Úrad diakona, pochádzajúci z gréckeho slova „diakonos“ znamenajúceho služobník, predstavuje jeden z kľúčových stupňov posvätného stavu v mnohých kresťanských tradíciách. Jeho úloha, hoci často nepochopená alebo v moderných cirkvách neprávom opomínaná, je neodmysliteľnou súčasťou hierarchickej štruktúry Cirkvi a jej apoštolskej služby. Porovnanie úradu diakona s úradom staršieho (biskupa, kazateľa) nám pomáha lepšie pochopiť jeho špecifické poslanie v rámci spoločenstva veriacich.
Rozlíšenie rolí: Diakon a Starší
Primárnymi duchovnými vodcami cirkvi sú starší. Tí sú v Novej zmluve nazvaní tiež biskupmi alebo kazateľmi. Starší vyučujú alebo kážu Slovo a sú pastiermi duší tých, ktorí sú v ich starostlivosti (Ef 4:11; 1Tim 3:2; 1Tim 5:17; Tít 1:9; Heb 13:17). Diakoni majú taktiež dôležitú úlohu v živote a zdraví miestneho zboru, ale ich rola je iná než rola starších. Tento rozdiel je založený na vzorci, ktorý nachádzame v Skutkoch 6:1-6. Apoštoli sa venovali „modlitbe a službe Slovom“ (v. 4). Toto rozdelenie práce je podobné aj v prípade úradu staršieho a diakona. Tak ako to bolo u apoštolov, primárna úloha starších je kázanie Božieho slova.
Biblické texty nám poskytujú náhľad na kvalifikačné charakteristiky pre obe tieto služby. Zatiaľ čo úrad staršieho je detailnejšie popísaný v kontexte jeho vyučovacej a pastoračnej zodpovednosti, úrad diakona sa sústreďuje predovšetkým na charakterové vlastnosti a morálnu integritu jedinca. Jediný text v Biblii, ktorý spomína kvalifikačné charakteristiky diakonov je 1. Timotejovi 3:8-13. Podobnosti medzi kvalifikáciou pre diakonov a starších/biskupov v 1. Timotejovi 3 sú markantné. Podobne ako starší, diakon nesmie byť závislý (v.3), ani chamtivý (v.3), mal by byť bez úhony (v.2; Tít 1:6), muž jednej ženy (v.2), a mal by byť schopný spravovať svoje deti a domácnosť (v.4-5).
Biblické požiadavky na diakonov
Ďalej sa tieto kvalifikačné charakteristiky sústreďujú na morálny charakter človeka zastupujúceho tento úrad: diakon musí byť zrelý a morálne čistý.
- Nie dvojtvárni v reči (v.8): Tí, ktorí sú dvojtvárni v reči, hovoria určitým ľuďom jednu vec, ale ďalším potom inú, alebo hovoria jednu vec a myslia tým inú. Majú dve tváre a sú neúprimní.
- Nie oddaní vínu (v.8): Muž je diskvalifikovaný pre úrad diakona, ak je závislý na víne alebo inom silnom nápoji.
- Pevní vo viere a živote (v.9): Pavol tiež naznačuje, že diakon musí uchovávať „tajomstvo viery… v čistom svedomí“. Fráza „tajomstvo viery“ je jednoducho jeden zo spôsobov ako Pavol hovorí o evanjeliu (1Tim 3:16). Toto vyhlásenie preto odkazuje na potrebu diakonov pevne sa držať pravého evanjelia, bez zaváhania. Táto kvalifikácia však nezahŕňa iba presvedčenia človeka, pretože týchto presvedčení sa musí aj držať „v čistom svedomí“.
- Bezúhonní (v.10): Pavol píše, že diakoni „sa musia najprv osvedčiť a potom, ak sú bezúhonní, nech konajú diakonskú službu“ (v.10). „Bezúhonný“ je všeobecný pojem odkazujúci na celkový charakter človeka. Aj keď Pavol nešpecifikuje, aký druh preskúšania by to mal byť, minimálne by však mali byť preskúmané kandidátove osobné pozadie, reputácia a teologické presvedčenia.
