Paríž. Mesto, ktoré v sebe nesie nespočetné množstvo príbehov, emócií a životných ciest. Pre mnohých je symbolom umenia, lásky a nekonečných možností, no zároveň aj miestom každodenných výziev. V tomto článku sa ponoríme do hĺbky toho, čo Paríž znamená pre Slovákov, ktorí sa v ňom rozhodli žiť, pracovať a milovať. Cez ich zmysly, osobné príbehy a jedinečné skúsenosti budeme odhaľovať, čo ich na tomto meste fascinuje, čo si na ňom obľúbili, ale aj čo ich občas dokáže rozčúliť. Paríž totiž nie je mestom polovičatých riešení - buď si ho zamilujete, alebo sa v ňom stratíte.
Stredoveké srdce Európy E05 -Zrodenie gotiky (seriál) Středověké srdce Evropy - Pozdní gotika
Tento cyklus sa originálnym a hravým spôsobom snaží zodpovedať otázku, či v dnešnom globalizovanom svete ešte stále existuje niečo ako typicky parížska atmosféra. Zostalo niečo z legendárneho "savoir vivre", umenia žiť, ktoré kedysi priťahovalo umelcov, spisovateľov a filozofov z celého sveta? Je Paríž stále tým "pohyblivým sviatkom", ako ho opísal Ernest Hemingway? Odpovede na tieto otázky nachádzame práve v príbehoch Slovákov, ktorí v meste nad Seinou našli svoj druhý domov. Sú to príbehy odvážnych, inšpiratívnych, niekedy nostalgických, ale vždy autentických ľudí.
Ich očami, cez ich dotyky a pocity, sa Paríž mení z obyčajnej turistickej destinácie na priestor, kde sa prelína staré s novým, snové s reálnym. Nechajte sa uniesť do ulíc, kaviarničiek, parkov a ateliérov, kde Paríž rozpráva svoj príbeh v slovenčine - nežne, úprimne a zblízka. Sledujte "Šesť zmyslov Paríža - Dotyk" v stredu 23. [Meno dňa a mesiaca, ak je známe z pôvodného textu, inak vynechať].
Odpor proti normalizácii: Príbeh Charty 77 a Hany Ponickej
Prvé dni nového roku 1977, kedysi poznamenané prianiami a nádejami, sa rýchlo stratili v šedom závoji normalizovaného života československej spoločnosti. Predstavitelia Komunistickej strany Československa pokračovali v dôslednom upevňovaní svojej moci a plnení záverov posledného zjazdu KSČ. Do ich usilovnej a na prvý pohľad neotrasiteľnej práce však vniesla nečakaný zvrat skupina vzdelancov. V Prahe založili Chartu 77 a vydali dokument, s ktorým sa obrátili priamo na vládu ČSSR. Ich požiadavky boli pritom jednoduché a zároveň radikálne: dožadovali sa dodržiavania zákonov, rešpektovania práv občanov a nastolenia dialógu so štátnou mocou.
Vznik Charty 77 však neodštartoval dialóg, ale neúprosný politický protitlak zo strany štátnych orgánov. Ich masívna propagandistická mašinéria začala produkovať stovky podpisov proti Charte, často od ľudí, umelcov a vzdelancov, ktorí tento dokument v skutočnosti ani nemohli čítať. Tento nátlak a atmosféra strachu sa nevyhli ani slovenskej kultúrnej scéne.
Dňa 2. marca 1977 sa v Bratislave konal zjazd Zväzu slovenských spisovateľov. Toto podujatie významne ovplyvnilo životy všetkých spisovateľov - tých, ktorí režimu prisluhovali, aj tých, ktorí stáli "na druhom brehu rieky" v opozícii. Schválený a prísne kontrolovaný program zjazdu sa dotkol aj života spisovateľky Hany Ponickej. Mala v pláne predniesť starostlivo pripravený, korektný, no zároveň odvážny a kritický príspevok. Keďže patrila k tej skupine autorov, ktorí odmietli podpísať tzv. "antichartu" - dokument odsudzujúci disent - nebolo jej umožnené svoj príspevok na zjazde predniesť.
V dôsledku tejto cenzúry sa stalo, že jej odvážny príspevok bol napokon uverejnený v parížskom denníku Le Monde dňa 4. mája 1977. Dokumentárny film Milana Homolku zachytáva toto kľúčové obdobie prostredníctvom výpovedí a spomienok Hany Ponickej. Nejde len o časť jej osobnej biografie, ale o ďalekosiahlejší a hlbší obraz doby, ktorá nemilosrdne likvidovala akýkoľvek náznak názorového rozdielu a potláčala slobodu prejavu.
