Fašizmus, ako ideológia založená na nenávisti, útlaku a násilí, predstavoval pre svet v polovici 20. storočia existenčnú hrozbu. Slovensko, rovnako ako mnohé iné krajiny, sa stalo dejiskom urputného boja proti tejto zhubnej ideológii a jej domácim prisluhovačom. Tento boj nebol len ozbrojeným konfliktom, ale aj zápasom o dušu národa, o jeho slobodu a právo na sebaurčenie. V tomto texte sa ponoríme do príbehov jednotlivcov a skupín, ktoré sa postavili na odpor fašizmu, obetovali svoje životy a stali sa symbolmi nezlomnosti a odvahy.
Počiatky odporu a formovanie ideí
Prvé poznatky o hrôzach fašizmu získavali mnohí obyvatelia Slovenska priamo z domova, od pokrokovo zmýšľajúcich rodičov, ktorí vnímali nebezpečenstvo totalitných režimov. Mladý Jozef Tóth, narodený 11. júla 1919 v Nadabule, bol jedným z nich. Keď mal necelých osem rokov, zomrel mu otec, a tak sa o neho a jeho šesť súrodencov starala jeho matka - vdova. Do ľudovej školy chodil v Rudnej, ale tam ho z politických a sociálnych dôvodov neprijali. Po skončení ľudovej školy sa preto prihlásil do práce v bani. Sotva štrnásťročný pomáhal matke pri výchove súrodencov a pri riešení finančných a sociálnych problémov rodiny.
Práve doma od pokrokovej matky získaval prvé poznatky o fašizme. Často navštevoval Rožňavu, kde sa stretával so socialisticky zmýšľajúcou mládežou. Nechýbal ani na manifestáciách a oslavách organizovaných pokrokovými silami, alebo v ich duchu vychovávanou mládežou Rožňavy. V období, keď po mníchovskej dohode došlo k okliešteniu Československa a územie Rožňavy pripadlo k horthyovskému Maďarsku, nastali aj pre Tóthovu rodinu zlé časy. Fašistický režim a prenasledovanie socialisticky zmýšľajúcich rodín len posilnilo odpor a nenávisť mladého Jozefa voči fašizmu.
Cesta k partizánom a boj za slobodu
V týchto ťažkých časoch si Jozef Tóth zvolil za svoju družku Máriu Renčokovú z Brzotína, ktorej otec bol protifašistickým bojovníkom. V septembri 1944 opustil matku, mladú ženu a tajne odišiel k partizánom bojujúcim proti nemeckému fašizmu na území vtedajšieho Slovenska. Ani sa nerozlúčil, zanechal len kúsok papiera, na ktorom oznámil, že odišiel do boja proti nepriateľovi. Bojoval v partizánskej brigáde ČA V. M. Kozlova, ktorá vtedy operovala okolo Slavošoviec a Roštára. Bol statočným a nebojácnym partizánom.
V nočných hodinách občas pribehol domov do Rudnej, kde mu matka dala čo potreboval on a jeho spolubojovníci. Bolo to jedlo, šatstvo, teplé ponožky i obuv a často aj výbušnina ekrazit, ktorý za pomoci baníkov z rožňavských baní zaobstarali a pripravili. V boji ho sprevádzala láska k rodnej vlasti, rodine, ale aj nenávisť k fašizmu a túžba po šťastnejšom budúcom živote. Veril, že sa ho dožije. Bojoval s ozajstnou hrdinskosťou a oduševnením.
Za jeho aktívnej účasti partizáni vyhodili do vzduchu most pri Vidovej, Henckovciach a Vlachove. Zúčastnil sa boja na hradskej pri Nižnej Slanej, počas ktorého bol zastavený postup Nemcov smerom na Dobšinú. V Stratenskej doline mu nemecké guľky prevŕtali motorku a výstroj. Pri Ochtinej vyhnal z obrneného voza posádku fašistov, ktorí sa chceli dostať do Čiernej Lehoty. Keď bolo povstanie dočasne zatlačené do hôr, povstaleckí vojaci a partizáni operujúci na hornom Gemeri sa uchýlili do horskej oblasti v okolí Kohúta. Nezložili zbrane. Železný prsteň nemeckých vojsk ich však čím ďalej, tým viac zvieral. Pre partizánov nastali ťažké časy. Mladý Jozef Tóth sa ich nebál. Chodieval do Čiernej Lehoty po potraviny a všetko potrebné.
