Téma prihlasovania trvalého pobytu v priestoroch, označovaných ako apartmány, je v súčasnosti veľmi diskutovaná. Je možné povedať, že existujú dva názorové prúdy, pričom jeden z nich zastáva názor, že trvalý pobyt nie je možné v apartmáne prihlásiť, nakoľko sa nejedná o byt, ale o nebytový priestor. Pri analýze tohto problému je nevyhnutné najskôr vymedziť základné pojmy, ako je byt, nebytový priestor, ohlasovanie pobytov a pod.
Základné právne rámce pre ohlasovanie pobytu
Ohlasovanie pobytu občanov upravuje zákon č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky (ďalej len ako „zákon o hlásení pobytu občanov“). V zmysle ustanovenia § 3 ods. 2 zákona o hlásení pobytu občanov: „Trvalý pobyt má občan len v budove alebo jej časti, ktorá je označená súpisným číslom alebo súpisným a orientačným číslom a je určená na bývanie, ubytovanie, alebo na individuálnu rekreáciu, ak tento zákon neustanovuje inak.“ Toto ustanovenie jednoznačne ustanovuje, že trvalý pobyt je možné ohlásiť len v budove so súpisným číslom alebo súpisným a orientačným číslom a zároveň sa musí jednať o budovu, ktorá je určená na bývanie, ubytovanie alebo individuálnu rekreáciu.
V tejto súvislosti je potrebné vymedziť pojem budova a byt. Odpoveď na túto otázku podáva zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) (ďalej len ako stavebný zákon). Podľa ustanovenia § 43a ods. 1 a 2 stavebného zákona: „Stavby sa podľa stavebnotechnického vyhotovenia a účelu členia na pozemné stavby a inžinierske stavby. Pozemné stavby sú priestorovo sústredené zastrešené budovy vrátane podzemných priestorov, ktoré sú stavebnotechnicky vhodné a určené na ochranu ľudí, zvierat alebo vecí; nemusia mať steny, ale musia mať strechu.“ Ďalej sa uvádza: „(1) Bytové budovy sú stavby, ktorých najmenej polovica podlahovej plochy je určená na bývanie.“
Definícia bytu podľa stavebného zákona však nie je jedinou definíciou bytu v slovenskom právnom poriadku. Byt totiž definuje aj zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len ako „bytový zákon“), a to konkrétne v ustanovení § 2 ods. Obe definície sú na prvý pohľad takmer totožné, avšak je potrebné si všimnúť niekoľko podstatných skutočností. Podľa definície bytu v stavebnom zákone môže byť za byt považovaná len miestnosť alebo súbor miestností určená na trvalé bývanie, pričom obytnou miestnosťou je miestnosť, ktorá svojím stavebnotechnickým riešením a vybavením spĺňa podmienky na trvalé bývanie. Stavebnotechnické podmienky upravujú rôzne normy z oblasti stavebníctva, no napr. aj Vyhláška Ministerstva zdravotníctva SR č. 259/2008 Z. z. Podľa definície v bytovom zákone, je bytom miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu trvalo určené na bývanie a môžu na tento účel slúžiť, ako samostatné bytové jednotky.
Kolaudačné rozhodnutie a jeho vplyv na určenie účelu priestoru
Stavebný úrad vydáva pri realizácii stavby viacero rozhodnutí, od stavebného povolenia až po kolaudačné rozhodnutie. Podľa ustanovenia § 76 ods. 1 stavebného zákona: „Dokončenú stavbu, prípadne jej časť spôsobilú na samostatné užívanie alebo tú časť stavby, na ktorej sa vykonala zmena alebo udržiavacie práce, pokiaľ tieto stavby vyžadovali stavebné povolenie, možno užívať len na základe kolaudačného rozhodnutia.“ Podľa § 81 ods. 1 stavebného zákona: „V kolaudačnom konaní stavebný úrad najmä skúma, či sa stavba uskutočnila podľa dokumentácie overenej stavebným úradom v stavebnom konaní a či sa dodržali zastavovacie podmienky určené územným plánom zóny alebo podmienky určené v územnom rozhodnutí a v stavebnom povolení.“ Analýzou vyššie uvedeného je možné dospieť k záveru, že byt musí spĺňať stavebnotechnické podmienky, najmä na úseku ochrany zdravia osôb, ako napríklad dostatočné osvetlenie miestnosti, izoláciu, vykurovanie, a pod.