Ján Roháč: Majster zábavy, inovácií a nezameniteľného štýlu
Ján Roháč, meno, ktoré je synonymom pre inovatívnu réžiu, neobyčajný zmysel pre humor a schopnosť spojiť umenie s modernými technológiami. Jeho životná cesta je fascinujúcim príbehom o talentovanom umelcovi, ktorý zanechal nezmazateľnú stopu v divadle, filme i televízii.
Prvé písomné zmienky o Jánovi Roháčovi nachádzame v regionálnej publikácii, monografii o Nitrianskom Pravne, vydanej k 650. výročiu obce v roku 1985. Roháčovci patrili k starousadlíkom na Hornej Nitre, na rozhraní Nitrianskej a Turčianskej kotliny. Najstarším známym nositeľom tohto priezviska bol Melchior Roháč (druhá polovica 16. storočia - 1622), rodák z Martina, ktorý bol cirkevným hodnostárom a náboženským spisovateľom.
Režisér Ján Roháč sa narodil 18. júna 1932 v Nitrianskom Pravne. Jeho otec, Kazimír, bol notársky tajomník, matka Emília, rodená Rusková. Mal staršieho brata, Ing. Jozefa (stavebný inžinier, nar. 1931), a mladšiu sestru Máriu (geologička, nar. 1944), vyd. Ševčíková. Manželkou Jána Roháča bola Zuzana, dcéra národného umelca E. F. Buriana, herečka a speváčka.
Svoje študentské roky strávil na gymnáziu v Prievidzi. V rokoch 1951 - 1955 študoval na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení (AMU) v Prahe. Už počas štúdia, v rokoch 1954 - 1955, pôsobil ako režisér Divadla estrády a satiry v Prahe. Po ukončení štúdií nasledovalo angažmán v Východočeskom divadle v Pardubiciach (1955 - 1957), neskôr v Divadle ABC (1957 - 1959) a v roku 1959 - 1961 bol režisérom a istý čas aj šéfom Laterny magiky v Prahe. V rokoch 1961 - 1963 hosťoval ako režisér v pražských i mimopražských divadlách a pracoval aj pre televíziu.
Už počas stredoškolských štúdií v Prievidzi sa orientoval na divadelnú réžiu a herectvo v rámci školského samovzdelávacieho krúžku pod vedením profesora Richtera. Vtedy režíroval Stodolovu "Marínu Havranovú". Jeho talent sa prejavil aj v množstve zábavných kabaretov, ktoré uvádzal v Nitrianskom Pravne a Bojniciach. Sám aktívne účinkoval v autorských kabaretoch a estrádach, s ktorými sa zúčastňoval na slovenských a celoštátnych divadelných prehliadkach.
Počas štúdií réžie v Prahe si postupne budoval meno nielen ako divadelný režisér. Jeho réžie, ktoré často presahovali hranice Česko-Slovenska, pútave zaujali aj v Berlíne. Divákov si získal svojimi inscenáciami v Divadle Semafor, kde sa prejavil jeho bravúrny herecký prejav a schopnosť nadviazať živý kontakt s publikom. Jeho "slovenské oči" odhalili nové herecké dimenzie a možnosti interakcie medzi hercom a divákom. Pre českú hudobnú tvorbu objavil napríklad Jiřího Šlitra a Jiřího Suchého. Spolupracoval s legendami ako Jiří Voskovec, Miroslav Horníček, Miloš Kopecký, Jiří Šimek, Jiří Grossmann, ale aj s Milanom Lasicom a Júliusom Satinským.
Roháčov talent sa naplno prejavil aj v hranom filme. V roku 1957, v spolupráci s Vladimírom Svitáčkom, nakrútil satirickú komédiu "Koniec jasnovidky", ktorá sa však na plátna kín dostala až v roku 1963 z politických dôvodov. V roku 1964 spoločne s Werichom a Svitáčkom režíroval hudobný celovečerný film "Kdyby tisíc klarinetů…". V Laterne magike režíroval program pre Svetovú výstavu v Bruseli a podobný úspešný program naštudoval aj pre EXPO 67 v Montreale, kde bol uvedený neuveriteľných 420-krát. V oboch týchto programoch dominovala slovenská príroda a slovenské ľudové piesne.
Jeho režisérskou doménou sa stala televízia, či už v Bratislave alebo v Prahe. Pre pražskú televíziu vytvoril inscenácie ako "Gazdiná roba" (G. Pressová), "Starostlivý otec" (Čechov), "Miláčik" (Maupassant), "Harlemská tragédia" (O'Henry), "Usporená libra" (O'Casseya) a desiatky hudobných a zábavných programov. Od roku 1977 sa jeho práca spájala aj s televíziou v Bratislave. Slovenskí diváci si dodnes pamätajú jeho inscenácie, ako napríklad hra "V." [Názov hry nie je v texte uvedený, preto je vynechaný alebo naznačený.]
