Bratislavský hrad, nespochybniteľná dominanta hlavného mesta Slovenska, sa týči na hradnom vrchu nad majestátnym Dunajom. Jeho silueta je neodmysliteľným symbolom Bratislavy a každý návštevník mesta si ju okamžite všimne. Tento rozsiahly súbor stavieb v historickom areáli na ľavom brehu Dunaja nie je len architektonickou pamiatkou, ale aj živým svedkom bohatých dejín, ktoré siahajú až do praveku. V roku 1961 bol Bratislavský hrad vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku, čím sa potvrdil jeho výnimočný význam pre slovenské kultúrne dedičstvo.
Prvé osídlenie a strategický význam hradného vrchu
Hradné návršie sa vďaka svojej dominantnej a strategickej polohe stalo miestom osídlenia už od praveku. Výšinná akropola bola zrejme odnepamäti strategicky významným miestom, čoho dôkazom sú stopy jej najstaršieho osídlenia pochádzajúce spred približne 4 500 rokov z obdobia eneolitu (bolerázska skupina). Menej intenzívne bolo osídlenie v halštatskej dobe (kalenderberská kultúra), ktoré sa podľa doterajších zistení rozprestieralo vo východnej časti vrchu, no jeho rozsah presne nepoznáme. Podarilo sa identifikovať stopy príbytkov so základmi zahĺbenými do skalného podložia (tzv. zemníc).
Ďalší nárast osídľovania nastal v laténskej dobe v čase rozkvetu keltskej civilizácie, ktorej pozostatkom sú stopy dôležitého oppida na území dnešného mesta. Vďaka archeologickému výskumu sa nám zachovali keltsko-rímske stavby. Pri výskumných prácach v rokoch 1965 - 1966 sa pri prehľadávaní základov zaniknutých sakrálnych stavieb z 9. a 11. storočia na východnej terase hradu objavil pomerne početný stavebný materiál pochádzajúci z rímskych čias - opracované kamene, fragmenty nápisov a zvyšky tehál označených kolkami XIV. rímskej légie. Uvedené nálezy dokazujú prítomnosť rímskeho etnika na hradnej akropole v období 2. - 4. storočia. Je isté, že to bolo zo strategického hľadiska výnimočné miesto a pre umiestnenie vojenskej posádky (pôvodné stavby boli pravdepodobne súčasťou vojenskej stanice) malo nesmierny význam, najmä v období rímsko-germánskych vojenských kontaktov. Prelom 5. a 6. storočia znamenal začiatok slovanského osídľovania tejto lokality. Prví obyvatelia najskôr obsadili miesta, na ktorých sa výrazne rysovali pozostatky starších obydlí a opevnení. Akropolu hradného vrchu ako aj neďaleko ležiaci vrch hradnej skaly nad dnešným Devínom zabezpečili sústavami opevnených sídlisk. Zo správ vojenského charakteru sa dozvedáme o pomenovaní oboch sústav - Dowina a Brezalauspurch. Poloha sídliska na bratislavskom hradnom vrchu kontrolujúceho križujúce sa obchodné cesty a dunajský brod, bola veľmi výhodná.
Veľkomoravské centrum a uhorské kráľovské sídlo
Od prvej polovice 9. storočia tu existovalo dobre opevnené stredisko so zrubovými obydliami, palácom (išlo o dvojpriestorový objekt postavený na vrcholovej plošine areálu hradiska), predrománskou trojloďovou bazilikou, cintorínom, ako aj s hospodárskymi objektmi. Opevnenie, ešte drevozemné (doložená šírka hradby 4,5 m, výška 1,6 - 2 metre), vymedzovalo územie s rozmermi asi 300 × 200 metrov a s niekoľkými nevyhnutnými úpravami vydržalo v takejto podobe až do konca 14. storočia.
K nesporne najvýznamnejším nálezom z veľkomoravského obdobia patria zvyšky cirkevnej stavby z 9. storočia na východnej terase hradu. Na základe uvedených nálezov môžeme Bratislavský hrad v 9. storočí považovať za významnú veľkomoravskú pevnosť - cirkevné i svetské centrum širšieho územia. Sídlila v ňom kniežacia družina aj cirkevný hodnostár. Významné postavenie hradiska sa odráža aj v tom, že jeho názov Brezalauspurch sa objavil v tzv. Salzburských análoch z roku 907 v súvislosti s bitkou 4. júla 907, v ktorej prišlo k porážke bavorských vojsk starými Maďarmi.
