Problém bývania na Slovensku rezonuje čoraz silnejšie, pričom nejde len o nedostatok dostupných bytov, ale aj o hlbšie systémové nedostatky v bytovej politike. Zatiaľ čo v minulosti bola otázka bývania vnímaná skôr ako osobná zodpovednosť jednotlivca, súčasná realita ukazuje, že bezdomovectvo a bytová núdza sú následkom komplexných spoločenských procesov, ktoré si vyžadujú systémové riešenia.
Bezdomovectvo: Krízový stav, nie prirodzený stav
Na Slovensku sa akoby sme si zvykli, že bezdomovectvo je normálne. Je však dôležité si uvedomiť, že bezdomovectvo nie je akýsi prirodzený stav v spoločnosti. Bezdomovectvo treba pristupovať ako k niečomu, čo je následkom špecifických procesov v spoločnosti. Rozhodne to nie je prirodzený a nemenný stav, ale krízový stav. Napríklad keď máme zdravotnú epidémiu, tak môžeme mať aj epidémiu toho, že ľudia sú vylúčení z bývania. To znamená, že bezdomovectvo je možné ukončiť. Ľudia, ktorí sú bez domova, sú veľmi často len akosi oprašovaní cez sociálne služby, aby nám veľmi neprekážali na ulici, keď okolo nich prechádzame. To ale nerieši náš ani ich problém, a ani nastavenie politiky. Bezdomovectvo ako fenomén zrejme nezmizne nikdy, ale je dôležité, aby v ňom človek nezostával dlhodobo a aby sa doň nedostával opakovane. Manažment bezdomovectva je vždy drahší a menej efektívnejší, než ukončovanie bezdomovectva, aj keď to na začiatku vyzerá ako veľké sústo. Dáta ukazujú, že manažment bezdomovectva môže byť po prepočítaní aj dvakrát drahší.
Kto sú vlastne ľudia bez domova? Nocľaháreň alebo azylový dom vám nevyrieši bezdomovectvo. Ľudia často kolujú po azylových domoch a ich situácia sa nerieši. Navyše, verejné finančné prostriedky, ktoré dávame na pobytové služby, sú neuveriteľne vysoké. Sú to ľudia žijúci v podnájmoch v segregovaných lokalitách. V Českej republike poznáme mnohé lokality, kde majú ľudia predlžované zmluvy po mesiaci alebo po troch. To znamená, že ich odtiaľ vedia veľmi rýchlo dostať von. Ľudia v bytovej núdzi sú aj tí, ktorí žijú v preplnených priestoroch. Nie je predsa možné, aby niekto býval v byte, kde má na život menší priestor ako väzeň v cele. Problémom je aj to, keď títo ľudia bývajú v nebytových priestoroch, plesnivých a vlhkých priestoroch.
V kontexte bezdomovectva je dôležité rozlišovať medzi ľuďmi, ktorí sú v akútnej bytovej núdzi, a tými, ktorí trpia chronickým bezdomovectvom. Kým prvej skupine môže pomôcť rýchle zabezpečenie bývania, druhá skupina má často komplexné potreby, ktoré si vyžadujú dlhodobú a cielenejšiu podporu. Barbora Bírová, sociálna antropologička, zdôrazňuje, že bezdomovectvo nie je len problémom jednotlivca, ale systémovým problémom, ktorý je dôsledkom nedostatočnej bytovej politiky a sociálnej nerovnosti.
Segregácia a segregované lokality: Neúspešné experimenty
Poznáme mnohé experimenty, keď na Slovensku vystavali byty, nahnali do nich Rómov a vytvorili tým iba ďalšie segregované lokality. Tento prístup, založený na koncentrácii marginalizovaných skupín do jednej oblasti, sa ukázal ako neefektívny a kontraproduktívny. Namiesto integrácie viedol k posilneniu sociálnej exklúzie a vytváraniu get. Skutočným riešením je rozptýlené sociálne bývanie, ktoré je integrované do bežných mestských štruktúr a podporuje diverzitu.
Model "Housing First": Fínske riešenie s potenciálom na Slovensku
Z európskych krajín je v oblasti riešenia bezdomovectva najďalej asi Fínsko. Majú národnú stratégiu ukončovania bezdomovectva. Teda štát si dal predsavzatie, že sa to pokúsi nejako zmeniť. Vo Fínsku aplikujú „housing first“ (angl. najskôr bývanie). To znamená, že ľuďom najprv dáme bývanie, a až potom komplexnú podporu. Je to teda opačný proces, než ten, na ktorý je Slovensko zvyknuté. U nás to zvyčajne funguje ako schody. Ak by ste boli na ulici, dostanete sa najprv do nocľahárne, do ubytovne, potom do tréningového bytu a až potom do nejakého štandardného. Nefunguje to tak, že niekomu dáme byt. My mu ho nedáme, on zaň bude platiť nájom.
