Súčasná knižná produkcia vydavateľstva Slovart pokračuje v tradícii vydávania faktograficky bohato spracovaných publikácií, ktoré sa venujú životu na Slovensku v minulosti. Jednou z takýchto kníh je dielo významnej etnografky, historičky a muzeologičky Zory Mintalovej Zubercovej. Táto publikácia nás prevedie životom v rôznych regiónoch Slovenska a priblíži nám nielen to, na čo si my ako súčasníci ešte pamätáme, ale aj na to, na čo sme sa už našich starých rodičov nestihli opýtať.
Od nížin k mestám: Spoločenská štruktúra v 19. storočí
Na začiatku 19. storočia sa život obyvateľov Slovenska výrazne líšil v závislosti od ich sociálneho postavenia a miesta bydliska. Prostí obyvatelia južných, úrodných oblastí, známych ako Dolniaci, žili v obciach. Remeselníci, obchodníci a miestna inteligencia obývali skôr dediny a mestečká. V mestách sa koncentrovali vážení mešťania - majstri remeselníci, úspešní obchodníci, podnikatelia, šľachta, inteligencia, ale aj chudobnejšie vrstvy obyvateľstva.
Vidiek bol charakteristický prítomnosťou veľkolepých sídel aristokracie. Tieto panstvá často disponovali vstupnými alejami stromov a rozsiahlymi, vkusne upravenými francúzskymi alebo anglickými parkami. Šľachta si prestavovala staré kaštiele alebo stavala nové, podľa dobových architektonických trendov. Počas zimných mesiacov sa bohaté panstvo presúvalo zo svojich vidieckych sídiel do mestských palácov a honosných domov. Príslušníci nižšej šľachty však takéto možnosti nemali a na vidieku zvyčajne obývali staré rodinné kúrie, ktoré sa nachádzali v rámci ich záhrad.
Život v dedinách a mestečkách: Architektúra a usporiadanie
V úrodných nížinách Podunajskej, Juhoslovenskej a Východoslovenskej oblasti neexistovali výrazné prírodné prekážky, ktoré by obmedzovali rozvoj extravilánu obcí či vzájomné usporiadanie usadlostí v rámci obecného katastra. Oblasti ako horný Gemer či Podpoľanie boli výnimkou, kde sa nachádzali kopcovité terény. Hoci obce mali pôvodne normový, niektoré aj nepravidelný pôdorys, postupom času prevládali obce s pravidelnou zástavbou, čo umožňoval rovinatý terén.
Dediny sa často rozprestierali popri širokých hradských cestách a formovali ulicovky. Prevládali radové dediny, buď cestné alebo potočné, ktoré na nížine nepôsobili stiesnene. V polovici 19. storočia boli domy postavené po oboch stranách cesty alebo potoka. V iných obciach stáli domy v dostatočnej vzdialenosti okolo centrálneho verejného priestranstva - návsi. Návsi mohli mať rôzne tvary - štvoruholníkové, trojuholníkové, oválne alebo nepravidelné - a zbiehali sa k nej všetky cesty. Ulice boli prašné, ale rovné, a spolu s priestranstvami domov, ktoré boli postavené užším priečelím kolmo na os komunikácie, vytvárali široký otvorený priestor.
Na Záhorí, v Malokarpatskej a Trnavskej oblasti sa vyskytovali aj priečne situované domy bohatých gazdov, kde obytná časť bola orientovaná pozdĺž komunikácie. Od čias Márie Terézie, ktorá zaviedla číslovanie domov, sa na jednej strane ulíc nachádzali domy s párnymi číslami a na druhej s nepárnymi. Domy sa stavali aj okolo dominanty obce, ktorou mohol byť kostol s farou a cintorínom, kaštieľ s parkom, obecné budovy, krčma s obchodom alebo škola. Tieto dominanty boli zväčša otočené do ulice širšou stranou.