Významné postavenie získal hrad opäť v 11. storočí. Na slovanské osídlenie hradného vrchu nadviazalo hradisko za vlády prvého uhorského kráľa Štefana I., keď sa existujúci hrad stal súčasťou línie opevnení, chrániacich hranice mladého štátu. Už v tomto období sa musel neraz brániť pred útokmi nepriateľov, čo sa odrazilo na stave budov. V rokoch 1073 - 1074 za vlády kráľa Šalamúna prešlo rekonštrukciou opevnenie - najmä západného úseku. Do začiatku 11. storočia možno datovať vznik trojloďového Kostola najsvätejšieho Spasiteľa (Salvátora), postaveného čiastočne na základoch veľkomoravskej baziliky, a s ním susediaceho pohrebiska na východnom okraji výšiny. Kostol s veľkou obdĺžnikovou svätyňou bol dovtedy najväčšou sakrálnou stavbou postavenou na území dnešného Slovenska. O jeho jestvovaní sa dochoval historický záznam v tzv. Kolomanových dekrétoch z obdobia okolo roku 1100. Neskôr pristavili k východnej časti kostola budovu prepošstva Bratislavskej kapituly. Prepošstvo bolo z pohľadu cirkevnej organizácie určite veľmi významné, pretože plnilo funkciu tzv. slovenskej cirkevnej provincie. Okrem toho sa areál hradu v 12. storočí obohatil o ďalší palác postavený v románskom slohu. Predpokladá sa, že bol jednoposchodový. Komplex budov sa vtakejto podobe zachoval do začiatku 13. storočia.
Gotické opevnenia a Žigmundova prestavba
Existencia kostola v areáli hradu však spôsobovala problémy pri zabezpečení jeho bezpečnosti. Napriek jestvovaniu kaplnky v podhradí mešťania navštevovali bohoslužby na hrade, kde sídlili kapitula i prepošstvo. Keď už návštevy začali byť neúnosné a ohrozovali bezpečnosť hradného sídla, požiadal kráľ Imrich v roku 1204 pápeža Inocenta III. o súhlas s presťahovaním prepošstva do podhradia. Po prepoštstve sa v roku 1221, na základe súhlasu pápeža Honoria III., presťahoval do podhradia aj kostol.
Nový impulz stavebnej činnosti priniesla druhá polovica 13. storočia. Obdobie tatárskych nájazdov poukázalo na nutnosť zabezpečenia účinnejšej obrany územia krajiny. Napriek tomu, že hrad nájazdom Tatárov v roku 1241 odolal, kráľ Belo IV. po ich odchode podporoval šľachtu v budovaní nových pevností a zlepšení opevnenia existujúceho. V roku 1245 vznikla na hrade nová obranná veža. Išlo o trojpodlažnú stavbu v interiéri členenú drevenou konštrukciou. Z obranného hľadiska ešte významnejšou stavbou sa stala nárožná päťpodlažná veža nového murovaného opevnenia hradnej akropoly, na základoch ktorej v prvej polovici 15. storočia vyrástla dnešná tzv. Korunná veža. Nová podoba hradu pretrvala až do začiatku 14. storočia. Opevnenie hradu doplnila aj tzv. Vodná veža na jeho úpätí, ktorá sa prvý raz spomína v listine kráľa Bela IV.
V marci roku 1387 nastúpil na uhorský trón Žigmund Luxemburský, počas vlády ktorého sa začala významná etapa stavebného vývoja Bratislavského hradu. Z dôvodu narastajúceho husitského ohrozenia ako jeden z prvých krokov prikázal Žigmund zlepšiť obranu na uhorsko-moravských hraniciach. Príkaz sa týkal viacerých stavieb v pohraničí a priamo aj Bratislavského hradu a mesta pod ním. Bratislavský župan Štefan Rozgoň dal na severozápadnej strane v intenciách súdobých opevňovacích prác odstrániť valové opevnenie a nahradiť ho kamenným. Jedným z významných Žigmundových vnútropolitických rozhodnutí bolo ustanovenie Bratislavy ako nového sídla krajiny. Po pôvodne veľkolepo budovanej kráľovskej rezidencii v Budíne sa Žigmundov záujem v dvadsiatych rokoch 15. storočia upriamil na Bratislavu. Zrejmou príčinou bolo získanie koruny rímskonemeckého cisára v roku 1410 a výhodnejšia poloha Bratislavy z hľadiska dostupnosti k ríši.