Priekopníckou prácou bola séria hudobných, hudobno-zábavných, kabaretných a rozprávkových filmov pre deti. Režíroval operetu "Parížsky život" (J. Offenbach), hudobné grotesky ako "Večer s Černokňažníkom", ľudové zábavné relácie "Soľ zeme", "Srdienko moje", či seriál "Rodný môj kraj". Vytvoril tiež umelecko-dokumentárny film o svojom učiteľovi kreslenia Jozefovi Fodorovi. Bol majstrom vo využívaní filmových trikov a animácie, čo dokázal v televíznych filmoch "Snehuliaci" a "Chrobáci".
O Jánovi Roháčovi písalo počas jeho života mnoho periodík, vrátane "Film a divadlo", "Populár", "Televízia", "Život", "Sloboda", "Ľud", "Práca", "Pravda" a ďalšie. Podpísal sa pod viac ako dvadsať divadelných réžií, ktoré sa vyznačovali špičkovou úrovňou. Absolvoval Divadelnú fakultu Akadémie múzických umení v Prahe a už počas štúdia sa zameral na zábavné umenie - spolupracoval s Divadlom estrády a satiry, neskôr Divadlom satiry, Divadlom ABC. Pôsobil v divadle v Pardubiciach, potom v pražských scénach ABC, Laterna magika, varieté Alhambra (kde režíroval úspešnú revuálnu hru "Bukola aneb Vrahem je pachatel") a najmä v Divadle Semafor, kde jeho réžie pomáhali vytvárať osobitý javiskový štýl tejto poprednej malej scény 60. a 70. rokov.
Jeho zmysel pre hudbu a zároveň pre nové médiá (v Česko-slovenskej televízii pracoval od roku 1968) uplatnil v hudobnom filme "Kdyby tisíc klarinetů" (piesne Jiřího Šlitra a Jiřího Suchého, réžia Roháč spolu s Vladimírom Svitáčkom, 1965). Predovšetkým však v dlhej sérii televíznych inscenácií, programov a seriálov. K hudobne najvýznamnejším patrili "Písničky na zítra", programy so semaforskými umelcami "Recitál I, II", "Hovory H", či revuálna šou "Přijela pouť". Jeho najvýraznejším prínosom k televíznej a hudobnej poetike 60. a 70. rokov bolo vytvorenie nového formátu zábavných programov, ktoré spájali hudbu, humor a vizuálne efekty. Roháč sa stal zakladateľskou osobnosťou v oblasti nových médií (podieľal sa na vzniku a programe Laterny magiky, spolupracoval na programe Kinoautomatu pre svetovú výstavu v Montreale, atď.), televíznej zábavy a uplatnenia hudby v televízii.
O Jánovi Roháčovi sa v archívoch spomína v súvislosti s jeho rodinným zázemím, ktoré malo silné katolícke vplyvy. Jeho prvé kroky v divadle boli spojené s ochotníckym divadlom v Nitrianskom Pravne, kde sa stretával s režisérom Rudolfom Richterom. Pani Richterová s úsmevom spomína na mladého Janka ako na "vzorného chlapca", veselého, zábavného a slušného, ktorý spolu so svojím bratom Jozefom pôsobili ako fešáci. Prvé dotyky s divadlom a dokonca aj s láskou prežíval Janko Roháč práve na jarmokovisku v škole. Jeho cesta k profesionálnemu divadlu však nebola vždy priamočiara. Po prvom predstavení, kde hral, na druhé neprišiel, pretože jeho matka, pod vplyvom silného rodinného náboženského presvedčenia, nedovolila, aby "on hrať nebude". Napriek tomuto počiatočnému odporu sa však k divadlu vrátil a jeho ďalšie kroky viedli k úspešnej kariére.
V súvislosti s Jánom Roháčom sa objavujú aj zaujímavé anekdoty. Jedna z nich hovorí o tom, ako sa počas natáčania filmu "Černí baroni" v okolí Roztok u Prahy, kde sa nachádzal statok s francúzskym vzhľadom, režisér Roháč, Jiří Sovák a scenárista Švandovci snažili rozosmiať jeden druhého. Scenárista Švanda mal na základe týchto zážitkov napísať scenár. Iná spomienka sa týka jeho rady Karlu Šípovi pri podpisovaní autogramov: "Keď píšete tie autogramy, pozerajte sa ľuďom do očí."
