V dnešnom uponáhľanom svete, kde je neustály prúd informácií a zvukov normou, sa ticho stáva vzácnym artiklom. Často ho vnímame ako negatívny jav, ako niečo, čo treba vyplniť. Ticho však nie je len prázdnota; je to forma komunikácie, ktorá môže byť rovnako silná, ak nie silnejšia, ako samotné slová. Nie každé ticho je upokojujúce. Niekedy môže byť ticho vo vzťahoch zraňujúcejšie viac, ako tie najtvrdšie slová. Mlčanie vie signalizovať nezáujem, odmietnutie, koniec alebo emocionálne vyčerpanie. Toto je 5 typov ticha, ktoré často bolia najviac.
Ticho ako trest po hádke
Hádka býva náročná, no pre mnohé vzťahy je aj príležitosťou na očistenie a prehĺbenie porozumenia. Ticho, ktoré po nej nastane, môže byť prirodzenou súčasťou spracovania emócií. Problém nastáva vtedy, keď sa po ňom neobjaví žiadna snaha o dialóg, vysvetlenie alebo ústretový krok. Takéto mlčanie pôsobí ako trest, ktorý medzi dvomi ľuďmi vytvára ešte väčšiu priepasť. Namiesto toho, aby sa problémy vyriešili, sa prehlbujú, čo vedie k frustrácii a pocitu nespravodlivosti u toho, kto ostáva v tichu sám. Psychológ Dalibor Špok poukazuje na to, že mozog na nadmerné množstvo podnetov reaguje stresom, a obmedzenie zbytočných podnetov, vrátane hluku, je jedným z nástrojov regulácie. V tomto kontexte sa ticho po hádke, ak nie je sprevádzané snahou o zmierenie, stáva ďalším stresujúcim podnetom.
Ghosting: Náhle zmiznutie bez vysvetlenia
Ghosting je formou náhleho prerušenia kontaktu bez akéhokoľvek vysvetlenia. Tento druh ticha je špecifický tým, že je úplný, nečakaný a ponecháva druhú stranu v neistote. Ľudia, ktorí zažijú ghosting, často trpia pocitom odmietnutia a zníženým sebavedomím. Chýbajúce slová rozlúčky alebo aspoň vysvetlenia spôsobujú, že situácia ostáva neuzavretá. Tento fenomén, ktorý sa stal bežnejším s nástupom digitálnej komunikácie, môže mať dlhodobé psychologické následky. Je to ako keby osoba jednoducho „zmizla“ z vášho života bez akéhokoľvek varovania alebo vysvetlenia, čo zanecháva pocit prázdnoty a nepochopenia.
Prehlbujúce sa ticho vo vzťahoch: Emocionálna priepasť
Niektoré tichá nie sú hlasné ani náhle, ale dlhodobo sa prehlbujúce. Ide o typické ticho vo vzťahoch, kde sa dvaja partneri prestali naozaj rozprávať. Fungujú možno prakticky, ale emocionálne sú si čoraz vzdialenejší. V miestnosti je síce prítomnosť, no chýba spojenie. Takéto ticho bolí najmä preto, že si človek uvedomí, ako ďaleko sa vzdialil niekto, kto mu kedysi bol najbližší. Tento druh ticha je často nenápadný, buduje sa postupne a môže viesť k pocitu osamelosti aj v strede vzťahu. Je to ticho, ktoré signalizuje emocionálnu neprítomnosť, keď sa zdieľané priestory zaplnia len tichou existenciou namiesto živej interakcie.
Tiché zaobchádzanie ničí váš vzťah – urobte namiesto toho toto
Digitálne ticho: Odpoveď, ktorá neprichádza
Digitálna komunikácia priniesla nový druh mlčania a to to, ktoré nasleduje po prečítanej správe bez reakcie. Mnoho ľudí zažíva v takých chvíľach pocit odmietnutia, hoci dôvody môžu byť objektívne. Čakanie na odpoveď sa často mení na psychologický stres. V hlave sa začínajú prehrávať rôzne scenáre a sebahodnotenie môže rýchlo klesnúť. Tento druh ticha je špecifický tým, že vytvára ilúziu ignorovania, aj keď skutočnosť môže byť úplne iná. Psychológ Dalibor Špok zdôrazňuje, že tento typ podnetového preťaženia, hoci je digitálny, môže viesť k stresu podobnému tomu, ktorý spôsobuje nadmerný hluk.