Dôsledkom priameho Žigmundovho záujmu o Bratislavu ako o dôležitý oporný bod bola po roku 1423 prestavba hradu vo forme pravidelného štvorhranného kastelu a rozsiahle opevňovacie práce na hradnej akropole. Do roku 1431 sa kladie začiatok výstavby hradného paláca. Realizácia výstavby si vyžiadala veľké finančné náklady a tak bola viacerým kráľovským mestám vyrúbená daň na stavbu. Kráľovým zámerom bolo postavenie paláca, ktorý mal prekonať dovtedajšie stavby nielen svojou rozlohou ale aj veľkoleposťou a súčasne mal vytvoriť optimálnu architektonickú dispozíciu hradu. Jeho predstavy mali naplniť kamenárski majstri povolaní z blízkeho okolia (Budín, Bratislava), no aj zo vzdialenejších krajín - z Francúzska, Čiech a Bavorska. Z výtvarných poznatkov práve bavorských stavebných majstrov vychádzal vedúci stavebných prác Konrád z Erlingu. Z hľadiska typológie hradných stavieb predstavuje Žigmundova prestavba Bratislavského hradu v našich končinách unikátny prechod medzi staršími neopevnenými stavbami so samostatným vnútorným nádvorím a nadväzujúcimi opevnenými renesančnými kaštieľmi. Je jedným z posledných ohlasov doznievajúceho gotického stavebného slohu. Plány na rozsiahlu prestavbu hradu však Žigmundovou smrťou v roku 1437 stroskotali. V chaotickom období nasledujúcom po jeho skone nemal nik záujem hrad dokončiť ani z neho vytvoriť stálu rezidenciu.
Renesančná prestavba a zlatá éra Márie Terézie
Na nový stavebný impulz si musel hrad počkať až do päťdesiatych rokov 16. storočia. Renesančná prestavba v druhej polovici 16. storočia zasiahla do jestvujúcej stavby najmä z hľadiska funkčných úprav hradných priestorov. Po obsadení Budína po uhorskej porážke pri Moháči v auguste roku 1526 sa kráľovským, ale aj krajinským sídlom stala Bratislava a Bratislavský hrad sa stal hlavným kráľovským hradom Uhorska. V čase nástupu nového panovníka Ferdinanda I. bol hrad značne schátralý a zastaraný. Práce viedol cisársky dvorský architekt Pietro Ferrabosco, ktorý sa podujal prestavať gotickú stavbu a dať jej moderný renesančný vzhľad. Po desiatich rokoch práce bola prestavba v roku 1562 ukončená; o rok nato bol hrad pripravený prijať účastníkov významnej udalosti - korunovácie Maximiliána II. Vzhľadom na význam, ktorý Bratislava mala v druhej polovici 16. storočia, bola táto prestavba kľúčová.
Nový stavebný impulz priniesli tridsiate roky 17. storočia. Hrad bol už roky predtým v takom zlom stave, že pri svojej korunovácii Ferdinand II. v roku 1620 nemal kde bývať. Prestavba sa začala v roku 1635 podľa plánov, ktoré vypracoval viedenský dvorský architekt Giovanni Battista Carlone. Realizátorom stavebných prác bol staviteľ Giovanni Albertallo. Po účelovej adaptácii hradného paláca sa pristúpilo i k niektorým stavebným úpravám hradného areálu. Celkove sa stavebné práce pretiahli na štrnásť rokov. Všeobecne však možno povedať, že okrem paláca sa v areáli hradu zachovalo len málo dokladov stavebnej činnosti zo 16. a 17. storočia.
V 17. storočí zásadnou modernizáciou prešlo opevnenie. Dôvodom bolo nové turecké ťaženie v roku 1663, keď sa Turci vydali smerom do Horného Uhorska a Bratislava bola nimi priamo ohrozená. Najprv sa vystavala plošina a rondely pred palácom, následne sa úplne prestavala juhozápadná časť opevnenia na hrotité delové bastióny s novým vstupom do paláca dokončeným až v roku 1674. Z toho istého roku pochádza i novovybudovaná brána hradného opevnenia, tzv. Leopoldova.
Za vlády Karola III. hrad opäť prešiel prestavbou. V roku 1712 zasypali vodnú priekopu, obklopujúcu hrad, a zmeny nastali v západnom predhradí, kde v tom istom roku pri príležitosti Karolovej korunovácie za uhorského kráľa postavili Karolovu (neskôr pomenovanú Viedenskou) bránu.
