Územie dnešného Slovenska bolo obývané už od najstarších dôb, svedectvom čoho sú prvé archeologické nálezy siahajúce až do paleolitu. Toto dlhé obdobie charakterizované striedaním ľadových a medziľadových dôb prinieslo na naše územie rôzne paleolitické kultúry, od olduvanu až po świderien. Najstaršie doklady svedčia o prítomnosti človeka heidelberského. Postupný ústup ľadovca, ktorý sa kedysi často končil pri severných hraniciach Slovenska, umožnil rozvoj života a osídľovania.
Nástup poľnohospodárstva a rozkvet kultúr v dobe bronzovej a železnej
Neolit priniesol zásadnú zmenu v podobe vzniku roľníctva, čo zanechalo po sebe omnoho viac stôp. Doba bronzová bola na Slovensku svedkom mimoriadneho kultúrneho rozmachu, s výskytom množstva rôznych archeologických kultúr, ako napríklad unětická, maďarovská, otomanská, či rôzne mohylové a popolnicové kultúry vrátane lužickej. Príchod železnej doby, pravdepodobne z oblasti Anatólie alebo Talianska, priniesol nové technológie. V halštatskej dobe sa vďaka priaznivým geologickým podmienkam rozvinula ťažba železa, olova, zlata a soli. V tomto období sa tiež prvýkrát objavil hrnčiarsky kruh, spojený s vekerzugskou kultúrou.
Príchod Keltov a formovanie prvých opevnených osád
Prvou historicky známou etnickou skupinou na území Slovenska boli Kelti, ktorí prišli do Karpatskej kotliny z oblastí dnešného Nemecka, Francúzska a Álp. Po ich príchode, zrejme v súvislosti s expanziou Rímskej ríše, si podmanili pôvodné obyvateľstvo. V závere laténskej doby vytvorili Kelti niekoľko opevnených osád - oppíd. Niektoré z nich, ako napríklad Bratislavské oppidum, sú dodnes nepretržite osídlené. Väčšina Keltov však žila v menších osadách, svoje drevené domy si bežne zamykali železnými zámkami. Boli to zruční remeselníci, kováči, hrnčiari, minciari, ale aj poľnohospodári a obchodníci.
Dákovia a Rimania: Stret civilizácií na Dunaji
Koncom 2. storočia pred Kr. sa na Slovensku objavili aj Dákovia, pôvodne z oblastí dnešného Rumunska. Za vlády prvého dáckeho kráľa Burebistu bolo južné Slovensko, vrátane nížin, osídlené Dákmi a začlenené do Dáckeho kráľovstva, čím došlo k vytlačeniu časti Keltov. V roku 10 pred Kr. však Rimania porazili Dákov v Panónskej panve a posunuli hranice Rímskej ríše až na stredný Dunaj. Dácke obyvateľstvo postupne mizne zo Slovenska v priebehu 1. storočia.
Germánske kmene a rímsky vplyv
Likvidáciu väčšiny Keltov zavŕšili výboje Germánov zo severozápadu, ktorí sa na území Slovenska začali usídľovať na začiatku 1. storočia po Kr. Germánska civilizácia v tej dobe nebola na takej vyspelej úrovni ako keltská. Germáni sa venovali predovšetkým poľnohospodárstvu a chovu dobytka, boli však aj dobrými bojovníkmi. Na území juhozápadného Slovenska sa usídlili Markomani, na západnom Slovensku Kvádi, ktorých vplyv zasahoval z Čiech.
Germáni sa čoskoro po príchode dostali do stretu s rozpínajúcou sa Rímskou ríšou. V rokoch 12 až 9 pred Kr. a v 1. storočí po Kr. bolo územie Slovenska niekoľko rokov súčasťou Vanniovho kráľovstva. Vannius vládol približne 30 rokov, ale stal sa príliš mocným a s podporou Rimanov bol zosadený. Rímska ríša budovala pri Dunaji rozsiahly systém pohraničných pevností. Jednou z rímskych hraničných osád na Slovensku bola Gerulata v Rusovciach.
