Prípad kňaza Andreasa Aranga z Phoenixu, ktorý sa vzdal funkcie farára kvôli nesprávnemu použitiu zámena „my“ namiesto „ja“ pri vysluhovaní krstu, vyvolal búrlivé diskusie nielen v katolíckej komunite, ale aj v širšej verejnosti. Tento zdánlivo drobný lingvistický omyl poukázal na hlbšie otázky týkajúce sa platnosti sviatostí, dôležitosti slov a ich vplyvu na našu realitu, ako aj na proces prípravy na prijatie viery v dnešnej spoločnosti.
Sémantika, metafyzika a platnosť sviatostí
Prípad otca Aranga je paradoxný v tom, že poukázal na moc slova, najmä zámena, ktoré môže mať zásadný vplyv na platnosť náboženského obradu. Zatiaľ čo pre mnohých nekatolíkov, a dokonca aj pre niektorých praktizujúcich katolíkov, môže byť táto situácia ťažko pochopiteľná, pre teológov je kľúčová. Použitie osobného zámena „ja“ pri krste nie je len formálnou požiadavkou, ale symbolizuje, že sviatosť udeľuje samotný Kristus, nie farské spoločenstvo či iná entita. „My“ by naznačovalo kolektívny akt, čo by v tomto kontexte mohlo viesť k neplatnosti krstu.
Ako naznačujú titulky médií, jedno slovo môže spôsobiť, že všetky krsty, ktoré kňaz vykonal, sú neplatné. Toto nie je len o sémantike, ale o metafyzickej realite sviatosti. Vyslovenie alebo napísanie jedného nesprávneho slova môže znamenať vážny rozchod so subjektívnou a niekedy aj objektívnou realitou ľudí. Keď niekto odmieta používať preferované zámená inej osoby, v podstate odmieta platnosť jej tvrdení o pohlaví a identite. V dnešnom svete, kde sa hranice medzi objektívnou a subjektívnou realitou stierajú, je táto otázka ešte naliehavejšia. Ak má každý právo na svoju vlastnú subjektívnu realitu a spoločná objektívna realita môže byť znehodnotená zámernou zmenou významu slov, nerozdelí to všetkých jednotlivcov na ich vlastné ostrovy, ktorých hranice si sami určia? Slová nestratia svoju silu, keď prestanú odrážať objektívnu realitu. Ich sila sa skôr presmeruje od budovania vzťahov a vytvárania spoločenstiev k opačným činnostiam.
V kontexte otca Aranga, použitie „my“ namiesto „ja“ pri krste ničí metafyzickú realitu tejto sviatosti. Jeho krst nie je skutočný, je nanajvýš symbolický. Prekvapujúce a povzbudzujúce na rezignácii otca Aranga je jeho rozumnosť. Moderní teológovia často hovorili generáciám katolíkov, že sviatosti nie sú reálne, že články viery sú v konečnom dôsledku subjektívne a že ich identita ako katolíkov nič neznamená. Ak sú však katolícki predstavitelia ochotní konečne stanoviť hranice v používaní slov, čoho je otec Arango príkladom, znamená to, že sú ochotní obnoviť realitu viery. V krátkodobom horizonte to bude znamenať vyhlásenie mnohých katolíkov za neplatne pokrstených, narušenie blaženej nevedomosti mnohých z nich a znášanie posmeškov zo strany sekulárnych progresívnych médií.
Príprava na krst v slovenských podmienkach: Od intelektu k životu viery
Správy o rekordnom počte pokrstených dospelých vo Francúzsku či Belgicku môžu slovenského čitateľa viesť k otázkam, ako vyzerá príprava na krst mladých a dospelých v našich podmienkach. Na Slovensku nebadať takýto boom krstov, čo je čiastočne spôsobené odlišným východiskom - u nás prevažuje formálne či kultúrne kresťanstvo a novorodenci sa stále krstia vo vysokej miere. Napriek tomu sa každoročne nájdu dospelí alebo tínedžeri, ktorí v slovenských farnostiach prijmú krst, predovšetkým na Veľkú noc.
Štatistiky Konferencie biskupov Slovenska od roku 2017 pracujú s kategóriou „počet krstov nad 7 rokov“, ktorá sa pohybuje na úrovni 1 500 až 1 600 krstov ročne. Po odmyslení detí krstených pred prvým svätým prijímaním a birmovkou, počet krstov ľudí nad 18 rokov sa odhaduje na niekoľko stoviek ročne. Celkovo sa v Katolíckej cirkvi na Slovensku za rok pokrstí 35- až 40-tisíc osôb všetkých vekových kategórií.
