V každom súdnom konaní, či už ide o trestné, civilné alebo správne, zohráva kľúčovú úlohu pojem dôkazného bremena. Je to práve dôkazné bremeno, ktoré určuje, ktorá zo strán sporu je zodpovedná za preukázanie určitých skutočností, aby mohla v spore uspieť. Nesprávne alebo neprimerané rozloženie dôkazného bremena môže viesť k nespravodlivým rozhodnutiam a narušiť samotnú podstatu spravodlivého súdneho procesu.
Dôkazné bremeno v trestnom konaní: Princípy a prax
Hoci Trestný poriadok priamo nedefinuje dôkazné bremeno ani jeho rozsah, z jeho základných zásad a rozhodovacej činnosti súdov je nepochybné, že v konaní pred súdom nesie dôkazné bremeno primárne prokurátor. Tento záver vychádza z viacerých ustanovení a princípov.
Predovšetkým, § 10 ods. 1 Trestného poriadku definuje orgány činné v trestnom konaní ako policajta a prokurátora. Súd je z týchto orgánov vyňatý, čím sa zdôrazňuje jeho nezávislosť a nestrannosť. Úlohou súdu nie je boj s kriminalitou, ale posudzovanie toho, či prokurátor uniesol dôkazné bremeno ohľadom viny obžalovaného. Ak prokurátor svoju úlohu splní, súd následne rozhoduje o uložení trestu alebo iných opatrení.
Zásada in dubio pro reo, teda v pochybnostiach v prospech obžalovaného, je priamym dôsledkom neunesenia dôkazného bremena prokurátorom. Obžalovaný pritom nemá žiadne dôkazné bremeno ohľadom svojej viny.
Dôkazné bremeno prokurátora sa týka najmä zisťovania skutkového stavu veci, objasňovania skutku a jeho podradenia pod konkrétnu skutkovú podstatu trestného činu. Zjednodušene povedané, prokurátor je povinný zabezpečiť dôkazy týkajúce sa rozhodných skutkových okolností.
Je dôležité rozlišovať medzi dokazovaním viny a dokazovaním ohľadom výroku o treste alebo ochrannom opatrení. Zatiaľ čo dôkazné bremeno ohľadom viny nesie prokurátor, dokazovanie týkajúce sa trestu alebo ochranného opatrenia je výlučne v kompetencii súdu. Súd si musí sám vyžiadať potrebné informácie, napríklad odpisy z registra trestov, alebo vykonať znalecké dokazovanie.
Existujú však výnimky, kedy sa dôkazné bremeno prokurátora rozširuje aj na oblasť ukladania trestov. Ide napríklad o prípady, kedy hrozí uloženie trestu na podklade "zásady trikrát a dosť" (§ 47 ods. 2 Trestného zákona), kde predchádzajúce odsúdenia tvoria súčasť skutku a musia byť preukázané prokurátorom. Rovnako aj pri ukladaní spoločného trestu (§ 41 ods. 3 Trestného zákona) je relevantná otázka viny a posudzovanie pokračovacieho trestného činu.
„Revolúcia v trestnom konaní“, V triede s profesorkou Risou Goluboffovou
Súd by mal do dokazovania ohľadom otázky viny zasahovať len výnimočne. Ide napríklad o prípady posudzovania premlčania, účinnej ľútosti, nepríčetnosti alebo zmien v zákone priaznivejších pre obžalovaného. Tento záver potvrdzuje aj rozhodovacia činnosť Ústavného súdu SR, ktorý zdôraznil, že dopĺňanie dokazovania zo strany súdu by malo byť len ojedinelé a v nevyhnutných prípadoch, pričom súd by nemal zneužívať dôkaznú aktivitu v prospech niektorej zo strán.
Zásada, že súd dokazovanie len riadi, ale výsluchy strán a svedkov prenecháva stranám, vychádza zo § 2 ods. 18 Trestného poriadku. Súd nemusí vykonať žiadny dôkaz ohľadom otázky viny a nemusí odstraňovať ani rozpory vo výpovediach, ak to strany nenavrhnú.
Ďalším aspektom, ktorý zvýrazňuje dôkazné bremeno prokurátora, je jeho možnosť vziať obžalobu späť až do začatia hlavného pojednávania. Ak prokurátor na pojednávaní ustúpi od obžaloby, súd musí obžalovaného oslobodiť, bez ohľadu na názor súdu. Toto oprávnenie prokurátora znamená, že konanie pred súdom je plne v jeho rukách a môže kedykoľvek ukončiť proces buď späťvzatím obžaloby, alebo ustúpením od nej. Súčasná právna úprava, vrátane novelizovaných ustanovení o zastavení trestného stíhania, už neumožňuje nútiť prokurátora podávať obžaloby "za každú cenu", najmä ak sú už pri podávaní obžaloby zrejmé pochybnosti o vine.
