V dynamickom svete, kde sa kultúry a identity neustále prelínajú, sa objavujú jedinečné hlasy, ktoré obohacujú naše chápanie sveta. Jedným z takýchto hlasov je speváčka Gitana, umelkyňa, ktorá svojou hudbou a životnou filozofiou presahuje hranice. Jej cesta je príbehom o sebaprijatí, o hľadaní vlastného miesta vo svete a o sile umenia, ktoré dokáže spájať a inšpirovať.
Kto je Gitana?
Moje umelecké meno je Gitana - zvolila som si ho, pretože som ním chcela vyjadriť svoju identitu a zároveň podčiarknuť štýl, ktorým sa bude uberať moja hudba. Jednoducho - plným srdcom mama, speváčka a Rómka. Gitana v rómčine znamená „Rómka“, no v španielčine sa prekladá ako „rímska žena“, čo evokuje dávnu históriu a putovanie. Toto meno je pre mňa symbolom môjho dedičstva a zároveň odkazom na slobodu a nezávislosť. Narodila som sa v Bratislave a hoci časť mojej rodiny pochádza z juhu krajiny, som hrdá Bratislavčanka.
Detské sny a hudobné korene
Ako dieťa som mala rôzne sny. Moja babka z otcovej strany si veľmi priala, aby som sa stala letuškou. Mala dokonca plagát s letuškami, na ktorý som sa ako malá pozerala a hovorila si, že letuška… to asi nedám. Ani tie lodičkové čiapky mi neboli sympatické. Už vtedy som mala ambíciu stať sa lekárkou, no neskôr táto túžba ustúpila, pretože som mala veľmi blízko k hudbe. V mojej rodine boli všetci nadaní muzikanti. Už v šiestich rokoch som bez problémov vystupovala. Bolo to vo mne.
Inšpirácia a vzory
Veľmi ma inšpiroval môj dedo, ktorý bol zakladateľom organizácie BUTIKER. Združovali sa v nej rómske talenty a zároveň podporovali mladých Rómov, aby si našli prácu. Bol to veľmi korektný človek. Musel pracovať transparentne, lebo bol pod drobnohľadom rôznych inštitúcií. V tom, ako sa správal k ľuďom, aký rešpekt mal na rôznych úrovniach od politikov cez lekárov až po umelcov, ma inšpiroval. Ukazoval, ako sa dá žiť krásne a eticky. Hudobne ma ovplyvnili klasické vzory, no najviac som počúvala pop a RnB soul. Obľubovala som Barbaru Streisand. U nás bolo bežné cez víkend pozerať všetky diely Funny Girl. A potom prišli Celine Dion, Whitney Houston… Tieto divy zostali - ich umenie je nesmrteľné. Zaujímajú ma ľudia, ktorí sú inšpiratívni, no nevyžadujú, aby sme ich obdivovali. Jedna taká inšpiratívna osoba je aj u mňa doma - môj partner Eduard Čonka.
Výchova a rómske tradície
V minulosti určite existovali rozdiely vo výchove rómskych dievčat a chlapcov. Ja som napríklad chcela hrať na husliach, ale v našej rodine boli huslisti len chlapci - primáši. Môj brat mal hrať na husliach, no nemal k tomu vzťah. Tie husle v jeho rukách doslova plakali. Ja som podľa predstavy otca mala hrať na klavíri. Z toho, že by som sa stala speváčkou, nadšený nebol. Vtedy sa ešte verilo, že žena má byť doma a starať sa o rodinu. A tak mi husle neumožnili. Otec mal predstavu, že speváčky sú „ľahké ženy“. No neskôr, keď videl moje výsledky, uznal ma.
Otec hrával v kapele a cvičili u mojej babky. Tak veľmi som chcela spievať, že som vždy niečo vymyslela, aby speváčka musela prestať a dala mikrofón mne. A už som spievala! Potom prišlo konzervatórium? Nie, len hudobná škola. Chcela som ísť na konzervatórium, ale na herectvo. Vtedy to bolo ťažké, samá protekcia. Išla som teda na hotelovú akadémiu. Hudobné štúdium tým skončilo. Po škole som pôsobila ako speváčka v zahraničí a neskôr som mala aj vlastnú kapelu.
Najdôležitejšia rola a hudobné posolstvo
Byť mamou - to je tá najkrajšia rola v živote. V mojej práci by som si priala zmeniť tzv. mindset v hudbe. Zdá sa mi, že dnes má priemernosť väčšiu hodnotu než kvalita. Kedysi priemerní ľudia nemali toľko priestoru.