Ticho po vyznaní citov: Neodpovedaná potreba spojenia
Keď človek prizná svoje city, ide o jeden z najzraniteľnejších krokov. Ak namiesto reakcie príde len mlčanie, vzniká situácia, ktorá môže výrazne ovplyvniť emocionálnu pohodu. Tento druh ticha nie je len o chýbajúcich slovách, ale o neodpovedaní na hlbokú potrebu spojenia. Mlčanie v takej chvíli býva interpretované ako odmietnutie, aj keď to možno nebol zámer druhej strany. Je to situácia, kedy sa otvoríte druhému človeku a namiesto prijatia alebo odmietnutia čelíte prázdnote, ktorá môže byť zdrvujúca.
Ticho ako forma komunikácie a jeho vplyv na psychiku
Ticho nie je len absenciou slov, je to samostatná forma komunikácie, ktorá môže byť veľmi silná. Ak je spojené s nezáujmom, manipuláciou alebo odmietaním, stáva sa jedným z najtvrdších spôsobov, ako niekomu ublížiť. Ticho, ktoré sa nám v súčasnej dobe nedostáva, je často liečivé. Žijeme v kultúre neustáleho podnetového preťaženia - potrebujeme balans medzi protikladmi, medzi samotou a spoločnosťou, medzi aktivitou a odpočinkom. Náš mozog spracováva obrovské množstvo informácií a zmyslových vnemov, ale rovnako potrebuje chvíle, keď týchto vnemov nie je toľko. Ticho je jedným zo spôsobov, ako mozgu umožniť odpočinok a regeneráciu.
Pred 150 rokmi bol v dedinskom prostredí najhlasnejším zvukom kostolný zvon. Dnes sme vystavení neustálemu hluku motorov, technológií a mestského ruchu, ktorý pôsobí na nás rovnako intenzívne ako nadbytok informácií. Mozog na nadmerné množstvo podnetov reaguje stresom. Mnohí ľudia majú neustále zapnutú hudbu, aj keď sú doma a chcú si oddýchnuť. Nie je to zlé, ale niekedy si neuvedomujeme, že aj hudba je ďalší podnet. Možno by stálo za to skúsiť byť aspoň krátke úseky dňa v skutočnom tichu - bez hudby, bez hluku, bez ďalších stimulov. V našej kultúre si málokto uvedomuje, že prirodzeným východiskovým bodom by malo byť ticho. Ľudia majú často tendenciu neustále zapínať hudbu, rádio, televíziu, rozprávať sa bez prestávky - akoby ticho bolo neprirodzené. No v skutočnosti by to malo byť naopak. Základom by malo byť ticho a zvuk by sme si mali vedome pridávať len vtedy, keď ho skutočne potrebujeme.
Nie je možné presne predpísať, koľko ticha by mal človek denne mať. Dôležité je uvedomiť si, kde je hluku priveľa a kedy nám prestáva slúžiť. Ak si niekto púšťa hudbu pri monotónnej manuálnej práci, môže to byť v poriadku. Pri duševnej práci by však mal človek vnímať, či ho hudba ešte podporuje alebo už len vytvára ďalší hluk, ktorý zvyšuje stres. Mnohí ľudia majú rádio či slúchadlá zapnuté skôr zo zvyku, ako kulisu. V takom prípade už nejde o vedomé počúvanie, ale o nevedomé zahlcovanie. Často sa za tým skrýva aj psychologický mechanizmus - hluk nám pomáha uniknúť pred vlastnými myšlienkami, nepríjemnými pocitmi alebo úzkosťou. Keď vypneme rádio, môžeme začať počúvať samých seba, čo nie je vždy príjemné. Preto sa mnohí snažia vyhnúť tichu.
