Emília Sičáková-Beblavá, známa ako dlhoročná riaditeľka Transparency International Slovensko a dnes profesorka na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského, prináša vo svojej najnovšej knihe fascinujúci pohľad na korene a identitu ľudí z východného Slovenska. Kniha, napísaná počas obdobia pandémie, je výsledkom jej tvorivého využitia času na skúmanie vlastných rodinných väzieb a túžby zabezpečiť pevné zakorenenie pre svojich synov. Autorka, ktorá je napoly Rusínka a napoly Dolnozemplínčanka, považuje juhozápadný Zemplín za svoje rodné miesto a vo svojej knihe sa snaží prostredníctvom pútavých príbehov priblížiť čitateľom zložité historické súvislosti a traumy, ktoré formovali životy obyvateľov tohto regiónu.
Osobné korene a rodinné dedičstvo
Sičáková-Beblavá sa narodila v Snine a vyrastala v rodine gréckokatolíckeho kňaza, kde viera a tvrdá práca boli základnými piliermi výchovy. Jej vzorom je jej matka, ktorá napriek náročným podmienkam života kňazovej manželky počas socializmu zvládala všetky životné krízy s vnútornou silou a bez sťažností. Autorka často spomína na svoju vieru, ktorá jej prináša duchovný relax, a na byzantskú kultúru s jej vizuálnou nádherou, ikonami a chórmi, ktorá ju fascinuje. Táto silná väzba na tradície a vieru sa odráža aj v jej snahách zabezpečiť svojim synom pevné korene, aby vedeli čerpať silu zo svojho pôvodu.
V úvode svojej knihy Sičáková-Beblavá priznáva, že hoci jej rodina patrila ku konfesnej a etnickej menšine, v ranom detstve nezažila vážnejšie spochybňovanie svojej kultúry. Chránila ju rodina a ich rituály, ktoré dodávali životu radosť a svetlo. Až neskôr si začala uvedomovať rozdiely a to, že inakosť nemusí byť vždy vítaná. Práve preto si želá, aby jej príbehy v čitateľoch otvorili vlastné spomienky a úvahy o ich vlastných koreňoch.
Mozaika Zemplína: Viera, etniká a napätia
Zemplín je región charakteristický svojou kultúrnou a konfesnou pestrosťou. V jednej dedine sa môžu nachádzať dva či dokonca tri chrámy rôznych vierovyznaní, a niekde majú dediny aj oddelené cintoríny. Okrem Rusínov tu žijú aj Maďari, gréckokatolíci, pravoslávni a kalvíni. Táto mozaika, hoci pre etnografa predstavuje nádherný študijný materiál, v rodinách často vyvolávala napätia a konflikty, najmä keď sa začali miešať konfesie a etniká.
Príbehy zo začiatku minulého storočia sú často svedectvom veľkej chudoby, najmä v severnej časti Zemplína a v Poloninách, kde úrodná pôda nebola samozrejmosťou a ľudia žili v skromných hlinených domoch. Tieto podmienky obmedzovali možnosti pre rozvoj, čo bolestne zasahovalo predovšetkým ženy.
Ženské príbehy: Túžba po vzdelaní a rozlete
Ženské osudy sú v knihe Emílie Sičákovej Beblavej obzvlášť dôležité. Autorka prejavuje prirodzenú empatiu voči ženám, ktoré túžili po vzdelaní a rozlete, no museli dlho čakať, kým mohli rozhodovať o svojom živote a kým sa im v tomto kúte Slovenska naskytla príležitosť vzdelávať sa. Mnohé ženy trpeli kvôli alkoholizmu či násiliu svojich mužov, alebo ostali samy, keď muži odišli za prácou do Ameriky. Návraty týchto mužov neboli vždy šťastné a často prinášali nové problémy.
Príbeh mladej lekárky Ruženky zo šesťdesiatych rokov ilustruje tieto dilemy. Jej otec, hoci láskavý, ju varuje pred mestským chlapcom s inými zvykmi a snami. „Už generácie si v našej rodine berieme ženy a mužov z našich valalov. Tých, čo chodia do cirkvi, čo rozumejú našim tradíciám, našim koreňom. Tvoj snúbenec nie je ani veriaci. Ako budete vychovávať deti? Ruženka, máš pevný koreň, tak sme ťa vychovali. Ten sa nedá ohnúť, len odrezať…“ Jeho slová sa ukázali ako prorocké, pretože Ruženkin príbeh nedopadol celkom dobre, čo potvrdzuje, že korene nemožno celkom ignorovať.