Výzvy na ceste umelca
Mojou najväčšou výzvou bola „prepásnutá“ ponuka v Nemecku. Po vystúpení za mnou prišiel majiteľ agentúry, že mi dajú tím, budem nahrávať v Amerike… Mala som však 22 a túžila som ísť do Španielska - mala som tam angažmán. A tak som túto príležitosť odmietla. Ale keby som ju prijala, možno by som dnes nemala to najdrahšie - môjho syna.
Byť Rómkou: Identita a predsudky
V rómčine Róm znamená „človek“. Pýtať sa, čo znamená byť Rómom je ako opýtať sa, čo znamená byť človekom. Pre mňa to nie je nič zvláštne, tak som sa narodila. Viem však, čo by to mohlo znamenať pre ostatných - vnímať človeka bez predsudkov. Vnímať inakosť ako hodnotu. Majorita nastavila obraz, že Róm = chudoba, neprispôsobilosť, krádeže… S ničím z toho sa nestotožňujem. Moje rómstvo je pre mňa o duši, láske a rodine, nie o stereotypoch.
Situácia Rómov na Slovensku a výzvy komunít
Vnímam situáciu Rómov na Slovensku ako odraz chudoby a rozdielov v celej krajine. Inde sú chudobní ľudia aj bez ohľadu na pôvod. U nás sú to Rómovia, ktorí žijú v bublinách. A tá situácia sa zmení len vtedy, keď ju majorita bude chcieť zmeniť. Najväčšou výzvou pre rómske komunity je ukázať jednotu. Hovoriť jedným hlasom. Nemôže jedna obec žiadať prácu a druhá vyššie dávky. Musíme vedieť, čo chceme a povedať to spoločne. Za posledných pätnásť rokov vidím veľký pokrok. Rómovia si hľadajú prácu, kupujú si domy. To treba vidieť a hovoriť o tom.
Čo sa môžeme naučiť od Rómov?
Náš národ nikdy nebojoval o územie, nám patrí celý svet. Žite s nami, naučte sa to.
Diskriminácia a jej vnímanie
Keď je človek šťastný a darí sa mu, nevníma diskrimináciu. Ale diskriminácia tu je. Ľudia po rokoch povedia: „Mne vôbec nevadí, že si Rómka.“ A to zabolí. Rómstvo mi dalo slobodu nepripútavať sa k materiálnym veciam. Zdravie, rodina, úcta, to je dôležité. Emócie si nesiem celý život.
Verím, že na Slovensku raz diskriminácia nezmizne. Slovenský národ je mladý a ešte sa nenaučil prijať inakosť. Zmení sa to až vtedy, keď sa tu premieša obyvateľstvo aj z iných krajín.
Integrácia rómskych detí by určite pomohla. Treba začať od detí, tie nemajú predsudky. Tie ich učíme my, rodičia. A učíme ich buď k rešpektu alebo k strachu z inakosti.
Budúcnosť a plány
Zachrániť svet a všetkých Rómov! Toto je síce ambiciózny cieľ, ale odráža moju túžbu po lepšej budúcnosti pre všetkých.
Hudba ako univerzálny jazyk: Pohľad z inej perspektívy
V kontexte hudobného umenia sa objavujú aj iné pohľady na jeho vývoj a vplyv. Dirigent Marián Lejava poukazuje na prepojenie klasických a súčasných diel, ktoré spolu komunikujú napriek rozdielnym obdobiam vzniku. „Najstaršie a najnovšie delí viac ako 100 rokov! Napokon tie „nové“ nemusia pôsobiť až tak novo,“ uvádza. Scelsiho I Presagi majú už 66 rokov a Stravinského Symfónie pred štyrmi rokmi prekročili dokonca storočnicu. „Tu sa stierajú hranice medzi novou a starou hudbou.“ Tento pohľad zdôrazňuje, že kvalita a nadčasovosť hudby nezávisí od jej veku, ale od jej umeleckej hodnoty a schopnosti rezonovať s poslucháčom.
Dirigent Lejava ďalej vysvetľuje, že „hudba Bacha, Beethovena, či Brahmsa má právo znieť súčasne a, naopak, najnovšie diela môžu znieť s pochopením a uznaním odstupu času. Záleží na interpretoch a ich interpretácii.“ Stravinského Symfónie patria medzi vrcholné diela hudby vôbec a porovnávajúc obe verzie z rokov 1920 a 1947, človek žasne nad dôslednosťou, s akou autor kreuje svoje dielo. „Pripomína mi to krajčíra, ktorý vám šije oblek na mieru a dodá vám dokonalý odev, v ktorom - ako sa zvykne hovoriť - môžete aj spávať.“ Hudba Giacinta Scelsiho udivuje dodnes a patrí medzi najzásadnejších vizionárov s výsostne originálnym dielom.