Koncept „housing first“ sa zrodil vďaka psychológovi Samovi Tsemberisovi, ktorý mal dobrý prehľad o tom, s akými problémami a potrebami sa stretávali rôzne komunity v New Yorku. Tam boli tie problémy trocha iné. My tu napríklad nemáme stovky alebo tisíce ľudí závislých od heroínu, ktorí majú vážne psychické problémy ako schizofréniu alebo depresie. Pre týchto ľudí je „housing first“. My tu máme oveľa jednoduchšiu situáciu s akoukoľvek rómskou lokalitou. Vo Fínsku mali veľmi vážne problémy s ľuďmi s oveľa komplexnejšími potrebami, v Amsterdame bola pred desiatimi rokmi kríza, lebo tam žili tisícky ľudí na ulici.
Model „housing first“ je založený na princípe, že bývanie je základné ľudské právo a predpoklad pre riešenie ďalších problémov. Namiesto toho, aby ľudia museli absolvovať zdĺhavý proces získavania sociálnych služieb a dokazovania svojej pripravenosti na bývanie, dostanú byt a následne komplexnú podporu v podobe sociálnej práce, zdravotnej starostlivosti a ďalších služieb. Tento prístup sa ukázal ako efektívnejší a nákladovo úspornejší v dlhodobom horizonte, pretože predchádza nákladom spojeným s manažmentom bezdomovectva.
Bytová núdza: Problém rastúci aj mimo ulíc
Bytová núdza sa netýka len ľudí žijúcich na ulici. V preplnených domácnostiach žije na Slovensku až 29,9 % obyvateľov, čo je jeden z najhorších výsledkov v Európskej únii. Problémom je aj nedostatočný priestor v bytoch, kde na jedného obyvateľa pripadá v priemere iba 1,1 izby, čo je spolu s Rumunskom najmenej v celej EÚ.
Ceny nehnuteľností stúpajú rýchlejšie než príjmy, čo najviac zasahuje mladú generáciu. „Nožnice medzi rastom cien nehnuteľností a rastom disponibilného príjmu sa výrazne roztvorili po roku 2020. Ceny nehnuteľností vzrástli spolu o viac než 60 %, zatiaľ čo príjmy len o necelých 40 %. Zároveň je málo aj nájmov, často tak jedinou možnosťou zostáva bývanie vo vlastnom. To si však vyžaduje značné vstupné náklady, čo určitú skupinu obyvateľstva od vlastného bývania odrezáva,“ vysvetľuje Matej Horňák, makroekonomický analytik Slovenskej sporiteľne.
Na Slovensku žije až 93 % ľudí vo vlastnej nehnuteľnosti. Na jednej strane to svedčí o silnom vzťahu Slovákov k vlastníctvu, na druhej strane to poukazuje na absenciu dostatočnej ponuky nájomného bývania. „Slovenským špecifikom v tomto ohľade je absencia nájomného bývania. Na Slovensku žije až 93 % ľudí vo vlastnej nehnuteľnosti. Veľkosť trhu s nájomným bývaním je tak výrazne menšia než v iných západných krajinách,“ uvádza Matej Horňák.
Mladí Slováci sa preto osamostatnia neskôr ako ich európski rovesníci, pričom v kategórii 25- až 34-ročných až 57,5 % využíva tzv. „mama hotel“, zatiaľ čo priemer EÚ je 29,7 %. Toto oneskorené osamostatnenie má vplyv nielen na osobný život mladých ľudí, ale aj na demografický vývoj a ekonomiku krajiny.
Sociálne bývanie a nájomné byty: Cesta k dostupnosti
Problémom je aj to, keď títo ľudia bývajú v nebytových priestoroch, plesnivých a vlhkých priestoroch. Až 200-tisíc ľudí v Česku je v bytovej núdzi, čo je alarmujúci počet. V núdzi je obrovská skupina seniorov, matiek samoživiteliek, zdravotne postihnutých, ľudí odchádzajúcich z ústavnej starostlivosti, najčastejšie z psychiatrických nemocníc, z väzenia, z detských domovov.
