Otázka, či mať deti, alebo ostať bezdetný, je jednou z najzásadnejších, s ktorými sa ľudia v modernej spoločnosti stretávajú. V minulosti bola predstava o naplnenom živote často neodmysliteľne spojená s rodičovstvom. Dieťa bolo vnímané ako životný míľnik, ku ktorému raz musíme všetci dôjsť. Avšak, s postupným vývojom spoločnosti, zmenou hodnôt a rastúcou individualitou sa táto dogmatická predstava začala rozplývať. Dnes je čoraz viac zjavné, že rozhodnutie nemať deti nie je prejavom nezrelosti či neochoty prevziať zodpovednosť, ale skôr vedomou voľbou priorít a životnej cesty.
Zmena spoločenských noriem a osobných priorít
Spoločnosť často projektuje na jednotlivcov očakávania, ktoré nemusia zodpovedať ich vnútorným potrebám a túžbam. A hoci sa mnohí cítili, že nastal čas a že tak to v živote jednoducho chodí, a preto sa rozhodli mať deti, nie všetci sa v tomto presvedčení cítili dobre. Dnes sa čoraz častejšie stretávame s ľuďmi, ktorí sa rozhodli žiť inak. Niektorí sa rozhodli nemať deti, pretože v tom neboli presvedčení. Možno si uvedomili, že ich životná cesta sa uberá iným smerom, že ich napĺňajú iné aktivity, alebo že jednoducho túžia po inej forme existencie. Títo jednotlivci sa snažia plnohodnotne žiť vo „svete dospelých“ bez toho, aby k tomu potrebovali potomkov.
Tvrdenie, že život bez detí je prázdny a nešťastný, je len mýtus. Bezdetnosť dokonca neznamená ani životnú prázdnotu. Zmysel života, o ktorom mnohí hovoria, môžeme uplatňovať v rôznych sociálnych rolách. Niektorí ho nachádzajú v úlohe rodiča, iní v úlohe partnera, priateľa, kolegu, umelca, vedca či dobrovoľníka. Je naivné myslieť si, že život naplní niekto iný ako my sami. Naše vlastné sny a ambície nám nikto iný nenaplní. Život je len a iba o nás a o tom, aký zmysel mu dáme. Úlohou človeka nie je mať deti, ale žiť plnohodnotný a zmysluplný život podľa vlastných predstáv.
Samostatnosť a zodpovednosť ako základ dospelosti
V kontexte rozhodovania o rodičovstve je dôležité reflektovať aj otázku osobnej samostatnosti a zodpovednosti. Psychológ a psychoterapeut Gabriel Hrustič vysvetľuje, že osamostatnenie v sebe zahŕňa schopnosť postarať sa o seba, uživiť sa a najmä niesť za svoj vlastný život plnú zodpovednosť. Ťažko si vybudujeme dospelý vzťah, ak nebudeme samostatní. Osamostatniť sa od rodičov však neznamená len odsťahovať sa a platiť si účty sám. Dospelé deti, ktoré bývajú s rodičmi a naplno zdieľajú zodpovednosť za spoločné bývanie, môžu byť viac samostatné ako tie, ktoré sa síce odsťahovali, ale stále sú od nich nejakým spôsobom závislé.
Kľúčová je schopnosť byť zodpovedný voči vlastným stanoveným prioritám: „Mám aspoň akú-takú predstavu, čo od života chcem a idem si za tým. Alebo to neviem, tak to hľadám,“ hovorí psychológ. To zahŕňa aj vedieť ustáť nesúhlas rodičov s našimi životnými plánmi. Ako nezávislí, dospelí ľudia nemôžeme donekonečna dúfať, že rodičia odobria všetky naše rozhodnutia. Podľa psychológa je to deficit sebaistoty a závislosť. „Súhlas rodičov nás vždy poteší, ale pri osamostatnení je dôležité nebyť od toho závislý. Máme vlastný rozum, a nie je už našou úlohou byť poslušnými deťmi, ktoré robia rodičom len radosť. To znamená, že dôležité rozhodnutia o vlastnom živote sa snažím robiť čo najzodpovednejšie, premýšľam, zisťujem si informácie, radím sa, zvažujem a potom ustojím aj kritiku, lebo som robil, čo som v danej situácii najlepšie mohol.“ Naše interakcie s rodičmi sa uvoľnia, ak si uvedomíme, že nám nemusia pomáhať a oni prídu na to, že pomoc môžu odmietnuť.