Svoje najskvelejšie architektonické obdobie zažil hrad za vlády Márie Terézie. Panovníčka sa zdržiavala na hrade často a niekedy aj dosť dlho. Tu v septembri 1741 apelovala na vlasteneckú obetavosť uhorských národov a tu zazneli pamätné slová verných poddaných, oduševnených úzkostnou prosbou kráľovnej - „Vitam et Sanguinem pro regina nostra“ („Život a krv za našu kráľovnú“). Súčasne pri korunovácii sľúbila uhorským stavom, že ako ich panovníčka bude príležitostne sídliť i v Bratislave. Stavebný vývoj, ktorými prechádzali šľachtické sídla v období baroka, našiel odozvu i na prestavbe hradu v Bratislave. Nové spoločensko-politické podmienky kládli predovšetkým dôraz na pohodlné a komfortné bývanie a do ústrania potláčali fortifikačné hľadiská. Za jej vlády bol hrad prestavaný na honosnú barokovú rezidenciu. Priestor v okolí hradu bol obklopený terasami, francúzskou záhradou, oranžériou, ale aj jazdiarňou a stajňami. Obzvlášť Bratislava zaznamenala značný hospodársky a sociálny rozvoj.
Požiar, ruina a dlhá cesta k obnove
V máji 1811 vznikol na zámku zničujúci požiar. Rekonštrukcia zámku bola dokončená až v roku 1968. Je až zarážajúce, že od roku 1811, kedy vyhorel, až do roku 1953, kedy sa začalo s jeho rekonštrukciou, bol hrad len ruinou. V tomto období sa dokonca aj uvažovalo o jeho zbúraní. V prvej polovici 20. storočia hrad postupne chátral a stal sa ruinou.
Genéza obnovy Bratislavského hradu sa začala v roku 1955, keď sa Zbor povereníkov a Pamiatkový ústav dohodli, že hrad by sa mal využívať ako pamätník slovenskej kultúry. Tým sa zabránilo vtedajším úvahám o možnom zbúraní hradu a jeho náhrade za novú výstavbu. Už v tomto období sa však rekonštrukcia hradu nestretla s pochopením zo strany architektov a pôvodný rekonštrukčný zámer obnoviť hrad do barokovej podoby sa zmenil. Zachované časti hradu boli rekonštruované, mnohé chýbajúce konštrukcie sa však vystavali ako novotvary, v modernom výraze. Bratislavský hrad napokon v polovici minulého storočia obnovili so sedlovou strechou. Výnimku tvorila nová strecha, ktorá sa aj napriek požiadavkám niektorých odborníkov (aby bola plochá a rešpektovala charakter ruiny) obnovila ako tradičná, sedlová, rešpektujúca tvar z obdobia baroka. Po obnove paláca sa priebežne obnovovali aj iné objekty, ktoré tvorili kontext hradu. Obnovovali sa objekty kráľovskej gardy, juhozápadný bastión a bašta Luginsland. Za zmienku stojí aj náznaková rekonštrukcia archeologických nálezov z 9. a 11. storočia.
Celá obnova, prebiehajúca v samostatných vlnách, už od začiatku mala veľmi dynamický charakter. Názory obce pamiatkarov na obnovu hradu sa už od začiatku výrazne líšili od názorov architektov, ktorí v období ranej moderny tvorili zásadne v modernom štýle. Nedôsledné obnovovanie hradu do barokovej podoby sa zmenilo vystavaním kópie hospodárskeho objektu na západnej terase. Aj tomuto výsledku predchádzala architektonická súťaž, výsledkom ktorej boli rôzne typy novotvarov, ktoré neboli relevantnými odborníkmi akceptované. Rekonštrukciou barokového stavu západnej terasy sa oficiálne potvrdila koncepcia obnovy, nastolená už v 50. rokoch minulého storočia, ale vzhľadom na názorové nezhody vtedajších odborníkov nebola dôsledne zrealizovaná. Preto sa začal od 80. rokov spracovávať materiál „Bratislavský hrad NKP, hradný palác, Zámer obnovy pamiatky“, ktorý sa priebežne upresňoval do roku 2001.
Začiatok tohto tisícročia znamenal pre obnovu hradu významný posun v miere komplexnosti pripravovaných projektových dokumentácií. Na základe architektonickej štúdie obnovy hradného paláca z roku 1990 bola spracovaná projektová príprava rekonštrukcie paláca podľa Zámeru 2. etapy obnovy s cieľom eliminovať nekoncepčné zásahy do originálnej podstaty hradu, ktoré sa v predošlom storočí od seba značne líšili. Od roku 2007 sa vedenie Národnej rady rozhodlo začať komplexnú obnovu. Celý proces sa výrazne zdynamizoval. Boli (na rozdiel od predošlých etáp obnovy) uvoľnené oveľa väčšie finančné prostriedky, ktoré sa museli v rekordne krátkom čase efektívne preinvestovať.