Pojem „apartmán“ a jeho právna nejednoznačnosť
Pojem apartmán nemá v slovenskej právnej úprave svoju legálnu definíciu. Pri apartmánoch, ktoré sú určené na trvalé bývanie vznikajú pochybnosti, či sa jedná o byty alebo nebytové priestory. Jednoznačnú odpoveď na túto otázku nie je možné z aktuálnej právnej úpravy vyvodiť. Ako bolo uvedené vyššie, na to, ako chápať apartmán z právneho hľadiska, existuje viacero odlišných názorov.
Pôvod problematiky apartmánov je potrebné hľadať v územno-plánovacej činnosti mesta. Mestá a obce schvaľujú územné plány, v ktorých, okrem iného, určia aj aký bude pomer bytov a nebytových priestorov na danom území. Obcou takto stanovený pomer musia stavebníci, resp. developeri dodržať. Pri stavbe budovy môžu vzniknúť aj také priestory, ktoré nie je možné označiť za „plnohodnotný byt“, nakoľko sa buď prekročí limit bytov uvedený v územnom pláne, alebo tento priestor nespĺňa stavebnotechnické predpisy najmä svetlotechnické normy. Ak tieto priestory nechce developer predať, či prenajať ako nebytové priestory, ale naopak chce aj tieto miestnosti využiť na zhotovenie priestoru na trvalé bývanie, označí ich ako apartmány. Apartmány sú podľa vyjadrení odbornej verejnosti práve miestnosťami v budovách, ktoré sa na prvý pohľad javia ako klasické byty, no nespĺňajú stavebnotechnické normy, majú menšiu výmeru, nemajú dostatok denného svetla, alebo sú orientované na severnú svetovú stranu a pod.
Na to, aby mohla byť určitá budova a priestory v nej užívané, musí najskôr stavebný úrad posúdiť, či boli dodržané podmienky uvedené v stavebnom povolení, ako aj všetky technické normy na úseku realizácie stavieb a ochrany zdravia. Inak tomu nie je ani pri bytoch. Byt je súborom miestností určených na trvalé bývanie. Výkladom vyššie uvedených zákonných ustanovení je možné vyvodiť, že subjektom, ktorý má právo určiť účel užívania, a teda aj to, či je priestor určený na trvalé bývanie alebo nie, je práve stavebný úrad. Vychádzajúc z toho, že apartmánom rozumieme miestnosti v bytových budovách, ktoré buď nespĺňajú stavebnotechnické normy, alebo boli za apartmány označené z dôvodu prekročenia limitu územného plánu, dospejeme k záveru, že stavebný úrad by pri kolaudovaní nemal takéto miestnosti označiť za priestor určený na trvalé bývanie, teda za byt.
