Odcudzenie dieťaťa od rodiča: Keď láska stroskotá na konflikte

Rozvod alebo rozchod rodičov predstavuje pre dieťa vždy náročnú životnú situáciu. V dnešnej dobe, kedy sa mnohé rodiny rozpadajú, sa čoraz častejšie stretávame s bolestivým fenoménom, kedy jedno z detí odmieta druhého rodiča. Táto situácia, často označovaná ako syndróm zavrhnutého rodiča (SZR) alebo parental alienation (PA), má hlboké psychologické dôsledky pre všetky zúčastnené strany a predstavuje vážny problém v oblasti rodinného práva a psychológie.

Čo je odcudzenie dieťaťa od rodiča?

Odcudzenie dieťaťa od rodiča (parental alienation - PA) je proces, pri ktorom dieťa bezdôvodne odmieta jedného z rodičov, zvyčajne v dôsledku manipulácie alebo ovplyvňovania druhým rodičom. K zavrhovaniu rodiča dochádza, keď dieťa odmietne rodiča bez rozumného dôvodu, zvyčajne pod vplyvom druhého rodiča. Odmietnutie sa môže pohybovať od mierneho po závažné. V miernom odcudzení môže dieťa zdieľať rodičovskú litániu sťažností na druhého rodiča, ale cíti sa s ním dobre, keď sú spolu.

Je dôležité rozlišovať medzi odcudzením a oprávneným odmietnutím rodiča, ktoré je spôsobené zneužívaním, zanedbávaním alebo iným nevhodným správaním rodiča. Keď je odmietnutie dieťaťa oprávnenou reakciou na hrubé týranie rodiča alebo na to, že je svedkom domáceho násilia, nejde o prípad zavrhovania rodiča. Deti, ktoré sú chronicky týrané rodičmi, môžu privítať rozvod rodičov alebo rozchod rodiny ako príležitosť uniknúť zlému zaobchádzaniu. Keď tieto deti vedia, že už nemusia tráviť čas s násilným rodičom a neboja sa odvety, môžu sa brániť alebo odmietnuť kontakt. Toto nie je zavrhovanie rodiča.

Syndróm zavrhnutého rodiča (SZR)

Koncept SZR odborníci opísali v právnej a psychologickej literatúre už dávno, ale súčasné označenie dostal tento fenomén až v roku 1985 od MUDr. Richarda Gardnera. Pojem „syndróm zavrhnutého rodiča“ (parental alienation syndrome - PAS) bol pôvodne zavedený psychiatrom Richardom Gardnerom na označenie zhluku správania, ktoré sa prejavuje u detí odmietajúcich jedného z rodičov.

Rovnako ako pri iných problémoch duševného zdravia, naše chápanie poruchy a výrazov používaných na jej opis sa postupom času vyvíjalo. Napríklad, to, čo dnes nazývame „posttraumatická stresová porucha“, bolo kedysi známe ako „šok z ulity“. Keďže lekári pozorovali, že bezdôvodne odcudzené deti majú tendenciu zdieľať zhluk postojov a správania, ako je vyjadrovanie iba negatívnych myšlienok a pocitov o odcudzených rodičoch, v minulosti bol tento problém duševného zdravia známy ako syndróm zavrhovania rodiča. Termín syndróm bol použitý, pretože sa vzťahuje na zhluk symptómov duševného zdravia, ktoré sa neustále vyskytujú spoločne.

Termín syndróm bol neskôr spochybnený a nahradený termínom odcudzenie dieťaťa od rodiča, pretože sa obávalo, že označenie „syndróm“ môže viesť k zjednodušeniu a bagatelizácii komplexnosti tohto problému. Profesionáli v oblasti duševného zdravia sa obávali, že keď odcudzené dieťa prejaví toto typické správanie voči jednému rodičovi, terapeuti a sudcovia v prípade starostlivosti o dieťa dospejú k záveru, že na vine je druhý rodič.

Kritika konceptu SZR

Je však dôležité poznamenať, že koncept SZR je kontroverzný a niektorí odborníci ho odmietajú ako pseudovedecký. Slávka Karkošková nazvala profesora Gardnera pseudovedcom! Sama má vzdelanie z teológie a sociálnej práce a vydáva sa za odborníčku na problematiku sexuálneho zneužívania detí, dokonca o tom prednáša sudcom. Pritom nemá odborné vzdelanie, ktoré zakladá potrebné kompetencie na takéto činnosti - napríklad psychológia či psychiatria. Okrem toho ide o medicínske diagnózy, ku ktorým nemá kvalifikáciu ani klinický psychológ - výhradne iba lekár-psychiater! Takže pseudovedkyňa či pseudoodborníčka sa vyjadruje k človeku, ktorý má len na internete 1,8 milióna citácií.

