Aké je to narodiť sa do krajiny plnej toľkých kontrastov ako Slovensko? Každý kút sveta má svoje krásy, svoje špecifiká, ale musíme uznať, že príroda a národ tu, u nás, v srdci Európy, majú v sebe niečo špeciálne. Sme etnikom, ktoré sa vyvinulo a definovalo samo seba v centre víru historického diania. Tí, ktorí žijú na území Slovenska dnes, často nie sú duchovnou ani historickou rodovou príslušnosťou dlhodobejšími domácimi, však Európa niekoľko tisíc rokov zažívala mnohé vlny migrácií a sťahovania.
Spolupatričnosť a identita v krajine kontrastov
V otázke národnosti však nejde o pôvod, ale o akýsi pocit spolupatričnosti a hľadanie spoločného v rámci zdieľania územia s ostatnými. Toto povedomie počas dejín, v rámci mnohých kultúr, ktoré sa na našom území vyskytli, dosahovalo často vysokú intenzitu. Všetci si iste uvedomujeme, aká môže byť až horlivosť Slováka za svoju vlasť, pokiaľ sa nechá strhnúť významným podnetom. Pochopme, pocíťme, že tu nejde len o zdieľanie spoločnej štruktúry spoločnosti, štátneho zriadenia, ktoré sme si viac-menej vybrali, a histórie, ale hlavne o zdieľanie spoločnej prírody, životného prostredia, ktoré je v každom kúte Zeme špecifické a na Slovensku naozaj nebývalé bohaté a ohromujúco nádherné, aj pestré.
Byť Slovákom to je vidieť nádherný východ Slnka nad zamatovo zelenými horami v lete, alebo majestátne belaso-modrými v zime, medzi ktorými ležia učupené dedinky, či dnes už aj mestá. Pričom ich panoráma na pozadí krajiny však neustále pripomína obrovskú moc prírody a živlov. Znamená to tiež stáť na brehu Dunaja a pozorovať historické budovy bývalého "prešporského" centra Uhorska vedľa vyrastajúcich železo-betónových kolosov modernej, totalitnej metropoly a neskôr tzv. "slobodného" veľkomesta.
Rovnako tak mnohé stredoveké hrady a okázalé mestské centrá, svedkovia krutých feudálnych dôb, ukazujú na bohatstvo miestneho kraja, ktoré ľudia v minulosti neváhali využiť, i zneužiť. Pocit spolupatričnosti a zázračnosti okamihu bytia tu a teraz, na konkrétnom mieste, však väčšina Slovákov zažíva aj pri činnostiach bežného života. Nebývalo dokáže zdvihnúť národné povedomie hokejová výhra, ktorá sa stala akýmsi symbolom novodobej národnej „hrdosti“, kedy sa spája u ľudí táto hrdosť a chuť oslavovať, baviť sa.
Moderné výzvy a západné vplyvy
Tu sa dostávame k problematike, kedy sa zábava a kultúrny život zákerne miešajú so zhubným západným vplyvom, pôsobením konzumného životného štýlu preferovaného majetnejšími príslušníkmi národov. Tieto sú zdrojmi a energiou plytvajúceho ekonomického gigantu, ktorý sa skrz systém vidín odmien a pôžitkov dostáva do sféry svojho psychického aj materiálneho vplyvu na celé masy. Jedná sa o celosvetový problém, ako sa však podpísal na hrdej, rázovitej a tvrdohlavej povahe Slováka? Vďaka svojej láske k pôžitkom nedokázal odolať a je materiálne, často i psychicky závislým na štruktúrach západnej spoločnosti.
Slovák však odjakživa bol, či ho už berieme ako príslušníka najprv málo známych kultúr ako lengyelská, púchovská, neskôr národa Slovanov a potomkov tohto etnika podriadených Uhorsku, či potom ďalších historických epoch, vždy bol národ podtatranského územia schopný určitého odporu. Vďaka svojej prirodzenej odolnosti, nespútanosti a vôli k slobode, ktorá mu bola daná snáď ešte od jeho pradávnych, mýtických, predkov. Takéto danosti nesie mnoho príslušníkov etník s prastarým, mýtickým, pôvodom, preto nemôžeme žiadny z národov považovať nijako za nadradený, aj keby sa to jeho predstavitelia snažili prehlasovať, čo sa niekoľkokrát už v dejinách stalo.