V kontexte jeho kulinárskych záľub sa spomína aj jeho vzťah k jedlu. Priatelia si pamätajú, ako sa raz zamkol v kuchyni s kastrólovým segedínskym gulášom a neodomkol, kým všetko nezjedol. Taktiež sa spomína príhoda s pečenou kačkou od Stelly Zázvorkovej, po ktorej mal Ján Roháč takmer infarkt. Tieto príbehy ilustrujú jeho ľudskú, často až komickú stránku, ktorá kontrastovala s jeho profesionálnou genialitou. Aj napriek svojim diétnym radám v Montreale, ktoré si osvojil neskôr, si jeho priatelia pamätali jeho nadšenie pre dobré jedlo.
Ján Roháč zomrel v rozkvete svojich tvorivých síl 5. [Mesiaca a dňa, ak je známe z pôvodného textu, inak vynechať]. Jeho odkaz však žije ďalej prostredníctvom jeho nesmrteľných diel.
Hannibal Lecter: Od traumatického detstva k ikonickému antihrdinovi
Príbeh Hannibala Lectera je jedným z najfascinujúcejších a zároveň najdesivejších v modernej literatúre a filmovej tvorbe. Jeho cesta od traumatického detstva na pozadí vojnových hrôz až po status kultového antihrdinu je plná zvratov, psychologickej hĺbky a neľútostnej brutality.
Všetko sa začína v Litve, kde druhá svetová vojna nezanechala len spúšť na krajine, ale aj hlboké jazvy na duši mladého chlapca. Vojna mu vzala oboch rodičov a sestru, pričom hrôzy, ktorými prešiel, sa snaží potláčať. Uväznený v sovietskom sirotinci vzdoruje neľútostnému zaobchádzaniu a búri sa proti krutým pravidlám. Tento odpor však nie je len prejavom vzdoru, ale aj predzvesťou toho, že tento chlapec nie je obyčajný.
Podarí sa mu uniknúť spoza železnej opony a jeho kroky ho zavedú do Paríža, kde žije jeho jediný žijúci príbuzný - strýko. Hoci strýko už zomrel, jeho miesto zaujala záhadná a prekrásna vdova, lady Murasaki Shibuku, ktorá ho privíta vo svojom dome. Príjemné a múdre zaobchádzanie lady Murasaki v ňom podnieti dlhoročné vášne pre dobré jedlo, hudbu a maľovanie. Hannibal začína svoju slávnu lekársku kariéru a zároveň sa snaží preskúmať temné hlbiny svojho vlastného podvedomia. Ukazuje sa, že "duchovia", ktorí ho prenasledujú, nie sú len produktom jeho psychiky, ale reálnymi, zvrátenými vojnovými zločincami, od ktorých potrebuje zistiť odpovede na svoju minulosť.
"Keď som natáčal Červeného draka," spomína jeden z tvorcov, "urobil som promo turné po celom svete. V každom meste mi ľudia kládli tú istú otázku: 'Prečo sa Hannibal Lecter stal netvorom? Prečo sa stal kanibalom?' A vtedy som si začal hovoriť, že to sú zaujímavé otázky." Hannibal Lecter je skutočne kultúrnou ikonou, možno najslávnejším antihrdinom, aký bol kedy stvorený. Je skvelý, očarujúci a zároveň desivý.
Jeho tvorca, samotársky americký spisovateľ Thomas Harris, ho predstavil svetu ako menšiu, ale významnú postavu v hrozivom dramatickom románe "Červený drak", ktorý vyšiel v roku 1981. Harris je všeobecne známy ako jeden z najskúsenejších autorov psychologických trilerov na svete. Jeho komplexné, brilantne napísané príbehy sú pozoruhodné nielen pre svoju desivú hrôzu, ale aj pre spôsob, akým dokážu vytvoriť empatiu k prefíkanému a nemilosrdnému zabijakovi. "Červený drak" sa rýchlo stal bestsellerom.
Producenti Dino a Martha De Laurentiis videli v tomto príbehu obrovský potenciál a boli prví, ktorí v roku 1986 priviedli Hannibala na filmové plátno v trileri Michaela Manna nazvanom "Lovec ľudí" (Manhunter). Hoci "Lovec ľudí" sa stal kultovým filmom, bolo to až "Mlčanie jahniat" v roku 1991, ktoré vynieslo Hannibala na vrchol popularity. Film režíroval Jonathan Demme, majster hororového rozprávania, a získal päť Oscarov, vrátane kategórií Najlepší film, Najlepší herec (Anthony Hopkins) a Najlepšia herečka (Jodie Fosterová).
