Námestie SNP v Bratislave, srdce slovenskej metropoly, je miestom, kde sa odohrávali mnohé historické udalosti a kde žili a tvorili významné osobnosti. Jednou z nich bol aj herec Ivan Mistrík, ktorého život bol neodmysliteľne spojený s touto pulzujúcou tepnou mesta. Jeho príbeh je mozaikou umenia, osobných strát, ale aj neúnavného hľadania slobody a pravdy v neľahkých časoch.
Bývanie a každodenný život na Námestí SNP
V roku 1979, keď sa Ivan Mistrík opäť oženil, bol už dva roky vdovcom. Jeho nová mladá žena Marika mu porodila potomka a rodina dostala byt na Námestí SNP. Opisuje sa ako "trochu ponurý, ako už bývajú byty v starých domoch". Toto bývanie malo svoje špecifiká - pod ním a vedľa sa nachádzali bistrá a kaviarničky, prebudované zo starých obchodíkov. Počas leta sa pred oknami rozprestierali terasy, často plné ľudí, čo znamenalo neustály ruch priamo pod oknami. Napriek tomu sa toto miesto považovalo za jedno z najkrajších na Námestí SNP, situované na hornom konci, v tieni košatých stromov, za súsoším a večnými ohňami. Kaviarenské terasy boli prerušované len vstupmi do dvorov a chodníkom pred kostolnou bránou kalvínskeho chrámu. Okolie námestia charakterizovala z jednej strany niekoľkoprúdová vozovka a električková trať, z druhej pešia zóna a stolíky pred kaviarňou bývalého obchodného domu Kamzík.
Parkovanie v tejto lokalite predstavovalo hotové "nešťastie" pre majiteľov áut. Pred hlavnou poštou, pri súsoší, bolo len zopár parkovacích miest pre taxíky a za poštou zopár boxov na osobitné povolenie pre zamestnancov pošty a mestského úradu. Inak bola akákoľvek možnosť zaparkovať prakticky nulová. Tento nedostatok bol o to irónickejší, že len pár krokov od bytu, nad Obchodnou ulicou, sa nachádzali dve obrovské, no často poloprázdne strážené parkoviská - jedno na Vysokej ulici a druhé na Drevenej, kde sa dnes rozkladá hotel Forum. Vtedajšie ceny parkovania boli však pre mnohých nedostupné - za hodinu dve koruny, za dve hodiny päť a za každú ďalšiu aj načatú hodinu desať korún. Ročné permanentky stáli päťtisíc korún. Existovali aj "čestné" miesta, teda zadarmo.
Práve v súvislosti s týmto parkovacím "nešťastím" si Ivan Mistrík uvedomil, že obe spomínané parkoviská spravuje výrobné družstvo Služba, v ktorom mal známeho. Priateľ sa mu snažil vybaviť permanentku, argumentujúc, že Mistrík príde na výročnú členskú schôdzu recitovať, a to zadarmo. Tento problém s parkovaním bol súčasťou každodenného života obyvateľov v centre mesta, kde sa prelínal ruch kaviarní s dopravou a kde sa hľadalo miesto na zaparkovanie v tieni historických budov.
Počiatky umeleckej kariéry a osobný život
Ivan Mistrík bol už v mladosti známou postavou. Spoznali sa s priateľmi zo Zvolena na jeseň roku 1952. Hoci mal vtedy iba sedemnásť rokov, nebol už neznámym začiatočníkom. Jeho matka, ktorá pracovala v divadle, ho pravdepodobne ako šesťročného prihlásila na konkurz do Detskej rozhlasovej dramatickej družiny. Tam strávil celé desaťročie hraním v rozprávkach a hrách pre mládež. Vo veku dvanásť rokov prvýkrát vystúpil na javisko Slovenského národného divadla. Jeho herecká dráha sa sľubne rozvíjala už od útleho veku.
Po základnej škole dva roky študoval divadelný odbor na Konzervatóriu. V roku 1951 strávil jednu sezónu v Dedinskom divadle, kde sa zoznámil aj so svojou budúcou manželkou. Na jeseň roku 1952 nastúpil vo Zvolene, kam prišli zároveň dvaja mladí herci - Ivan Mistrík a Anton Mrvečka.