Kataster nehnuteľností a jeho pohľad na apartmány
Podľa ustanovenia § 3 ods. 8 písm. c) zákona o hlásení pobytu občanov je pri ohlasovaní trvalého pobytu občan povinný predložiť doklad o vlastníctve alebo spoluvlastníctve budovy alebo jej časti podľa odseku 2 vydaný podľa osobitného právneho predpisu, teda list vlastníctva, z ktorého je zrejmé kto je vlastníkom a o akú nehnuteľnosť sa jedná. K tejto otázke sa už vyjadrovalo aj Ministerstvo vnútra SR, podľa ktorého je možné si v apartmáne nahlásiť trvalý pobyt, ak je tento priestor v liste vlastníctva označený ako byt. Ministerstvo sa pritom odvoláva na Úrad geodézie, kartografie a katastra SR, ktorý vydáva tzv. V katastrálnom bulletine č. 3/2007 odpovedal kataster na otázku č. 31 nasledovne: „Podľa § 6 ods. 1 písm. d) zákona NR SR č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, v katastri nehnuteľností sa evidujú byty a nebytové priestory. Pojem byt je definovaný v zákone NR SR č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov ako vec určená na bývanie. Nakoľko katastrálny zákon nepozná pojem apartmán, zapíše do katastrálneho operátu apartmán ako byt - vec určená na bývanie, aj keď ide o sezónne bývanie, označený podľa údajov katastra t. j. číslom bytu, číslom poschodia v dome súp. č. stavby, na pozemku parc. č. a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a podiel na pozemku, resp. priľahlom pozemku, alebo iné právo k pozemku.“
Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že odpoveď na otázku, či je možné v apartmáne nahlásiť trvalý pobyt nie je jednoduchá a nemôže byť jednoznačná. Každý prípad je potrebné posudzovať striktne individuálne. Je totiž potrebné rozlišovať to, či apartmán spĺňa stavebnotechnické normy a prípad, kedy ich nespĺňa. Na druhej strane, podľa vyjadrenia katastra nehnuteľností, sa apartmány zapisujú do katastra nehnuteľností ako byty. V takom prípade potom nie je dôvod na to, aby ohlasovňa pobytov odmietla zapísať trvalý pobyt v apartmáne. Východiskom a nosným argumentom je práve ustanovenie § 3 ods. 2 zákona o hlásení pobytu občanov: „Trvalý pobyt má občan len v budove alebo jej časti, ktorá je označená súpisným číslom alebo súpisným a orientačným číslom a je určená na bývanie, ubytovanie, alebo na individuálnu rekreáciu, ak tento zákon neustanovuje inak.“ Za časť budovy sa považuje aj byt. Opačnou však bude situácia, kedy bude apartmán v katastri nehnuteľnosti zapísaný ako nebytový priestor. Pre úplnosť si dovoľujem uviesť, že ohlasovňa pobytov nemá právomoc na posudzovanie toho, či daný priestor spĺňa podmienky na bývanie. Túto právomoc má výlučne stavebný úrad, na základe rozhodnutí ktorého, orgán katastra nehnuteľností, zaeviduje danú nehnuteľnosť.
Rozdiel medzi trvalým pobytom a bydliskom
Pojem „bydlisko“ a „trvalý pobyt“ sú dva pojmy, ktoré sa v každodennom živote často používajú zameniteľne, avšak nie sú totožné. Bydlisko je miesto, kde osoba skutočne žije. Bydlisko je často možné zmeniť bez následkov, napríklad pri zmene nájmu alebo pri sťahovaní do iného mesta. Zmena trvalého pobytu je však formalita, s ktorou sú spojené právne následky, ako je potreba aktualizovať doklady totožnosti, doklady o vlastníctve majetku alebo dokumenty o právnych vzťahoch.
Aký je rozdiel medzi občianstvom a legálnym trvalým pobytom?
Na účel právnych konaní sa podľa trvalého pobytu alebo bydliska odvodzuje súdna príslušnosť. Vo väčšine vecí (najmä v sporových konaniach) je príslušným súdom tzv. všeobecný súd - podľa miesta trvalého pobytu (závisí od konkrétnej veci). V rodinných veciach ako mimosporových konaniach ale pôjde vo väčšine prípadov o bydlisko ako rozhodujúce kritérium. Napríklad pre konanie o rozvod príslušný súd sa určuje podľa posledného spoločného bydliska manželov. Platí totiž, že o veciach maloletých sa má konať na tom súde, ktorý je dieťaťu a jeho faktickému bydlisku najbližšie. Takto to vysvetľuje i dôvodová správa k Civilnému mimosporovému poriadku (CMP): „Predkladateľ v celom CMP preferuje pojem (faktické) bydlisko z dôvodu vystihnutia reálnejšej väzby medzi príslušným súdom a účastníkom konania. Tým sa zvyšuje protektívna funkcia, ktorá je imanentnou súčasťou mimosporového konania.“
Bydlisko, resp. „domácnosť“, v ktorej žije dieťa, má vplyv aj na vyplácanie daňového bonusu. Daňový bonus sa vypláca dospelému, ktorý žije v spoločnej domácnosti s dieťaťom. Naopak, nemôže to byť rodič dieťaťa, ktorý s ním nežije v spoločnej domácnosti, dieťa mu nie je zverené (určenie styku na daňový bonus nemá vplyv).