Markomanské vojny a rímsky nápis v Laugaríciu
Markomanské vojny, trvajúce niekoľko desiatok rokov, mali pre Germánov na území Slovenska neblahé následky. Boje sa odohrávali na územiach dnešného Talianska, Rakúska, Maďarska, Slovenska a Česka. Antickí autori opisujú neustále strety, rimské útoky na sever a germánske protiútoky na juh. Situáciu komplikovali prieniky iných národov, ktoré sa snažili prekročiť rímske hranice. V roku 170 po Kr. Germáni využili rímsku slabosť a viackrát zaútočili. Roku 172 viedol Marcus Aurelius proti nim trestnú výpravu. Jeho syn Commodus nasledoval s ďalšou výpravou a po porážke Germánov s nimi uzavrel prímerie.
Z tohto obdobia pochádza jedna z prvých písomných pamiatok na území Slovenska - rímsky nápis na hradnej skale v Trenčíne z prelomu rokov 178 a 179, ktorý spomína vtedajšiu osadu Laugarício. Rímske vojenské pevnosti boli postavené aj na dunajskom predmostí pri Iži a Komárne. Germáni sa v tomto období postupne romanizovali a ich šľachta často spolupracovala s Rimanmi.
Sťahovanie národov a príchod prvých Slovanov
Koncom 4. storočia sa Starý Rím nachádzal v hlbokom úpadku. Sťahovanie národov bolo posledným klincom do rakvy Rímskej ríše. Mnoho pôvodného obyvateľstva krajinu opustilo alebo podľahlo v bojoch novým národom. Územím Slovenska vtedy prechádzali mnohé kmene, ako Vizigóti, Ostrogóti či Longobardi a Gepidi, ktoré sa dali do pohybu v dôsledku útoku kočovných Hunov.
Jedným z kmeňov, ktorý sa v tomto období presúval na naše územie vo viacerých vlnách, boli aj Slovania. Prvé vlny prišli na naše územie v priebehu 5. a 6. storočia. Cestou sa Slovania stretávali so zvyškami pôvodného germánskeho a keltského obyvateľstva. Noví prisťahovalci sa často usadili medzi pôvodným obyvateľstvom, čo vysvetľuje aj prijatie niektorých germánskych geografických názvov. V tom čase Slovania kolonizovali len asi 10% územia, zvyšok bol stále divokou, nedotknutou krajinou. Poznali jačmeň, proso, pšenicu, mak a ľan. Živili sa poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Boli tiež zručnými remeselníkmi, najmä šperkárskymi a hrnčiarskymi.
Prvé písomné zmienky o Slovanoch a avarský vplyv
Nedostatok písomných prameňov o Slovanoch v tomto období súvisí aj s tým, že sa spočiatku nezúčastňovali žiadnych rozsiahlych bojov. Prvé neucelené písomné zmienky o Slovanoch na území Slovenska pochádzajú od Prokopia, poradcu byzantského vojvodcu Belisaria. Títo Slovania podľa jeho zápiskov pomáhali Longobardovi Ildigesovi v boji o nástupníctvo na trón. Pod jeho vedením Slovania vytvorili 6-tisícové vojsko, ktoré bojovalo proti Gótov a Rimanom. Prokopios tiež opisuje, ako iné slovanské vojsko o sile 3000 mužov prekročilo Dunaj a vtrhlo do Ilýrie a Trácie, kde rozdrvili početne silnejšie cisárske oddiely.
V polovici 6. storočia vtrhli do Podunajskej nížiny avarské kmene, ktorých vplyv zasiahol aj územie južného Slovenska. Kultúrny vplyv Avarov siahal podstatne ďalej. V 6. storočí sa Slovania dostali do područia kočovných kmeňov Avarov. Ich krutovláda však medzi Slovanmi vyvolávala povstania.