- Zbožná manželka (v.11): Debatuje sa, či verš 11 hovorí o manželke diakona, alebo o žene diakonke. Pre dobro tejto diskusie budeme predpokladať, že tento verš hovorí o vlastnostiach manželky diakona. Podľa Pavla musia byť manželky diakonov „čestné, nie ohováračné, ale triezve a vo všetkom verné“ (v.11). Manželka, rovnako ako jej manžel, musí byť dôstojná alebo vážená. Po druhé, nesmie byť ohováračná alebo roznášať klebety. Diakonova manželka musí byť triezvo uvažujúca alebo mierna. To znamená, že musí byť schopná robiť dobré úsudky a nesmie byť zapojená do vecí, ktoré by mohli takýto úsudok poškodiť. Nakoniec, má sa „venovať každému dobrému dielu“ (1Tim 5:10).
- Muž jednej ženy (v.12): Najlepšou interpretáciou tejto ťažkej frázy je chápať ju ako odkaz na vernosť manžela k manželke. Musí byť „mužom jednej ženy“.
Vo všeobecnosti platí, že ak je morálna kvalifikácia uvedená pre starších, ale nie pre diakonov, tak sa stále vzťahuje aj na diakonov. Rovnako to platí pre kvalifikačné charakteristiky uvedené pre diakonov a nie pre starších. Napríklad, diakon by nemal byť dvojtvárny v reči (v.8). Napriek tomu by sme si mali všímať rozdiely v kvalifikáciách, pretože buď predstavujú vlastnosť, ktorá je zvlášť vhodná pre človeka v tejto funkcii, aby mohol plniť svoje povinnosti, alebo sa tu jedná o problém špecifický pre miesto, kam Pavol píše (v tomto prípade Efez).
Kým úrad staršieho je v moderných cirkevných zboroch často ignorovaný, úrad diakona je často nepochopený. Na základe Novej zmluvy je úlohou diakonov predovšetkým slúžiť. Nová zmluva neposkytuje veľa informácii ohľadne úlohy diakonov. Požiadavky v 1. Timotejovi 3:8-12 sa sústreďujú na charakter a rodinný život diakona. Avšak nejaké indície o funkcii diakonov nachádzame, keď porovnáme požiadavky na nich s požiadavkami na starších.
Asi najvýraznejší rozdiel medzi staršími a diakonmi je, že nemusia byť „schopní učiť“ (1Tim 3:2). Diakoni sú povolaní „držať“ sa viery s čistým svedomím, ale nie sú povolaní „učiť“ tú vieru (1Tim 3:9). Tak ako starší, diakoni musia dobre spravovať svoj dom a deti (1Tim 3:4, 12). Ale keď Pavol hovorí o diakonoch, vynecháva úsek, kde porovnáva spravovanie domácnosti so starostlivosťou o Božiu cirkev (1Tim 3:5). Aj keď Pavol naznačuje, že človek sa musí osvedčiť skôr, než môže zastávať úrad diakona (1Tim 3:10), požiadavku, že nesmie byť novo obrátený, nikde nenachádzame. Pavol poznamenáva, že ak je starší nedávno obrátený, mohol by spyšnieť (1Tim 3:6). Jedným z dôsledkov tejto odlišnosti by mohlo byť, že tí, ktorí zastávajú úrad starších, sú náchylnejší na pýchu, pretože sú vodcami nad cirkvou. Naopak, pre diakona, ktorý je skôr v role služobníka, nie je pravdepodobné, že by spadol do rovnakého hriechu.
Diakonát v rôznych cirkevných tradíciách
Chápanie a praktizovanie diakonátu sa líši naprieč rôznymi kresťanskými denomináciami, pričom katolícka a pravoslávna cirkev ho považujú za jeden zo stupňov sviatosti kňazstva, zatiaľ čo protestantské cirkvi ho vnímajú skôr ako služobnú funkciu, do ktorej môžu byť ordinovaní muži aj ženy.