Po úspechu "Mlčania jahniat" sa Dino a Martha De Laurentiis vrátili k právam na postavu Hannibala. Produkovali kinohity "Hannibal" (2001) a remake "Červený drak" (2002), v oboch s Antonym Hopkinsom v hlavnej úlohe. Bolo teda logické, že práve oni budú stáť aj v pozadí nového príbehu, ktorý sa zameral na Hannibaloho minulosť. "Nechali sme sa inšpirovať jednou pasážou z knihy Hannibal," vysvetľuje Martha De Laurentiis. Samozrejme, hneď od začiatku vedeli, že musia získať na svoju stranu Thomasa Harrisa, a prezentovali mu svoju víziu. Keď mali krátku synopsu príbehu, pribrali do projektu režiséra Petra Webbera. "Peter figuroval na našom 'zozname želaní' hneď od začiatku," hovorí Martha. "Chceli sme natáčať s mladým, dychtivým režisérom."
Po svojom neobyčajnom celovečernom debute hľadal Webber námet na ďalší projekt. Predstava odhaliť Hannibalovo detstvo ho doslova nadchla. "Po 'Dievčati s perlou' som bol zaplavený haldami scenárov, ktoré v skutočnosti o ničom nerozprávali… To som nechcel natáčať. Bol som na svoj film veľmi hrdý, ale nechcel som do konca života robiť jeho kópie. 'Dievča s perlou' bol film o láske a nenávisti. Tento príbeh je o zrodení netvora, o stvorení charakteru. Hannibal je v centre toho všetkého, kým v predchádzajúcich filmoch stál vždy bokom," pokračuje Webber. "V 'Mlčaní jahniat' bol na plátne približne 18 minút. V tomto filme má až 90 percent priestoru. A čo viac, v predchádzajúcich filmoch prichádza na scénu už ako netvor."
Thomas Harris je známy tým, že si robí dôkladný prieskum a často mu trvá aj desať rokov, kým vytvorí jednu zo svojich najpredávanejších kníh. Jeho vedomosti boli obrovskou podporou pri tvorbe filmu. "On má úžasnú, detailnú predstavivosť," hovorí Webber. Títo dvaja muži vytvorili úzke tvorivé partnerstvo - Webber navštívil Harrisa v Miami, aby mohli spoločne pracovať na scenári. "Je dosť ťažké dostať ho z domu, je to uzavretý človek, takže pre mňa bolo veľkou výsadou, keď ma pozval k sebe domov," hovorí Webber. Ich výmena názorov pokračovala aj počas výroby filmu. "Stále sme spolu hovorili cez telefón."
Jednou z kľúčových výziev pre tvorcov bola otázka, ako prepojiť divákov s postavou krutého sériového vraha. Webber vysvetľuje: "Môžete sympatizovať so psychopatickým vrahom? Ja sa zaujímam o vytvorenie niečoho, čo je psychologicky komplexné, kam ste zavedení a máte pre niekoho pochopenie."
Vizuálna stránka filmu bola vždy veľmi dôležitá v prenose napätia a traumy príbehu. Kameraman Ben Davis bol zodpovedný za prevedenie Webberových zámerov do vizuálneho štýlu. "Na tomto filme sú úžasné jeho rôznorodé štruktúry," hovorí Davis. "Sú v ňom rôzne ročné obdobia, rôzne nálady a rôzne časové pásma. Ten príbeh dal Davisovi možnosť preskúmať rozličné nálady, niečo, čo si naozaj užil."
"Vizuálne sleduje film cestu Hannibala. Začína sa v Litve počas vojny, čo je veľmi temné obdobie jeho života - to sa odráža v tmavom, nenasýtenom, zrnitom vzhľade. Je tam veľa tieňov a čiernej farby. Potom utečie do západnej Európy, prejde hranice a prichádza do povojnového Francúzska. Zo začiatku to pôsobí klaustrofobicky, ale všetko sa otvára, keď sa dostane za hranice. My stojíme vonku hneď od začiatku, takže môžeme sprostredkovať ten pocit slobody. Záverečné brutálne crescendo filmu bolo tvorivou výzvou, pokiaľ ide o svetlo. Je to druh zostupu do šialenstva, ktoré je zobrazené v štýle, ako sa film čoraz viac stáva filmom-noir." Peter Webber je fantastickou voľbou na post režiséra tohto projektu, pretože rovnako ako herec Gaspard Ulliel, ktorý stvárnil mladého Hannibala, šíri okolo seba pocit hrôzy. Vo filme sú scény, ktoré musia byť spracované veľmi jemne, a on to zvládol a vniesol do filmov o Hannibalovi čosi nové.