Krajiny, kde ľudia dlho bývali chudobní, jednoduchí, no napriek tomu ostali duchovne bohatými aspoň v určitom smere, sú veľmi vzácne. Nájdeme snáď kus Zeme, v ktorej prebehlo toľko povstaní napriek materiálnemu nedostatku, kde boli ľudia miestami zároveň tak odovzdaní a roztrieštení, inokedy zase svorne ťahajúci za jeden povraz ako pri povstaniach? “Mor ho, Detvo môjho rodu”, tak notoricky známe verše Samuela Chalupku vyjadrujú viac než slová epickej básne, poukazujú na princíp slovenskej nepoddajnosti a vytrvalosti v boji za slobodu, nech sa situácia zdala akokoľvek beznádejná. Láska ku prírode našej domoviny, krajine a blízkym, s ktorými ju zdieľame, nám hádam nedovolí si ju nikdy v konečnom dôsledku zapredať a zničiť ju. Naopak, pomôže nám opäť ako toľkokrát v boji za slobodu ducha a tela, aj keď sme sa ocitli v pasci ilúzie slobody modernej, konzumnej spoločnosti.
Slovensko a jeho národ majú naozaj svoje nevídané špecifiká - príroda je tu divoká, ale nie príliš nebezpečná, história k nám nebola nikdy milosrdná, ale svoju príslušnosť i jazyk sme si zachovali. “My sme národ holubičí, nikto nám nič nedožičí…”, tento známy citát, satirickým, ale významným spôsobom, charakterizuje priebeh histórie Slovákov.
Od prvých štátnych útvarov po modernú éru
Odvtedy ako vznikla nám doposiaľ prvá známa kultúra na území Slovenska, neustále prebiehali vojny o prežitie, najprv medzi Keltmi, Germánmi a Rimanmi, neskôr Slovanmi, Avarmi a Frankami, potom s Maďarmi a kočovnými Mongolmi/Tatármi z Ázie. Začiatok novoveku bol pokropený krvou státisícov padlých v uhorsko-tureckých vojnách, pretože práve územie Slovenska bolo štítom v oblasti frontu boja Európanov s rastúcim vplyvom Osmanskej ríše, z ktorej sa tento agresívny postup vojenský nakoniec aj podarilo zatlačiť. Územie Slovenska bolo dejiskom mnohých významných historických bitiek, v ktorých išlo o národnostné a kultúrne prežitie. Akoby zázrakom si však inak mierumilovný, no nespútaný a divoký slovenský ľud udržal svoje tradície vždy v područí silnejšieho a často aj panovačného, silnejšieho vládcu, či spojenca.
Praktiky ako diskutabilné spojenie sa so západnými vládami USA na ceste pri získaní samostatnosti a ešte historicky oveľa odsúdeniahodnejšie spojenie sa s Treťou ríšou na začiatku druhej svetovej vojny boli politickými aktmi mocných v núdzi. Pre bežného Slováka sa nakoniec aj pri svojom neslávnom charaktere stali možnosťou ďalšieho pokračovania za cenu strát v jeho historickom vývoji vlastnej národnej identity. Áno, zmena k lepšiemu - evolúcia, či revolúcia, keď je treba radikálnejšie zmeniť neplodné, staré a zanikajúce, deštruktívne štruktúry spoločnosti.
Poďme sa pozrieť na Slováka, od dôb starých Slovanov až po dnes, aká bola jeho rola a úloha vo významných historických prevratoch, viac-či menej reálnych vidinách zmien k lepšiemu. Veď nielen Veľká Francúzska Revolúcia, hoci je symbolom všetkých prevratov a bojov za slobodu, bola úžasným činom ľudskosti, nezávislosti a pokrokovosti. Aj tu, v kúte Zeme, učupenom v horách a lesoch, plnom niekedy nesmelých a plachých, inokedy odvážnych ľudí, v Zemi plnej kontrastov sa diali veľké udalosti cesty ducha človeka za definíciou slobody vlastného bytia.