Konfesné a etnické napätia: Modelové situácie a ich dôsledky
Kniha sa nezameriava len na ženské osudy, ale detailne vykresľuje aj napätia vyplývajúce z konfesných a etnických odlišností. Príbeh chudobného pravoslávneho chlapca z Polonín, ktorý si vezme bohaté gréckokatolícke dievča z Dolného Zemplína, ukazuje, aké prekážky musia mladí ľudia prekonať, aj keď sa môžu slobodne rozhodnúť. Muž sa musí prispôsobiť rodine svojej manželky, cíti sa, akoby sa vzdal všetkého, a napriek tomu si nezískava lásku ani rešpekt. Žena zase čelí pohŕdaniu od svojich rodičov, ktorí ju považujú za zle vydatú.
Vzťahy medzi pravoslávnymi a grékokatolíkmi, hlboko ovplyvnené drastickými politickými rozhodnutiami, mali tragický vplyv na mnohé rodiny. Autorka v týchto sporoch nevystupuje ako sudca, ale skôr objasňuje kontext, prečo sa niektoré veci diali a ako boli ľudia poznačení traumami, násilím z detstva, nenávisťou medzi dvoma konfesiami, stratou viery či sociálnymi rozdielmi, ktoré ani socializmus nedokázal rýchlo odstrániť.
Barbarstvo moci (09): Gréckokatolícka cirkev v 50. rokoch
Hľadanie pokoja a odpustenia
Jedna z poviedok krásne rozpráva o starej žene, ktorá si pamätá časy, keď v ich dedine stáli dva chrámy - jeden pravoslávny a jeden gréckokatolícky - a ľudia dokázali prijať zmenu konfesie. Rozpráva vnukovi o tom, ako sa jej obec zmenila z pravoslávnej na gréckokatolícku, a následne, ako komunistická moc zrušila Gréckokatolícku cirkev a mnohí prešli na pravoslávnu vieru. „Najhoršie na tom je, že sa gréckokatolíci a pravoslávni hádajú. S tým ja nič nechcem mať. Neraz jedni druhým robili a robia naprieky, robia zlé veci. S tým viera v Boha nemá nič spoločné,“ hovorí s nadhľadom.
V ďalšom príbehu mladý Ivan kladie kňazovi otázku, načo potrebuje v živote vieru a Boha, keď mu to neprinesie nový dom či viac jedla. Kňaz mu odpovie, že ak bude dobre načúvať, bude z neho môcť čerpať pokoj do svojej duše. Ivan prežije bežný život, kde už viera nemá miesto, vybuduje si dom a má dostatok jedla, ale pokoj nenájde. Táto epizóda poukazuje na dôležitosť vnútorného pokoja, ktorý sa nedá nahradiť materiálnym zabezpečením.
V príbehoch čoraz viac vystupuje do popredia téma odpustenia, ktoré sa javí ako cesta k náprave krivej a uzdraveniu koreňov. Ide o vzťahy v rodine ničene násilím, alkoholizmom, pýchou či neláskou, ale aj o vzťahy medzi komunitami poznačené nenávisťou.
Dobrovoľné vysťahovanie na Ukrajinu: Príbeh Mychajla a Parasky
Dva príbehy v knihe sú špecifické svojím zameraním na dôležité historické reálie. Jedným z nich je príbeh Mychajla a Oľgy (v texte Paraska), ktorí sa po druhej svetovej vojne dobrovoľne vysťahujú na Ukrajinu. V úvode knihy autorka spomína, že o tomto dobrovoľnom vysťahovávaní ľudí z východného Slovenska vedela málo. Známym bol skôr príbeh Interhelpa, dobrovoľného presídlenia Čechov a Slovákov do sovietskeho Kirgizska v dvadsiatych rokoch.
Sičáková-Beblavá píše o tom, ako bol vo februári 1946 „karpatoruský národ“ agitovaný, aby sa Rusíni vysťahovali na sovietsku Ukrajinu. Sľubovala sa im úrodná černozem, bezplatné zdravotníctvo a školstvo, ako aj domy po volyňských Čechoch. Chudobnejší Rusíni tomuto sľubu uverili. Mychajlo, túžiaci po gazdovaní, sa nechal zlákať vidinou černozeme a domu, ako aj bezplatného zdravotníctva, keďže tri deti už pochoval. Jeho žena Paraska bola proti vysťahovaniu, ale musela sa podvoliť. Išli s nimi dve dcéry aj Paraskina matka a sestra. Mychajlo si bral so sebou aj ikonu Bohorodičky.