Súčasnosť a výzvy Bratislavského hradu
Rozsiahla rekonštrukcia Hradu i celého podhradia, ktorá sa realizuje od roku 2008, je ambicióznym projektom. Náklady na rekonštrukciu sa vyšplhali k významným sumám. Bratislavská dominanta dostala nielen nový náter a strechu, ale aj nový systém osvetlenia, ktorý osvetľuje aj podhradie. Zvonka je už bratislavský skvost ako zo škatulky. Uvnitř jsou však opravy v plném proudu. Oprava má navrátit hradu pôvodnú podobu z 18. storočia.
Súčasťou zámockého areálu je park, kde sú zobrazené základy veľkomoravskej baziliky. Prechádzka v parku ponúka rôzne pohľady na Bratislavu vrátane toho, od sochy Svätej Alžbety, ktorá sa narodila na Bratislavskom hrade v roku 1207.
Niektoré časti Bratislavského hradu sú otvorené pre verejnosť. Tie obsahujú rôzne výstavy Slovenského národného múzea. Divadelné predstavenia, Shakespearovský festival a koncerty sú organizované na hradnom nádvorí prevažne v letnom období pod holým nebom osvetleným hviezdami. Hradné nádvorie navečer ožíva výnimočnou atmosférou.
Momentálne na Bratislavskom hrade prebieha archeologický výskum. Našli sa tu rôzne predmety ešte z čias keď tu žili Kelti. Najmä neuveriteľné objavy z rekonštrukcie z rokov 2008 - 2014 prepisujú dejiny Bratislavy. V rámci archeologického výskumu paláca boli nájdené konštrukcie stavby, ktorá bola vyhodnotená ako rímska. Neskôr sa na severnej terase zistila aj existencia viacerých objektov z rímsko-keltského obdobia, ktoré pravdepodobne boli súčasťou keltského oppida s nadnárodným významom.
V súčasnosti môžete vidieť Bratislavský hrad vyobrazený na 10, 20 a 50 centovej minci.
Fascinujúce detaily a časté omyly
Pri pohľade na Bratislavský hrad vidíme štyri vežičky. Pravda je taká, že hrad má iba jednu, Korunnú vežu, ktorá sa nachádza na juhozápadnej strane. Ostatné sú len pristavané na streche. Táto jediná skutočná veža má aj meno - volá sa Korunovačná. Postavili ju v 13. storočí počas najväčšej prestavby. Tento názov dostala v roku 1608, odkedy sa stala strážkyňou korunovačných klenotov.
Rakúske Alpy sú od Bratislavy vzdialené viac ako 100 km, no z vežičky Bratislavského hradu ich môžete za priaznivého počasia vidieť voľným okom.
Vžila sa predstava, že Bratislavský hrad má tvar obráteného stolčeka, alebo vyzerá ako kocka s vežičkami. V skutočnosti nemá štvorcový, ale nepravidelný pôdorys a vnútri sa nachádza nádvorie.
Prevažne žulový hradný vrch v sebe ukrýva viacero tunelov, odbočiek a štôlní. Kedysi tu bol rozsiahly systém chodieb, nie tak dávno aj vínne pivnice a v bývalom atómovom bunkri dokonca nočný klub. Dnes v ňom premávajú električky, ale slúžil aj autám, chodcom či ako protiletecký kryt s kapacitou až 10 tisíc ľudí.
Bratislavský hrad bol sídlom najznámejšej panovníčky Rakúsko - Uhorska, Márie Terézie, ktorá tu vládla počas 18. storočia. Nespochybniteľnú dominantu hlavného mesta Slovenska pozná snáď každý. Jej charakteristický tvar nájdeme dnes nielen v logu Bratislavy. Sídlili tu keltskí panovníci, veľkomoravskí veľmoži aj uhorskí králi, zažil obdobia rozkvetu, vyhorel a chátral, obnovili ho do jeho najslávnejšej podoby a našli tu aj zlatý poklad. Dnes je najznámejšou, v noci osvetlenou lokalitou Bratislavy, centrom kultúry a cieľom mnohých výletov s malebnými zákutiami a úžasnými výhľadmi.
Zlatý poklad mincí, biatekov, je jedným z najznámejších nálezov.
Hrad sa stal centrom vzdelanosti a začala sa tu formovať nová slovenská inteligencia. Ako jediný svojho druhu na území dnešného Slovenska ho založil syn Márie Terézie Jozef II. - kňazský seminár.