Tvrdia, že neexistuje dostatok vedeckých dôkazov na podporu existencie takéhoto syndrómu a že tento koncept môže byť zneužitý na spochybnenie tvrdení o zneužívaní detí. Ešte v roku 2002 sa vo Frankfurte uskutočnila vedecká konferencia za účasti 450 vedcov, konferencia bola na tému syndróm zavrhnutého rodiča. Ide teda len o súkromný názor frustrovanej feministky, ktorý neobsahuje žiadne odborne relevantné argumenty a nezakladá sa na štandardných metódach testovania validity a reliability kritizovaného javu. Jednoducho Slávka potrebuje pochopenie a pomoc… Som zvedavý, ak sa ozve niekto z pozostalých prof. Gardnera, a bude žiadať satisfakciu za ohováranie, či sa pred súdom Slávka rozplače ako pred časom, keď mala čeliť súdu za podobné nezmyselné tvrdenia. p. Karkošková v prvom rade neprekonala svoj osobný problém, ktorý jej na jednej strane asi pomáha niektoré veci lepšie chápať, ale na druhej strane bráni iné dôležité veci vidieť. Inak sa nedá vysvetliť, aby odborník vyhlásil, že za celú svoju kariéru sa nestretol s jediným falošným obvinením. Takže ak je naozaj dokázané, že nejaké dieťa alebo žena boli zneužívané, p. Karkošková im môže veľmi pomôcť.

Príčiny odcudzenia dieťaťa od rodiča

Príčiny, ktoré vedú k obmedzovaniu dieťaťa v kontakte s druhým rodičom sú rôzne a možno ich rozdeliť do dvoch skupín. V prvej skupine a najväčšej, budú príčiny spočívať v tradičnom konflikte medzi rodičmi. V dôsledku bežných, menších, či väčších nedorozumení rodič nedá dieťa druhému, ako trest za konflikt. Nemusí ísť len o trest zo strany rodiča, ale aj dieťaťa. Dieťa, ktoré je svedkom opakovaných a dlhodobých rodičovských hádok hľadá vinníka tohto stavu a má tendenciu sa postaviť na jednu stranu. Výsledkom je, že dieťa odmieta druhého rodiča a nechce k nemu chodiť, považuje ho za hrozbu. V druhej skupine, nie malej, budú príčiny oveľa závažnejšie a budú spočívať v úmysle povinného rodiča vymazať druhého rodiča zo života dieťaťa z nejakého dôvodu. Kým pri prvej skupine je riešenie spravidla jednoduché.

Charakteristické znaky odcudzenia dieťaťa od rodiča

Negatívne správanie dieťaťa voči rodičovi nestačí na to, aby bolo možné určiť, že dieťa je bezdôvodne odcudzené. Podľa psychológov, ktorí pracujú so zavrhovaním rodiča, deti, ktoré sú bezdôvodne odcudzené, zdieľajú určité postoje a správanie. Odcudzené deti sú zaujaté očierňovaním rodiča, recitujú zoznam sťažností a správajú sa k rodičovi, ako keď nemá žiadnu hodnotu a ani nikdy nemal. Mnohé vážne odcudzené deti hovoria, že si želajú, aby rodič zomrel alebo jednoducho zmizol.

Medzi hlavné znaky odcudzenia patria:

• Dieťa sa bráni vzťahu s druhým rodičom: Charakteristickým znakom zavrhovania rodiča je emocionálne a niekedy aj fyzické odlúčenie dieťaťa od rodiča. Dieťa môže tráviť čas v dome cieľového rodiča iba na to, aby kradlo predmety a dokumenty, sabotovalo elektronické zariadenia alebo zbieralo dôkazy „špehovaním“ rodiča. Keď je dieťa doma, môže zničiť drahocenný majetok, fyzicky napadnúť rodiča alebo sa iným spôsobom pokúsiť vyvolať dramatickú scénu, ktorá vedie k sťažnostiam na zlé zaobchádzanie. Alebo sa dieťa môže brániť kontaktu s rodičom, odmietnuť dodržiavať súdom nariadený časový rozvrh rodičovstva alebo utiecť od zavrhnutého rodiča.
• Strata predchádzajúceho pozitívneho vzťahu s cieľovým rodičom: Vo väčšine prípadov predtým, ako dieťa začalo odmietať cieľového rodiča, sa tešili normálnemu vzťahu. Súčasné odcudzenie dieťaťa ostro kontrastuje s minulosťou. Dieťa zvyklo rodičom prejavovať náklonnosť a pohodlie. Teraz dieťa tvrdí, že nenávidí alebo sa bojí zavrhnutého rodiča.
• Chýbajúca ambivalencia: Väčšina detí máva obvykle zmiešané pocity zo svojich rodičov. Niektoré veci majú radi a iné nemajú radi. Dokonca aj deti, ktoré utrpeli fyzické, sexuálne alebo emocionálne zneužívanie rodiča, lipnú na spomienkach na pekné chvíle s týmto rodičom, chcú vidieť násilníka v pozitívnom svetle a často ho obhajujú pred úradmi. Naproti tomu v prípade zavrhovania rodiča deťom, ktoré sú iracionálne odcudzené, chýba ambivalencia voči rodičom. Nenapadá im nič dobré, čo by mohli povedať o zavrhnutom rodičovi, ale odmietajú kritiku preferovaného rodiča (nazývaného aj uprednostňovaný rodič), s ktorým sú v spojení.
• Dehonestovanie postojov a správania voči rodičom: Odcudzené deti sú zaujaté očierňovaním rodiča, recitujú zoznam sťažností a správajú sa k rodičovi, ako keď nemá žiadnu hodnotu a ani nikdy nemal.
• Šírenie nenávisti: Keď sa ich odcudzenie u detí zakorení hlbšie, odmietajú nielen rodiča, ale aj ľudí, domáce zvieratá a aktivity spojené so zavrhnutým rodičom. Príbuzní, ktorí odmietajú odsúdiť rodiča, sú odsúdení ako nehodní vzťahu, ako keby dieťa verilo, že „priateľ môjho nepriateľa je môj nepriateľ“.

Väčšina rozdelených a rozvedených rodičov chápe, že je dôležité chrániť svoje deti pred konfliktmi rodičov a túto zodpovednosť si ctia celkom dobre. Niektorí rodičia však strácajú zo zreteľa potrebu svojich detí milovať a byť milovaných oboma rodičmi. Takýto rodič, niekedy nazývaný manipulujúci rodič, získava deti ako spojencov v boji proti druhému rodičovi, niekedy nazývanému cieľový rodič alebo zavrhnutý rodič.

Prostredníctvom rôznych stratégií zavrhovania rodiča učia manipulujúci rodičia deti, že ich druhý rodič je zlý rodič, ktorý ich v skutočnosti nemiluje, môže byť nebezpečný a nezaslúži si ich dôveru, náklonnosť ani rešpekt. Manipulujúci rodičia povzbudzujú a podporujú vzdor a neúctu detí k druhému rodičovi a odmeňujú deti za to, že sa vyhýbajú kontaktu s druhým rodičom.

Odcudzujúci rodičia narúšajú kontakty medzi rodičmi a deťmi plánovaním protichodných aktivít, dávajú deťom možnosť rozhodovať o nevyužití súdom nariadeného času s druhým rodičom, alebo zasahujú do tohto času častými hovormi a textovými správami s cieľom posilniť negatívne postoje detí, kým sú s druhým rodičom.

Tým, že sa odcudzujúci rodič nikdy nevyjadruje pozitívne o druhom rodičovi a bubnujúcich negatívach, manipuluje deti, aby odmietli druhého rodiča, rovnako ako politik vykresľuje nepriaznivý obraz, aby odcudzil voličov od svojho oponenta.

Dôsledky odcudzenia dieťaťa od rodiča

Dôsledky obmedzovania kontaktu rodiča s dieťaťom budú záležať najmä od dĺžky trvania odlúky dieťaťa od rodiča a intenzity priamej či nepriamej manipulácie dieťaťa. Pôjde o širokú škálu psychických dôsledkov od zvýšenej tenzie, strachu, fóbií, tikov, hyperaktivity, agresivity, až po rôzne formy neuróz, psychóz či syndrómu zavrhnutého rodiča. Tiež môžu byť pridružené fyzické prejavy ako napr. pomočovanie, neudržanie alebo zadržiavanie stolice, sebapoškodzovanie. Následky môžu byť aj trvalé, najmä pri extrémnych formách manipulácie dieťaťa pôjde skoro vždy o depresie, paranoje.

