Peter Čanecký, s 37 rokmi pôsobenia na česko-slovenskej scéne, z toho 23 rokov odovzdávania cenných skúseností ako pedagóg, predstavuje fascinujúci príbeh umelca, ktorý si napriek nespočetným úspechom, stretnutiam s hviezdami, spolupráci s najlepšími režisérmi a získaným oceneniam zachováva pokoru. Jeho práca ako scénického a kostýmového výtvarníka je komplexnou mozaikou histórie, technológie, psychológie a nezameniteľného umeleckého videnia.
Od historických dokumentov k vizuálnej realite: Prípad "Sicílskych nešporov"
Poslednou veľkovýpravnou premiérou, na ktorej sa Peter Čanecký podieľal, bolo uvedenie Verdiho grand opery "Sicílske nešpory" v Národnom divadle v Brne. Táto monumentálna opera, opierajúca sa o historickú skutočnosť vzbury Sicílčanov proti francúzskej nadvláde, predstavuje pre kostýmového výtvarníka a scénografa náročnú úlohu. Vyžaduje si dôkladné oboznámenie sa s pôvodnými dokumentmi a historickými artefaktmi, ktoré s touto udalosťou súviseli.
Opera "Sicílske nešpory" má špecifickú štruktúru, kde sa striedajú rozsiahle zbory s individuálnymi áriami a duetmi. Táto dynamika si vyžaduje nielen rýchle a efektívne presúvanie veľkého počtu účinkujúcich na javisko, ale aj takú štruktúru dekorácie, ktorá zabráni statickosti a zároveň poskytne priestor pre aranžovanie. Profesor Jozef Ciller sa v tomto prípade postaral o výborné priestorové riešenie, ktoré úspešne eliminovalo statické prvky.
V prípade kostýmov pre "Sicílske nešpory" sa Peter Čanecký rozhodol pre odvážne použitie len dvoch farieb - čiernej a bielej. Toto rozhodnutie vyplynulo priamo zo scénografie, ktorá vychádzala z Piranesiho grafických listov. Mnohé z týchto listov dokumentujú historickú architektúru a Jozef Ciller si z nich vybral niektoré, aby ich preniesol do 3D javiskového priestoru alebo ako 2D projekciu v zadnom pláne. Farebnosť kostýmov tak logicky nadväzovala na grafický princíp scénografie.
Okrem estetickej funkcie mali zvolené farby aj hlbší význam. Symbolizovali rozdelenie na dve spoločnosti: ľud a vojakov proti šľachte, alebo ľud proti vojakom a šľachte. Kostýmový výtvarník musí zvládnuť nielen vizuálne, ale aj sociálne a funkčné rozdelenie oblečenia. Pre "Sicílske nešpory" bolo potrebných 220 kostýmov, čo je v porovnaní s inými produkciami, kde obliekal až 470 ľudí (ako napríklad v "Macbethovi" pre Operu Slovenského národného divadla), menej, no stále si to vyžadovalo osobitnú pozornosť a sústredenie, aby výtvarná zložka nebola na úkor hudby a interpretov.
Proces tvorby kostýmu: Od nápadu k realizácii
Proces vzniku kostýmov je často dlhý a náročný, pričom samotná príprava môže trvať aj rok. Hoci divadlá zvyčajne disponujú presnými mierami zboristov a niekedy aj sólistov, čím sa zdržanie skracuje, výtvarník musí predovšetkým vytvoriť vizuálnu predstavu - ako budú herci vyzerať, kto si prípadne vyžaduje alternatívny návrh. Každú postavu je potrebné detailne nakresliť, určiť materiál a jeho pomenovanie od hlavy po päty, často s priložením technologického a strihového riešenia.
Kľúčovou úlohou výtvarníka je navigovať krajčírov, aby spolu s ním dokázali zrealizovať jeho víziu. Je nevyhnutné, aby idea, keď sa premieňa do hmoty, bola realizovateľná. Pri rozsiahlych projektoch, ako boli "Sicílske nešpory", bol Peter Čanecký neustále limitovaný financiami. Dve zvolené farby - čierna a biela - mali aj praktický rozmer; pomáhali zjednotiť rôznorodý materiál, ktorý bolo potrebné použiť v rámci stanoveného rozpočtu.