V 6. storočí sa prisťahovaní Slovania, asimilovaní s pôvodným obyvateľstvom, ako nám prví známi, viac svojej národnej príslušnosti vedomí predkovia, dostali do područia organizačne vojensky vyspelých a i fyzicky bojovo zrejme veľmi zdatných Avarov, ktorých inak nazývali aj “Obri”. Traduje sa, aj z historických záznamov vyplýva, že franský kupec Samo prišiel na územie Slovenska v dobe najväčšieho útlaku Slovanov a postavil sa na čelo ozbrojeného povstania, ktoré hrozivých Avarov zahnalo za Dunaj aj Tisu a vytvorilo tak pôdu pre vznik prvého oficiálneho štátneho útvaru Slovanov. Takto si prvýkrát Slovák vydobyl svoju slobodu. Samova ríša však ako ťažko udržateľný rozľahlý štát doby neistého ranného stredoveku zanikla, pričom neskôr novo vznikajúce budúce veľkomoravské kniežatstvá museli čeliť mocnému franskému kultúrnemu i násilnému vplyvu. V roku 855 na územie Veľkej Moravy pritiahol východofranský panovník Ľudovít Nemec aj s vojskom, aby donútil Slovanov k poslušnosti voči zriadeniu franskej ríše. Jeho armáda však bola porazená, navyše po politických intrigách na veľkomoravskom kráľovskom dvore, boli Frankovia donútení v patovej situácii podpísať mier. Slovák opäť nakrátko získal svoju vratkú slobodu, ktorú o krátky čas znova stratil, kvôli materiálnej a početnej nevýhode voči väčším národom opäť počas príchodu kočovných starých Maďarov, ktorí kolabujúci systém zjednotených slovanských kniežatstiev rozobrali, pričom na jeho základoch vybudovali svoju novú, feudálnu, Uhorskú ríšu.
Slovensko a jeho národ sa dostali do tisícročného útlaku, ešte znásobeného tureckými vojnami a ďalšími spormi o moc. Feudálne povstania na začiatku 18. storočia síce priviedli mnoho slovenských mladých mužov za vidinou slobodnejších zajtrajškov k boju na strane feudálov, nepriateľov cisára, povstania však boli potlačené. Nepreukázali navyše žiadnu tendenciu ku skutočnej zmene vtedajšieho systému nakladania so Slovákmi. Tú v zmysle identity slovenského národa vyvolali až revolučné zmeny spolku Štúrovcov, ktoré boli akiste tiež podnietené zásadnými politickými prelomami v zahraničí. Osvetová činnosť dejateľov, kodifikácia spisovnej slovenčiny, vydávanie časopisov a politických plagátov v slovenskom jazyku vyvolalo rozsiahlu túžbu po zmene k slobodnému životu s vyjadrením vlastnej národnej a kultúrnej identity. V Slovákoch opäť zažiarila iskra, ktorá horela v slovanských bojovníkoch Veľkej Moravy, keď zahnali armádu Ľudovíta Nemca a vraj ešte aj slovanské ženy na koňoch zrážali utekajúcich bojovníkov nepriateľa, ako píšu historické záznamy a knihy, čím sa inšpiroval i jeden z básnikov a spisovateľov revolučného hnutia, autor spomínanej básne “Mor ho”, Samo Chalupka.
Udalosti povstania roku 1848 a Slovenského memoranda, napriek smrti vodcu revolučných skupín, Ľudovíta Štúra, viedli k významnej udalosti na ceste, minimálne ku kultúrnej slobode Slováka - vzniku vzdelávacej, jazykovednej a literárnej inštitúcie Matice Slovenskej. Táto, hoci neskôr bola na čas ešte maďarizačnou vládou zrušená, pretrvala ako symbol boja za slovenskú samostatnosť a jazykovú nezávislosť.
Pozadie ďalšieho pôsobenia Slováka v ďalších revolučných udalostiach už 20. storočia je kvôli politickým ťahom už viac-menej zahmlené. Isté je však, že v roku 1918 podpisom Versailleskej zmluvy získalo spolu s Českom v jednom štáte oficiálnu suverenitu, ktorá však pretrvala len do nástupu nacistického režimu v Nemecku, pričom ten bol zase odrazom významných zákulisných politických dejov v rámci celého sveta. Temný prízrak nacistického kolosu, ktorého pôvod historické a duchovné fakty odkrývajú ako ešte desivejší než sa zdal, pohltil z časti aj slovenský národ a tiež ho rozdelil na dva tábory - tí, ktorí sa s výhodnou zmenou, ale stratou skutočnej slobody uspokojili a tých, ktorí neprestávali vzdorovať a odporovať, aspoň v ústraní.