Zrada a hrdinská smrť
Na okraji obce bola stodola, v ktorej sa ukrývali Nemci, ktorí striehli na partizánov. Jedného decembrového večera bol Jozef Tóth chytený. Bolo to také neočakávané, že sa nevedel ani spamätať. Presila Nemcov ho prinútila vzdať sa. Spútaného na druhý deň ho odvliekli do Dobšinej. Keď fašisti pri výsluchu neuspeli, zobrali ho na gestapo do Rožňavy. Najprv ho uväznili v budove terajšieho súdu, po niekoľkých dňoch ho premiestnili do budovy gestapa, kde ho vypočúvali, ale bezvýsledne. Jozef bol neoblomný a neprezradil spolubojovníkov.
Napokon ho odsúdili na trest smrti. Na smrť ubitého 14. decembra 1944 ráno okolo piatej hodiny ho položili na kočiar a previezli na popravisko. V rohu námestia, pri vtedajšom kláštore (neskôr okresnej knižnici) stáli mohutné gaštany. Pod jedným z nich kočiar zastal a na jeho hrubom konári zavŕšili Nemci svoje katanské dielo. Do mestskej kroniky zapísali, že sa tak stalo o šiestej hodine 14. decembra 1944 popravou obesením. Mŕtve telo Jozefa Tótha viselo na konári celý deň. Na krku mal drevenú tabuľku s nápisom "Jozef Tóth, vodca partizánov, ktorý odvliekol mnohých baníkov z Rožňavy. Takú odmenu dostane každý bandita".
Boj, ktorý zvádzal partizán Tóth, nebol súčasníkmi zabudnutý. Na mieste popraviska, v rohu námestia, mu rožňavskí obyvatelia postavili pomník. Na jeho mieste hneď po vojne stál mohutný gaštan, na ktorom fašisti a nyilaši vykonali popravu. Keď po oslobodení okolo neho kráčala matka popraveného partizána, pukalo jej od žiaľu srdce. Revolučný výbor mesta dal strom odstrániť. Na jeho likvidácii sa vlastnoručne museli podieľať zaistení príslušníci rožňavských nyilašov, bolo to v polovici mesiaca september 1945, keď v rohu námestia vykopávali jeho korene. Bolo to za asistencie vtedajšej posádky Čs. armády. Vďační občania mu najprv na pôvodnom mieste popravy postavili pomník, ktorý neskôr premiestnili na inú časť námestia, do jeho stredu, na pravú stranu v blízkosti strážnej veže. V súčasnosti mestskí poslanci rozhodli o jeho premiestnení do parku, pred banícke učilište. Aj keď Rožňava nie je uvádzaná na miestach pamätných bojov slovenského ľudu, má svojich hrdinov, na ktorých sa nedá zabudnúť. Aj keď nemajú pamätné tabule v meste, Čučma, Nadabula, k mestu patrili.
Širší kontext odporu: Slovenský odboj v rokoch 1939-1945
Príbeh Jozefa Tótha je len jedným z mnohých svedectiev o statočnosti a odhodlaní Slovákov postaviť sa proti fašizmu. Odpor voči fašistickému režimu na Slovensku sa formoval postupne, od prvých ilegálnych organizácií až po masové povstanie.
Prvé ilegálne organizácie a zahraničný odboj
Už v júni 1939 sa polícii podarilo odhaliť organizáciu REVOLUČNÁ MLÁDEŽ SLOVENSKA, ktorú viedol Ján Opavský. Podmienkou úspešnej odbojovej činnosti boli informácie, keďže oficiálna tlač často poskytovala skreslené informácie. Využíval sa rozhlas, najmä zahraničné vysielanie BBC a MOSKVA. Správy sa šírili ústne, letákmi, ilegálnou tlačou a tajnými krátkovlnnými vysielačkami. Spojenie so zahraničnými strediskami odboja bolo zabezpečované pomocou kuriérov a maskovanej pošty.
V roku 1939 sa vytvorili štyri centrá zahraničného odboja:
- Varšava: Pôsobili tu bývalí členovia agrárnej strany a oponenti E. Beneša.
- Paríž: Tu pôsobili Š. Osuský a M. Hodža, ktorí presadzovali obnovenie ČSR so samosprávnym postavením Slovenska.