V cirkvi na Slovensku fungujú zabehnuté skupiny kňazov aj laikov, ktoré sa dlhodobo venujú príprave dospelých na krst a ďalšie sviatosti. Saleziánsky kňaz Pavol Seman a manželia Mária a Juraj Krošlákovci z bratislavského saleziánskeho strediska na Miletičovej ulici sa podieľajú na príprave v Bratislave. Príprava na krst je v ich prípade dvojročná, pričom paralelne fungujú dve skupinky.
Don Pavol Seman začal s prípravou katechumenov v roku 1993. Jeho skúsenosť za viac ako dvadsaťpäť rokov ukazuje, že nestačí iba intelektuálne nasýtenie. Predovšetkým sa človek musí naučiť žiť vieru v praktickom živote - pravidelne sa modliť, navštevovať svätú omšu, usporiadať si partnerský vzťah prípravou k manželstvu. Spolu pripravil na krst 55 osôb.
Manželia Krošlákovci potvrdzujú, že viac než vedomosti je dôležité, či nastáva v živote katechumena zmena. Ich príprava nie je len suchá katechéza, ale zdieľanie vzájomného života, svedectvo a sledovanie vývoja ich života. Na prvom stretnutí sa pýtajú, prečo prišli a čo hľadajú, pričom zdôrazňujú slobodu ako základný predpoklad.
Dôvody na krst: Od rodiny po osobnú krízu
Dnes o krst prejavujú záujem predovšetkým mladí dospelí, vyzretejší ľudia po tridsiatke či štyridsiatke, hoci sa nájdu aj starší. Oproti 90. rokom je to jasná zmena trendu, vtedy dominovali v prípravách na krst ľudia v tínedžerskom veku. Don Pavol Seman si pamätá aj regionálne rozdiely, keď pôsobil v Michalovciach a Humennom, kde bol záujem o krst dospelých takmer nulový, čo možno vysvetliť aj bežným krstením novorodencov.
Silný a častý impulz, ktorý vedie ľudí k rozhodnutiu dať sa pokrstiť, je podľa skúseností dona Semana vzťah s manželským partnerom, ktorý je veriaci. „Chcú zdieľať ten istý osud, to isté prežívanie viery,“ približuje. Tento dôvod sa objavuje počas manželstva, ako aj pred ním. Netýka sa len krstu, ale aj ďalších sviatostí.
Okrem rodinných dôvodov môžu byť impulzom aj životné krízy alebo vážne zdravotné problémy. Niektorí hovorili, že vyskúšali množstvo vecí, ktoré by ich mali napĺňať, mali aj finančné zázemie, a napriek tomu sa necítili šťastne alebo naplnení. Spomínajú si na ľudí, ktorí pocítili, že sa ich dotkol Boh, a na základe toho začali najprv chodiť na bohoslužby, hoci bez sviatostí, a potom sa modlili pred sochou Panny Márie pred kostolom.
Don Pavol Seman poukazuje aj na to, že niekedy popud ku krstu môže prísť z lásky k druhému. Jedna babička umierala a vyjadrila sa, že by sa veľmi potešila, keby vnučka mala sviatosti. „Spočiatku to mohla byť ochota byť verná babke, ktorá je už na druhom brehu života, a ako taký dôvod na krst to, samozrejme, nestačí, ale môže to byť prvý popud, začiatok,“ hovorí.
Proces prípravy na krst: Od rituálov k osobnému rastu
Proces prípravy na krst u saleziánov na Miletičovej ulici v Bratislave je systematický a bohatý na symbolické rituály. Kurz sa vyhlási na konci augusta a vyvrcholí o rok a pol na Veľkú noc. Tí, ktorí už sú pokrstení, ale majú záujem o ďalšie sviatosti (sväté prijímanie, birmovku), pristúpia k sviatostiam skôr.
V prvú alebo druhú adventnú nedeľu nasleduje tzv. vyvolenie - predstavenie katechumenov pred cirkvou v kostole na svätej omši. Na začiatku pôstu sa koná tzv. vyvolenie mena, opäť verejne. Väčšinou si vyberú pri krste nové meno, najmä ak ich občianske meno nezodpovedá známemu svätcovi či svätici.