Rímskokatolícka cirkev a východné katolícke cirkvi, východné pravoslávne cirkvi, starobylé orientálne cirkvi, anglikánska cirkev a starokatolícka cirkev chápu diakonát ako prvý stupeň sviatosti kňazstva. V rímskokatolíckej cirkvi je diakon povolaný do služby v troch oblastiach pôsobenia: služba charity, služba slova a služba liturgie. Na prvom mieste má byť diakon prítomný na miestach, kde je ľudská spoločnosť podlomená a má sa starať o sociálne dobro človeka. Diakon krstí, asistuje pri sobáši, rozdáva Eucharistiu, predsedá pohrebným obradom, žehná, posväcuje, slúži kazateľskou službou. Na diakona môže byť vysvätený muž, ktorý je slobodný (celibátny) alebo ženatý. Z hľadiska cirkevného práva je diakon v službe biskupa, od ktorého dostáva misiu.
Vo východných katolíckych cirkvách, východných pravoslávnych cirkvách a starobylých orientálnych cirkvách diakon nemôže samostatne sláviť žiadne bohoslužby ani vysluhovať sviatosti; je de facto pomocníkom biskupa alebo kňaza. Liturgickou službou diakona je prednášanie ekténií, čítanie evanjelia a ďalších textov počas svätej liturgie, nevyhradených kňazovi.
V protestantských cirkvách môže byť diakonom muž i žena. V prvom rade diakon vykonáva službu chudobným a núdznym. V niektorých protestantských cirkvách je diakon aj kazateľ (bez teologického vzdelania), niekedy s poverením spravovať zbor. V evanjelických cirkvách diakoni prednostne poskytujú najmä charitatívnu službu.
Vysvetlenie katolíckeho diakonátu
Historický vývoj diakonátu
Vystúpenie diakonov ako osobitnej kategórie vyšších svätení v katolíckej cirkvi je zaznamenané v Skutkoch apoštolov, kde sa opisuje voľba a ustanovenie siedmich mužov pre službu starostlivosti o stolovanie, obsluhovanie pri stoloch. O týchto mužoch sa hovorí ako o mužoch „plných Ducha a múdrosti“. Obsluhovanie pri stoloch a pomáhanie počas tzv. agapé bolo spájané v apoštolskej dobe so slávením Eucharistie, lebo po liturgii sa spotrebovávali ostatky eucharistických prínosov. Diakon bol pôvodne pomocníkom apoštolov, ktorý sa staral o chudobných a chorých. Neskôr v cirkevnej štruktúre slúžil biskupom a presbyterom. V 3.-4. storočí sa okruh diakonských povinností rozšíril a prísne stanovil. Na základe Apoštolských konštitúcií má byť diakon uchom, okom a taktiež srdcom a dušou biskupa. Diakon mal oboznamovať biskupa o všetkom, čo sa deje v živote Cirkvi, pričom otázky tzv. druhostupňovej záležitosti mohol riešiť aj sám. Hlavná činnosť diakona však spočívala v aktívnej účasti pri vykonávaní bohoslužieb. V dobe katechumenátu bol diakon povinný nad tými, ktorí sa pripravovali na vstup do Cirkvi, čítať modlitby a privádzať ich k biskupovi. Potom ich privádzal na miesto krstu, pomáhal pri obradoch (zobliekanie z odevov, mazanie celého tela krstným olejom…). Činnosť diakonov bola najviac badateľná pri vykonávaní svätej božskej liturgie. V raných časoch kresťanstva diakoni oboznamovali cirkevnú obec o čase a mieste bohoslužieb a počas samotných obradov dohliadali na poriadok v čase ich trvania: ukazovali veriacim ich miesta a dohliadali, aby bol pokoj a ticho. Ukazovali tiež, kedy sú veriaci povinní stáť, sedieť alebo skláňať sa na kolená.