Vedúci výpravy Allan Starski čerpal prvú inšpiráciu zo scenára. Webber i Starski chceli vložiť do scén z druhej svetovej vojny toľko reality, koľko len mohli. Webber vysvetľuje: "Naše rekvizity vyzerajú realisticky. Napríklad ruské tanky sú ošumelé, majú koleso pripevnené na zadnej časti, spotrebovalo sa na ne neskutočné množstvo farby. Nie je to krásne ani starodávne, hoci práve to vo vojnových filmoch často vidíte." Allan vyrastal v Poľsku za vlády komunistov a pamätá si aj vojnu. Starskiho záujem o autenticitu ovplyvnilo aj to, ako mal scény namaľované. "Parížsky byt lady Murasaki je veľmi elegantný, ale je to byt jej otca a my by sme mali uveriť, že má svoju históriu," vysvetľuje. "Preto aj steny musia byť historicky presné a vyzerať, akoby boli vymaľované pred ôsmimi rokmi, a nie pred štyrmi dňami."
Na autenticitu sa zamerala aj kostýmová výtvarníčka Anna Sheppardová. Pre postavu Hannibala bola kľúčová ľahkosť. "Gaspard má úžasnú tvár a hodne hrá očami, takže jeho kostýmy sú dosť rozmanité, aby ukázali zmeny jeho veku, ale aby neodvádzali pozornosť od jeho hrania. Použili sme kostýmy a mejkap, aby sme ukázali vývoj Hannibalovej osobnosti v priebehu filmu. Keď Hannibal po prvý raz dorazí do Francúzska, zachovali sme jeho chlapčenský výzor a použili veľa svetlých farieb a originálneho oblečenia z päťdesiatych rokov. Keď potom prichádza do Paríža, je jeho oblečenie modernejšie a strohejšie. Poslednú scénu hrá v čiernom roláku, ktorý skvele zvýrazňuje jeho tvár a hladké čierne vlasy." Sheppardová bola nadšená z obliekania Gong Li, ktorá stvárnila lady Murasaki. "V jej odevoch a tvare jej kimona sme použili hodne štýlových japonských prvkov. Podarilo sa mi nájsť niekoľko originálnych kimon zo 40. rokov." Nabitý program Gong Li bol pre všetkých náročnou úlohou. "Bolo to trochu stresujúce, pretože som sa s ňou stretla len raz, keď som za ňou pricestovala do Miami, aby som s ňou prebrala jej filmovú postavu, a potom som ju nevidela až do natáčania," vysvetľuje Sheppardová. "Všetky jej kostýmy boli vyrobené bez skúšania, takže sme vytvorili hodne alternácií. Trochu ma to desilo, ale ona bola fantastická."
Peter Webber si je, samozrejme, vedomý, že akékoľvek unikátne sú herecké výkony a vizuálna stránka filmu, bude sa "Hannibal - Zrodenie" vždy porovnávať s predchádzajúcimi filmami. "V scenári i hereckých výkonoch sú veci, pred ktorými dávame klobúk dole, ale charakter tohto filmu je úplne odlišný," hovorí. "Je to skôr európsky než americký príbeh, nie je to rovnaký psychologický triler, je to hororová dráma väčšmi než tie ostatné filmy."
Alan Shepard: Od golfovej loptičky na Mesiaci k podnikateľským úspechom
Alan Bartlett "Al" Shepard, Jr. je meno, ktoré sa navždy zapísalo do histórie dobývania vesmíru. Bol prvým Američanom, ktorý letel do vesmíru, a jediným astronautom z pôvodnej sedmičky NASA, ktorý vkročil na mesačný povrch. Jeho životná cesta však nebola len o vesmírnych letoch, ale aj o prekonávaní zdravotných prekážok, podnikaní a nezdolnom duchu.
Narodil sa 18. novembra 1923 v East Derry, New Hampshire, ako najstarší z dvoch detí Alana B. Sheparda, Sr. a Pauliny Renzy Shepardovej (rodenej Emersonovej). Bol potomkom cestovateľa Richarda Warrena z lode Mayflower a škótskych vysťahovalcov. Jeho otec, Alan B. Shepard, Sr. (známy ako Bart), pracoval v Derry National Bank, ktorú vlastnil Shepardov starý otec Fritz. Počas prvej svetovej vojny slúžil Bart vo Francúzsku a po vypuknutí druhej svetovej vojny bol povolaný späť do aktívnej služby.
Mladý Alan navštevoval Adams School, kde sa prejavil jeho nespútaný charakter, žarty a minimálny rešpekt k autoritám. Napriek tomu si učiteľka Berta Wigginsová všimla jeho prenikavý intelekt a dávala mu nadbytočné úlohy. Shepardovo sebavedomie dokazuje aj fakt, že svoju autobiografiu pomenoval "Ja", parafrázujúc Lindberghovu knihu "We" (My). Následne pokračoval na strednej škole Pinkerton Academy v Derry, kde bol vďaka preskakovaniu ročníkov najmladším, najmenším a najslabším žiakom. Napriek tomu si išiel za svojimi cieľmi, fascinovalo ho lietanie a založil klub leteckých modelárov.