Tretia, štvrtá a piata pôstna nedeľa sú tzv. katechumenálne nedele, počas ktorých sa vykonajú tzv. skrutíniá. Kňaz kladie katechumenom krátke otázky, napríklad či sa zriekajú zlého ducha, a zároveň sú pomazaní olejom katechumenov, čo je symbol duchovného boja proti pokušeniam.
Čo je sviatosť krstu?
Na začiatku Veľkého týždňa pri večernej svätej omši dôjde k odovzdaniu symbolov Otče náš a Verím v Boha. Kňaz odovzdá katechumenom zvitok s modlitbami. Potom na Bielu sobotu ráno, keď otvoria kostol a modlia sa ranné chvály, nastáva obrad vrátenia symbolov a obrad Effeta - „otvor sa“. Kňaz katechumenom povie, aby vrátili symbol viery s tým, že ho teraz vyznajú pred cirkvou. Pomodlia sa Otče náš a Verím v Boha. Hoci sa pred prijatím krstu nespovedá, lebo krst zmýva všetky hriechy, na Miletičovej majú zvyk, že katechumeni si napíšu svoje hriechy a vložia ich do obálky. Počas obradu požehnania ohňa na Veľkonočnú vigíliu, vonku, vhodia tieto hriechy symbolicky do ohňa.
Stretnutia katechumenov, ktoré sa konajú v stredu večer, začínajú spoločným vyznaním viery (Nicejsko-carihradským). Nasleduje „kolečko“, kde každý povie, čo zažil za posledný týždeň, kde bol na svätej omši, či sa mu to podarilo alebo nie. „Nekontrolujeme to, nezapisujeme trestné body. Je úplne pochopiteľné, že keď doteraz toto nepraktizovali, tak je to pre nich niečo nové a vyžaduje si to čas,“ vraví skúsený kňaz.
Vplyv technológií a sociálnych sietí na nových kresťanov
Vplyv technológií a sociálnych sietí na nových kresťanov je nepopierateľný. Mária Krošláková poznamenáva, že katechumeni si často vyhľadávajú na internete svedectvá a povzbudenia. „Zaujímajú ich príbehy ľudí, ktorí si prechádzajú alebo prešli tým, čím oni. Netreba zabudnúť, že často nemajú doma z hľadiska viery absolútne žiadne zázemie. Dokonca väčšinou sa stretávajú s reakciami: Čo blázniš?“ približuje.
Na druhej strane, proces prípravy na krst je aj cestou, ako sa vyhnúť extrémom. Mária Krošláková pripomína zásadu „strednej cesty“. „Nemôžeš byť za extrém, stred ťa najlepšie drží,“ hovorí. Podľa nej sú oblasti, v ktorých niekedy treba konvertitov krotiť, ako napríklad pri príprave na spoveď či vyhodnocovaní toho, kedy ešte ísť na sväté prijímanie a kedy už nie.
Všetci sme katechumenmi. Záverečnú fázu prípravy na krst vidia aj ostatní veriaci vďaka obradom počas troch pôstnych nedieľ. Don Seman prízvukuje, že v Pôstnom období sa celá cirkev stáva katechumenkou. „Spolu s našimi skutočnými katechumenmi sa zriekame zlého ducha. Prijímame evanjelium ako hlavnú normu svojho života. Zriekame sa hriechov, konáme pokánie, ideme na svätú spoveď a stretávame sa s Ježišom Kristom v Eucharistii,“ ozrejmuje salezián.
Podľa neho je rozmer pokánia dôležitý aj pre katechumenov, aby pochopili, že všetci sme hriešnici a cirkev, to nie sú budovy, bohatstvo ani ceremónie, ale cirkev sú ľudia, ktorí potrebujú robiť pokánie, lebo jediný svätý medzi nami je Ježiš Kristus. Takto sa potom dá preniesť aj cez rôzne škandály a prípady zlyhania v cirkvi.