Trvalý diakonát na Slovensku
Druhý vatikánsky koncil vo svojej konštitúcii Lumen gentium hovorí, že svätý Boží ľud má účasť na Kristovom prorockom úrade „tým, že o ňom vydáva živé svedectvo, najmä životom podľa viery a lásky, ako aj tým, že prináša obetu chvály Bohu, totiž ovocie úst vyznávajúcich jeho meno (porov. Hebr 13, 15)“. Ježiš Kristus odovzdal učeníkom svoju moc, aby aj oni nadobudli kráľovskú slobodu a sebazaprením i svätým životom premáhali v sebe samých kráľovstvo hriechu, ba aby slúžili Kristovi aj v iných ľuďoch a takto pokorou a trpezlivosťou privádzali svojich bratov ku Kristovi, ktorému slúžiť znamená kraľovať.
Keď sa Druhý vatikánsky koncil rozhodol obnoviť diakonát ako trvalú službu v Cirkvi, urobil to v rámci celkovej obnovy Cirkvi. Z koncilových rozhodnutí zisťujeme tri dôvody obnovy trvalého diakonátu. Prvý dôvod je túžba obnoviť plnosť apoštolských služieb. Druhý dôvod je túžba posilniť sviatostné svätenie tých, ktorí sú určení na službu. V zmysle dogmatickej konštitúcie Druhého vatikánskeho koncilu Lumen gentium 29, ako aj motu proprio Sacrum diaconatus ordinem z 18. júna 1967, motu proprio Ad pascendum z 15. augusta 1972, listu Kongregácie pre katolícku výchovu Come è a conoscenza zo 16. júla 1969, kán. 236 Kódexu kánonického práva z roku 1983, Základného poriadku pre formovanie trvalých diakonov z 12. februára 1998 a Direktória pre službu a život trvalých diakonov z 22. februára 1998, Konferencia biskupov Slovenska stanovuje nasledujúci Štatút trvalého diakonátu na území Slovenska po schválení Kongregáciou pre klérus 14. Na území Slovenska v cirkevných provinciách latinského obradu sa zriaďuje trvalý diakonát.
Hoci od ukončenia Druhého vatikánskeho koncilu prešlo viac ako polstoročie, jeho učenie o trvalých diakonoch sa u nás za toto obdobie pretavilo do praxe len v ojedinelých prípadoch. Na Slovensku v súčasnosti pôsobí 30 trvalých diakonov, svoje zastúpenie majú v každej diecéze a eparchii. Najviac ich je v rámci vojenského ordinariátu, konkrétne šesť, ďalší piati sú činní v Bratislavskej arcidiecéze.
Práve v nitrianskom seminári sa od roku 2019 stretávajú kandidáti na trvalý diakonát na formačnom programe, ktorý trvá tri roky. „Konkrétne kroky v príprave a službe upravujú Smernice o formácii, živote a službe trvalých diakonov, ktoré vydala KBS v roku 2013. Aj keď sme začali s formačným programom, ešte stále nemôžeme hovoriť o tom, že by išlo o systematickú prípravu trvalých diakonov. Podľa neho stále nie je dostatočne pochopený status trvalého diakona a jeho význam pre cirkev.
Osobná skúsenosť diakona Pavla Tománka pridáva: „O trvalom diakonáte sa na Slovensku vie veľmi málo. Keď som po vysviacke prišiel do svojej rodnej krajiny, mnohí boli zmätení, čo to vlastne som. Mysleli si, že som odídený kňaz, lebo mám manželku.“ V cirkevnom spoločenstve prevládajú tiež isté obavy súvisiace s ďalšími aspektmi, ktoré prináša služba trvalých diakonov - od pracovnoprávnych záležitostí cez praktické možnosti ich premiestnenia podľa potrieb danej diecézy, keďže vo väčšine prípadov sú trvalí diakoni ženatí muži, až po ich efektívne využitie vo farskej pastorácii.