V krátkodobom horizonte to môže byť nepríjemné. Podobne, ako keď začneme športovať a zo začiatku nás bolí telo. Môžu sa objaviť nahromadené myšlienky, výčitky alebo úzkosti, ktoré sme predtým prehlušovali. Ak však človek vydrží a naučí sa s tichom pracovať, môže to postupne viesť k väčšej vnútornej harmónii, lepšej kreativite a citlivejšiemu prežívaniu života. Na druhej strane sú ľudia, ktorí netrpia nadmerným hlukom z vlastného rozhodnutia, ale sú vystavení hlučnému prostrediu - napríklad bývajú pri rušnej ceste alebo majú doma malé deti. Tí by z redukcie hluku profitovali okamžite. V ich prípade je dobré zamyslieť sa nad tým, či a ako môžu aktívne ovplyvniť množstvo hluku vo svojom okolí. Obmedzenie hluku teda nie je len o tichu samotnom, ale o schopnosti vedome regulovať množstvo zvukových podnetov, aby nám slúžili a nie škodili.
Ticho v duchovnom kontexte
Ticho je neoddeliteľnou súčasťou aj spirituálnych tradícií. Keď vstúpime do chrámu, mešity či budhistického kláštora, prirodzene tam vládne ticho. To umožňuje ľuďom prehĺbiť svoju pozornosť, lepšie vnímať samých seba a dosiahnuť hlbší stav uvedomenia. Naša pozornosť je obmedzená - buď ju venujeme vonkajšiemu hluku, alebo ju postupne presunieme dovnútra a začneme si viac uvedomovať svoje myšlienky, pocity a prežívanie.
Svätý Alfonz Liguori tvrdí, že skutočne nábožní ľudia sa vyhýbajú zbytočnej mnohovravnosti, pretože milujú ticho, ktoré podporuje ich duchovný život. Ticho nazýval rôznymi menami: ochrankyňa nevinnosti, štít proti pokušeniam alebo zdroj modlitby. Ticho podporuje sústredenie sa a prebúdza v našich srdciach dobré myšlienky. Podľa svätého Bernarda z Clairvaux núti dušu zamýšľať sa nad Bohom a nebeskými vecami. Ticho nás chráni od mnohých hriechov tým, že nám nedáva príležitosť neláskavo hovoriť, bráni nám v zatrpknutosti a drží zvedavosť na uzde a vedie nás k dosahovaniu cností.
Pri nespravodlivosti voči iným alebo ak sme vystavení nespravodlivosti my sami by sme nemali byť úplne ticho. V kresťanskom kontexte sme povolaní byť hlasom pre tých, ktorí sú utláčaní, a zastávať sa pravdy. „Učte sa robiť dobro, domáhajte sa práva, pomôžte utláčanému, vymôžte právo sirote, obhajujte vdovu!“ (Izaiáš 1, 17). Tu môže pomôcť Ježišov príklad - On neodpovedal na urážky a znášal ich s pokorou. „Keď mu zlorečili, on nezlorečil, keď trpel, nevyhrážal sa, to postúpil tomu, ktorý súdi spravodlivo.“ (1. Petrov 2, 23).
Kedy mlčať: Ak je reakcia len otázkou ega, lepšie je ignorovať a modliť sa za pokoj v srdci. Kedy hovoriť: Ak slová môžu priniesť zmierenie alebo objasnenie pravdy. Tu je komunikácia kľúčová. Mlčanie môže viesť k ďalším konfliktom alebo nejasnostiam, chaosu. Kedy mlčať: Ak sú emócie príliš silné na to, aby sme mohli hovoriť múdro. Kedy hovoriť: Ak môžeme vysvetliť svoj postoj alebo hľadať porozumenie. Na druhej strane, ničím neovládané a prehnané rozprávanie môže viesť k mnohým negatívnym dôsledkom.