Ivan Mistrík bol charakterizovaný tromi slovami: romantik, beťár, motorista. Jeho vášeň pre autá, najmä na jeho vtedajšej motorke "dvestopäťdesiatke", je častou spomienkou jeho priateľov. Často sa venoval oprave stroja, aj keď ho to neraz sklamalo v najnevhodnejšom čase. Spomínajú sa aj dobrodružné jazdy po Bratislave na jeho motorke, často s Igorom Rozdobuďkom na zadnom sedadle, ktoré sa občas skončili nečakaným stretnutím s policajnou hliadkou. Práve jeho "milá prostota", podmanivý úsmev a detinsky pôsobiaci pohľad mu umožňovali získať si sympatie aj u policajtov.
Jeho herecký prejav sa vyznačoval touto prirodzenou prostotou, ktorú preniesol na javisko, pred mikrofón aj pred kamery. Bratislavská Reduta, hoci v polovici päťdesiatych rokov "ošumelá", bola centrom kultúrneho života. Okolo nej sa začínalo korzo, pulzujúce životom. Vnútri Reduty sa nachádzala koncertná sieň, ktorá pre vtedajšiu mládež predstavovala vznešené miesto.
Na jednom z podujatí v Redute sa Ivan Mistrík zoznámil s Enčou, ktorá sa neskôr stala jeho manželkou. Hoci bola o tri roky staršia, pôsobila veľmi mlado. Spoznali sa už predtým v Dedinskom divadle. Ich vzťah sa vyvíjal, mali spolu dvoch synov. Enča sa neskôr vzdala svojej kariéry v prospech rodiny. Ich život bol poznačený aj tragickými udalosťami. V roku 1977 sa na Jadrane pri Pule stala tragédia, keď sa Enča pri rannom plávaní v mori utopila. Tento moment bol zlomový a hlboko zasiahol Ivana Mistríka aj celú rodinu.
Pred touto tragédiou sa Ivan Mistrík oženil po druhýkrát. Jeho starší brat Vilo si vzal speváčku Milku Bunčekovú. V roku 1956 Milka absolvovala rozsiahly zájazd s Lúčnicou po Latinskej Amerike. Ivanov brat, čerstvý absolvent stavebnej fakulty, si od Ivana požičal auto na výlet s manželkou. Havarovalo, pričom Milka bola vážne zranená. Lekári ju síce "pozliepali", ale úder do hlavy mal neskôr vážne následky.
Herecký génius a jeho nezabudnuteľné postavy
Ivan Mistrík vstúpil do divadla ako mladý chlapec, ale už po štyroch-piatich rokoch sa z neho stal vyhranený charakterový herec s jemnou senzitivitou a plachosťou, ktorá divákov doslova podmaňovala. Jeho herectvo sa vyznačovalo úsporným gestom, civilnou mimikou a hlasom bez teatrálneho pátosu a deklamatívnosti, čo bolo vtedy, v porovnaní s dominantnými osobnosťami ako Mikuláš Huba či Viliam Záborský, skôr neobvyklé. Jeho prostá reč a prirodzenosť ho odlišovali.
Stvárnil široké spektrum postáv, od romantických hrdinov ako Radúz v "Radúzovi a Mahuliene" a Viktor v "Maríne Havranovej", cez intelektuálov ako Chopin v hre "Leto v Nohante" a filozof Martin v "Candidovi", až po zvodcu Dona Juana. Dokázal však stvárniť aj mužnejšie úlohy, napríklad Marca Pola v "Miliónovom Marcovi", Tichona v Ostrovského "Búrke" či Porotcu č. 8 v "Dvanástich rozhnevaných mužoch".
Nezabudnuteľné boli aj jeho výkony v komédiách, kde exceloval ako Chruňo v "Najdúchovi", Fiala vo "Viťúzoch" či Števko v "Ženskom zákone". Keď išiel divák na predstavenie, kde hral Mistrík, šuškalo sa: "Mistrík je úžasný." Jeho schopnosť vcítiť sa do postavy bola mimoriadna. Dokázal sa tak hlboko ponoriť do úlohy, že sa na javisku javil ako niekto úplne iný, čudák, popletenec, rozorvaná myseľ. Táto expresivita, s akou stvárnil napríklad princa Myškina v hre "Idiot", kde jemne odkrýval najhlbšie pohnútky svojich činov a dával na známosť obraz svojho utrpenia a zjazvenej duše, bola fascinujúca.
