predavačku v obchode s oblečením presne desať dní, Petra zo zmrzlinárne odišla už po dvoch dňoch: „Nevidela som v tom vôbec žiadny zmysel. Mala som aj iné manuálne práce, ale vždy som za tým potrebovala vidieť nejaký dôvod, prečo to robím.“ Niekedy tým dôvodom môžu byť jednoducho peniaze, ani tie však nedokážu človeka dlhodobo motivovať, keď mu práca naozaj nesedí.
Problém môže byť aj v tom, akej forme práce dávame prednosť. Zuzana sa istý čas živila ako prekladateľka na voľnej nohe. Hoci o zákazky v podstate nemala núdzu, permanentná neistota a nutnosť neustále meniť svoj rozvrh podľa toho, kedy jej príde pracovná ponuka, ju znervózňovala. Nakoniec sa rozhodla podnikanie ukončiť a zamestnať sa ako čašníčka.
Ja sama mám za sebou pomerne čerstvú skúsenosť, keď som sa naopak rozhodla po prvýkrát v živote zamestnať. Po týždni sedenia v kancelárii od deviatej do šiestej som to nevydržala a dala som výpoveď. Práca, ktorú som mala robiť, za to sama osebe nemohla, životný štýl, ktorý sa s ňou spájal, ma však desil a nevedela som si predstaviť, že mám takto - zatvorená celý deň v klimatizovanej kancelárii pod blikajúcou neónkou spolu s ďalšími 30 ľuďmi - tráviť väčšinu svojho času. Niekedy je možno dôležitejšie nájsť formu a typ práce, ktorá nám vyhovuje, ako oblasť, ktorá nás zaujíma. Rovnako dôležité je aj prostredie, v ktorom pracujeme.
Je nejaká práca podradná?
Otázka, či je možné pokladať nejakú prácu za skutočne podradnú, je otázkou, na ktorú neexistuje jednoznačná odpoveď. Podľa Daniely je podradná práca, z ktorej nie je žiadny úžitok: „Prekážalo by mi, ak by som mala pocit, že tá práca nemá zmysel. Že robím niečo len preto, aby som to robila.“
Ja sama pokladám za podradnú prácu takú, v ktorej sa ku mne jednoducho nesprávajú slušne. Nikdy by som sa nenechala bezdôvodne ponižovať a sekírovať a to bol aj viackrát dôvod, prečo som dala z práce výpoveď. Ania hovorí, že „žiadna práca nie je podradná, aspoň z perspektívy času. Pravdepodobne každá práca, na ktorú je človek príliš kvalifikovaný, mu môže pripadať podradná, ale v každom prípade ťa niečomu naučí.“ Napríklad pokore. Uvedomíme si, s akými problémami sa musí boriť napríklad upratovačka alebo čašníčka.
Počas štúdia väčšina z nás vystrieda viacero brigád, ktoré nie vždy spĺňajú štandardy toho, čo by sa dalo označiť za legálne. Pokiaľ však nie sme na takúto prácu a príjem z nej úplne odkázané, môže to mať svoje pozitíva. Naučíme sa ustrážiť si svoje hranice, vypýtať si peniaze, na ktoré máme právo, alebo hovoriť nie. Sú však ľudia, ktorí v zle zaplatenej a vyčerpávajúcej práci uviaznu na dlhší čas a potom je pre nich veľmi ťažké sa z tohto kruhu vymaniť.
V istom veku akosi prirodzene príde moment, keď začne byť istý typ práce tak nejako neprijateľný, a to nielen zo strany zamestnanca, ale aj zo strany zamestnávateľa.
Hľadanie rovnováhy medzi osobným a profesionálnym životom
S tým, či je vaša práca adekvátna vášmu spoločenskému postaveniu a opačne, má však paradoxne najväčší problém vaše okolie. K práci totiž prirodzene patrí isté spoločenské zaradenie a naopak. Pokiaľ tieto dve zložky z nejakého dôvodu nie sú spolu v harmónii, môžete naraziť.
Aj materstvo môže byť pre niektoré ženy vnímané ako podradná práca. Ani jedna zo žien, s ktorou som hovorila, by nechcela zostať v domácnosti, ani keby tú možnosť mala. Na Slovensku je však štandardom pomerne dlhá materská dovolenka. Ani v tomto prípade sa často nikto nepýta, ako by sa to páčilo nám ženám. Zamestnanosť žien na Slovensku je stále nižšia v porovnaní so západnými krajinami. Jedným z dôvodov je práve dlhá materská, ku ktorej sa pridáva aj nízka ponuka práce na skrátené alebo čiastočné úväzky. Tá môže mať viacero príčin, hlavne veľké administratívne zaťaženie zamestnávateľa a vyššie náklady. Zamestnanie na čiastočný úväzok nie je bežné ani pre samotné zamestnankyne. Dôvodom môže byť aj firemná kultúra na Slovensku, kde k štandardu patria nadčasy a ochota v prípade potreby na pracovisku „vypľuť dušu“.
Ako môžeme vidieť, s prácou to máme naozaj všelijako. Väčšina z nás nepracuje, pretože musí, ale pretože chce. Samozrejme, vekom sa naše priority a očakávania menia a to, akú prácu sa rozhodneme vykonávať, závisí od veľa vecí.
Michaela si myslí, „že je dôležité, aby človek nedegeneroval. Ale mal by robiť to, čo ho baví. Naopak je to bolesť, ale asi i tak lepšie, než nerobiť nič.“ Michaela má šťastie, že má svoju prácu naozaj rada, aj keď priznáva, že ak by mala na výber, oveľa viac by si vyberala a pracovala by menej ako teraz. Väčšina z nás priznáva, že to, čo ich na práci naozaj obťažuje, nie je ani tak práca samotná ako množstvo času, ktoré v nej musíme stráviť. Často narážame aj na nezmyselnosť svojej práce alebo aspoň niektorých jej súčastí. Ja sama by som bola rada, ak by moja práca vytvárala aj nejakú inú hodnotu, ako sú veci alebo peniaze, alebo ma aspoň niečo naučila. Ako hovorí Petra: „Pre mňa je práca dôležitou hodnotou. Tak ako aj učenie. Pravdepodobne od práce čakám viac, ako mi môže dať.“
V konečnom dôsledku, cesta za snom o tom, čím chcem byť, je cesta sebapoznania. Je to proces, v ktorom sa učíme nielen o svete okolo nás, ale predovšetkým o sebe samých. Je to neustále hľadanie rovnováhy medzi našimi ambíciami a realitou, medzi túžbou po naplnení a potrebou zabezpečenia. A aj keď nikdy neviete, aká budúcnosť vás čaká, príprava na ňu a radosť z jej očakávania sú tým najdôležitejším.