Svätý Alfonz hovorí, že ak sa nábožnosť buduje a zachováva tichom, tak isto sa môže oslabiť nadmerným rozprávaním. Podstatné nie je len to, koľko a ako sa človek modlí, ale aj to, ako dokáže kontrolovať svoje slová. Svätý Dorotheus z Gazy nás preto povzbudzuje, aby sme si dávali pozor na zbytočné a nadmerné rozprávanie, ktoré môže odohnať dobré a sväté myšlienky. Zmyslom jeho slov nie je odsúdiť komunikáciu, ale pripomenúť, že ten, kto sa príliš venuje rozhovorom so stvorenými bytosťami, môže (môže, nie je to tak automaticky) zanedbávať vnútorný rozhovor s Bohom. Duch Svätý nám v knihe prísloví hovorí: „Tam, kde je veľa rečí, nechýba hriech, a preto ten, kto drží svoje pery na uzde, je rozumný“ (Príslovia 10, 19) a ďalej cez svätého Jakuba v jeho liste: „Jazyk je svet neprávosti“ (Jakub 3, 6). Svätý Jakub hovorí, že ten, kto sa neprehrešuje jazykom je dokonalý muž (Jakub 3, 2). Ten, kto pre lásku k Bohu zachová ticho, bude robiť aj ďalšie veci s radosťou pre Boha. Ticho je zároveň aj cnosťou. Nejde však o to, že tichý človek nehovorí nikdy, ale že nehovorí vtedy, ak nie je dobrý dôvod na rozprávanie.
Možno ti po tomto všetkom napadla otázka, že kedy by mal teda kresťan mlčať a kedy hovoriť. Mlčať by mal vtedy, keď nie je nevyhnutné hovoriť a hovoriť by mal vtedy, keď si to nevyhnutnosť a láska vyžadujú. Pokiaľ sa stane, že v tvojej prítomnosti sa ľudia rozprávajú hriešnym spôsobom, napomeň tých ľudí alebo im aspoň naznač/upozorni, že spôsob, akým zmýšľajú je nesprávny… Pokiaľ ťa neposlúchnu, opusti takúto spoločnosť, ak je to možné. Svätí varujú pred nezdravou zvedavosťou, pretože tá nás môže viesť k rozptyľovaniu a hriechom. Ako ľudia sme prirodzene zvedaví, ale nie všetka zvedavosť je na osoh. Jeden svätý raz povedal, že ten, kto si chce držať jazyk pod kontrolou, musí si chrániť aj uši. Ak potlačíme túžbu počuť všetky „novinky“, vyhneme sa pokušeniu hovoriť o veciach, ktoré nám neosožia. To však neznamená, že by sme mali ignorovať všetko dianie okolo nás. Je dobré mať prehľad, ale musíme si uvedomiť, že niektoré informácie pre nás nie sú dôležité a ich poznanie nám môže aj uškodiť. Ako sa píše v Písme: „„Slobodno všetko.“ Ale nie všetko osoží. „Slobodno všetko.“ Ale nie všetko buduje.“ (1. Korintským 10, 23).
Ticho v každodennom živote a vzťahoch
Ak sa chceš zdokonaliť v tichu, pravidelne si vyhraď čas na stíšenie - napríklad v modlitbe, čítaní Písma alebo adorácii. Precvičuj zámerné mlčanie, obmedz rušivé vplyvy ako sociálne siete a sústreď sa na počúvanie druhých. V prírode hľadaj pokoj a nauč sa premýšľať predtým, než hovoríš, aby tvoje slová boli vždy láskavé a potrebné.
V domácnostiach sa často stretávame s nepríjemným tichom, ktoré nasleduje po nezhode. „Myy sa doma nehadame len zrazu ostane ticho a oduta huba a vela krat ani neviem preco. Ako teraz 25,12.2012. az doteraz mame tichu domacnost a neviem ani preco.“ Toto ticho je často formou vydierania. Mlčaním pred druhým hovorí: "Ak nebude všetko po mojom, nie si hoden mojej lásky". Je to vlastne určitá porucha osobnosti, samotný človek si to nemusí uvedomovať, že je to vlastne patologické a že sám ničí vzťah, že ten druhý sa na tom nepodieľa. Môže sa spájať s veľkou naladovosťou. Takýto človek "rieši" problémy vo vzťahu tak, že pred nimi uteká a po čase ich berie tak, že keď sa o nich nerozpráva, tak sú vlastne vyriešené.