- Londýn: Zastúpení českí emigranti (Beneš) presadzovali obnovenie ČSR s centralistickým princípom.
- Moskva: Emigranti z KSČ (K. Gottwald).
Československo: Celá história po zamatovom rozvode [DOKUMENT]
- októbra 1939 bola podpísaná zmluva o organizovaní česko-slovenského vojska. Vytvorila sa SNR (pôvodne ju vytvoril M. Hodža), od roku 1940 ČSNR. Po obsadení Poľska a Francúzska nemeckou armádou získali vedúce postavenia dve centrá odboja: Londýn a Moskva.
Ilegálne organizácie na Slovensku
Ilegálne organizácie na Slovensku sa tvorili do dvoch vyhranených blokov:
Občiansky blok: Nekomunistická organizácia s prívržencami zakázaných čsl. politických strán. Mnohí prívrženci sa nachádzali medzi evanjelikmi. Orientovali sa na zahraničný občiansky odboj v Londýne a na obnovu ČSR. Sporná však bola jeho budúca podoba: menšina presadzovala jednoduchú reštitúciu predmníchovských pomerov, zatiaľ čo väčšina preferovala demokratický variant s autonómiou Slovenska. Spojenie bolo nadviazané s Parížom a neskôr s Londýnom. Po vypuknutí vojny založil E. Beneš v Paríži ČSL. NÁRODNÝ VÝBOR, ktorý sa po porážke Francúzska v roku 1940 preniesol do Londýna, kde Beneš od vlády W. Churchilla vymohol uznanie dočasnej čsl. vlády. Medzi významné ilegálne skupiny patrili Flóra, Demec, Justícia, Obrana národa.
Komunistický blok: Založil si tajnú sieť po celom Slovensku hneď po Mníchove. Na čele komunistického bloku stálo ilegálne vedenie KSS, ktoré malo spojenie cez Prahu (ilegálne vedenie KSČ) so zahraničným vedením KSČ v Moskve, na čele s K. Gottwaldom. Do júna 1942 polícia na Slovensku zatkla tri ilegálne vedenia KSS. Vydávali ilegálne noviny - Hlas ľudu. Cieľom bolo do leta 1941 komunisti neuznávali predvojnovú ČSR ani jej demokratický systém, čo predstavovalo bariéru spolupráce s občianskym odbojom. Chceli vytvoriť „sovietske Slovensko“ s diktatúrou proletariátu podľa sovietskeho vzoru, dokonca padol návrh, aby sa Slovensko stalo 16. zväzovou republikou ZSSR.
Zblíženie oboch odbojov a vznik SNR
Umožnené bolo vytvorením protihitlerovskej koalície v lete 1941. 18. júla 1941 bola v Moskve podpísaná čsl.-sovietska dohoda, ktorou ZSSR uznal čsl. vládu Beneša v Londýne za právoplatnú vládu ČSR (predsedom bol Ján Šrámek, zo Slovákov v nej pôsobili R. Viest, J. Slávik, J. Lichner, S. Vist). 12. decembra 1943 bola podpísaná čsl.-sovietska spojenecká zmluva na 20 rokov, čím sa obnovila cesta sovietizácie budúceho Československého štátu. 25. decembra 1943 uzavreli zástupcovia domáceho občianskeho a komunistického odboja Vianočnú dohodu a vytvorili tak spoločný odbojový orgán SNR (v poradí 3. SNR v histórii Slovenska). V SNR boli: za komunistov: Karol Šmidke, Gustáv Husák, Laco Novomeský; za občiansky odboj: J. Ursíny, J. Lettrich, M. Josko. Vyvrcholením odbojovej činnosti bolo vypuknutie Slovenského národného povstania 29. augusta 1944.
Slovenskí vojaci v zahraničí a boj proti fašizmu
Okrem domáceho odboja sa významne angažovali aj slovenskí vojaci v zahraničí, ktorí bojovali proti fašizmu po boku spojeneckých armád.