Vytrvalosť a neochota prispôsobiť sa tyranii však u Slováka opäť zvíťazili v roku 1944, kedy do poslednej kvapky krvi na mnohých miestach Slovenska bojovali partizáni proti neporovnateľne technicky aj organizačne vyspelejším nemeckým jednotkám, pričom sa nakoniec dočkali príchodu spojeneckých vojsk. Túžba po slobode aj za cenu utrpenia, krvi a boja o holú pozemskú existenciu opäť zvíťazila nad pasivitou, aj strachom z prehry. A hoci mašinéria komunistickej diktatúry nás na pár desaťročí opäť pripravila o kontrolu nad vlastným národnostným osudom aj slobodu slova, udalosti Pražskej jari naznačili, kam sa opäť budeme ako Slováci uberať. Definitívne ich potvrdil revolučný november roku 1989.
Nech boli tieto historické míľniky akokoľvek umelo vyvolané západnými politickými vplyvmi, bez ktorých by nič z toho v krajine v područí totalitného giganta, žiadna udalosť podobne revolučného charakteru nemohla prebehnúť, opäť sa ukázala túžba ľudí po slobodnom jednaní samých za seba a neobmedzenom živote v náručí štedrej prírody srdca Európy. Zároveň však vyvstala neschopnosť prevziať zodpovednosť za vládu a organizáciu, ktorá nás tiež odjakživa prenasledovala ako všeobecne vyskytujúci sa atribút v rámci príslušníkov jedného národnostného celku. Tak sa k moci pomaly a potichu dostala k slovu skrytá moc bankových a korporačných gigantov Západu, ktorí skrz ekonomiku, politiku, médiá a zábavný priemysel kontrolujú nielen našu materiálnu závislosť na zdrojoch, ale aj duchovné potreby a postoje, čo úplne nahlodáva a ničí základné práva človeka rozhodovať v otázkach svojho života sám za seba.
Bez toho, aby som uvádzal rôzne fakty o skrytom totalitnom systéme korporácií, politiky a ekonomiky spojenom so sférou verejného života, si všetci iste uvedomíte, do akej situácie sa Slovák, nielen ako člen jedného národa, ale ako človek, dostal. Mnoho ľudí si však už aj tu u nás, v zaspatých dedinkách podtatranských, uvedomuje, že sa niečo deje a výsledkom boli protesty roku 2012, ktoré sa však vymkli spod kontroly a následne sa ukázali byť z časti zorganizované aj infiltrované tými istými politickými štruktúrami, proti ktorým bojovali. Udalosti ako brutálne potlačenie protestov pred budovou parlamentu 9. marca. Sme na pohraničí sfér konzumného a všetko pohlcujúceho organizovaného vplyvu veľmocí a divokej jednoduchosti ešte stále neskroteného a podľa západných meradiel nedostatočne „civilizovaného“ národa.
Isteže, nie všetky naše prirodzené, slovenské, rázovité vlastnosti sú vo fungujúcej, slobodnej a mierumilovnej spoločnosti želané, ale môžeme ďakovať za to, že ich máme, lebo aj ony sú dôvodom, prečo deštruktívny konzumný “life-style” ešte úplne neinfiltroval a nerozložil našu spoločnosť. Ocitli sme sa, nielen Slováci, ale celý svet, na prahu doby, kedy nás ľudská nenásytnosť, mocichtivosť a nenávisť môže zabiť, alebo nás technické výdobytky rýchlej a často aj kvôli tomu stratovej modernej spoločnosti, spolu s našim duchovným a morálnym uvedomením v najvyšší čas, posunú do novej éry skutočne svetlých zajtrajškov. Záleží však na každom jednom z nás, ako prehodnotí svoju osobnú duchovnú, morálnu a v neposlednom rade aj kultúrnu i národnú identitu a jej atribúty. Čo z toho, čo sme dostali duchom a rodom ako dedičstvo, vlastne využijeme?