Da sa to zmeniť, len ak sa chce zmeniť ten samotný človek. A obvykle je to iba vtedy, keď sa udeje niečo naozaj vážne a on uverí, že jeho správanie nie je v poriadku - napr. prejavia sa mu rôzne psychiatrické poruchy (panická porucha, depresia, bipolárna porucha…), pri ktorých je mu aj fyzicky zle, alebo sa mu rozpadne manželstvo a on nechce vyslovene o partnera prísť - popr. dieťa ho odmieta a pod. alebo vážne ochorie a pod. Skús sa s ním o tom porozprávať v čase, keď už bude "odrazený" a bude sa s tebou baviť. Je to tak. Tichom sa nikdy nič nerieši, len sa kulminuje napätie a v oboch stranách, najmä v tej zhovorcivej, rastie pocit krivdy. Vzťah a city, sa tým úplne oslabujú. Ticho je spôsob vydierania.
Niektorí muži vo všeobecnosti sa nevedia hadať, absolútne sa vyhýbajú konfliktom a sú úplne v réžii ak sa nejaký objaví. K tomu ak je ešte nejaká tvrdohlavá letora, tak pohroma je na svete. Úprimne, tiež to neznášam. Niektorí ľudia majú radi ultra rýchle poriešenie konfliktu, krik, zloba a uzavretie "kauzy" a za dve hodky môžeme piť spolu v mieri kávu. Aj ich partneri majú sem tam tendencie mlčať, našťastie nie dlho, ale teda vedia podľa seba ako ich to neskutočne vytáča a potom sa divia, že človek vrieska. Ak by som sa aj ja začala správať podobne, zrejme to dotiahneme do bodu v akom je váš vzťah. Ono jedno mlčanie sem, jedno tam a časom z toho začne byť súvislé ticho z oboch strán a to je už potom začiatok úplného konca.
Rodinní známi takto fungovali. Otrasné niečo. Nakoniec sa nebavili niekolko rokov spolu! Rodičia štyroch detí, obaja vzdelaní a takto sa navzájom deptali. Ale chyba bola na strane toho chlapa. On bol neskutočný somár. Roky sa nebavili len vedľa seba existovali. Ja už by som bola v cvokhause alebo v areste za ublíženie na zdraví. No a na staré kolená sú už každý zvlášť. Život v prdeli, totálne ho premrhali svojím správaním voči sebe. Keď som sa ho niečo spýtala, bol ticho. Keď som sa ho spýtala, čo mu je, prečo je zdutý a nerozpráva sa so mnou, povedal, že nič…A ja som mu nosila modré z neba, snažila som sa ho rozptýliť, rozveseliť…no, ako krava. Raz som spravila pokus, že som sa mu nevtierala a vydržal sa so mnou nerozprávať skoro tri mesiace… Po tých troch mesiacoch mi povedal, že "keď chceš vedieť, prečo som sa s tebou nerozprával, tak kvôli tvojmu bratovi, pretože sa správal na dovolenke ako debil a nechcelo sa mu hľadať potraviny v Chorvátsku, keď bol hladný"…. no koniec! On bol napríklad zdutý aj na svojho syna z prvého manželstva, ktorý k nám chodil raz za dva týždne..a chudák malý sa ma len vypytoval, že čo je tatinovi a prečo sa s nami nerozpráva…blbec! Takže som sa malému venovala ja, aj sa s ním učila, išla s ním na výlet a tak…Inak, keď som odišla, asi za pol roka si našiel druhú babu, ale tá s ním vydržala rok a odišla tiež od neho. Bola podstatne rozumnejšia ako ja, pretože sa zbalila podstatne skôr…
Čo tým vyriešiš? Je to jednoduchšie byť ticho dovtedy, kým ju to neprestane baviť a neodíde ako niečo riešiť, že? Veď ju pošli preč, vyhod…keď je taká hrozná. Máš život pred sebou, nie? Že ťa hanba nefackuje… ak aj je taká ako sa ju tu snažíš verejne vykresliť, prečo si ju vydržiavaš? Na čo je dobrá ona Tebe? Možno si to neuvedomuješ, ale to, akú ženu si si "pritiahol domov", je v Tvojom veku a pri Tvojich skúsenostiach do veľkej miery aj Tvojim vlastným zrkadlom.
