Úvod do problematiky sociálneho bývania
Problematika sociálneho bývania patrí popredné miesto v sociálnej a bytovej politike v západných krajinách EÚ. V kontexte Slovenskej republiky ide o problematiku, ktorá je dlhodobo potláčaná do úzadia tak v odborných, ako aj politických kruhoch. Sociálne bývanie pritom predstavuje neoddeliteľnú a integrálnu súčasť sociálnej politiky štátu v oblasti podpory rodín, ohrozených skupín obyvateľstva, zamestnanosti a mnohých iných kľúčových oblastí podpory štátu. V súčasnosti sa u nás i v Európskej únii čoraz častejšie stávame svedkami diskurzu ohľadom problematiky dostupnosti bývania a jeho trvalej udržateľnosti.
Bývanie je jedným zo sociálnych práv a základnou ľudskou potrebou, pričom jeho kvalita a dostupnosť je jedným z hodnotiacich ukazovateľov životnej úrovne obyvateľstva. Právo na bývanie patrí medzi základné ľudské práva zakotvené v rôznych dokumentoch medzinárodného významu, ktorých signatárom je aj Slovenská republika. Právo na bývanie nie je možno chápať ako nárokovateľné právo jednotlivca voči spoločnosti, ale ako právo založené na spoluzodpovednosti spoločnosti smerom k občanovi. Primerané bývanie je v zmysle medzinárodne prijatých dokumentov charakterizované finančnou dostupnosťou, obývateľnosťou, prístupnosťou, polohou a kultúrnou vhodnosťou.
Súčasný stav bytového fondu na Slovensku a jeho štruktúra
V podmienkach SR môžeme sektor bývania rozdeliť na súkromný a verejný nájomný. Do súkromného sektora radíme súkromný nájomný sektor a súkromné vlastnícke bývanie. Zastúpenie verejného nájomného sektora predstavuje z celkového bytového fondu cca. 2,5%, zatiaľ čo sektor súkromného nájomného bývania je ešte nižší, t.j. okolo 0,2%. Zastúpenie jednotlivých sektorov sa v krajinách EÚ líši. Čím sú európske krajiny východnejšie a južnejšie, tým viac klesá zastúpenie súkromného nájomného sektora a verejného nájomného sektora. V rámci súkromného sektora má výrazné postavenie súkromné vlastnícke bývanie. Takmer 90% bytov a domov v SR je v súkromnom vlastníctve. V rámci krajín EÚ má vyššie zastúpenie súkromný sektor v krajinách, ako Estónsko, Bulharsko alebo Rumunsko. Naopak, v Nemecku sa podiel súkromného vlastníctva pohybuje na úrovni 40%. V krajinách južnej časti Európy je zastúpenie súkromného vlastníckeho bývania vyššie ako v severných krajinách. U nás je súkromné vlastnícke bývanie jedným z najviac preferovaných spôsobov zabezpečenia si bývania. V nemalej miere má na to vplyv aj nedostatočná ponuka súkromného nájomného bývania a rovnako nízka ponuka sociálneho bývania.
Znárodňovanie, reštitúcie a privatizácie nás dostali do situácie, kedy 90% celkového bytového fondu je v rukách súkromných vlastníkov. Vo vlastníctve verejného sektora (mestá a obce) sa nachádzajú max 3% bytov a ďalšie 3% sú podľa odhadov vo vlastníctve súkromných osôb prenajímané na voľnom trhu. 3,5% bytov je vo vlastníctve družstiev. Odhadom sa však dá povedať, že okrem skupiny zdravotne znevýhodnených, sociálne zraniteľných a mladých rodín, sa na Slovensku pridáva aj min cca 100 000 Rómov žijúcich momentálne v katastrofálnych podmienkach, a podľa odhadov ČSOB min 2 000 000 Slovákov žijúcich panelových domoch (panelákoch), ktorých životnosť pomaly končí. Vyplývajúc z tejto oklieštenej situácie je de facto všetko verejné (obecné) nájomné bývanie chápané ako sociálne.
Výrazným negatívnym dopadom preferovania súkromného vlastníckeho bývania domácnosťami je nízka mobilita práce, riziko straty bývania v prípade neplnenia si povinnosti vyplávajúcich z kúpy bytu a v neposlednom rade, zadlženosť rodín a jednotlivcov na celé dekády ich života. Súkromné vlastnícke bývanie je určené najmä pre stredné a vyššie príjmové skupiny obyvateľstva.