Verejná voľba a spoločenské tabu
Režisérka Tereza Nvotová sa rozhodla, že nebude matkou a povedala to verejne, dokonca na Deň matiek. Jej vyjadrenie otvorilo tému, ktorá je v našej spoločnosti veľkým tabu. Napriek tomu, že obdivuje obetavosť matiek, verejne priznala: „Ja som sa však rozhodla, že matkou nebudem.“ Uvedomuje si, že jej rozhodnutie môže vyvolať rôzne reakcie - od obviňovania z karierizmu, sebectva či necitlivosti, až po nepochopenie. „Mne osobne je vcelku jedno, čo si myslíte, no nie je mi jedno, že týmto naša spoločnosť trápi ostatné ženy, ktoré nie sú alebo nemôžu byť matkami. Nechajte nás. Nevysvetľujte nám, aké je to super. Nepresviedčajte nás. Sme dospelé, vieme sa rozhodnúť samé.“
Jej slová poukazujú na to, že spoločnosť nie je nastavená na akceptovanie rôznych životných volieb. „Moje rozhodnutie neznamená, že sa o materstve nikdy nechceme baviť, alebo nás nezaujímajú vaše skúsenosti, materstvo nie je pre nás tabu. Len sme sa rozhodli inak. Môj život je tiež plný lásky, srandy a objavovania. Ak to však náhodou niekedy na mňa príde, tak si dieťa adoptujem. Kiež by to bolo normálnejšie. Je tu predsa toľko detí, ktoré matku nemajú a zúfalo po nej túžia.“ Jej postoj odzrkadľuje rastúcu túžbu po slobode rozhodovania a odmietanie spoločenského tlaku, ktorý často vedie k nešťastiu a pocitu neslobody.
Byť bezdetná z vlastnej vôle: päť žien o tom, prečo sa rozhodli nemať deti
Spoločnosť nepripravená na deti a ich rodičov
V poslednom čase sa čoraz hlasnejšie predierajú na povrch témy, ako je túžba nebyť matkou, rovnako ako precitnutie niektorých žien, ktoré až po pôrode prišli na to, že materstvo nie je celkom pre nich a najradšej by z neho utiekli. Je zvláštne, že sú za tieto názory ženy trestané, a to spoločnosťou, ktorá nie je nijako zvlášť nastavená na deti. Povedzme, že deti sú fajn, len ich nesmie byť počuť a vidieť. Načo hneď maľovať príšerný zaoceánsky let, keď sa stačí previesť pár zastávok mestskou MHD. Ešte nikdy sa vám nestalo, že by sa na vás niekto pozeral odporne preto, že si vaše dieťa v autobuse č. 83 nahlas spievalo? Nikto k vám nikdy na verejnosti nepristúpil, keď vám plakalo dieťa a neosopil sa na vás, na čo ste mali deti, keď ich neviete utíšiť? Nikto sa na vás nikdy nepozeral cez prsty v práci, lebo čo ak otehotniete, vypadnete na dlhú dobu preč… a potom, ak aj vaše miesto a firma prežijú roky na materskej dovolenke a vy budete mať šťastie, že dostanete miesto v škôlke, aby ste sa mohli vrátiť do práce, všetci budú nadšení, že si každú chvíľu musíte brať OČR-ku kvôli soplíkom?
Materstvo je v našej spoločnosti norma. Všetci čakajú, že budete mať deti, lebo tak sa to predsa robí. Tak je to „správne.“ Zároveň vás odmenia za splnenú úlohu tým, že vám ukážu, o čo všetko ste tým prišli. Nad otcami sa nikto nepozastavuje. Je treba naložiť ženám. Najlepšie od žien. Vyžrať vám to dajú spravidla tie, ktoré si tým už prešli, ktorým nikdy nikto nepomohol, nikto im nikdy nič nedaroval. Odgrciate si aj ich vlastnú skúsenosť, aby ste ju mohli zase generačne posunúť ďalej. Osobne vnímam, že aj toto je rovina, prečo sa dnešné ženy do materstva nehrnú. Prečo v nich vyhráva túžba nemeniť svoj život, ktorý je dobrý tak, ako je. Lebo dieťa vám život od základov zmení, už nebude nič tak, ako pred tým. Mať dieťa znamená veľa úloh, ktoré vyvstanú každý deň, na ktoré nemusíte mať dostatok kompetencií ani o dvadsať rokov. Materstvo nie je žiadna prechádzka ružovou záhradou. A spravidla nemôžete čakať žiadnu podporu. A už vôbec nie v autobuse č. 83.