Samova ríša: Prvý pokus o spoločný slovanský štát
Jedným z povstaní, do ktorého sa podľa Fredegarovej kroniky zapojil aj franský kupec Samo, bola vzbura proti Avarom. Samo, vďaka svojej statočnosti a vojenským kvalitám, bol nakoniec zvolený za kráľa kmeňového zväzku - Samovej ríše (623 - 658). Samova ríša sa však onedlho dostala do sporu s Franskou ríšou kvôli útokom na kupcov. Keď si franský kráľ Dagobert I. chcel podrobiť Samovu ríšu, vypukla vojna. Frankovia spolu s Longobardmi napadli Slovanov a plienili ich územie. V roku 631 bol však Dagobert porazený v bitke pri Vogastisburgu a Samova ríša si udržala samostatnosť. Po Samovej smrti v roku 658 sa kmeňový zväz Slovanov opäť rozpadol. Avari boli definitívne porazení až Karolom Veľkým na prelome 8. a 9. storočia.
Vznik Veľkej Moravy a misia Cyrila a Metoda
Od 8. storočia sa začali slovanské kmene opäť zjednocovať. V prvej polovici 9. storočia vznikli dva nové útvary: Moravské kniežatstvo na čele s Mojmírom I. a Nitrianske kniežatstvo na čele s Pribinom. Roku 833 Mojmír I. vyhnal Pribinu z Nitrianskeho kniežatstva a obe kniežatstvá spojil, čím vlastne vznikla Veľká Morava. Vyhnaný Pribina sa usadil pri Blatenskom jazere, kde postavil hradisko Blatnohrad.
Rastúci vplyv Veľkomoravskej ríše vyvolával odpor Východofranskej ríše. Roku 846 vpadol na Veľkú Moravu Ľudovít Nemec a po smrti Mojmíra I. násilím dosadil za vládcu jeho synovca Rastislava. Rastislav sa však odmietol podriadiť Franskej ríši, snažil sa o cirkevnú samostatnosť, vykázal bavorských kňazov a podporoval Ľudovítových nepriateľov. V snahe zbaviť sa východofranského vplyvu sa Rastislav v roku 861 obrátil na pápeža Mikuláša I. s prosbou o pomoc, no neuspel. S rovnakou prosbou sa obrátil na byzantského cisára Michala III., ktorý mu vyhovel. V roku 863 prišla na Veľkú Moravu byzantská misia na čele so sv. Konštantínom a Metodom. Priniesli na Veľkú Moravu staroslovienčinu a slovanské písmo - hlaholiku.
Svätopluk a rozpad Veľkej Moravy
Roku 870 bol Rastislav, bojujúci s východofranskými vojskami, zradený svojím synovcom Svätoplukom, vydaný Frankom a oslepený. Sám Svätopluk bol však Frankami uväznený. V roku 871 vypuklo na Veľkej Morave povstanie vedené kňazom Slavomírom. Svätopluk sa vtedy svojim väzniteľom ponúkol, že povstanie potlačí. Po dohode so Slavomírom však prešiel na jeho stranu a spoločne porazili Frankov. Následne sa stal neobmedzeným vládcom Veľkej Moravy. Roku 874 uzavrel Svätopluk s Ľudovítom Nemcom mier vo Forchheime.
Po jeho smrti v roku 894 nastúpil na trón jeho syn Mojmír II., ktorý musel čeliť tlakom zvonka (útoky Frankov a kočovných Maďarov) a zvnútra (spor s druhým Svätoplukovým synom o trón). V momente, keď sa bratia nedokázali dohodnúť na vláde, nebezpečne sa k nim približovali maďarské kmene. Aby sa ochránili, rozhodli sa podriadiť Frankom a platiť im poplatok. Veľká Morava to však nevydržala a v roku 907 po bitke s Maďarmi zanikla. Naplnili sa tak slová ich otca pred smrťou - bratia nezostali súdržní, a preto ríšu neudržali.