Oslovený kňaz a manželský pár potvrdzujú, že prípravou na krst sa cesta viery len začína. Novopokrstení považujú za dosť dôležité zostať súčasťou nejakého spoločenstva. „Keďže to zažili počas prípravy, túžia sa začleniť,“ vysvetľuje Mária Krošláková a dodáva, že kto potrebuje pomoc, tomu sa snažia nájsť miesto v nejakom spoločenstve. Vo väčšine prípadov zostávajú s pokrsteným… Krst je cesta z ríše smrti do života; je brána do Cirkvi a začiatok trvalého spoločenstva s Bohom. Krst je základná sviatosť, brána, ktorá otvára prístup k ostatným sviatostiam. Zjednocuje nás s Ježišom Kristom, vťahuje nás do jeho vykupiteľskej smrti na kríži, a tak nás vyslobodzuje z moci hriechu, očisťuje od všetkých osobných hriechov a umožňuje nám spolu s ním vstať z mŕtvych k životu, ktorý sa nekončí.
Krst: Zmluva s Bohom a vstup do nového života
Pre kresťana katolíka sviatosť krstu znamená prijatie do Cirkvi, ktorá robí z človeka člena Kristovho Tajomného tela. Je to prvá zo siedmich sviatostí a v určitom zmysle aj najdôležitejšia, lebo bez nej nie je možné prijať ďalšie sviatosti. Hlavným rozdielom pri krste dospelého človeka je, že je to práve on, kto vyjadruje túžbu, aby bol pokrstený. V prípade dieťaťa sú to jeho rodičia, ktorí s ním prichádzajú. Dieťa je vždy krstené vo viere svojich rodičov.
Katechumen je človek, ktorý túži a je rozhodnutý prijať sviatosť krstu. Toto rozhodnutie by malo vyvierať z jeho vlastného vnútra. Mal by mať vieru, s ktorou prichádza, a mal by to byť ľudsky zrelý človek. Katechumenát je aj o rozlišovaní, aj o umení povedať „ešte nie“, ak chýba dostatočná ľudská alebo duchovná zrelosť.
Krst je viditeľný úkon, ktorý ustanovil Kristus, aby nám ním udeľoval neviditeľnú Božiu milosť. Je to zmluva s Bohom, človek musí povedať svoje slobodné „áno“. Klasická forma krstu prebieha tak, že ten, kto prijíma krst, sa tri razy ponorí do krstnej vody. Voda symbolizuje očistenie a nový život. Krst, ktorý sa udeľuje v „mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ vodou, je viac ako znakom obrátenia a pokánia. Je to nový život v Kristovi.
Krst môže prijať každý človek, ktorý ešte nie je pokrstený. Jediným predpokladom krstu je viera, ktorá sa pri krste musí verejne vyznať. Človek, ktorý chce prijať kresťanskú vieru, vstupuje na cestu učenia sa (katechumenát), na ktorej sa pripravuje prijať Boží dar v krste. Cirkev sa od svojho počiatku drží tradície krstiť malé deti. Má to jediný dôvod: skôr ako sa my rozhodneme pre Boha, Boh sa už dávno rozhodol pre nás. Krst je teda milosť, nezaslúžený dar Boha, ktorý sa nás bezvýhradne ujíma. Preto veriaci rodičia, ktorí si želajú pre svoje dieťa to najlepšie, žiadajú krst, v ktorom sa dieťa vyslobodzuje z vplyvu dedičného hriechu a z moci smrti. Krst detí predpokladá, že kresťanskí rodičia budú pokrstené dieťa uvádzať do viery a do kresťanského života.
Krst je taký dôležitý, že ho môže udeliť dokonca aj nepokrstený človek. Pre všetkých, ktorí prijali evanjelium a počuli, že Kristus je „cesta, pravda a život“, je krst jedinou cestou k Bohu a ku spáse. Zároveň však platí, že Ježiš Kristus zomrel za všetkých ľudí. Pri krste sa stávame údmi Kristovho tela, bratmi a sestrami nášho Spasiteľa a Božími deťmi. Sme oslobodení od hriechu, vytrhnutí z moci smrti a od tohto okamihu sme predurčení k životu v radosti vykúpených. Byť pokrstený znamená ponoriť svoj osobný životný príbeh do prúdu Božej lásky. „Náš život,“ hovorí pápež Benedikt XVI., „patrí Kristovi, teda už nie nám… On nás sprevádza, jeho láska nás prijíma a oslobodzuje od strachu. Menom, ktoré dostávame pri krste, nám Boh hovorí: „Po mene ťa zavolám, ty si môj.“ Pri krste sa človek nerozplýva v nejakom anonymnom božstve, ale ním sa práve potvrdzuje jeho jedinečnosť.