V súvislosti s dokazovaním na hlavnom pojednávaní je dôležité poukázať na § 264 ods. 1 Trestného poriadku. Tento paragraf umožňuje súdu, aby sa prečítala výpoveď svedka vykonaná v prípravnom konaní, avšak len za splnenia dvoch základných podmienok: zaprvé, ak podľa názoru procesnej strany svedok vypovedá na hlavnom pojednávaní odlišne od svojej výpovede v prípravnom konaní, a zadruhé, ak procesná strana podá návrh na predloženie skoršej výpovede na vysvetlenie rozporov. Tento paragraf je fakultatívny, čo znamená, že k prečítaniu výpovede nemusí dôjsť ani v prípadoch, ak sú splnené zákonné podmienky. Súd by mal primárne vychádzať z výpovedí osôb realizovaných na hlavnom pojednávaní.
Zákonodarca v § 264 ods. 1 Trestného poriadku nepočíta s aktívnou účasťou sudcu pri odstraňovaní rozporov vo výpovediach, ale ponecháva tento priestor výhradne procesným stranám. Práve preto bolo rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave (sp. zn. 3Tdo/68/2017) významné, keď poukázalo na to, že aktívny postup sudcu pri odstraňovaní rozporov vo výpovedi svedka, bez návrhu procesnej strany, nemá zákonnú oporu a môže viesť k porušeniu zákona.
Dôkazné bremeno v civilnom sporovom konaní: Nové pravidlá a ich implikácie
S účinnosťou od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť nový Civilný sporový poriadok (CSP), ktorý priniesol viaceré zmeny v oblasti dokazovania a dôkazného bremena. CSP definuje dôkaz v § 187 ods. 1 ako "všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov." Medzi najčastejšie používané dôkazné prostriedky patria výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka.
Kľúčovou zásadou civilného sporového konania je prejednacia zásada, ktorá znamená, že úspech strany je definovaný jej povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou. Strana, ktorá sa domáha určitých právnych následkov, nesie aj nepriaznivé dôsledky non liquet (neobjasneného skutkového stavu).
V CSP sa rozlišuje objektívne a subjektívne dôkazné bremeno. Objektívne dôkazné bremeno sa týka povinnosti súdu neprihliadať k neobjasnenej skutočnosti. Subjektívne dôkazné bremeno určuje, ktorá strana má preukázať určitú skutočnosť, aby v spore uspela. S týmto úzko súvisí bremeno tvrdenia, ktoré vyjadruje, aké skutkové tvrdenia musí strana uviesť.
CSP zavádza aj sudcovskú koncentráciu, podľa ktorej sú strany povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a obrany včas. Prostriedky, ktoré neboli predložené včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo ďalšie pojednávanie. Strany majú povinnosť uvádzať pravdivé a úplné skutkové tvrdenia. Ak druhá strana tvrdenie výslovne nepoprie, súd ho považuje za nesporné.
Dôležitou zmenou je aj povinnosť strany zabezpečiť účasť navrhnutého svedka na pojednávaní. Ak sa účasť svedka nepodarí zabezpečiť, súd návrh na jeho výsluch zamietne.
V oblasti znaleckého dokazovania priniesol CSP možnosť predloženia súkromného znaleckého posudku, ktorý je postavený na rovnakú úroveň ako znalecký posudok nariadený súdom, pokiaľ spĺňa všetky náležitosti.
Obrátené dôkazné bremeno: Výnimka z pravidla
V určitých špecifických prípadoch môže dôjsť k obrátenému dôkaznému bremenu. Toto nastáva najmä vtedy, ak zákon výslovne obracia dôkazné bremeno, alebo ak to vyplýva zo súdnej praxe. Príkladom sú antidiskriminačné spory, kde žalobca nemusí preukazovať kvalifikovaný dôvod diskriminácie, ale postačuje, ak oznámi skutočnosti, z ktorých možno usudzovať na diskriminačnú pohnútku. Preukazovať, že k diskriminácii nedošlo, potom musí žalovaný.
Podobne, v medicínskych sporoch, súdy rozšírili možnosť obrátenia dôkazného bremena.
Dôkazné bremeno a spravodlivý proces: Pohľad Ústavného súdu
Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane zdôraznil, že posudzovanie dôkazného bremena je integrálnou súčasťou zisťovania skutkového stavu a hodnotenia dôkazov. Nesprávne rozloženie dôkazného bremena alebo nevykonanie navrhnutého dôkazu, ktorý je pre meritórne posúdenie nároku významný, môže viesť k porušeniu práva na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu.
V jednom z prípadov (nález sp. zn. III. ÚS 135/09) Ústavný súd uviedol, že ak všeobecný súd nevykoná dôkaz navrhovaný stranou konania, hoci tento má preukazovať spornú skutkovú okolnosť, znemožní tým strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces.
V inom rozhodnutí (nález sp. zn. II. ÚS 305/2022) Ústavný súd uviedol, že k dopĺňaniu dokazovania zo strany súdu by malo dochádzať len ojedinele, v nevyhnutných prípadoch, kde by konajúci súd nemal zneužívať dôkaznú aktivitu v prospech niektorej zo strán.
Je teda zrejmé, že správne a primerané rozloženie dôkazného bremena, spolu s dôsledným dodržiavaním procesných pravidiel pri dokazovaní, sú nevyhnutnými predpokladmi pre zabezpečenie spravodlivého súdneho procesu a ochranu práv všetkých účastníkov konania.