V krátkom prehľade histórie sme si ukázali, že Slováci boli priam odborníkmi na udalosti prevratov a revolúcií, kedy sa búrili voči neprávosti, útlaku a chamtivosti mocnejších impérií nepriateľov. Vždy keď sa odporu skutočne, spolu patrične, ideovo aj v hmotných štruktúrach organizovane postavili, nezlyhali a svojou snahou si aj za cenu rôznych strát, či dôb neistoty a čakania, svoje práva na slobodný život vydobyli. Čo si z tohto odkazu dejín našich predkov, duchovných, i rodových, podľa individuality každého z nás, vezmeme? Ako sa postavíme už nezvládateľnému útlaku obchodných spoločností, bánk, západných firiem a celej infraštruktúry plnej finančných žralokov a chladnokrvných exekučných zabijakov? Čo urobíme v udalostiach svojho denného života, ako ho začneme odpútavať od zhubných štruktúr konzumu, začneme spoločne organizovať a robiť tvorivé udalosti, či inštitúcie pre zabezpečenie nádeje dôstojného života v zajtrajškoch, to si zodpovieme každý sám. Mnoho ľudí sa už v tomto smere prebudilo a vzniká mnoho v duchovnej, či materiálnej sfére pracujúcich zoskupení…
Slovenská identita v kontexte genetiky a histórie
Na svoju HISTÓRIU môžu byť hrdí MONGOLI, ČÍŇANIA, JAPONCI, KHMÉRI, ANGLIČANIA, IRÁNCI, IRAČANIA, FRANCÚZI a namä ŽIDIA a GRÉCI!!!!! Slováci sú starý európsky národ. My Slováci sme tu už viac ako 1100 rokov. Máme vlastnú reč, vlastnú krajinu, vlastnú identitu. Je to dokázané i geneticky. Mali sme i máme bohatú históriu, máme kráľa Svätopluka . . . oslavujeme významné výročie 200 rokov od narodenia nášho národného velikána, Ľudovíta Štúra. Katolícky Rím vedel o stáročnom utláčaní Slovenského národa a politicky ho vždy podržal, podporil. Vďaka Rímu, že sme prežili pod hrubým národnostným útlakom. A treba i priznať, mnohí o našej histórii pravdu nepoznáme. Je to z jednoduchého dôvodu . . . našu, slovenskú históriu, nám VŽDY písal niekto iný, cudzí. V poslednom období sa to lepší, i vďaka takým historikom, velikánom, ako je i Matúš Kučera, či nebohý pán Drahoslav Machala.
Odkazy na genetiku naznačujú, že takmer 85 % slovenskej populácie má korene siahajúce do mladšieho paleolitu, zatiaľ čo približne 10 % populácie má neolitický pôvod (pred 10 000 rokmi). Priami slovanskí predkovia Slovákov, podľa v súčasnosti prevládajúceho názoru, prišli na územie Slovenska v rámci sťahovania národov okolo roku 500 (každopádne až po roku 471), a to asi v dvoch vlnách, jednak zo severu a jednak z juhu. Tento názor sa presadil na prelome 19. a 20. storočia a podporuje ho skutočnosť, že v období od 400 pred Kr. do roku 500 po Kr. archeológovia nedokážu na Slovensku jednoznačne identifikovať žiadnu archeologickú kultúru ako slovanskú. Naopak, väčšinou možno jednoznačne hovoriť o keltských, rímskych či germánskych nálezoch. Napriek tomu ostávajú okolnosti slovanských populačných pohybov v strednej Európe okolo roku 500 do značnej miery sporné. Menšina autorov sa domnieva, že na území dnešného Slovenska (alebo jeho častí) žili Slovania už dávno predtým. V minulosti to tvrdil napríklad Nestor, koncom 20. storočia ruský jazykovedec Trubačov (pravlasť Slovanov v Karpatskej kotline). Otázka príchodu predkov Slovákov je inak úzko spätá s otázkou pravlasti/etnogenézy Slovanov ako takých, kde dnes existuje veľmi veľa ďalších teórií. Prvé nesporné doklady o Slovanoch v tejto oblasti pochádzajú zo začiatku 6. storočia.