V lete 1939 vznikla prvá čsl. jednotka v Poľsku, ktorú viedol Lev Prchala. Po napadnutí Poľska časť odišla do Francúzska. 2. októbra 1939 bola v Česko-Slovensku vo Francúzsku vytvorená čsl. jednotka. Beneš vytvoril ČSL. NÁRODNÝ VÝBOR, ktorý organizoval čsl. vojsko v zahraničí. V januári 1940 vznikol 1. čsl. poľný prápor v Buzuluku na Urale. V auguste - septembri 1940 sa zúčastnili leteckej vojny o Anglicko (pilot stíhačiek - Oto Smik). Naši vojaci bojovali v rámci britskej armády v roku 1940 v pešom prápore v Palestíne na čele s pplk. Klapánkom a v rokoch 1941/42 bojovali o pevnosť Tobruk v severnej Afrike. Po boku francúzskych jednotiek bojovali v Sýrii. V roku 1943 sa z divízie vytvorila ČSL. BRIGÁDA V ANGLICKU. Časť vojska zostala v Poľsku a vytvorila POĽSKÝ REGIÓN pod vedením pplk. Ludvíka Svobodu.
V januári 1943 odišiel poľný prápor na front. 7. marca 1943 sa zúčastnil bojov o Sokolovo. 30. októbra 1943 prebiehali boje pri meste Melitopoľ, na sovietsku stranu prešla veľká časť slovenskej divízie a vytvorila tak základ druhej paradesantnej brigády. V dôsledku toho sa poľný prápor zmenil na brigádu, ktorá sa zapojila do bojov na Ukrajine (Kyjev, Belaja, Cerkov, Žaškov). V apríli 1944 vznikol 1. ČSL. poľný prápor.
Hrdinovia SNP a ich odkaz
Slovenské národné povstanie, ktoré začalo 29. augusta 1944, predstavovalo najvýznamnejšie ozbrojené vystúpenie proti fašizmu na Slovensku. Siahalo na východe po Levoču, Spišskú Novú Ves a Dobšinú, na západe po Žilinu, Bánovce nad Bebravou a Topoľčany. Na severe a na juhu sa povstalecké územie dotýkalo až štátnych hraníc. Slováci sa účasťou v boji proti nemeckým nacistom aktívne pridali ku krajinám protihitlerovskej koalície.
Napriek viacerým nepriaznivým okolnostiam sa Povstanie v krátkom čase rozšírilo na vyše 30 vtedajších okresov s rozlohou asi 20 000 kilometrov štvorcových s približne 1,7 milióna obyvateľmi. Vďaka portálu Vtedy.sk prinášame unikátne dobové fotografie z archívu TASR s originálnymi popiskami, ktoré zachytávajú pohľady na pamätníky, pripomínajúce obdobie SNP resp. oslobodzovací boj.
Do nezmieriteľného boja proti nemeckým fašistom sa počas Slovenského národného povstania aktívne zapojili aj obyvatelia horehronskej obce Čierny Balog /okres Banská Bystrica/. Už v roku 1943 tu založili ilegálny Revolučný národný výbor, ktorý organizoval pomoc partizánom. Väčšina mužov z dediny vstúpila do partizánskych jednotiek, ďalší sa zapojili do opevňovacích prác a ošetrovali ranených. Za mimoriadnu pomoc, statočný a hrdinský odpor proti okupantom vyznamenali obec Čierny Balog Radom červenej hviezdy, Radom SNP I. triedy a ďalšími vyznamenaniami.
V obci Nemecká sa nachádza pamätník umučeným obetiam vo vápenke, 28. februára 1984. V Badíne, neďaleko Banskej Bystrice, odhalili 5. mája 1975 pamätník Pomoc Sovietskeho zväzu SNP, symbolizujúci známy letecký most medzi ZSSR a centrom povstania. Autormi monumentu sú akademický sochár Alexander Vika a ing. arch. Eduard Stančík.
Pracovníci OSP z Topoľčian, ako i kamenári zo Slovenského priemyslu kameňa, závodu zo Spišských Vlách, Ladislav Nemec a Karol Kohan, opravujú 29. júla 1969 pamätník SNP na Jankovom vŕšku. Vymieňajú poškodený kamenný obklad. Neďaleko Starých Hôr v Hornom Jelenci vyrastá monumentálny pamätník SNP. Archívny záber pochádza z 26. augusta 1974. V Považskej Bystrici odhalili pri príležitosti osláv 28. výročia SNP jeden z najväčších pamätníkov SNP. Jeho autormi sú akademický sochár Vojtech Ihriský a Ing. arch, prof. Štefan Lukačovič. Pamätník pozostáva z dvoch 24 m vysokých pylónov symbolizujúcich začatie povstania proti fašistickým votrelcom. Na pylónoch sú štyri reliéfy vyjadrujúce účasť ľudu na povstaní, pomoc ZSSR a boj v horách. Archívna snímka pochádza z 26. septembra 1972.