„Rozhodujúce je, či sa na to pozeráme ako na problém alebo ako na výzvu. Osobne vidím v diakonáte veľký prínos pre pastoráciu, aj vzhľadom na to, že každým rokom máme stále prázdnejšie semináre. Na Slovensku máme ešte stále dostatok kňazov. V roku 2012 ich počet prekročil tritisíc a nad touto hranicou sa drží dodnes. Ani nás však v najbližších rokoch neminie trend úbytku kňazských povolaní, ktorý je už dlhodobo badateľný v západných krajinách.“
„Môže sa stať, že keď budeme niekoľkokrát za sebou odpovedať záujemcom, že ešte stále nie je pastoračná potreba, o pár rokov sa nám už nemusia hlásiť,“ priznáva Marián Dragúň a zdôrazňuje dôležitosť pastoračného rozmeru diakonskej služby v celej jej komplexnosti. „V živo fungujúcej cirkvi majú diakoni svoje miesto, nie však z núdze, ale ako súčasť hierarchie a zdôraznenia plnosti cirkvi.“
Podmienky pre prijatie do služby diakona
Diakonát ako stupeň posvätného stavu vtláča sviatostný charakter a udeľuje špeciálnu sviatostnú milosť. Charakter diakonátu je pripodobňujúcim a rozlišujúcim znamením, nezmazateľne vtlačeným do duše, ktoré pripodobňuje toho, kto je svätený Ježišovi Kristovi, ktorý sa stal „diakonom“, teda služobníkom všetkých.
Diakonát ako stupeň posvätného stavu vtláča sviatostný charakter a udeľuje špeciálnu sviatostnú milosť. Charakter diakonátu je pripodobňujúcim a rozlišujúcim znamením, nezmazateľne vtlačeným do duše, ktoré pripodobňuje toho, kto je svätený Ježišovi Kristovi, ktorý sa stal „diakonom“, teda služobníkom všetkých. Diakonát nie je jednou časťou kňazstva a neobsahuje kňazské úlohy. Diakon však prináleží hierarchii a svojím vlastným spôsobom je účastný na činnosti, ktorá je charakteristická hierarchickému kňazstvu.
V katolíckej cirkvi pozná rád diakonátu buď trvalý alebo dočasný. Dočasný rád diakonátu je prvým stupňom kňazstva, pri ktorom sa predpokladá prijatie druhého stupňa kňazstva - presbyterát. V našich diecézach sa zväčša rád diakonátu udeľuje v závere piateho ročníka teologickej fakulty a formácie v kňazskom seminári.
Trvalý diakonát je určený pre mužov, ktorí chcú slúžiť Cirkvi v tejto službe natrvalo, pričom sa neoženili alebo sú ženatí. Pre ženatých mužov platia okrem základných požiadaviek ukončenia teologického štúdia a mravnej bezúhonnosti ešte ďalšie podmienky - vek 40 rokov a písomný súhlas manželky. V Smernici o formácii, živote a službe trvalých diakonov sa uvádza, že do formačného procesu majú byť zapojené aj manželky, aby lepšie chápali manželovo povolanie a službu. „Pokiaľ sa manželka bude na manželovu službu pozerať ako na aktivity, ktoré sú na úkor rodiny, nie je tam dobrý predpoklad.“
V súčasnosti sa na trvalý diakonát pripravuje deväť kandidátov, piati z Nitrianskej, dvaja zo Žilinskej, jeden z Banskobystrickej diecézy a jeden z Bratislavskej arcidiecézy. Jedným z nich je aj Vladimír Ondro zo Žilinskej diecézy, ktorý s manželkou vychováva dve dospievajúce deti. Nad trvalým diakonátom začal premýšľať až po návrhu svojho farára, ktorý mu ponúkol takúto možnosť, keďže ako akolyta už vypomáha vo farnosti. Nebolo to však len jeho rozhodnutie, dôležité slovo mala manželka. „Bez jej súhlasu a podpory by som do toho nešiel.“
Diakoni svoju službu vykonávajú ako dobročinnú prácu pre farnosť popri civilnom zamestnaní. Je v kompetencii biskupa, či bude trvalý diakon v pracovnoprávnom vzťahu s diecézou. „Som pripravený odísť aj z civilného zamestnania, pokiaľ by bola taká potreba v diecéze. Rozhodol som sa slúžiť a chcem sa odovzdať Pánovej vôli.“ V Rakúsku štyri pätiny vysvätených trvalých diakonov pracujú v civilnom zamestnaní. Aj trvalý diakon Pavol Tománek vykonáva diakonskú službu vo svojom voľnom čase. „Je často náročné skĺbiť rodinu, prácu a službu pre druhých. Avšak keď dáte Bohu svoj čas, on vám ho rozmnoží.“
Poslanie a úlohy diakona
Poslaním diakona je ohlasovať Božie kráľovstvo a poslaním veriaceho novinára je tiež ohlasovať Božie kráľovstvo, hoci aj v svetských médiách. Možno sa to zdá vzdialené, ale je to veľmi blízke. Je to o tom, ako vás slovo osloví. Keďže je to ohlasovanie Božieho kráľovstva, diakon číta evanjelium na svätej omši a môže kázať, to je jeho prvá úloha - ohlasovať Božie slovo. Môže ho v mene Cirkvi aj vykladať, vysvetľovať.