Modely sociálneho bývania v Európe a na Slovensku
Sociálne bývanie, rovnako ako bytové politiky štátov EÚ, neupravuje jednotná legislatíva EÚ, rovnako nie je zadefinovaná jednotná klasifikácia sociálneho bývania platná pre všetky členské štáty EÚ. Označenie sociálneho bývania v jednotlivých krajinách nie je taktiež jednotné, býva pomenované ako bývanie s miernym nájomným (Francúzsko), limitované neziskové bývanie (Rakúsko), verejné bývanie (Dánsko), podporované bývanie (Nemecko), alebo chránené bývanie (Španielsko). V našich podmienkach sa môžeme stretnúť s označením sociálneho bývania, ako nájomného bývania pre sociálne účely, alebo ako sociálne nájomné bývanie. V oboch prípadoch je kladený dôraz na vymedzenie právneho vzťahu k danej nehnuteľnosti a účelu, pre ktorý je tento druh bývania určený. Vo všeobecnosti je sociálne bývanie nastavené tak, aby bola naplnená potreba kvalitatívne primeraného bývania domácnostiam, ktoré nie sú schopné uspieť v „súťaži“ na trhu s bývaním. Sociálne bývanie je poskytované za nižšie ceny ako sú ceny trhové a jeho distribúcia medzi obyvateľstvo je zabezpečená prostredníctvom administratívnych postupov.
Aj napriek rozdielom v bytovej politike a v chápaní sociálneho bývania jednotlivých krajinách EÚ je možné klasifikovať prístup k sociálnemu bývaniu do troch základných modelov:
1. Univerzálny model
Prvým je model univerzálny, ktorého cieľom je sprístupniť bývanie čo možno najväčšiemu počtu záujemcov prostredníctvom mestských, obecných podnikov alebo mimovládnych neziskových organizácií. Uvedený typ sociálneho bývania má za cieľ poskytnúť kvalitatívne primerané a cenovo dostupné bývanie (regulované nájomné) čo najširšej populácií bez ohľadu na ich príjem, t.j. pre žiadateľov neexistuje „príjmový strop“ na domácnosť. V krajinách s uvedeným modelom sociálneho bývania sa pohybuje sociálne bývanie v intervale od 18% do 32% z celkového bytového fondu krajiny (Holandsko, Švédsko a Dánsko). Pre nízkopríjmové domácnosti a domácnosti ohrozené chudobou a sociálnou exklúziou ostáva možnosť čerpať rôzne formy podpory a príspevkov (napr. príspevok na bývanie). Výsledkom je zabezpečenie sociálneho mixu domácností s rôznych sociálno-ekonomických skupín obyvateľstva a eliminácia sociálneho vylúčenia a rezidenčnej segregácie. Krajiny aplikujúce univerzálny model sociálneho bývania sa vyznačujú vysokou mierou zastúpenia sociálneho bývania v rámci celkového bytového fondu. Opísaný model potiera rezidenčnú segregáciu a vytvára podmienky pre sociálny mix, spoločenskú súdržnosť a umožňuje prístup k dôstojnému bývaniu pre všetkých.
2. Všestranný model
Druhým modelom sociálneho bývania je model všestranný. Uvedený model má dominantné zastúpenie v politikách bývania krajín EÚ. Ide najmä o krajiny, ktorých sa percentuálne zastúpenie sociálneho bývania v celkovom bytovom fonde pohybuje v intervale 0% až 19%. Do pozornosti sociálneho bývania sa dostávajú domácnosti, ktoré nie sú schopné si samostatne zabezpečiť dôstojné bývanie za primeranú a dostupnú cenu. Tento model reaguje na nedostupnosť bývania na trhu. Bývanie je poskytované prijímateľom selektívne na základe definovaných prioritných kritérií, postupov a pravidiel. Ide najmä o určené fixné stropy príjmov. Tento model sociálneho bývanie preferuje nízkopríjmové domácnosti, zraniteľné domácnosti a vybrané ohrozené skupiny, resp. domácnosti. Všestranný model sociálneho bývania je aplikovaný, napr. v Rakúsku, Francúzsku, Fínsku, Luxembursku, Poľsku a mnohých iných krajinách EÚ. Slovenská republika aplikuje uvedený model sociálneho bývania, avšak v kombinácii s reziduálnym modelom.