V strede obcí sa nachádzali domy najbohatších obyvateľov - majiteľov panstiev, bohatých sedliakov či vinohradníkov. Za ich obytnými domami sa rozprestierali hospodárske stavby, záhrady a sady, z ktorých sa dalo prejsť do polí či viníc.
Medzi pozoruhodné obytné domy, ktoré sa nezmenili ani v medzivojnovom období 20. storočia, patrili murované roľnícke domy zo Záhorskej Bystrice. Tieto domy sa vyznačovali murovanými štítmi a mohutnými pristavanými piliermi, nazývanými operáky. Blízko centra obce sa nachádzali domy s dielňami majstrov remeselníkov, ktorí vykonávali výnosné remeslá. Na okrajoch obcí a mestečiek žili chudobnejšie rodiny vrátane drobných remeselníkov. V týchto lokalitách sa nachádzala aj kováčska vyhňa a v istej vzdialenosti príbytok šarhu, čiže šintra. V priebehu ďalších desaťročí si síce ľudia mohli svoje domy zveľadiť alebo postaviť nové, stavebné parcely a pozemky po rodičoch však nemenili. Preto potomkovia často bývali v rovnakých domoch na tej istej parcele ako ich prastarí rodičia.
Ešte aj koncom 19. storočia prechádzali domáci aj pocestní cez rôzne typy dedín - cestné, radové, dediny s návsou aj rozptýlené osídlenia. Dediny spájali prašné cesty, zatiaľ čo v strede mestečiek boli cesty dláždené. Starostlivosť o cesty bola v réžii miestnych samospráv, ktoré zamestnávali cestárov. Tí sa starali o miestne cesty vedúce obcou alebo mestečkom, ako aj o cesty prechádzajúce cez kataster obce.
Na juhozápade a juhu Slovenska viedli cesty po rovine, čo bolo výhodné. Avšak silný vietor, ktorý sa nemal o čo oprieť, víril prach z ciest, vrchnú vrstvu zeme z rovinatých polí a striekal vodu z pomaly tečúcich mohutných riek. V zime sa po šírych úrodných poliach prehnali studené vetry, ktoré závaly snehom každú vyvýšeninu slúžiacu ako orientačný bod. Ešte aj v druhej polovici 19. storočia mnohí pocestní zahynuli v snehu a mrazoch. Blúdiac v snehovej víchrici, nemali sa kde schovať. Často zišli z cesty a minuli vozáreň, napriek tomu, že išlo o veľké stavby, kde sa prepriahali kone a kde sa dalo oddýchnuť aj prespať. Ľudia sa pohybovali po nekvalitných a aj cez deň nebezpečných cestách. Putovali peši, jazdili na koňoch, jednotlivci aj celé rodiny sa presúvali na vozoch či v kočoch.
Najesť sa a prespať mohli v zájazdových hostincoch, ktoré sa zväčša nachádzali na hlavných cestných ťahoch v dedinách aj mestečkách. Pocestní, furmani aj jarmočníci jedávali v hostincoch, občas sa tam aj vyspali, aj keď niektoré z nich mali pochybnú povesť. Situácia sa časom menila a upokojovala, rovnako aj spôsob života. Od polovice 19. storočia sa výletníci, ktorí podnikali kratšie výlety peši a dlhšie v bričkách a ľahkých kočoch, mohli občerstviť vo výletných hostincoch.
Život pred a po Nežnej revolúcii: Ekonomické porovnanie
Pred Nežnou revolúciou sme na väčšinu tovarov a služieb pracovali dlhšie a dožívali sme sa menej rokov. Výrazný rozdiel je aj v ponuke, z ktorej si môžeme vyberať. Napriek tomu prežíva mýtus, že dnes sa žije horšie než v roku 1989, upozornil Marek Malina, analytik online investičnej platformy Portu. Jediným tovarom, na ktorý sme pred rokom 1989 pracovali kratšie, bol chlieb. Porovnateľné ceny služieb a tovarov odhalili lepší ekonomický stav oproti roku 1989. Elektronika a spotrebný tovar dnes vyžadujú menej práce na obstaranie. Priemerný život od revolúcie sa dĺžkovo aj kvalitatívne zlepšil. Emócie ovplyvňujú nostalgický pohľad na život za socializmu. Výrazné zlepšenie je aj v dostupnosti cestovania a osobnej slobode.