Počas vianočných prázdnin v roku 1937 si vyprosil ako darček let lietadlom Douglas DC-3, ktorý sa stal silným zážitkom. Svojim zarobeným vreckovým si kúpil bicykel a začal dochádzať na letisko Manchester, kde mu výmenou za pomocné práce umožnili občas sa odviezť lietadlom a dokonca dostal neformálne pilotné lekcie.
S blížiacou sa druhou svetovou vojnou uvažoval o ďalšom štúdiu. Jeho otec presadzoval West Point, ale Alan chcel lietať. V roku 1940 zložil prijímacie skúšky na United States Naval Academy v Annapolise ako druhý najlepší z New Hampshire, hoci mal len 16 rokov. V Annapolise sa stal opäť najmladším a najmenším v ročníku. Zúčastňoval sa vodných športov a súťažil v plachtení. Počas vianočných prázdnin roku 1942 stretol Louise Brewerovú, svoju budúcu manželku.
Štúdium v Annapolise bolo skrátené na tri roky kvôli vojne a úspešne ho zakončil 6. júna 1944. Po mesiaci úvodného školenia pre lietajúci personál na Floride bol Shepard vyslaný slúžiť na torpédoborec USS Cogswell v Tichom oceáne. Počas služby zažil aj záchranu námorníkov z poškodeného krížnika USS Reno a prežil ničivý tajfún Cobra. V decembri 1944 sa USS Cogswell vrátil na západné pobrežie USA kvôli opravám. Vtedy sa Alan zosobášil s Louise Brewerovou.
Po návrate do služby v apríli 1945 vyplával USS Cogswell smerom na Okinawu, kde poskytoval palebnú podporu pozemným jednotkám a čelil útokom kamikadze. V novembri 1945, počas pobytu v blízkosti Nagasaki, bol svedkom mohutného vzdialeného výbuchu atómových bômb. Dňa 15. augusta 1945 bol vydaný rozkaz "zastaviť paľbu" a Alan Shepard bol na palube torpédoborca aj počas ceremoniálneho ukončenia druhej svetovej vojny v Tokijskom zálive 2. septembra 1945.
V novembri 1945 nastúpil na námornú leteckú základňu Corpus Christi v Texase, kde 7. januára 1946 začal základný letecký výcvik. Po počiatočných problémoch s pilotážou, ktoré takmer viedli k jeho vylúčeniu, sa tajne zapísal do kurzu na získanie súkromnej pilotnej licencie a postupne si zlepšoval svoje zručnosti. V roku 1947 získal pilotné krídla po úspešnom absolvovaní záverečného testu s bezchybnými pristátiami na lietadlovej lodi USS Saipan.
Po absolvovaní pokročilého výcviku bol pridelený k stíhacej letke VF-42. V júli 1947 sa im narodila dcéra Laura. V roku 1948 absolvoval deväťmesačnú plavbu po Stredozemnom mori na palube USS Franklin D. Roosevelt, kde velil sekcii a neskôr aj divízii. V roku 1950 bol vybraný na prestížny kurz v United States Naval Test Pilot School. Počas svojej kariéry skúšobného pilota testoval nové lietadlá a kvôli svojmu obľúbenému nízko letiacemu štýlu ("buzzing") dostal aj zákaz lietania, ale vďaka svojej charizme a skvelým výsledkom zostal v radoch lietajúceho personálu. V roku 1951 sa im narodila druhá dcéra, Juliana.
V roku 1956 zomrela Louisiina sestra a Shepardovci si vzali k sebe jej dcéru Judith, ktorú premenovali na Alice. V roku 1957 bol Alan projektovým skúšobným pilotom lietadla F5D.
V roku 1959 bol vybraný do prvej sedmičky astronautov NASA (Mercury Seven). V máji 1961 uskutočnil prvý pilotovaný kozmický let programu Mercury na palube lode Freedom 7. Stal sa tak prvým Američanom vo vesmíre, hoci letel iba po balistickej dráhe. Počas letu manuálne ovládal orientáciu kozmickej lode. V konečných fázach programu Mercury bol určený za pilota letu Mercury-Atlas 10, ktorý bol naplánovaný ako trojdňová misia.
Potom bol vymenovaný za veliteľa prvého pilotovaného letu programu Gemini, ale v októbri 1963 bol z letového stavu vyradený kvôli Menièrovej chorobe, ochoreniu vnútorného ucha, ktoré ovplyvňovalo jeho rovnováhu. Zvažoval odchod z NASA, ale v júli 1964 nastúpil do funkcie vedúceho úradu astronautov. Počas nútenej pauzy od lietania sa zameral na podnikanie v bankovníctve a realitách, čím sa stal prvým milionárom spomedzi astronautov.