Obvyklý pobyt a jeho právny význam
Pojem „obvyklý pobyt“ je v právnej teórii a praxi dôležitý najmä pri medzinárodných aspektoch, pri sporoch rodičov, pri rozhodovaní o príslušnosti súdu, určení práva. Obvyklý pobyt je skutkový koncept, nie je to len administratívna registrácia, ani len miesto trvalého bydliska. Neznamená to nutne trvalý pobyt (ako to zákon o pobyte alebo matrike často definuje), ani iba fakt bydliska, bydlisko je viac administratívna záležitosť, kde je osoba registrovaná.
Slovensko v novších právnych predpisoch a v dôvodových správach používa pojem „obvyklý pobyt“ namiesto „trvalý pobyt“ v súvislostiach, kde ide o právomoc súdov, o právne účinky pri sporoch rodičov, rozhodnutiach o starostlivosti a vyživovaní dieťaťa. Nariadenie Brusel IIb stanovuje, že súdy členského štátu môžu mať právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností, ak dieťa má obvyklý pobyt v tom štáte. Obvyklý pobyt je teda kľúčové kritérium. Haagsky dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodného únosu detí (1980) používa pojem obvyklý pobyt, aby sa určil štát, ktorý má právomoc/príslušnosť v prípade, že dieťa bolo neoprávnene premiestnené.
Pri určovaní, kde má dieťa svoj obvyklý pobyt, sa posudzuje množstvo skutočností a dôkazov, ktoré spolu vytvárajú obraz o tom, kde má dieťa „centrum svojho života“. Nejde o formálny údaj (napr. zapísaný trvalý pobyt). Súd skúma, kde dieťa reálne býva, miesto, kde trávi väčšinu času, žije v domácnosti. Zohľadňuje, ako dlho dieťa v danom mieste žije, či je pobyt stabilný a dlhodobý, alebo len krátkodobý či prechodný. Dôležité je aj to, kde dieťa navštevuje školu alebo škôlku, do akej miery je do školského prostredia zapojené a či sa zúčastňuje na aktivitách. Súd sleduje, u ktorého lekára je dieťa evidované a kde má zabezpečenú zdravotnú starostlivosť, vrátane očkovaní a pravidelných prehliadok. Dôležité sú aj sociálne a rodinné väzby dieťaťa, teda kde má príbuzných, kamarátov, krúžky a voľnočasové aktivity, ktoré svedčia o jeho začlenení do miestnej komunity. Posudzuje aj jazykové a kultúrne väzby, či dieťa ovláda jazyk daného prostredia a je naň zvyknuté. Súd berie do úvahy aj úmysly rodičov, najmä v prípade nedávneho sťahovania, či bol pobyt plánovaný ako trvalý alebo len dočasný. Všetky tieto faktory súd posudzuje komplexne s cieľom zistiť, kde má dieťa skutočné centrum života, teda obvyklý pobyt.
Osoba nemôže mať dva obvyklé pobyty súčasne. Pojem obvyklý pobyt označuje jedno konkrétne miesto, kde má osoba skutočné centrum svojho života. Ide o miesto, kde sa pravidelne zdržiava, kde má stabilné väzby (rodinné, sociálne, školské) a kde je trvalo začlenené do prostredia. Ak sa dieťa napríklad striedavo zdržiava u oboch rodičov v rôznych mestách alebo krajinách, súd vždy skúma, ktoré z týchto miest predstavuje skutočné ťažisko jeho života.