„Aktuálne z bežných tovarov pracujeme dlhšie iba na chlieb - v priemere 15 minút, pri priemernej mzde 1654 eur. V roku 1989 to bolo iba deväť minút pri mzde 3090 Kčs. Rovnako náročné je zarobiť si na liter čerstvého polotučného mlieka - dnes aj pred revolúciou to trvalo šesť minút. Ostatné tovary bežnej spotreby zlacneli, najväčší rozdiel je v elektronike. Napríklad, kým na farebný televízor sa robilo v roku 1989 vyše štyri mesiace, dnes je to 6,3 pracovného osemhodinového dňa,“ priblížil Malina na základe dát Štatistického úradu SR a Národnej banky Slovenska.
Analytik Československej obchodnej banky Marek Gábriš doplnil, že za priemernú mesačnú mzdu sa dalo pred novembrovou revolúciou zaobstarať menej slepačích vajíčok, a to až o takmer 4000, alebo ryže zhruba o 700 kilogramov. „Dokonca aj pivo, o ktorom sa tradovalo, že ak príde k zdraženiu, tak padne vláda, je dnes v pomere k dnešným mzdám lacnejšie. Dnes si môžeme za jednu mzdu kúpiť v porovnaní s rokom ’89 takmer o 275 ‚pollitrákov‘ viac,“ uviedol analytik.
Najväčšie rozdiely sú podľa Gábriša pri spotrebnom tovare. Napríklad za jednu mzdu si dnes kúpite štyrikrát viac chladničiek ako vtedy, trikrát viac detských bicyklov, takmer 14-krát viac televízorov. Natankovali by ste dnes aj trikrát viac benzínu. Na osobné auto bolo treba pracovať 27 mesiacov, no v súčasnosti je to podľa analytika menej ako desať mesiacov.
Malina pripomenul, že životná úroveň sa nedá merať iba tým, koľko tovarov a služieb si dokážeme kúpiť za jednu výplatu. Okrem vyššej miery osobnej slobody, možnosti cestovať, žijeme dnes zdravšie, a preto aj dlhšie. Stredná dĺžka života pri narodení dosiahla podľa Štatistického úradu SR v roku 2024 takmer 78,5 roka - 75 rokov u mužov a takmer 82 u žien. V roku 1989 to bolo 71,2 roka v priemere, u žien 75,4 roka, u mužov necelých 67. Zásadne sa pod tento vývoj podpísala približne štvrtinová dojčenská úmrtnosť a rovnako približne štvrtinové je dnes aj znečisťovanie životného ovzdušia.
Presvedčenie, že za socializmu sa žilo lepšie, tak môžeme podľa Malinu pripísať najmä emóciám. V ostatnom čase spoločnosť zažila viacero kríz, v súčasnosti čelí konsolidácii, ktorá pozostáva do značnej miery zo zvyšovania životných nákladov. Zväčšili sa aj príjmové rozdiely. „Kým v nedostatkovej ekonomike si ľudia z rôznych spoločenských vrstiev mohli dovoliť kúpiť viac-menej to isté, dnes sú rozdiely vidieť na prvý pohľad. Aj preto v rôznych prieskumoch za socializmom banujú najmä ľudia s nižším vzdelaním z nižších príjmových skupín,“ dodal analytik.