Čakalo ich tam len utrpenie. Mychajlo s Paraskou a jednou dcérou sa napokon po strastiplných devätnástich rokoch vrátili domov. Maloletej vnučke však trvalo ešte dlho, kým mohla vycestovať k starým rodičom a svojej mame na Slovensko. Cena za pomútenie hláv kultom o dobrom živote v Sovietskom zväze bola strašná.
Gréckokatolícky kňaz Pavol Spišák: Prekladateľ a predchodca svojej doby
Ďalší príbeh sa nezakladá na literárnom spracovaní, ale skôr na priblížení života gréckokatolíckeho kňaza Pavla Spišáka. Ten v tridsiatych rokoch 20. storočia prekladal liturgiu svätého Jána Zlatoústeho do slovenčiny a venoval sa aj prekladu ďalších bohoslužobných textov. Predbehol svoju dobu a jeho životný príbeh bol dramatický. Pochádzal z chudobnej rodiny z Telgártu, no vďaka stretnutiu s bulharským cárom získal prvotriedne vzdelanie a precestoval kus sveta.
Po štúdiách sa vrátil do novej Československej republiky a dostal sa na faru na Horehronie. Farnosť bola už mimo rusínskeho prostredia a miestni grékokatolíci sa cítili byť Slovákmi, neovládali už ani rusínčinu. Napriek tomu si udržali svoju „starú vieru“. Otec Pavol sa preto začal venovať prekladu východnej liturgie do slovenčiny. Jeho príbeh v knihe rozpráva predovšetkým cez dialóg dvoch mužov, ktorí sa stretávajú a hovoria o svojich skúsenostiach, ambíciách a sklamaniach.
V príbehu sa dozvedáme, ako sa východná liturgia dostala na Horehronie, ako sa pravoslávie v 17. storočí zmenilo na Gréckokatolícku cirkev a aké silné tlaky museli grékokatolíci ustáť. Autorka ukazuje, že aj keď sa „slovenskí gréckokatolíci“ študovali v Prešove, Košiciach či Užhorode, mali problém, lebo ich vnímali ako Rusínov. Darmo vysvetľovali, že sú Slováci, na východe nechceli počuť o gréckokatolíkoch v strede Slovenska, ktorí sa už považujú za Slovákov a neovládajú rusínčinu.
Emília Sičáková-Beblavá: Od Transparency International k akademickej dráhe
Emília Sičáková-Beblavá má za sebou bohatú kariéru. Desať rokov viedla Transparency International Slovensko, kde sa zaslúžila o transparentnejšiu politiku a verejnú správu. Následne sa vydala na akademickú dráhu, získala titul profesorky a vedie Ústav verejnej politiky na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK.
Napriek úspechom sa v niektorých rozhovoroch sťažovala, že bola vnímaná najmä ako manželka bývalého politika Miroslava Beblavého a že narazila na sociálnu normu, ktorá bráni ženám v ich práci, keď sa manžel začal aktívnejšie venovať politike. Zároveň však priznala, že chcela byť manželovou oporou, aby v politike uspel, pretože zo životopisov špičkových politikov sa dozvedela, že potrebujú mať v žene psychickú a intelektuálnu podporu.
Počas pandémie korony využila svoj čas na písanie poviedok, ktoré majú ambíciu pomôcť jej synom uvedomiť si a pochopiť svoje korene. Hoci jej rodinné a hodnotové pozadie sa líši od manželovho, spoločne zdieľajú hodnoty ako viera, tvrdá práca a potreba hlbokého ukotvenia.
Príbehy v knihe sú stručné, ale výpovedné. Autorka sa nezdržuje pri banalitách, má rýchle tempo a nesnaží sa o veľké umenie. Jej cieľom je skôr priblížiť zložité súvislosti a historické drámy, ktoré ovplyvnili životy ľudí na Zemplíne, v Poloninách a na časti Horehronia. Kniha je dôkazom jej didaktického talentu a literárneho citu, ktorý jej umožňuje naplniť túto úlohu. Príbehy slúžia ako „prípadové štúdie“, ktoré osvetľujú historickú situáciu a kontext, a pomáhajú tak čitateľovi lepšie pochopiť predsudky, obavy a typy správania, ktoré sa obyvateľom západnejších častí Slovenska môžu zdať nezrozumiteľné.
tags: #beblava #nehnutelnost #nepamatam