K tým obciam na Slovensku, v ktorých už pred vypuknutím Slovenského národného povstania sa tvorili zárodky partizánskeho hnutia, patrí aj Prochoť v okrese Žiar nad Hronom. Začiatok SNP 29. augusta 1944 našiel obec už pripravenú. Do povstania sa zapojila väčšina bojaschopných mužov, občania Prochote pomáhali bojovníkom na každom kroku. Okrem strechy nad hlavou a potravín im poskytovali aj všestrannú materiálnu pomoc. Vo vtedajšej doslova drevenej a slamenej obci to nebola maličkosť ubytovať stovky partizánov. Po potlačení SNP v obci sídlila partizánska brigáda J. V. Stalina, oddiel nemeckých antifašistov Ernesta Thälmanna. Okrem týchto skupín je tu aj brigáda kapitána J. Nálepku. Ešte koncom roku 1944 sa fašisti pokúšali dostať do obce, ale partizáni ich odrazili. Avšak vpád nemeckých hrdlorezov v januári roku 1945 sa skončil tragicky. Okrem toho, že obec vyrabovali a podpálili, vyše 60 partizánov a občanov zajali a neskôr v Kremnici takmer všetkých povraždili. Ďalší prepad obce urobili fašisti v marci, vtedy svoje dielo skazy dokonali. Okrem vraždenia občanov popolom ľahli takmer všetky domy a hospodárske budovy. Napriek všetkým útrapám zachoval si chotár obce povesť slobodného Československého územia od augusta 1944 až do skončenia druhej svetovej vojny. Sovietska armáda oslobodila Prochoť 1. apríla 1945. Odvtedy sa dedina zmenila na nepoznanie. Pred vypálením mala obec 214 väčšinou drevených a slamených domov. Dnes ich je v obci 237. Všetky sú priestranné a murované. Nad Prochoťou sa týči pamätník SNP, ktorý bol odhalený v roku 1967. Archívna snímka vznikla 18. apríla 1974.
V obci Hermanovce vo Vranovskom okrese, ktorá bola partizánskou obcou, v ktorej sídlila partizánska brigáda Čapajeva, v utorok 29. augusta 1972 odhalili pomník padlým v SNP. Autorom pamätníka je akademický sochár Július Machaj. Pamätník je pod lesom, kde padlo najviac partizánov.
Pri príležitosti odovzdávania Pamätníka víťazstva I. čs. armádneho sboru na vrchu Polom bola v sobotu 14. októbra 1961 na Námestí SNP v Žiline mierová manifestácia obyvateľov Žiliny a okolia. Zavítala na ňu aj delegácia strany a vlády vedená členom politického byra ÚV KSČ a prvým tajomníkom ÚV KSS Karolom Bacílkom. Po manifestácii odobrali sa účastníci na čele s delegáciou strany a vlády na vrch Polom, kde položením vencov k Pamätníku víťazstva I. československého armádneho sboru uctili pamiatku hrdinov, ktorí padli v bojoch s nemeckými fašistami pri oslobodzovaní našej vlasti v roku 1945.
Nie každý bezvýhradne súhlasil s ľudáckym režimom na Slovensku a vládou prezidenta Jozefa Tisa, kolaborujúcou s nacistickým Nemeckom. Stále však išlo skôr o hrdinstvo jednotlivcov a odvahu malých partizánskych skupín než o masové prejavy nesúhlasu s vládnou politikou. Od roka 1942 sa začali formovať prvé partizánske skupiny, ktoré tvorili najmä príslušníci Červenej armády, ktorým sa podarilo ujsť z koncentračných táborov. No masovejšie rozmery nadobudol protifašistický odboj na Slovensku až počas Slovenského národného povstania z roka 1944, ktoré dokázalo pod heslom boja proti nemeckej okupácii mobilizovať celé zástupy Slovákov. Aj napriek výčinom niektorých partizánov, ktorí sa vybúrili najmä na civiloch nemeckej národnosti, je toto masové ozbrojené vystúpenie udalosťou, na ktorú môžeme byť právom hrdí. Historik Ivan A. Petranský v knihe Slovenské dejiny od úsvitu po súčasnosť (Bratislava, vydavateľstvo PERFEKT, 2015) odhaduje, že v SNP bojovalo približne päťdesiatisíc príslušníkov povstaleckej 1. československej armády a zhruba dvanásťtisíc partizánov. Z nich asi tri štvrtiny boli Slováci a zvyšok tvorili príslušníci iných národov - najmä Rusi, Česi a Francúzi. Povstalcom pritom pomáhal veľký počet civilných obyvateľov.