Diakoni sú teda svätení nie na kňazstvo, ale na službu - službu slova, oltára a charity. „Práve diakoni, ktorí žijú v manželstvách a vychovávajú deti, z inej perspektívy nazerajú na niektoré pastoračné výzvy. Oni môžu byť tí, ktorí budú kázať z dnešných areopágov, ktorí môžu flexibilnejšie reagovať na potreby súčasných veriacich napríklad pri prípravách na sviatosti,“ hovorí Marián Dragúň o význame trvalých diakonov pre pastoráciu. Zdôrazňuje, že treba zvýrazniť práve charitatívny aspekt diakonskej služby. Trvalých diakonov si vie predstaviť na čele farských charít, ktoré majú byť blízko ľuďom v núdzi a na okraji spoločnosti. „Alebo napríklad aj ako osoby prvého kontaktu pri farskej administratíve.“
Na základe vzorca v Skutkoch 6 s apoštolmi a siedmimi, sa javí za najlepšie vnímať diakonov ako služobníkov, ktorí robia čokoľvek potrebné, aby umožnili starším vykonávať ich Bohom dané povolanie viesť a učiť zbor. Tak ako apoštoli delegovali administratívne zodpovednosti na siedmych, tak majú starší delegovať určité zodpovednosti na diakonov, aby sa starší mohli sústrediť na iné.
Za aké úlohy by mohli byť dnes diakoni zodpovední? Mohli by byť zodpovední za čokoľvek, čo nesúvisí s vyučovaním a pastierskym vedením zboru.
- Vybavenie: Diakoni by mohli byť zodpovední za správu zborového majetku.
- Financie: Aj keď by starší pravdepodobne mali dohliadať na finančné aktivity zboru (Sk 11:30), najlepšie by mohlo byť prenechať vybavovanie každodenných záležitostí diakonom.
Zatiaľ čo Biblia ukladá starším úlohy v oblasti vyučovania a vedenia zboru, úloha diakonov je viac zameraná na službu. To znamená, že sa majú starať o fyzické a momentálne potreby zboru. Napriek tomu, že diakoni nie sú duchovnými vodcami zboru, ich charakter je nanajvýš dôležitý, a preto by mali byť diakoni osvedčení a mali by napĺňať biblické kvalifikácie stanovené v 1. Timotejovi 3:8-12.
Diakon môže vysluhovať sviatosť krstu. Môže vysluhovať sviatosť manželstva, prednášať Evanjelium, rozdávať Eucharistiu a vysluhovať sväteniny (napr. pohreb). Diakon prináleží hierarchii a svojím vlastným spôsobom je účastný na činnosti, ktorá je charakteristická hierarchickému kňazstvu. Služba - diakonia - prináleží k podstatnému poslaniu Cirkvi a zvláštnym spôsobom jej služobníkom; diakonovi je táto služba zverená z úradu.