Tiché ticho musí niečomu predchádzať, sadni si s ním a porozprávajte sa. Počas tejto fázy sa so mnou vôbec nebavil, nekomentoval prečo sa nebaví, všetko čo som mu ponúkla odmietal (čaj, jedlo) a zásadne sa musel promenádovať tak, aby som ho videla (nie že by niekam vypadol sa ukludniť, na prechádzku, na pivo alebo aspoň do inej miestnosti ako ja) nie, musel mi nepretržite dávať najavo svoje utrpenie. Dramaticky všetkým buchal, krútil očami a vzdychal ako stará baba, líca zdute ako škrečok keď si ich napchá žradlom. Toto bolo postupne menej a menej intenzívne, prestal trieskať a tváriť sa ako keby ma v zadku ananás a začal vyhľadávať očný kontakt. To som vedela, že je čas spýtať sa ho čo mu je…potom prišla 3. fáza - V Y ROZPRÁVANIE SA - povedal čo ho trápilo a tým sa celá vec akože uzavrela. Tiež neviem čo robiť, mám tri malé deti. Žiť len kvôli deťom s mužom, ktorý ma psychicky týra? Stále tomu ešte chcem dať šancu kvôli deťom a kvôli tomu, že to bola láska ako hrom na začiatku, ale dochádza mi trpezlivosť aj motivácia. Proste mám pocit, že sa ten chlap, ktorého som milovala niekde stratil a zmenil sa na tohto muža, ktorého nepoznám. Máme tichú domácnosť od konca novembra 2012 doteraz a už ma to úplne zabíja. Len sa staráme o deti a nerozprávame sa o ničom, len vedľa seba žijeme, lebo mne už došli pokusy o to, aby sme sa pomerili.
Ticho ako dar a cesta k sebe
Ticho. Také fascinujúce, a predsa také ťažké. Ako malé dieťa som túžila mať možnosť dať si do slúchadiel ticho. Pustiť si ticho. Bola som sklamaná, keď som zistila, že to nie je možné. No ani dnes táto moja túžba nezostala zabudnutá. Túžim počuť ticho, ktoré je plné odpovedí. Ticho plné nádeje i radosti. Ticho ako stav bez zvuku, absencia zvuku. Môže byť obzvlášť veľavravné ako dramatizujúci prostriedok, poznáme „minútu ticha“. Ako malí sme neraz opakovane počuli: „Buďte už ticho!“ Ticho lieči, hovorili naše babičky. I vedci sa zhodujú v tom, že ticho lieči. Vraj pomáha pri regenerácii mozgových buniek a dve hodiny ticha denne napomáhajú formovanie nových buniek v jednej časti mozgu. Že sme vďaka tichu kreatívnejší a keď odpočívame, mozog spracúva podnety, ktoré získal. Ďalej rozptyľuje napätie a stres a ticho ako malý zázrak dokáže za dve minúty viac, ako počúvanie akejkoľvek relaxačnej hudby.