Fico s Rašim kladú vence na Slavíne pri príležitosti 81. výročia oslobodenia Bratislavy
Od praveku po Uhorské kráľovstvo: Formovanie územia Slovenska
Svojou rozlohou a počtom obyvateľov sme možno malá krajina, ale ležíme v srdci Európy. Slovensko ovplyvnili udalosti a osobnosti, ktoré je dobré poznať nielen vzhľadom na všeobecný rozhľad, ale aj preto, aby sme vedeli, aké silné historické dedičstvo máme. Článok sa neponúka ako učebnica histórie, ale obsahuje kľúčové udalosti, ktoré by mali byť Slovákom známe.
Prvé známky osídlenia na území dnešného Slovenska pochádzajú už z paleolitu. Toto obdobie je charakteristické definitívnym ústupom ľadovca. Z neolitu, kedy vzniklo roľníctvo, sa zachovalo viac stôp. V dobe bronzovej sa na Slovensku vyskytovalo veľké množstvo rôznych archeologických kultúr. Železná doba priniesla na Slovensko technológie pravdepodobne z oblasti Anatólie alebo Talianska. V halštatskej dobe sa vďaka priaznivým geologickým podmienkam rozvíjala ťažba železa, olova, zlata a soli. V tomto období sa na Slovensku objavili Kelti, ktorí sú považovaní za prvé historicky známe etnikum na našom území. Po príchode, pravdepodobne spôsobenom konfliktmi s Rímskou ríšou, si podmanili pôvodné obyvateľstvo. V závere laténskej doby vytvorili opevnené osady - oppidá. Kelti boli zruční remeselníci a obchodníci.
Koncom 2. storočia pred Kr. prišli na Slovensko aj Dákovia, ktorí pôvodne obývali územia dnešného Rumunska. V čase výbojov prvého dáckeho kráľa Burebistu bolo južné Slovensko zrejme začlenené do Dáckeho kráľovstva. V roku 10 pred Kr. však Dákov porazili Rimania a posunuli hranice Rímskej ríše na stredný Dunaj. V 1. storočí po Kr. na Slovensko prišli Germáni, ktorí sa venovali poľnohospodárstvu, chovu dobytka a boli tiež dobrí bojovníci. Germánske kmene ako Markomani a Kvádi sa čoskoro dostali do stretu s rozpínajúcou sa Rímskou ríšou.
Rímska ríša budovala pri Dunaji pohraničné pevnosti, napríklad Gerulatu v Rusovciach. Markomanské vojny a zrážky s rímskou armádou mali pre Germánov neblahé následky. Z týchto dôb pochádza jedna z prvých písomných pamiatok na území Slovenska - rímsky nápis na hradnej skale v Trenčíne z prelomu rokov 178 a 179.
Koncom 4. storočia sa začal proces Sťahovania národov. Územím Slovenska prechádzali mnohé kmene, ako Vizigóti, Ostrogóti či Longobardi, v dôsledku útoku kočovných Hunov. V 5. a 6. storočí prišli na toto územie Slovania, ktorí sa usadzovali medzi pôvodným obyvateľstvom. Poznali poľnohospodárstvo, chov dobytka a boli schopnými remeselníkmi.
V polovici 6. storočia vtrhli do Podunajskej nížiny avarské kmene. V 6. storočí sa Slovania dostali do područia Avarov. Jedným z povstaní proti avarskej nadvláde sa zúčastnil aj franský kupec Samo, ktorého si Slovania zvolili za kráľa - vznikla Samova ríša (623 - 658). Po Samovej smrti sa kmeňový zväz Slovanov rozpadol. Avari boli definitívne porazení až Karolom Veľkým na prelome 8. a 9. storočia.
Od 8. storočia sa začali slovanské kmene opäť zjednocovať. V prvej polovici 9. storočia vznikli Moravské a Nitrianske kniežatstvo. V roku 833 spojil knieža Mojmír I. obe kniežatstvá, čím vznikla Veľká Morava. Rast vplyvu Veľkomoravskej ríše vyvolával odpor Východofranskej ríše. V roku 863 prišla na Veľkú Moravu byzantská misia na čele so sv. Cyrilom a Metodom, ktorí priniesli staroslovienčinu a písmo hlaholiku.