Odcudzenie dieťaťa od rodiča má závažné negatívne dôsledky pre všetky zúčastnené strany. Pre dieťa môže viesť k:

• Psychickým problémom: U zavrhujúcich detí je zvýšené riziko, že neskôr budú mať problémy s dôverou a so vzťahmi, s depresiou a požívaním návykových látok.
• Problémom s identitou: Dieťa môže mať ťažkosti s vytváraním si vlastnej identity, pretože je ovplyvňované názormi a postojmi jedného rodiča.
• Narušeným vzťahom s odcudzeným rodičom: Dieťa prichádza o možnosť budovať si zdravý a láskyplný vzťah s druhým rodičom.

Pre odcudzeného rodiča je bolesť neznesiteľná. Pre odmietnutého rodiča je to ako smrť jeho dieťaťa. Pre dieťa je to porovnateľné s predčasnou smrťou rodiča, navyše komplikovanou bolestivými pocitmi viny dieťaťa, že prispelo k strate rodiča.

A3. Zavrhovanie rodiča a dospelé deti Ak sa odcudzenie dieťaťa od rodiča ponechá bez nápravy, môže trvať celý život. Mnoho odmietnutých rodičov uvádza, že ich dospelé deti zostávajú rezervované alebo úplne mimo dosah. Títo rodičia prichádzajú o dôležité udalosti, ako je promócia ich dieťaťa, svadba a narodenie vnúčat. Odcudzené dospelé deti môžu pripraviť svoje vlastné deti o starých rodičov z jednej strany rodiny.

Právne riešenia a výzvy

V Slovenskej republike neexistuje účinný a rýchly právny spôsob, ako sankcionovať či zamedziť bráneniu v styku s dieťaťom. Nie preto, žeby náš právny poriadok nedisponoval právnymi nástrojmi v tomto smere, to nie, ale preto, lebo zodpovedné osoby dlhodobo tieto nástroje účinne nevyužívajú. V praxi to pre vás znamená, že napriek tomu, že všetky právne kroky podniknete je vysoko pravdepodobné, že sa nič nestane a dieťa neuvidíte aj niekoľko mesiacov či dokonca rokov. Dieťa bude dlhodobo a opakovane traumatizované odlukou, priamou alebo nepriamou manipuláciou, neúčinnými výsluchmi a vyšetreniami čo všetko v súbehu môže viesť k vzniku syndrómu zavrhnutého rodiča a iným psychickým poruchám dieťaťa.

Neznamená to však, že nemôžete nič robiť. Exekučný titul je základným zákonným predpokladom pre akékoľvek právne kroky smerujúce k náprave. Exekučným titulom je vykonateľné súdne rozhodnutie, ktoré upravuje miesto a čas odovzdania dieťaťa. Pôjde spravidla o rozhodnutia súdov, ktoré upravujú styk rodiča, či blízkej osoby s dieťaťom alebo rozhodnutia upravujúce striedavú starostlivosť.

V prípade, že Vám matka maloletého dieťaťa bezdôvodne bráni v styku s Vašou dcérou, máte právo sa tohto styku (ak disponujete právoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím) domáhať prostredníctvom núteného výkonu súdneho rozhodnutia vo veciach maloletých detí. Súd sa v prvom rade bude snažiť o zmierlivé vyriešenie tohto problému. Ak snaha súdu o dobrovoľné vyriešenie tejto situácie zlyhá, môže pristúpiť k ďalšej možnosti dosiahnutia nápravy nezákonného stavu, a to ukladanie pokút matke maloletého dieťaťa. Súd bude skúmať i dôvod, pre ktorý Vám matka maloletého dieťaťa bráni v styku. V rámci nariadeného pojednávania následne môže súd okrem Vašich výsluchov vykonať i výsluch maloletého dieťaťa (ten prebieha výlučne za účasti sudcu, zapisovateľky a kolízneho opatrovníka).