3. Reziduálny model
Posledným modelom aplikovaným v štátoch EÚ je model reziduálny. Uvedený model je aplikovaný najmä vo Veľkej Británii, Estónsku, Írsku, Malte, Bulharsku, Litve a i. Reziduálny model je najčastejšie zavádzaný v krajinách EÚ, v ktorých nie je nasýtený dopyt po sociálnom bývaní. Cieľom reziduálneho modelu sociálneho bývania je poskytnúť primerané a cenovo dostupné bývanie vybraným kategóriám domácností, ktoré sú väčšinou priamo závislé od rôznych finančných transferov a dávok sociálnej pomoci (napr. nezamestnaní, zdravotne znevýhodnení, seniori, mnohodetné rodiny, jednorodičovské rodiny, osoby po výkone trestu, utečenci, mladí ľudia a i.) a v mnohých ohľadoch sú vytláčané alebo im je úplne znemožnený prístup na trh s bývaním. Sociálne bývanie je sprístupnené vybraným skupinám ohrozených domácností, pričom preferovaným kritériom je výška príjmu domácnosti. Domácnostiam s príjmom vyšším ako stanovený maximálny príjem pre domácnosť, je vstup do systému sociálneho bývania zamedzený. Uvedený model sociálneho bývania vytvára vysoké riziko rezidenčnej segregácie a koncentrácie zraniteľných domácností. Zvýšená koncentrácia domácností poznačených chudobou a vysokou mierou nezamestnanosti môže viesť k ďalším synergickým efektom, ako napr. chátranie bytového fondu, zvýšená miera kriminality, zhoršenie zdravotného stavu nájomníkov, zadlženosť domácností a i., čo v konečnom dôsledku znamená zvýšené výdavky zo strany štátu a obcí pri riešení vzniknutého nepriaznivého stavu.
V prístupe k sociálnemu bývaniu sú od roku 2008 zaznamenané zmeny vládnych politík v krajinách ako je Holandsko, Švédsko a Dánsko. Pod tlakom donedávna prebiehajúcej hospodárskej krízy a dodnes stále citeľných výpadkoch vo verejných financiách, sa politiky bývania uvedených krajín približujú k modelu všestrannému.
Nástroje a iniciatívy na podporu sociálneho bývania na Slovensku
Legislatívne vymedzuje sociálne bývanie § 21 ods. 1 zákona č. 443/2010 Z. z. o dotáciách na rozvoj bývania a o sociálnom bývaní. Základnou črtou vymedzenia sociálneho bývania je jeho priame prepojenie na verejné financie, t.j. do sociálneho bývania patria všetky byty, domy, bytové budovy, na ktorých obstaranie sa použili verejné finančné prostriedky alebo bývanie a ubytovanie je financované s použitím verejných finančných prostriedkov. Cieľom sociálneho bývania je zabezpečiť primerané a ľudsky dôstojné bývanie jednotlivcom a rodinám, ktoré si nemôžu obstarať bývanie vlastným pričinením alebo tým osobám, ktorým je poskytovaná starostlivosť prostredníctvom vybraných sociálnych služieb. Z uvedeného vyplýva, že nájomné bývanie vo vlastníctve miest a obcí je totožné so sociálnym bývaním. Rovnako sa za sociálne bývanie považujú vybrané sociálne služby, v rámci ktorých je klientom odkázaným v zmysle zákona 448/2008 Z. z. o sociálnych službách.
Decentralizáciou je správa bytového fondu, resp. rozvoja sociálneho bývania, na zodpovednosti každej obce. Nástroj, tj. balík zo ŠFRB: zvýhodnený úver 1% + nenávratný príspevok, pri dodržaní definovaných štandardov, je dostupný obci, podnikateľovi, neziskovke alebo VÚC. Udržateľnosť takéhoto objektu je potom 30 rokov. Každoročne sa s pomocou ŠFRB postaví priemerne 2100 bytov ročne. Podľa Výročnej správy 2016, v roku 2016 ŠFRB však podporilo zo 166 žiadostí vznik nových len 1472 bytových jednotiek. Celkovo sa podľa údajov ŠÚ z roku 2015 každoročne na Slovensku postaví v priemere cca 15 000 nových bytov. Viac než polovica sú rodinné domy.