Max Picard povedal, že prirodzeným základom, na ktorom sa utvára nadprirodzenosť viery, je mlčanie. A možno sa nám niekedy zdá, že jednoducho len stačí byť ticho a nerozprávať. Mlčať a hotovo. Úloha splnená, veď som predsa nič nepovedal. Avšak mlčať neznamená len nič nehovoriť. Mlčanie samo a neprístupnosť zvuku či nerozprávanie ešte nie je tichom, ku ktorému nás Pán volá. Kartuzián dom Augustin Guillerand napísal: „Mlčanie je podmienkou ticha, ale ono samotné ešte nie je tichom. Ticho je slovo, ticho je myšlienka. Ježiš sám povedal, že sa máme od neho učiť, lebo je tichý a pokorný srdcom (porov. Mt 11, 29). I svätí a významní ľudia v Cirkvi neraz vyzdvihujú význam a dôležitosť ticha v našom živote. Známy je výrok svätej Matky Terézie z Avily: „Boh je priateľom mlčania. Všimnite si, že príroda, stromy, rastliny a kvety rastú v tichu. Všimnite si, ako sa nebo, slnko a mesiac nečujne pohybujú. Romano Guardini povedal, že všetky veľké veci sa uskutočňujú v tichu. Toho, kto nevie mlčať, prirovnáva k človeku, ktorý chce iba vydychovať, a nie nadychovať sa. Otec Marie-Eugène napísal: „Boh hovorí v tichu a zdá sa, že ticho je jediným prostriedkom na vyjadrenie Boha.“ Pápež Pavol VI. pri jednej príležitosti povedal: „Na otázku, či sa k nám Pán prihovára v hluku alebo v tichu, odpovedáme všetci, že v tichu. Prečo teda sa občas neodmlčíme?
Kardinál Robert Sarah vo svojej knihe Sila ticha píše: „Ticho kladie na človeka nároky, zároveň mu však dáva schopnosť nechať sa viesť Bohom. Z ticha sa rodí ticho. Skrze mlčiaceho Boha môžeme dosiahnuť ticho. A človek zostane v nekonečnom úžase nad svetlom, ktoré v tej chvíli zažiari. Ticho je dôležitejšie než všetky ostatné ľudské diela, lebo ono je vyjadrením Boha. Ticho, ktoré vedie k pokore. Všetko veľké sa odohráva v tichu. Najkrajšie veci života sa odohrávajú v tichu. Ticho proti diktatúre hluku. Ticho v uponáhľanom a hlučnom svete. Spomínaná kniha nie je len nejakou abstraktnou teóriou o tichu, ale učením od človeka, ktorý sám žije ticho vo svojom živote. Inšpirovala ho ťažká choroba mladého rehoľníka, ktorého predstavuje ako toho, ktorý už tu na zemi uprostred svojej choroby zažíval nesmierne nebeské ticho - a spolu s ním všetci, ktorí sa s ním stretli. „Ticho dostalo posledné slovo. Sarah hovorí, že sa musíme vzoprieť diktatúre hluku a vyhľadávať tiché miesta, pretože na dosiahnutie duševného oddychu a rovnováhy je nevyhnutné ticho: „Bez neho niet života. V tichu sa rodia a zjavujú najväčšie mystériá sveta.“ Prirovnáva to k prírode, ktorá sa rozvíja v najhlbšom tichu. K tomu, ako rastú stromy, vyvierajú pramene, ako vychádza slnko. K umeniu, ktoré je tiež ovocím ticha. Ale aj k dieťatku, ktoré rastie v tichu matkinho lona, rodičom, ktorí pozorujú svoje spiace dieťatko tak, aby ho nezobudili. Zveľaďovaním ticha nachádzame a objavujeme Boha. V ňom sa nám on sám zjavuje. A ak sa s ním chceme stretnúť, potrebujeme budovať ticho. Čím viac sa sýtime tichom, tým viac počujeme. A nielen tak niečo. Boha. Brat Roger z Taizé hovorí práve o dôležitosti ticha v súvislosti s modlitbou: „Modlitba je niekedy vnútorným bojom, inokedy zas odovzdanosťou celej bytosti. V danej chvíli sa stáva akoby prostým spočinutím v Bohu v tichosti. Ticho ako dar.
tags: #byt #ticho #a #nerozpravat