Či už obyvatelia Nitrianskeho kniežatstva v čase Veľkej Moravy mali zvláštny názov, je sporné, pretože doklady v prospech aj neprospech tohto tvrdenia chýbajú. Cudzinci Slovanov tejto oblasti v čase Veľkej Moravy každopádne označovali ako Словъне alebo „Moravania“ alebo „moravské ľudy“. Uvedený názov Словѣне má v modernom vedeckom prepise do latinky podobu Slověne a v súčasných textoch sa uvádza v podobe Sloveni, Slovieni, Slověni, Sloväni alebo Slovania (nie nevyhnutne Slovania v dnešnom význame), keďže presná dobová výslovnosť ѣ (v prepise: ě) sčasti nie je istá.
Z neskoršieho obdobia stredoveku je doložené systematické označovanie Slovákov v latinských a iných textoch ako Sclavi (t. j. Slovania), na rozdiel od iných kmeňov. Podľa slovenských jazykovedcov sa jazykové odčleňovanie „slovenských“ nárečí od ostatných slovanských nárečí začalo už v 6. storočí, v 8. storočí nastala druhá fáza jazykovej genézy a v 10. storočí sa sformovali samostatné slovanské jazyky. Z týchto skutočností rôzni autori robia rôzne závery, napríklad aj záver, že sa slovo „Slověne“ už vtedy vzťahovalo na Slovákov. Po rozpade Veľkomoravskej ríše (zač. 10. storočia) prispela izolácia Slovákov, ktorí sa postupne stávali súčasťou Uhorska od (dnešných) Moravanov, ktorí sa postupne stávali súčasťou Česka, k vytvoreniu špecifickej slovenskej národnosti či slovenského národa. Z vrcholného stredoveku máme latinské písomné doklady o tom, že Slováci sami seba označovali „Slovienin“. Latinské pramene ich označujú ako „S(c)lavus“ a pod., a to na rozdiel od „Čech“, „Poliak“, atď. Slovo Slovák je po prvýkrát písomne doložené v Poľsku v roku 1291 ako súčasť osobného mena krakovského mešťana Matúša Slováka. Známe je Žilinské Privilegium pro Slavis kráľa Ľudovíta Veľkého z roku 1381 garantujúce paritné zastúpenie Nemcov a Slovákov v mestskej rade. Od 13. storočia slovenskí mešťania dokázateľne používali v písomnej komunikácii slovenčinu, od 15. storočia, dôsledkom husitských „spanilých jázd“, teda nájazdov na mestá západného Slovenska, ako aj pobytom bratríkov pod kapitanátom Jána Jiskru z Brandýsa sa na Slovensku rozširuje spisovná čeština. Množia sa listiny písané jednak česky, v mestách ale už pozmeneným jazykom - slovakizovanou češtinou.
Slovenská kultúra a jej prejavy
Slovenská kultúra je produktom dlhej a zložitej histórie, formovanej mnohými vplyvmi. Je založená na pilieroch, ktoré tvoria základ každej národnej kultúry. Sem patrí jazyk, tradície, zvyky, folklór a umenie.
Slovenský jazyk, ako jeden z najstarších slovanských jazykov, prešiel dlhým vývojom. Jeho kodifikácia v 19. storočí bola kľúčovým momentom pre formovanie slovenskej národnej identity. Slovo Slovák je doložené v slovenských textoch od prvej polovice 15. storočia, ale existujú aj staršie formy ako Slovien, Sloväni, Slovienini či Slovjaci.
Celé dejiny starovekej Indie | Dokumentárny film
Slováci sú známi svojou pohostinnosťou, skromnosťou, aj keď niekedy až príliš. Láska k prírode a horám je hlboko zakorenená v ich mentalite. Zároveň sa však radi posťažujú, čo je u nich často forma spoločenskej interakcie. Silný vzťah k rodine je ďalšou typickou črtou.
Aj keď sa na Slovensku nachádza mnoho kontrastov, od majestátnych hôr po historické mestá, od starobylých tradícií po moderné výzvy, jedno je isté: Slováci si napriek všetkým peripetiám dejín zachovali svoju jedinečnú identitu, jazyk a kultúru. Byť Slovákom znamená niesť v sebe odkaz minulosti, žiť v prítomnosti a s nádejou hľadieť do budúcnosti, pričom si vážiť to, čo nám príroda a história dali.