„Kompletný symfonický orchester počas tohto večera nezaznie ani raz. Naším zámerom bolo ukázať orchester z inej strany,“ dodáva Lejava. „Väčšinou hrajúci v plnom zložení všetkých zúčastnených nástrojových skupín predsa obsahuje dve najsignifikantnejšie skupiny - dychové a sláčikové nástroje. Sláčikové ansámble poslucháči môžu poznať zo samostatných koncertov a literatúra pre takéto teleso je obrovská. To isté platí ale aj o skupine dychových nástrojov a je len škoda, že to obrovské množstvo diel posledných 300 rokov, ktoré vzniklo pre dychové nástroje, sa uvádza len zriedka.“ Obe skupiny sa potom na krátky čas symbolicky spoja v nesmrteľnej Nezodpovedanej otázke Charlesa Ivesa, aby opäť defilovali vlastnými kompozíciami.
„Ľudia majú na súčasnú hudbu niekedy až skeptický pohľad. Bojí sa návštevník filharmónie azda Beethovena, Čajkovského, alebo nebodaj Dvořáka? Bálo sa publikum v ich čase, ktoré chodilo na premiéry ich diel s očakávaním a často so sklamaním odchádzalo? Nejeden velikán zažil fiasko a neúspech, no my máme pocit, že to azda ani nemôže byť tak. Pravdou zostáva, že každý autor, aj ten najväčší, komponoval „súčasnú“ hudbu. Až čas preveril jej kvality a prax vyselektovala tie najúspešnejšie diela. Aj Beethoven má iba deväť symfónií a nehrávajú sa všetky často. Stravinskij i Scelsi patria dnes už medzi klasikov, či chceme alebo nie. My zahráme Stravinského Symfónie 104 rokov po ich vzniku. Prajem váženým poslucháčom, aby počúvali s otvorenou mysľou a dušou. Aj beethovenovské hrmotné orchestrálne tutti spôsobovali hrôzu a zdesenie prvých poslucháčov. Ale zanechali dôležitú správu o dobe, v ktorej ich autor žil a v ktorej zápasil o každú svoju notu. Predovšetkým prostredníctvom svojej hudby komunikoval s ľuďmi svojej doby, ale aj s ľuďmi nášho veku.“
Dirigent Tomáš Brauner dodáva k Brucknerovej symfónii: „Toto dielo nevnímám pouze jako symfonii, ale jako katedrálu z tónů - stavbu, která se postupně zvedá z ticha, roste v mohutných obloucích a směřuje k oslnivému finále.“
Hudba ako most: Od Andreja Šebana k Janke Kirschner
Príbeh Janky Kirschner a jej hudobnej cesty je ďalším fascinujúcim pohľadom na formovanie umelca. Jej prvá pieseň, ktorá jej zmenila život, vznikla v spolupráci s gitaristom Jožkom Šebom (neskôr známym ako Kotolník). „Skrátka som zistila, že v našom meste je jeden gitarista,“ spomína Janka. „Jožko mi vravel: Choď za tým kotolníkom a nahrajte niečo. Takže som išla, sadli sme si, začali sme sa rozprávať a hrať si nejaké veci. On hrával veľa beatlesoviek a podľa mňa bol veľmi šikovný a vnímavý. Takže mi začal hrať nejaké akordy a zo mňa vyliezla melódia.“ Bolo to pre ňu prelomové, pretože do tej doby spievala len covery.
Spolupráca s Andrejom Šebanom, ktorý sa do projektu zapojil, bola kľúčová. „Andrej do toho išiel, ale nebol so mnou spokojný, stále mi niečo hovoril. Jeho prvá veta, keď som prišla k Tónovi Kubasákovi do Petržalky bola: Počúvaj, ty si panna? Čo som mu mala povedať na takú debilnú otázku.“ Šeban jej však dal cennú lekciu: „Prechádzal so mnou tie texty a hovoril, ale tu chýba esencia teba v tých textoch. Toto nie si ty a pritom tam boli dobré texty.“ Toto uvedomenie ju viedlo k písaniu vlastných textov.
V 90. rokoch bola tradíciou, že texty písali iní autori, ako interpreti. „Hudba bola super, ale v textoch som potom vždy narazila na tie básnické kombinácie a prišlo mi to nejaké zošróbované, napasované.“ Janka si uvedomila, že chce spievať o sebe, o svojich pocitoch a zážitkoch.