Začlenenie do Uhorského kráľovstva a mongolský vpád
Na konci 9. storočia sa maďarské kočovné kmene dostali do Európy a začali podnikať výpravy do okolitých krajín. Postupne prebrali starosloviensky spôsob života. Gejza z rodu Arpádovcov chcel vybudovať centrálne spravovaný štát. Jeho syn Štefan I. sa stal veľkokniežaťom a prevzal veľkomoravskú správu. Založil Ostrihomské arcibiskupstvo a v roku 1000 sa stal prvým uhorským kráľom. Rozčlenil Uhorsko na 45 územnoorganizačných žúp, v ktorých čele stál kráľom vymenovaný župan. Na naše územie chcel získať aj poľský kráľ Boleslav Chrabrý. Po dohode však územie zostalo v Štefanových rukách. Tak sa v roku 1018 uzavrel proces začleňovania územia Slovenska do Uhorska.
Roku 1241 vtrhli do Uhorska poľské kmene pod velením Batuchána. Po ich odchode v roku 1242 ostali niektoré časti Slovenska kompletne vyľudnené a nastal hladomor. Aby sa zaplnili vyľudnené oblasti, uhorský kráľ Belo IV. začal pozývať na Slovensko nemeckých kolonistov, ktorí priniesli nemecké právo a začali zakladať nové mestá. Mnohé lokality taktiež získali mestské výsady, napríklad Zvolen, Nitra, Banská Bystrica či Krupina. Kráľ, motivovaný mongolskou inváziou, dal tiež na Slovensku postaviť kamenné hrady.
Vzostup šľachty a Anjouovci
Kráľovská moc po mongolskej invázii bola v kríze, kráľ mal pod svojou priamou správou len časť územia. Už za posledných Arpádovcov sa moc v krajine dostávala do rúk veľmožov. Najmocnejší z nich, Matej Čák Trenčiansky, držal po vymretí arpádovského rodu až do svojej smrti v roku 1321 vo svojej moci väčšinu slovenského územia.
Po smrti Ondreja III. v roku 1301 vymrel rod Arpádovcov. Začala sa bitka o trón, počas ktorej veľmoži medzi sebou súperili. Na čelo bol napokon zvolený Karol Róbert z rodu Anjouovcov. Kráľ pridelil veľkú časť územia Matúšovi Čákovi Trenčianskemu. Svoju moc však zneužíval, a tak ho kráľ zbavil právomocí. Za vlády Karola Róberta zaznamenal uhorský štát najväčší rozmach.
Matej Korvín a prvá univerzita
V ďalších rokoch vládli na území mnohé rody. V roku 1458 bol zvolený Matej Huňady (Korvín), ktorý bol najbohatším mužom v Uhorsku. V Bratislave založil v roku 1465 univerzitu s názvom Academia Istropolitana - prvú univerzitu na území Slovenska.
Na trón následne nastúpili Jagelovci prostredníctvom Vladislava II. Jagelovského, zvolení uhorskou šľachtou. Vladislav II. musel čeliť povstaniu Juraja Dóžu, kvôli ktorému bola vyhlásená križiacka výprava proti Osmanskej ríši. Následne nastúpil jeho syn Ľudovít II., ktorému zanechal obrovský dlh a v rokoch 1525 čelil expanzii Osmanskej ríše.
Habsburgovci a formovanie moderného Uhorska
Bratislava sa korunováciou Ferdinanda I. Habsburského, ktorý stál na začiatku dynastie Habsburgovcov, stala korunovačným mestom Uhorského kráľovstva. V roku 1740 nastúpila na trón Mária Terézia, ktorá zreformovala armádu a zakladala manufaktúry. V roku 1767 vydala tereziánsky urbár, medzi ktorého hlavné ciele patrilo uzákonenie spisovnej slovenčiny.
V tomto období pretrvávalo zriadenie Rakúsko-Uhorska, ktoré vzniklo ako únia dvoch štátnych celkov v roku 1867 a trvalo do roku 1918. Predstavovalo takzvanú dualistickú monarchiu maďarskej šľachty a nemecko-rakúskej buržoázie, ktorá mala spoločného panovníka, armádu a financie. Slovenský jazyk a kultúra boli násilne potláčané.