V roku 1968 sa príznaky Menièrovej choroby zhoršili a takmer ohluchol na ľavé ucho. Podstúpil riskantnú operáciu a pár mesiacov po zákroku príznaky zmizli. V máji 1969 sa oficiálne vrátil do letového stavu. V roku 1971 velil 47-ročný Shepard misii Apollo 14, počas ktorej pilotoval lunárny modul Antares. Stal sa tak piatym a vtedy aj najstarším človekom, ktorý vstúpil na mesačný povrch. Zaujímavosťou je, že na konci druhého výstupu na Mesiac odpálil dve golfové loptičky. Apollo 14 bolo jeho druhým a zároveň posledným kozmickým letom.
V júni 1971 sa vrátil k práci šéfastronauta. Dňa 26. augusta 1971 bol povýšený do hodnosti kontradmirál, čím sa stal prvým astronautom s touto hodnosťou. V roku 1974 odišiel z NASA aj námorníctva a naplno sa venoval podnikaniu. Zomrel 21. júla 1998 v Monterey v Kalifornii.
Stredoveké srdce Európy E05 -Zrodenie gotiky (seriál) Středověké srdce Evropy - Pozdní gotika
Parížsky byt: Viac než len priestor, symbol identity
V kontexte všetkých týchto príbehov - od odporu proti totalite, cez umelecké ambície až po individuálne životné cesty - sa concept "parížskeho bytu" stáva oveľa komplexnejším. Nie je to len obyčajná nehnuteľnosť, ale priestor, ktorý odráža a formuje identitu svojich obyvateľov, najmä tých, ktorí prišli zo Slovenska a našli v ňom svoj dočasný či trvalý domov.
Parížsky byt, či už v honosnej budove Haussmannovej éry alebo v bohémskom Montmartre, je svedkom premenlivých osudov. Pre Hanu Ponickú, ktorá svoj kritický príspevok publikovala v parížskom Le Monde, mohol byť Paríž symbolom slobody prejavu a úniku pred normalizačnou cenzúrou. Predstavte si jej byt ako útočisko, kde mohla slobodne tvoriť a kde sa jej myšlienky šírili ďalej, za hranice železnej opony.
Pre Ján Roháča, majstra vizuálneho umenia a inovácií, mohol byť Paríž zdrojom inšpirácie. Možno si v parížskom byte predstavoval nové scény pre svoje televízne programy, čerpal inšpiráciu z jeho architektúry, umenia a atmosféry. Jeho talent pre integráciu hudby a vizuálnych efektov by sa v parížskom prostredí mohol ešte viac rozvinúť.
A čo Hannibal Lecter? Jeho pobyt v Paríži, v byte lady Murasaki, je kľúčový pre jeho formovanie. Elegantný, no zároveň záhadný parížsky byt sa stáva miestom, kde sa mladý Hannibal učí o kultúre, umení a pôžitkoch, ale zároveň sa konfrontuje so svojimi vnútornými démonmi. Tento byt nie je len kulisou, ale akýmsi "pudiskom" pre jeho budúce, desivé činy. Jeho interiérový dizajn - kombinácia francúzskej elegancie s japonskými prvkami, starostlivo vybrané rekvizity a umelecké diela - odráža jeho rastúci vkus a zároveň skryté sklony.
Pre Alana Sheparda, muža spojeného s vesmírom a technologickým pokrokom, by bol Paríž možno menej intuitívnou voľbou. Avšak, ak by sa rozhodol po kariére vo vesmírnom programe presťahovať do Paríža, jeho byt by pravdepodobne odrážal jeho pragmatický a podnikateľský duch, možno s prvkami moderného dizajnu, spojenými s funkčnosťou. Mohol by si v ňom užívať zaslúžený odpočinok, ale zároveň by pravdepodobne hľadal nové podnikateľské príležitosti.
Všetci títo ľudia, s ich rôznorodými príbehmi, sa v Paríži stretávajú s podobnými výzvami a zároveň nachádzajú podobné potešenia. Parížsky byt sa pre nich stáva miestom, kde môžu byť sami sebou, kde môžu reflektovať svoju minulosť a budovať svoju budúcnosť. Je to priestor, kde sa prelínajú ich slovenské korene s novým prostredím, kde sa formuje ich identita v kontexte svetovej metropoly. V tomto zmysle, "parížsky byt" nie je len adresou, ale symbolom adaptability, hľadania domova a neustáleho prehodnocovania samého seba v dynamickom a inspiratívnom prostredí. Je to miesto, kde sa stretáva minulosť so súčasnosťou, sny s realitou, a kde sa každý, bez ohľadu na svoj pôvod, snaží nájsť svoje miesto pod parížskym slnkom.