V roku 870 bol Rastislav, bojujúci s východofranskými vojskami, zradený a oslepený. Po jeho smrti sa k moci dostal Svätopluk I. V roku 880 pápež zriadil nové biskupstvo v Nitre. Po smrti Svätopluka v roku 894 nastúpil jeho syn Mojmír II., ktorý musel čeliť tlakom zvonka aj zvnútra. Veľká Morava zanikla v roku 907 po bitke s Maďarmi.
Maďarské kočovné kmene sa usadili v Karpatskej kotline a postupne prebrali usadlé spôsoby života. Gejza z rodu Arpádovcov sa snažil vybudovať centrálne spravovaný štát. Jeho syn Štefan I. sa stal prvým uhorským kráľom v roku 1000. Rozčlenil Uhorsko na župy a začlenil územie Slovenska do Uhorska.
Po smrti Ondreja III. v roku 1301, ktorý vymrel rod Arpádovcov, nastala bitka o trón. V tomto období vládol Matúš Čák Trenčiansky, ktorý si uzurpoval veľkú moc. Za vlády Karola Róberta z rodu Anjouovcov zaznamenal uhorský štát rozmach. V roku 1458 bol zvolený Matej Huňady (Korvín), ktorý založil v Bratislave v roku 1465 univerzitu Universitas Istropolitana.
V roku 1526, po smrti Ľudovíta II. Jagelovského v bitke pri Moháči proti Osmanskej ríši, sa Bratislava stala korunovačným mestom Uhorského kráľovstva po korunovácii Ferdinanda I. Habsburského. V roku 1740 nastúpila Mária Terézia, ktorá reformovala armádu a zakladala manufaktúry. V roku 1767 vydala tereziánsky urbár a podporila kodifikáciu spisovnej slovenčiny.
Rakúsko-Uhorsko, ktoré vzniklo v roku 1867, predstavovalo dualistickú monarchiu. Počas tohto obdobia boli slovenský jazyk a kultúra násilne potláčané.
Slovenský národný obrodenie: Boj za jazyk a identitu
V 18. storočí bol pre obrodu slovenského národa kľúčový Anton Bernolák (1762 - 1813). Tento vzdelaný kňaz pôsobil v Nových Zámkoch a stal sa autorom prvej kodifikácie spisovnej slovenčiny. Jeho najvýznamnejším dielom bola "Grammatica Slavica".
Významnou postavou slovenského národného obrodenia bol aj Ľudovít Štúr (1815 - 1856), ktorý uzákonil spisovnú slovenčinu. Bol politikom, filozofom, historikom a spisovateľom. Napriek svojej autoritatívnosti si získal obdiv pre svoj zjav a intelekt.
Vojny a vznik Československa: Formovanie moderného štátu
Prvá svetová vojna zasiahla životy mnohých Slovákov. Približne 400-tisíc vojakov bolo zmobilizovaných do rakúsko-uhorskej armády, pričom počty strát na životoch boli vysoké.
Milan Rastislav Štefánik (1880 - 1919), vojenský letec, generál, astronóm a diplomat, zohral kľúčovú úlohu pri formovaní česko-slovenského zahraničného odboja počas prvej svetovej vojny. Spolu s Tomášom Garriguom Masarykom a Edvardom Benešom bol kľúčovou postavou pri založení Československa. V roku 1915 prijali Slováci žijúci v Amerike Clevelandskú dohodu o spoločnom postupe Čechov a Slovákov. Po kapitulácii Rakúsko-Uhorska prijala Martinská deklarácia, ktorá potvrdila pripojenie sa k spoločnému štátu.