Názor maloletého zisťuje súd spôsobom zodpovedajúcim jeho veku a vyspelosti. Vzhľadom na vek Vášho dieťaťa je možné i to, že je dieťa pod silným vplyvom svojej matky, ktorá dieťa ovplyvňuje proti Vám, aby nechcelo k Vám chodiť. Ak taká situácia nenastane a súd nebude mať pochybnosti o tom, že počas výsluchu maloletého dieťaťa, dieťa vyjadrilo svoj samostatný a vlastný názor, pričom uviedlo, že k Vám nechce chodiť, súd bude jeho názor a rozhodnutie rešpektovať.

V prípade, že je dieťa ovplyvňované matkou, môžete sa prostredníctvom súdu domáhať úpravy styku s Vašou maloletou dcérou. Bude potrebné vykonať znalecké dokazovanie, ktoré by možno potvrdilo Vaše podozrenie, že dieťa je silno ovplyvňované matkou. Druhou dôležitou vecou v takýchto prípadoch je, že v zmysle relevantnej judikatúry je matka dieťaťa povinná pripraviť dieťa na styk s druhým rodičom (s Vami). Pripraviť dieťa nielen po materiálnej stránke, ale pripraviť dieťa i po psychickej, aby dieťa neodmietalo styk s druhým rodičom. Je zodpovednosťou matky maloletej dcéry, aby na ňu pôsobila tak, aby sa s Vami chcela stretávať. Ak túto svoju povinnosť zanedbáva, prípadne koná práve naopak, vo vážnych dôvodoch to môže odôvodniť zmenu úpravy osobnej starostlivosti o maloleté dieťa.

Prevencia odcudzenia dieťaťa od rodiča

Prevencia pred konfliktom je najúčinnejším nástrojom ako vylúčiť riziko obmedzovania kontaktu rodiča s dieťaťom. Je prirodzené, že po rozchode rodičov sú a budú vzťahy, prinajmenšom chladné či dokonca zlé, vždy poznačené rozchodom. Rovnako je potom prirodzené, že takíto rodičia ľahšie prídu do konfliktu hoci aj pre maličkosť. Pomôžte si sami, zistite si sami. Mnoho rodičov aj po rozchode vyťažuje toho druhého s požiadavkami, ktoré sú zdrojom zbytočných konfliktov, hoci nemusia byť. Neviete ako sa darí dieťaťu v škole? Informujte sa v škole, zabezpečte si elektronický prístup do žiackej knižky, chodievajte na rodičovské združenia. Neviete aký je zdravotný stav dieťaťa? Kontaktujte lekára, zabezpečte si elektronický prístup do zdravotnej karty dieťaťa. Potrebujete pas pre dieťa a rodič Vám ho nechce dať? Vybavte si druhý pas. Komunikáciu obmedzte na nevyhnutné minimum. Ak nedokážete eliminovať konflikty, tak nezostáva nič iné len obmedziť komunikáciu na to najnevyhnutnejšie minimum čo sa týka dieťaťa. Obmedziť dĺžku trvania preberania dieťaťa. Väčšina konfliktov vzniká práve pri odovzdávaní dieťaťa druhému rodičovi. Rodičia, ktorí spolu málo komunikujú si informácie odovzdávajú spravidla pri preberaní dieťaťa, čo samozrejme vedie k napätým situáciám.

Výchova a hranice

Uznávaná psychologička Eva Reichelová hovorí, že v súčasnosti pribúda počet rodičov, ktorí sa pri výchove svojich detí cítia úplne výchovne bezmocní, nešťastní a nevedia, čo majú robiť. Rodičia majú pocit, že strácajú všetky výchovné kompetencie dobrého rodiča. Nezvládnuteľné dieťa z odborného pohľadu znamená, že nie je vývinovo zrelé. Každé dieťa je spôsobilé počúvať a tolerovať to, čo od neho chce dospelý partner, ak je medzi dieťaťom a dospelým vytvorená bezpečná a dôverná citová väzba. Deti sa cítia bezpečne, ak majú pevne stanovené hranice.

V súvislosti s odcudzením dieťaťa od rodiča je dôležité zdôrazniť, že záujmom dieťaťa je mať plnohodnotný vzťah s oboma rodičmi. Ak súdny proces alebo iné kroky vedú k tomu, že dieťa je odtrhnuté od rodiča, na ktorého je fixované, môže to mať fatálne následky. V takýchto prípadoch je nevyhnutné postupovať s maximálnou citlivosťou a individuálne zvažovať všetky okolnosti, pričom primárnym kritériom musí byť vždy najlepší záujem dieťaťa.

tags: #dieta #ovplyvnovane #aby #vypovedalo #ze #nechce