Jej prvá platňa s Andrejom Šebanom bola síce komerčným prepadákom, no Jožko Šebo ju presvedčil o jej potenciáli. „Zobral veľké vydavateľstvo, lebo Jožko Šebo má jednu fantastickú vlastnosť, že dokáže popliesť hlavy všetkým. On dokáže ľudí presvedčiť, že toto je zlato, čo práve držím v rukách.“ Po zrušení pôvodnej zmluvy s Universalom, Jožko predložil nové nahrávky a okamžite podpísali novú, oveľa lepšiu zmluvu.
O vzniku jej kapely a stretnutí s hudobníkmi ako Ajdži Sabo a Martin Wittgruber, ako aj o jej spojení s hudobníkmi z kapely Dlhé diely, rozpráva Jožko Šebo vo svojich spomienkach, ktoré sú plné humoru a nečakaných zvratov. „Bože môj. Hrala som otvárací koncert na festivale Hurytan. V amfíku na Búdkovej. Nemala som kostým, nič, tak on mi dal tričko Stop AIDS… Spievala som Janis Joplin a po koncerte mi úplne odišiel hlas.“
„Celá jeho spomienka je asi takáto a to sa pobavíš: Bol na Jazzákoch a za ním sedel Maťko Wittgruber spolu s tebou. Maťko hovorí Danovi, nechcel by si s nami hrať s Kirschnerkou? Dano nevedel vtedy, ako vyzeráš a hovorí mu, no najskôr musím vedieť, prečo ona vlastne spieva.“ Tieto spomienky ilustrujú hecticu dobu začiatkov, plnú nádejí, neistôt a hľadania vlastnej hudobnej identity.
Filozofické úvahy o živote, viere a spoločnosti
Mnohé z poskytnutých textov sa dotýkajú hlbších filozofických a duchovných tém. Citáty od rôznych osobností zdôrazňujú dôležitosť vnútornej sily, vytrvalosti a sebareflexie. „Nikdy sa nevysmievaj!“, „Ak nejdete za tým, čo chcete, nikdy to nebudete mať.“ Tieto výroky podčiarkujú potrebu aktívneho prístupu k životu a odhodlania nasledovať svoje ciele.
Listy od cirkevných predstaviteľov, ako napríklad od pápeža, poukazujú na dôležitosť integrity, viery a ochrany základných hodnôt. Reč o „stromu mieru“, ktorý nepriniesol očakávané ovocie, metaforicky opisuje snahu o budovanie pozitívnych vzťahov a porozumenia, aj napriek prekážkam a nedorozumeniam. „Nikto na šírom svete, kto má oči na videnie a uši na počúvanie, nebude môcť tvrdiť, že vina je na strane Cirkvi a jej hlavy.“ Toto vyhlásenie zdôrazňuje zodpovednosť všetkých zúčastnených strán pri budovaní harmonickej spoločnosti.
Texty sa dotýkajú aj kritiky moderných spoločenských tendencií, ako je „pedagogika kontroly“, „infantilizácia“ a „ľudské zdroje“ chápané ako surovina. „Výsledkom týchto re-presií (politických, ekonomických, výchovno-vzdelávacích) je, pochopiteľne, mnoho de-presií.“ Toto poukazuje na negatívne dôsledky pasivity a straty iniciatívy.
Obzvlášť silné sú myšlienky o „krátkozrakosti budúcnosti“, ktorá pramení zo závislosti na neustálom prijímaní „pocitov“ a pasivity. „Nezabudni žiť,“ je odkaz, ktorý sa opakuje v rôznych formách. Dôležitosť tvorivosti, iniciatívy a hľadania vlastného duchovného zdroja je kľúčová pre prekonanie tejto krátkozrakosti.
V kontexte duchovného rozvoja sa zdôrazňuje význam „enthymesis“ - procesu „vstupovania do svojho srdca“, ktorý pomáha odolávať tlaku a rozptýleniam. „Každé ráno pred začiatkom práce sa budem pol hodiny pozerať do svojho vnútra: budem počúvať svoj vnútorný hlas.“ Táto prax, opísaná Etty Hillesum, ponúka cestu k vnútornému pokoju a koncentrácii.
Záverom, tieto rôznorodé texty spája úsilie o hlbšie porozumenie ľudskej existencie, o hľadanie zmyslu, viery a o budovanie lepšej budúcnosti, kde umenie, identita a duchovné hodnoty zohrávajú kľúčovú úlohu. Budúcnosť naozaj nesmie byť bez nás, bez našich jedinečných hlasov a našej snahy o napredovanie.