Na Slovensku chýba nejaká stratégia, ktorá by odpovedala na otázku, čo s bytovou politikou. Sociálne bývanie je len jedna časť. Od roku 1993 sa v Česku napríklad sprivatizovalo asi 75 percent bytového fondu a na Slovensku to bude ešte vyššie číslo. Privatizácia aj u nás prebehla pomerne masívne a vôbec sa nepočítalo s tým, že obce by sa mohli o svojich obyvateľov starať aj tým, že majú mestský bytový fond.
Čo je sociálne bývanie a prečo ho potrebujeme? | Útulok
V reakcii na tento problém sa na Slovensku objavujú nové iniciatívy v oblasti nájomného bývania. Agentúra štátom podporovaného nájomného bývania ponúka štandardné byty s regulovaným nájomným, ktoré nie sú určené výhradne pre sociálne prípady. Cieľom je rozšíriť trh s nájomným bývaním a poskytnúť dostupnejšie alternatívy k vlastníctvu nehnuteľnosti. Spoločnosť Dostupný Domov, ktorá vznikla spojením súkromného kapitálu a verejných zdrojov, prevádzkuje viac ako 400 bytov a pomohla už viac ako tisícke ľudí nájsť stabilné a bezpečné bývanie. Tieto projekty sa zameriavajú na rôzne cieľové skupiny, vrátane jednorodičovských rodín, mladých pracujúcich, zdravotne postihnutých či príslušníkov marginalizovaných rómskych komunít.
Viedeň slúži ako príklad dobrej praxe, kde mesto vlastní vyše 200-tisíc bytových jednotiek a aktívne spolupracuje so súkromnými developermi, ktorým poskytuje pozemky a výhodné úvery. V protihodnote získava 50 percent bytových jednotiek z podporovaných projektov, čím zabezpečuje dostupnosť bývania pre širokú škálu obyvateľov.
Bývanie z perspektívy žien a rodiny
Barbora Bírová sa vo svojom výskume venovala špeciálne ženám bez domova, ktoré bezdomovectvo prežívajú inak než muži. Často zažívajú rôzne typy násilia, ktoré ich vedie do bezdomovectva. Ďalšími faktormi sú odlišná uplatniteľnosť na trhu práce, iné očakávania pri starostlivosti o deti alebo rozdielny spôsob stigmatizácie. Ak sa napríklad žena dostane do bezdomovectva a sú jej odobraté deti, tak je to ešte zložitejšia situácia než pre slobodného bezdetného muža.
V rámci mesta a organizácie Antropictures sa venujeme aplikovanému výskumu mesta. Keď robíme výskum zameraný na nejaké námestie, sídlisko alebo park, tak vidíme, že ženy sú väčšinou tie, ktoré sa mestom pohybujú peši, vybavujú mnohé služby. Ak by som mala byť úplne radikálna, tak áno. Mnohí architekti už dnes našťastie majú názor, že ak niečo meníme v meste, je dobre myslieť na tých najzraniteľnejších.
Problémom je aj to, že azylové domy často neumožňujú ubytovanie celých rodín, čo vedie k ich fragmentácii a ďalšiemu zhoršovaniu situácie. Je dôležité zohľadniť rodinné a genderové špecifiká pri navrhovaní bytovej politiky a sociálnych služieb.
Budúcnosť bývania: Od tržnej komodity k ľudskému právu
Bývanie sa na Slovensku stáva čoraz väčším problémom, nie preto, že by ľudia netúžili po vlastnom priestore, ale preto, že ho jednoducho nie je dosť, či už z pohľadu kapacity, alebo dostupnosti. Z bývania sa stala tržná komodita, nie naplnenie základného ľudského práva.
Na to, aby sa situácia zlepšila, je potrebné dokončiť výrazne viac bytov, než súčasných 4-tisíc za kvartál. Najvýraznejší tlak cíti Bratislava, ktorá ako hlavné mesto ťaží z vnútroštátnej aj medzinárodnej migrácie. Metropolitný inštitút Bratislavy odhaduje, že do roku 2050 bude potrebných až 123-tisíc nových bytov.
Je na obciach a štáte, aby s developermi vyrokovali účel a funkcie novej výstavby tak, aby boli záujmy rôznych strán zlúčiteľné. Je dobré, ak súčasťou nového komplexu bytov nebudú len byty za státisíce eur, ale budú využívané napríklad aj ako nájomné bývanie. Je fajn, keď vznikajú spolupráce aj s developermi.
Potrebujeme komplexnú bytovú politiku, ktorá bude zahŕňať nielen výstavbu dostupného nájomného bývania, ale aj podporu sociálnych služieb, prevenciu bezdomovectva a integráciu marginalizovaných skupín do spoločnosti. Len tak môžeme zabezpečiť, aby sa bývanie stalo skutočne základným ľudským právom pre všetkých.