Prihlasovanie trvalého pobytu v praxi
Trvalý pobyt (bydlisko) dieťaťa určujú na základe vzájomnej dohody jeho zákonní zástupcovia (obvykle rodičia). Trvalý pobyt je upravený v zákone č. 253/1998 Z.z. Podľa § 3 ods. 1 zákona o hlásení pobytu občanov, trvalý pobyt je pobyt občana spravidla v mieste jeho stáleho bydliska na území Slovenskej republiky. Podľa § 3 ods. 4 zákona o hlásení pobytu občanov, miestom trvalého pobytu dieťaťa v čase jeho narodenia je miesto trvalého pobytu jeho matky. V prípade, ak majú zákonní zástupcovia (rodičia) dieťaťa záujem prihlásiť dieťa na trvalý pobyt na inom mieste ako je trvalý pobyt matky v čase narodenia dieťaťa, je potrebné navštíviť ohlasovňu pobytu a predložiť doklady uvedené v § 3 ods.
V súvislosti s procesom prijímania detí na predprimárne vzdelávanie v materskej škole je potrebné poukázať na skutočnosť, že pri prijímaní detí do škôlky neplatia školské obvody ako pri základných školách. Prijímanie dieťaťa nemožno explicitne viazať na trvalý pobyt v danej obci/meste, mestskej časti, v ktorej sa nachádza predmetná materská škola. Riaditeľ nesmie ako podmienku prijatia dieťaťa stanoviť napr. požiadavku na trvalý pobyt v danej lokalite. Trvalý pobyt dieťaťa však má vplyv pri určení základnej školy, ktorú bude dieťa navštevovať, tzv. spádovej školy. Povinnú školskú dochádzku určuje a upravuje zákon č. 245/2008 Z.z. Podľa § 20 ods. 5 školského zákona žiak plní povinnú školskú dochádzku v základnej škole v školskom obvode, v ktorom má trvalý pobyt. Uvedená škola je označovaná ako tzv. spádová škola.
V súčasnosti stále platí v určitých prípadoch pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti „rajonizácia”, to znamená určenie zdravotných obvodov. Zdravotný obvod tvorí zoznam určených obcí, ulíc, prípadne popisných čísel domov (zákon č. 576/2004 Z.z.). Trvalý pobyt dieťaťa je určujúci pre ambulanciu, v ktorej mu bude poskytovaná zdravotná starostlivosť zo strany pediatra, t.j. ktorý pediater bude mať dieťa v starostlivosti.
V prípade konaní vo veciach určenia rodičovstva (napríklad určenie alebo zapretie otcovstva) je miestne príslušný súd, v ktorého obvode má dieťa bydlisko. V prípade konania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých je miestne príslušný súd, v ktorého obvode má maloletý v čase začatia konania bydlisko určené dohodou rodičov alebo iným zákonným spôsobom. Ak sa zákonným spôsobom zmenia okolnosti, podľa ktorých sa posudzuje miestna príslušnosť, môže súd preniesť svoju príslušnosť na iný súd, ak to vyžaduje záujem maloletého.
Záverom si dovoľujeme opätovne poukázať na skutočnosť, že trvalý pobyt a bydlisko nie sú totožný pojem. Poukazujeme napríklad na dôvodovú správu k Civilnému mimosporovému poriadku: „Predkladateľ v celom CMP preferuje pojem (faktické) bydlisko z dôvodu vystihnutia reálnejšej väzby medzi príslušným súdom a účastníkom konania. Tým sa zvyšuje protektívna funkcia, ktorá je imanentnou súčasťou mimosporového konania.“
tags: #co #rozumiemie #pod #pojmom #bydlisko