Druhá svetová vojna sa začala 1. septembra 1939. 29. augusta 1944 sa slovenský domáci odboj postavil proti nemeckým okupantom v Slovenskom národnom povstaní (SNP). SNP bolo o národnej hrdosti a jeho úspech znamenal zaradenie Slovenska medzi víťazné krajiny.
Po druhej svetovej vojne sa uskutočnilo niekoľko zmien štátneho zriadenia. V roku 1945 bola prijatá Košický vládny program. V roku 1948 prišla vládna kríza, po ktorej sa Československo stalo komunistickým totalitným štátom. V roku 1960 bol prijatý názov Československá socialistická republika. Obdobie Pražskej jari v roku 1968, kedy prebiehali snahy o demokratické reformy, bolo potlačené vpádom vojsk Varšavskej zmluvy.
V roku 1993 sa Československo rozdelilo a vznikla samostatná Slovenská republika. Napriek svojej krátkosti má jej história bohatý vývoj.
Život Židov na Slovensku po druhej svetovej vojne
Druhá svetová vojna hlboko zasiahla životy mnohých generácií. Tragickou súčasťou boli krutosti, ktoré podstúpili Židia. Po vojne sa začala téma života Židov na Slovensku v období po holokauste stávať predmetom skúmania. Pred rokom 1989 sa o aktívnej účasti židovských príslušníkov v československých jednotkách bojujúcich v 2. svetovej vojne mlčalo. Po vojne už neexistovalo slovenské židovstvo, ale len Židia na Slovensku, ktorí sa mali hlásiť k českej alebo slovenskej národnosti.
Slovensko prišlo počas vojny o približne dve tretiny svojej predvojnovej židovskej komunity. Židia, ktorí prežili, sa vracali s nádejou na lepšie zajtrajšky, no museli riešiť základné životné potreby. V tejto oblasti pomáhala organizácia UNRRA a ďalej organizácia Joint.
Po návrate domov mali Židia problém so získaním svojho majetku, ktorý bol v cudzích rukách, zlikvidovaný alebo zničený. Konflikty medzi pôvodnými a súčasnými vlastníkmi sa stali každodennou záležitosťou. Niektorí Židia boli prijatí priateľsky a ich veci im boli vrátené, iným boli odoprené. Vymáhanie osobných vecí sa často zanechávalo.
Vláda spočiatku váhala prijať reštitučné zákony. Židia sa postupne začleňovali do pracovného procesu a snažili sa doplniť si vzdelanie. Často sa však stávalo, že pracovné miesto bolo „obsadené“. Preto sa snažili uchádzať o miesta, kde nebolo nutné detailnejšie vypĺňať formuláre, alebo sa púšťali do súkromného podnikania.
Náboženský život Židov sa postupne obnovoval. Po vojne sa k židovskej konfesii prihlásilo len okolo 15 000 Židov, zatiaľ čo pred vojnou to bolo okolo 90 000 osôb. V roku 1945 bol ustanovený Ústredný zväz židovských náboženských obcí na Slovensku.
Dodržiavanie židovských tradícií sa odlišovalo od slovenských, čo neumožňovalo úplnú asimiláciu. Deti boli často zmätené, keď rodičia presadzovali hodnoty svojho náboženstva a zároveň sa snažili „splynúť s davom“. Mnoho preživších sa po vojne obrátilo na ateizmus a svoje deti vychovávali v duchu československej kultúry. Rodičia sa snažili zatajiť židovský pôvod, aby deťom uľahčili kariérny a študijný postup. Tento jav historici označujú ako „conspiracy of silence“ (spiknutie mlčanlivosti).
Napriek týmto snahám sa antisemitizmus prejavoval v rôznych formách, vrátane demonštrácií a nepokojov. Židia sa so situáciou po vojne vysporiadali rôzne - niektorí sa držali tradícií, iní sa snažili asimilovať, a ďalší emigrovali do zahraničia.