Príbeh Márie Gulovičovej
Narodila sa 19. októbra 1921 vo východoslovenskej obci Jakubany neďaleko Starej Ľubovne. Študovala na Gréckokatolíckom lýceu v Prešove, od roka 1940 pracovala ako učiteľka v Jarabine (okres Stará Ľubovňa) a neskôr v mestečku Hriňová (okres Detva). V apríli 1944 ukryla v budove základnej školy v Hriňovej sestru svojho židovského priateľa Júliusa Goldbergera a jej malého syna, čo ju takmer stálo život.
Po potlačení SNP dostala za úlohu sprevádzať Britov a Američanov, ktorí prišli na Slovensko ešte pred vypuknutím povstania, aby sledovali vývoj odboja. Vďaka jej pôvabu a dôvtipu sa skupine spočiatku darilo prechádzať cez územie obsadené nepriateľmi bez väčších problémov. Ďalšou prekážkou, ktorej musela čeliť Mária a jej druhovia, bolo chladné počasie v Nízkych Tatrách. Pri prechode horami dokonca narazili na zamrznutých partizánov, ale ani nepriaznivé počasie im nebránilo v postupe. Keď sa však spolu s dvoma Britmi a dvoma Američanmi vydala hľadať potravu, ostatných členov skupiny vrátane reportéra Mortona zajali príslušníci špeciálnej protipartizánskej jednotky Abwehrgruppe 218 (známejšej pod krycím názvom Edelweiss - Plesnivec), pričom všetci zajatci zahynuli koncom januára 1945 v koncentračnom tábore Mauthausen pri rakúskom Linzi.
V marci 1945 odišla do Bukurešti, odkiaľ ju poslali do centrály OSS v Taliansku. Neskôr zakotvila v Prahe, kde pracovala ako tlmočníčka pre OSS. Z Prahy emigrovala do USA. Tu študovala na vysokej škole Vassar College v meste Poughkeepsie v štáte New York. Po získaní amerického občianstva v roku 1952 pracovala ako realitná maklérka v Kalifornii. Emigráciou sa de facto vyhla perzekúciám, ktoré by ju doma s najväčšou pravdepodobnosťou postihli, keďže vtedajšia vládna moc posielala českých a slovenských vojakov bojujúcich v zahraničných jednotkách do väzenia alebo im ukladala tresty v podobe ťažkých a nebezpečných nútených prác. V USA sa Mária Gulovičová dva razy vydala, s prvým manželom mala syna a dcéru. Zo Spojených štátov amerických sa na Slovensko vrátila už iba dvakrát, a to v roku 1970, keď navštívila príbuzných v rodných Jakubanoch, a v roku 1994, keď prišla na oslavy päťdesiateho výročia SNP. Posledné chvíle života strávila vo svojom dome v slnečnej Kalifornii, kde 25. augusta 2001 zomrela.
Za službu agentky OSS a SIS na území okupovanom nacistami ju v roku 1946 ocenili vysokým štátnym vyznamenaním Bronzová hviezda. Toto ocenenie udeľujú od roka 1944 ozbrojené sily USA mimoriadne odvážnym vojakom a civilistom, ktorí slúžili po boku príslušníkov americkej armády. Dostal ho napríklad bývalý generál americkej armády George S. Patton. V Krajine za veľkou mlákou o nej navyše vyšli dve knihy. Lenže v rodnej vlasti sa o Slovenke v zahraničných službách nesmelo hovoriť až do pádu socializmu, a tak sa dočkala iba pomerne skromného uznania v podobe niekoľkých porevolučných článkov a krátkeho filmu Mária.
Boj proti fašizmu na Slovensku bol komplexným a mnohostranným procesom, v ktorom sa prelínajú individuálne príbehy odvahy s organizovaným odporom. Tieto príbehy nám pripomínajú, že sloboda nie je samozrejmosť a vyžaduje si neustálu ostražitosť a odhodlanie brániť ju proti akejkoľvek forme útlaku.
tags: #byt #protifasistyckych #bojovnikov #ke