Empatia a vzájomná podpora v ženských vzťahoch
Koncept, že každá žena musí byť matkou, je len v našich hlavách. V hlavách nás žien, ktoré sa v jednom kuse porovnávame: matky s matkami, matky s nematkami, matky s dcérami, sestry so sestrami. Môžeme byť najlepšie priateľky, ale zároveň sme vždy aj rivalky. Inšpirujeme sa navzájom, ale navzájom si závidíme. Opakom závisti je dobroprajnosť. Prečo nám tak často v ženských vzťahoch chýba?
Je v poriadku, že nechceš byť matkou. Je v poriadku, ak chceš. Často nútime druhých, aby žili podľa toho, čo považujeme za správne. Alebo nútime samých seba, aby sme robili to, čo od nás očakávajú druhí a nežijeme podľa svojich presvedčení, čo je možno ešte horšie, lebo stratíme samých seba, to svoje. Na to, aby sa nám žilo lepšie, potrebujeme vedieť, aké sú naše hodnoty. Je v poriadku, keď vidíme zmysel života a napĺňame si ho výchovou detí. A je rovnako v poriadku, keď zmysel života prežívame inak ako s deťmi. Doprajme si, že to každá máme inak. A navzájom sa podporme, držme spolu. Matky, nematky.
Hlbšie pochopenie rodičovstva: Pozorovanie, rešpekt a prijatie
Niektorí rodičia sa snažia nájsť lepšie spôsoby, ako pristupovať k „výchove“. Želajú si, aby z ich detí vyrástli ľudia so schopnosťou vidieť pravdu, s integritou a sociálnou inteligenciou. Priblížiť sa k ideálu si vyžaduje dobrú komunikáciu, trpezlivosť, rešpekt, no zároveň schopnosť stanoviť hranice a neustúpiť z nich.
Jeden z kľúčových prvkov spočíva v schopnosti nevnucovať vlastné predstavy a nechať deti objavovať svet vlastným tempom. Napríklad, pri stavaní veže z farebných pohárov, ak dieťa stavia vežu opačne, nie je nutné ju celú prestavať, aby boli poháre uložené „správne“. Správne pre koho? Tento princíp sa dá aplikovať na mnoho oblastí. Namiesto riadenia hier a aktivít „správnejším smerom“ (tým myslím tým naším smerom), je lepšie pridať sa k ich nápadom a podporiť ich kreativitu.
Ďalším dôležitým aspektom je vyhýbať sa vnášaniu vlastných „vymyslených problémov“ do života dieťaťa. Keď sa dieťa hrá spokojne, nie je potrebné mu podávať misku, aby mohlo niečo akože miešať, ak o to nepožiadalo. Tým ho môžeme vyrušiť z jeho hry a záujmu. Podobne, ak dieťa leží spokojne na gauči a počúva hudbu, nie je nutné mu podávať vankúš, o ktorý neprosí. Musíme sa naučiť lepšie pozorovať to, čo je, a neriešiť „mnou vymyslené problémy“. Uvedomiť si, že v danej chvíli nepotrebuje nové podnety, že nepotrebuje väčšie pohodlie a pod. Zrazu máme viac času a menej zaťaženú myseľ.
Kľúčové je tiež nepopierať emócie dieťaťa. Nepopierať jeho bolesť, nálady, emócie a myšlienky. Pri bolesti, či už telesnej alebo duševnej, rodičia často reagujú dobre mienenými, ale neúčinnými frázami ako: „To bude dobré“, „Nič sa nedeje“, „Nemáš dôvod plakať“. Predstavte si, že sa tak cítite a niekto vám začne hovoriť, že na to nemáte dôvod, že sa vlastne nič také strašne nedeje, že všetko bude zase v poriadku. V takej chvíli sme ochotní počúvať tieto dobre mienené „múdra“?