Skúsenosti z praxe ukazujú, že pre veľa obcí je tento model výhodný. Existuje aj možnosť, že celý objekt vydevelopuje súkromný investor, a ŠFRB poskytne obci úver na odkúpenie takéhoto objektu. Je však ešte stále veľa obcí, ktoré tieto možnosti nevyužívajú. Veľa z existujúcich problémov, napríklad nastavenie výšky nájmu v takomto byte, je už tiež v procese riešenia. V Rakúsku je populárna aj výstavba na báze “baugruppe“, alebo co-housing, využívajúc cooperative financing, a pod. V princípe ide o systém, kedy sa budúci obyvatelia dopredu spoja, vytvoria bytové družstvo a spolu si postavia bytovku pre seba, prípadne aj aj pre iných. Existuje ešte motivačná možnosť pre individuálne rodiny. Ide o ” príspevok na bývanie”.
Bývanie Skalka - II.etapa výstavby
Koncepty bývania pre seniorov a inkluzívne bývanie
Po trojročnej príprave modelu aktívneho a asistovaného bývania pre seniorov sa nám podarilo prejsť do poslednej fázy dokončenia prvých 27 bytov v obci Hviezdoslavov a tešíme sa na našich nových obyvateľov. Viac informácií nájdete na stránke nášho partnera - spoločnosti Silvers.
Viacgeneračné spolužitie
Ideálne je, ak má senior možnosť žiť v prostredí, ktoré mu je známe, ktorému rozumie a v ktorom sa pohybujú ľudia, ktorí sú mu blízki - zvyčajne sa jedná o najbližšiu rodinu alebo lokálnu komunitu. Nie je ľahké udržiavať viacgeneračnú domácnosť. Preto je našou ambíciou pomoc rodinám, aby dokázali udržať takéto spolužitie čo najdlhšie a aby bolo prirodzené a dôstojné pre každého člena domácnosti. V prípade, že sa seniorovi zhorší zdravotný stav, je dôležité, aby sa spolu s rodinnými príslušníkmi vedel rýchlo zorientovať v ponuke sociálnych služieb a aby bol v správnom čase nasmerovaný na správnu službu - takýmto spôsobom môže rodina získať odbornú pomoc a podporu pri vzájomnom spolužití.
Asistované a komunitné bývanie pre seniorov
Za druhý stupeň senioriského bývania považujeme situáciu, kedy seniori žijú samostatne, síce bez rodiny, ale v bytoch a domoch prispôsobených ich finančným možnostiam a špecifickým potrebám. Postupne aj na území Slovenskej republiky získavajú na popularite koncepty komunitného seniorského bývania, kde má obyvateľ dostatok súkromia a zároveň priestor pre spoločenské aktivity. Výhodou pri takomto type bývania je dostupnosť sociálnych služieb, ktoré pomôžu seniorom prežívať nezávislý a samostatný život vo svojej domácnosti.
Pobytové sociálne služby
Pobytové sociálne služby pre seniorov chápeme ako tretí stupeň, kde sa okrem bývania zabezpečuje seniorom sociálne poradenstvo, sociálna rehabilitácia, ošetrovateľská starostlivosť, stravovanie, upratovanie, pranie, žehlenie a údržba bielizne a šatstva, osobné vybavenie, utvárajú sa podmienky na úschovu cenných vecí a zabezpečuje sa záujmová činnosť.
Univerzálny dizajn a jeho význam pre sociálne bývanie
Čo sa technických aspektov viacgeneračného súžitia týka, ponúka sa metóda dizajnu pre všetkých, ktorej iniciátorom je Európsky inštitút pre navrhovanie a zdravotné postihnutie EIDD (European Institute for Design and Disability Design for All Europe). Štokholmská deklarácia EIDD (2004) definuje „dizajn pre všetkých“ ako navrhovanie zamerané na ľudskú diverzitu, sociálnu inklúziu a rovnoprávnosť. Univerzálne navrhnuté adaptabilné obytné prostredie dokáže reagovať na meniace sa potreby užívateľov, zohľadňuje procesy starnutia, ale i náhle dočasné alebo trvalé zmeny zdravia obyvateľov. Viaceré krajiny tento koncept už implementovali do legislatívnych procesov, no Slovensko medzi nimi nie je. V našej stavebnej legislatíve sú zahrnuté len základné bezbariérové požiadavky. Napriek tomu sa aj v našej krajine zvyšuje povedomie o potrebách osôb s obmedzenou schopnosťou pohybu, ktoré sa prejavuje postupným prispôsobovaním prostredia, v ktorom žijeme. Bývanie s prepojením na rôzne asistenčné, sociálne a zdravotné služby.