Po takýchto náročných výkonoch bol často vyčerpaný. Po predstavení sa stretával s priateľmi v Divadelnom klube alebo v Kryštál-bare. Napriek únave si vždy našiel čas na rozhovor, hoci často pôsobil popolavý v tvári a mierne sa chvel. Vtedy si jeho priatelia uvedomovali, koľko námahy stojí takýto dvaapolhodinový výkon človeka, ktorý sa na istý čas odhodlal byť niekým iným a chce o tom presvedčiť aj obecenstvo.
Medzinárodné ambície a politické prekážky
Ivan Mistrík mal aj medzinárodné ambície. V roku 1965 mal dostať príležitosť zahrať si v zahraničnom filme. Mal sa stať jedným z dvoch "dablérov" francúzskeho herca Gérarda Philipa, ktorý nestihol dokrútiť film. Kamerové skúšky mali byť v Prahe. Úrady mu sľúbili, že výjazdovú doložku vybavia za dva dni. Ivan mal však smolu. Počas pobytu v Prahe, kde sa stretával s priateľmi a umelcami, stále čakal na potrebné povolenie. Denne telefonoval na príslušné úrady, prosil o odklad, ale papier stále neprichádzal. Po ôsmich dňoch čakania sa ukázalo, že istý anonym, možno kolega z divadla, napísal na pasové oddelenie, že Mistrík sa nechce vrátiť. Toto obvinenie bolo nezmyselné a zmarilo jeho veľkú šancu. Filmovú úlohu napokon dohral dánsky herec.
Táto situácia mala aj ekonomické dôsledky. Slovenská kultúra stratila príležitosť prezentovať sa v zahraničí a štátna kasa by získala prostriedky, ktoré si za účinkovanie v zahraničí vypláca Pragokoncert.
Odvaha v čase okupácie
Počas okupácie Československa v auguste 1968 sa Ivan Mistrík angažoval v občianskom dianí. Viedol videokameru v uliciach Bratislavy, dokumentujúc streľbu pred nemocnicou, zúfalý beh mladíka, tanky v uliciach s protestujúcimi študentmi, či Dominika Tatarku rečníckeho na betónovom podstavci. Tieto zábery potom odovzdával Borisovi Slovákovi, ktorý ich ukrýval v kachliach, aby ich ochránil pred zničením. Tieto činy svedčia o jeho odvahe a občianskej angažovanosti v čase, keď mnohí mlčali.
Zdravotné problémy a posledné roky
Ivan Mistrík od mladosti trpel na tuberkulózu. Hoci liečba chorobu držala na uzde, vyžadovala si istú životosprávu. Už predtým mu museli odstrániť jeden pľúcny lalok. V zime 1972 sa jeho stav zhoršil a musel podstúpiť ďalšiu operáciu, ktorá obmedzila funkciu jeho dýchacích orgánov na nevyhnutné minimum. Ivan sám vtipkoval, že dýcha "len na štyri valce". Operácia dopadla dobre a onedlho sa objavil na Štrbskom Plese, kam chodieval aj predtým.
V roku 1979, po smrti prvej manželky, sa Ivan Mistrík znovu oženil. Jeho synovia z prvého manželstva vyrástli a Ivan sa snažil žiť plnohodnotný život, aj napriek zdravotným obmedzeniam a stratám, ktoré ho postretli. Jeho bydlisko na Námestí SNP sa stalo svedkom jeho posledných rokov, kde sa miešal ruch mesta s jeho osobným životom, plným umenia, ale aj neľahkých chvíľ.
Život Ivana Mistríka bol naplnený umením, ale aj výzvami, ktoré prinášali ťažké časy. Jeho odkaz žije v jeho nezabudnuteľných hereckých výkonoch a v spomienkach tých, ktorí ho poznali. Jeho spojenie s Námestím SNP nie je len geografické, ale symbolizuje aj jeho miesto v slovenskej kultúre a histórii.