Zložité sú situácie, keď vidíme, že dieťa robí niečo, čo s najväčšou pravdepodobnosťou skončí tak, že si ublíži. Povieme mu, aby to nerobilo, vysvetlíme mu, prečo je to nebezpečné. On to aj tak urobí a ublíži si. V tej chvíli máme chuť dať mu na zadok a poriadne mu „dohovoriť“, aby mu bolo jasné! No v danej chvíli dieťa nie je schopné vnímať. Čo funguje, je byť ticho. Úplne ticho. Nič nehovoriť, ani nevydávať nijaké utišujúce zvuky. Skrátka ticho. Ďalej, nerobiť nič nasilu. Nechať ho potichu sa vyrovnať s tým, čo sa stalo. Ak chce z miesta odísť, pomôcť mu. Ak chce ostať sedieť, napríklad po páde, tak ho nechať sedieť. Ak chce vstať, pomôcť mu. Robiť len to, čo vidíme, že potrebuje, alebo chce urobiť on. Udržať v týchto situáciách jazyk za zubami nie je jednoduché, ale akú službu preukazujeme svojmu dieťaťu, keď sa to naučíme? Dávame mu možnosť pozrieť sa a zistiť, čo sa vlastne stalo, ako sa to stalo, možno urobiť nejaké závery a rozhodnutia, ako to nabudúce urobiť lepšie. Deti často plačú nie preto, že si ublížili, ale kvôli šoku.
Následky nerozhodnosti a závislosti: Prípad z Talianska
Príbehy o dospelých deťoch, ktoré zostávajú žiť s rodičmi a nepodieľajú sa na chode domácnosti, nie sú neobvyklé. Sedemdesiatpäťročná žena z talianskeho mesta Pavia podala žalobu na svojich dvoch synov. Jeden má štyridsať, druhý o dva roky viac a obaja stále bývajú v jej dome. V žalobe uviedla, že sa nepodieľajú na domácich prácach, neprispievajú finančne na prevádzku domácnosti, vôbec jej nepomáhajú, len si tak prežívajú, ako keby mali desať či pätnásť. Bizarný spor? Sudkyňa žalobkyni vyhovela. V rozsudku uviedla, že podľa talianskeho práva nemá plnoletý človek nárok bývať v dome svojich rodičov, ak si to oni výslovne neprajú. Tento prípad preletel médiami a naznačuje, aké vážne môžu byť následky dlhodobej závislosti a neschopnosti prevziať zodpovednosť za vlastný život, čo sa často prejavuje práve v rozhodnutiach súvisiacich s rodičovstvom a osamostatnením.
Rodičia, ktorí sa starajú o svoje deti, by mali dbať na to, aby ich deti nestali závislými a aby sa naučili niesť zodpovednosť za svoje činy. Aj keď sa matka snaží, aby jej syn šetril na vlastné bývanie, pri súčasných cenách je nereálne, že by si niekedy zaobstaral vlastné bývanie. Hovorí, že nechce vyhadzovať peniaze za nájom. Avšak, ak je dieťa tiché, možno smutné, úzkostlivé, prežíva strachy, tieto sú jeho pasívnym prejavom, tieto rodičov až tak nemobilizuje k hľadaniu pomoci a riešeniu detských problémov. Funguje tu základný princíp - rušia nás deti neposlušné, ale poslušné deti nám doprajú pokoj a dokonca sme šťastní. Sú ale poslušné deti šťastné? Postupne tieto deti môžu mať bolesti bruška, bolesti hlavy, problémy so spánkom, s jedením, bývajú často choré, kašlú, majú astmu, kožné ochorenia. To je ich spôsob prosby o pomoc. Všetky deti sú závislé na láske. Poslušné deti sú v strehu, čo robiť, ako robiť, ako sa správať, len aby boli všetci spokojní. V začiatkoch svojej znaleckej činnosti sme riešili vraždu mladej študentky. Maturanti po skončení ročníka si urobili spoločný výlet do prírody. Zdržali sa, a ONA ako poslušná dcéra sa rozhodla vrátiť domov skôr a sama. Odtiene poslušnosti a neposlušnosti sú bohaté. Každé dieťa by však malo mať správnu dávku poslušnosti a neposlušnosti.