Význam mimovládnych organizácií a inovatívnych riešení
Nadácia Pontis realizuje projekty, ktoré prinášajú nové riešenia pre rôzne spoločenské problémy. Spolufinancované Európskou úniou v rámci projektu č. CSOs. Význam NGO organizácií v úlohe správcu a vlastníka sociálneho bývania v krajinách EÚ rastie (napr. Holandsko, Írsko, Rakúsko, Veľká Británia), a to najmä z dôvodu efektívnejšej správy bytov spojenou s nižšou byrokraciou, nižšou mierou korupcie, nezneužívaním sociálneho bývania na politický boj a ochota prostredníctvom sociálneho bývania zabezpečovať sociálny mix a inklúziu. Značná časť NGO organizácií, okrem poskytovania sociálneho bývania, súbežne poskytuje komplexné sociálne služby (v prípade potreby) v oblasti spoločného súžitia, sociálnych problémov alebo problémov pri platení nájomného a pod.
Koncepty "Housing First" a "Housing Ready"
Pri zabezpečovaní integrácie sociálne znevýhodnených skupín s cieľom zabezpečiť sociálnu a územnú súdržnosť sa najčastejšie využíva koncept „housing ready“ (prestupné bývanie). Nízka miera kompetencií udržať si dlhodobo bývanie je nie zriedka sprevádzané mnohými sociálno-patologickými javmi a rodinnými problémami (alkoholizmus, drogová závislosť, zadlženosť, rozpad rodiny, strata zamestnania a i.). Filozofia prestupného bývania vychádza z predpokladu, že reálna reintegrácia v oblasti bývania je možná iba v prípade kontinuálneho riešenia problémov klienta prostredníctvom aktívnych sociálnych služieb, sociálnej práce a opatrení sociálnej a bytovej politiky. Uvedené je v praxi zabezpečené pomocou viacerých foriem bývania s cielenou sociálnou prácou. Samostatné bývanie je výsledkom jednotlivých úspechov členov domácností v spoločenskom živote. Aktívna sociálna práca sprevádza členov domácnosti jednotlivými stupňami bývania s konečným cieľom dosiahnutia samostatného nájomného bývania (aj mimo systém sociálneho nájomného bývania).
Opačným prístupom, pri riešení dostupnosti bývania pre najviac ohrozené domácnosti a jednotlivcov, ktorým hrozí akútna strata bývania alebo sa ocitli v stave bez domova, je koncept „housing first“. Ten vychádza z predpokladu, že čím dlhšie sa jednotlivec, resp. domácnosť nachádza v stave „bez trvalého a bezpečného bývania,“ tým skôr stráca kompetencie k jeho trvalému udržaniu. Zabezpečenie samostatného bývania je prvoradé a jeho dosiahnutie by malo byť v čo možno najkratšom čase. Zabezpečenie bývania má prednosť pred riešením sociálnych problémov domácnosti.
Výzvy a smerovanie bytovej politiky na Slovensku
Funkčne nastavená štátna bytová politika v oblasti sociálneho bývania musí spĺňať dve základné požiadavky. Požiadavku na efektívnosť a efektivitu. Štátnu bytovú politiku možno považovať za efektívnu v prípade, ak jej nástroje pomáhajú príjmovo slabším domácnostiam viac než domácnostiam príjmovo silnejším, pričom žiadna zo sociálne a príjmovo slabších domácností nie je z pomoci vylúčená. Požiadavka efektivity bytovej politiky a jej nástrojov sa považuje za splnenú, ak nevytvára nerovnovážny stav na trhu s bývaním (napr. monopol na trhu s bývaním, rast cien nehnuteľností a nájomného) a je využívaná v takom prípade, kedy stanovený cieľ bytovej politiky nie je možné zabezpečiť lacnejšie, s prihliadnutím na verejné financie, napr. alternatívne nastavenie nástrojov bytovej politiky a intervencie štátu (napr. príspevok na bývanie).
Problémom na Slovensku sa ukazuje aj náš mindset, čo sa týka prenajímania. Veľkú úlohu hrajú spoločenské konvencie a tradícia. Pri interpretácií týchto porovnaní netreba však zabúdať aj na charakter sídelnej štruktúry Slovenska.