Slovenský národný obrodenie a kodifikácia slovenčiny
Česi a Slováci boli spojencami v boji proti útlaku, z Prahy tajne pašovali knihy a vzdelávali sa. Čo sa týka slovenského národa v 18. storočí, veľkým prínosom pri jeho obrode bol Anton Bernolák (1762 - 1813) z obce Slanica. Bol sčítaný a vzdelaný kňaz, ovládal všetky jazyky, ktoré sa v tom čase používali v Nových Zámkoch, kde pôsobil. Viedol kancelársku a tajomnícku prácu arcibiskupskej kancelárie v Trnave, bol cenzorom kníh a notárom ústrednej cirkevnej stolice. Vo Viedni sa v ňom upevnilo slovenské povedomie a uvedomoval si, že predpokladom literatúry je ustálená spisovná slovenčina. Jeho najvýznamnejším dielom bola Grammatica Slavica. Antonovi Bernolákovi vďačíme za prvú kodifikovanú slovenčinu.
Bez Ľudovíta Štúra (1815 - 1856) by udalosti z histórie Slovenska neboli úplné. Je dobre známe, že uzákonil spisovnú slovenčinu. K Bernolákovmu „píš, ako počuješ“ pridal ďalšie „zlepšováky“. Bol politikom, filozofom, historikom a spisovateľom - a to je len zlomok z jeho činností. Pôsobil ako vedúca osobnosť slovenského národného obrodenia.
Prvá svetová vojna a vznik Československa
Neoddeliteľnou súčasťou histórie je prvá svetová vojna. Hneď v prvých fázach vojny mali početné zastúpenie Slováci. Svojim počtom tvorili na začiatku vojny približne 4 % celej rakúsko-uhorskej armády. Z územia dnešného Slovenska bolo do rakúsko-uhorskej armády v priebehu prvej svetovej vojny zmobilizovaných približne 400-tisíc vojakov. Počet strát na životoch presiahol 69-tisíc a vyše 61-tisíc bolo trvale zmrzačených.
Na formovaní česko-slovenského zahraničného odboja v čase prvej svetovej vojny mal zásluhu Milan Rastislav Štefánik (1880 - 1919). Spolu s Tomášom Garriguom Masarykom a Edvardom Benešom bol kľúčovou postavou pri založení Česko-Slovenska. V roku 1918 vyhlásili deklaráciu o spojení slovenského národa s českým národom do jedného celku - Česko-slovenskej republiky.
Druhá svetová vojna a Slovenské národné povstanie
Druhá svetová vojna sa začala 1. septembra 1939 útokom nacistického Nemecka na Poľsko. Počas druhej svetovej vojny - 29. augusta 1944 - sa slovenský domáci odboj postavil proti nemeckým vojenským okupantom. Prípravy inicioval Edvard Beneš. Partizánske hnutie ako pomocná sila popri armáde spontánne vznikalo v horských oblastiach.
Slovenské národné povstanie bolo o národnej hrdosti. Nemožno opomenúť Rudolfa Viesta ako divízneho generála a veliteľa povstaleckej armády a Imricha Karvaša, ktorý bol prvým guvernérom Slovenskej národnej banky. Svojou odvahou a bojom proti nacistom zachránili nielen krajinu pred potupou, ale aj jej budúcnosť. Slovenské národné povstanie nás zaradilo medzi krajiny, ktoré vojnu vyhrali.
Povojnové Československo a Nežná revolúcia
Po druhej svetovej vojne bolo Česko-Slovensko znovu obnovené. Rozhodujúcu moc v ňom postupne získala komunistická strana. Až tzv. Nežná revolúcia v novembri 1989 priniesla zvrhnutie komunistickej diktatúry. Demokratická spoločnosť priniesla viacero problémov, ktoré mali za následok rozpad spoločného štátu Čechov a Slovákov a vznik samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993.
Od mája 2004 je Slovensko členom Európskej únie.