Psychológia a umenie: Interakcia s interpretmi
Hovorí sa, že celebrity bývajú márnomyseľné a náladové. Peter Čanecký potvrdzuje, že psychológia je neoddeliteľnou súčasťou jeho práce, a to čoraz viac. Vždy ide o individuálny prístup, ktorý zohľadňuje nielen požiadavky témy, ale aj osobnosť a potreby interpreta. Cieľom je dohodnúť sa s interpretom, "privlastniť" si ho, dať mu priestor pre vlastnú interpretáciu, ale zároveň ponúknuť a aj odobrať, ak je to potrebné.
Je to neustála konfrontácia toho, čo herec či spevák stvárňuje, čo od témy potrebuje a do akej miery chce presadiť sám seba. Napriek náročnosti je to práca prinášajúca radosť a slobodu vo výbere a prístupe. Často sa stretáva so situáciami na skúškach kostýmov, ktoré sú niekedy až nepochopiteľné. Vtedy sa cíti ako žiak prvej triedy, spytujúc sa sám seba, či je to možné. Snaží sa však tieto momenty premeniť na radosť zo života, mysliac dopredu na ľudí, na to, čo ich môže limitovať. Ak ide o diskvalifikačné prvky diktované módou, vysvetľuje, prečo sú sťahujúce, obmedzujúce a prečo bránia spontánnemu pohybu.
Svoj návrh vždy dovádza k podstate veci - že slúži celku inscenácie. Mnohí sólisti a herci si neuvedomujú, že stoja v kontexte iných ľudí a že postava si niekedy vyžaduje inú farebnosť, než na akú sú zvyknutí. Je vecou taktiky a skúseností výtvarníka, ako takéto situácie zvládne a do akej miery môže zasiahnuť, pretože za ním stojí celý tím - krajčíri, strihači, zásobovanie, obuvníci, vlásenkári, zbrojári, patinačné oddelenie. Preto nie je jednoduché povedať, že niečo sa zruší a vymyslí sa nanovo.
Trendy a realita: Mladosti, štíhlosti a krása na javisku
Trend mladosti, štíhlosti a krásy sa prejavuje aj v divadle. Kým kedysi mohla byť operná speváčka aj plnšej postavy, pokiaľ mala silný hlas, dnes doba vyžaduje viac. Divadlo je konfrontované s realitou, filmom, dobre oblečenými ľuďmi a túžbou vyzerať pekne. Diváci očakávajú komplexnosť na javisku - že interpretka nielen výborne spieva a hrá, ale aj výborne vyzerá a je príjemná.
Vplyv režiséra: Spolupráca a vízia
Vplyv režiséra na predstavenie je značný. Hoci Peter Čanecký v poslednom čase nemal skúsenosť s výrazným zasahovaním režiséra do jeho práce, rád si spomína na éru spolupráce s Jozefom Bednárikom. Ako režisér si Bednárik presadil aspoň farebnosť výpravy, čo mu ako začiatočníkovi veľmi pomáhalo. Ak bola výprava v určitých farbách, mohol zohnať množstvo materiálov, ktoré by sa inak nedali skombinovať. Pravdepodobne si ho Bednárik vybral preto, že dokázal naplniť jeho výtvarnú predstavu.
Režisér často dáva základný "notový kľúč" pre výpravu, určuje historickú dobu a kultúru odievania. V súčasnosti však Čanecký zažíva skôr vzácny dialóg, kde si režisér vyberá výtvarníka, aby spoločne definovali výpravu.
Žánrová rozmanitosť: Od opery po balet
Peter Čanecký navrhuje scénu a kostýmy pre rôzne žánre - operu, činohru, film a balet. Každá disciplína si vyžaduje osobitný prístup, jazyk, technológiu a detail.
- Film: Vnímaný ako dokument, vyžaduje si naturálne oblečenie.
- Divadlo a televízia: Sú prechodom medzi štylizovaným a reálnym, umožňujú istú mieru štylizácie.
- Balet: Najviac podlieha špecifickým technológiám a potrebám tanečného umenia, pohybu a výberu materiálu. Klasický balet presadzuje fyzické telo a používa osvedčené strečové materiály. Sukne balerín sa tradične šijú z tylu a korzety z kepra, aby zabezpečili pevnú podporu tela. Pokiaľ sa tancuje klasika, ktorá sa menej presadzuje, vyžaduje si pôvodnú siluetu.
- Tanečné divadlo: Naopak, vyžaduje si naturálne, reálne oblečenie, ktoré by pre klasické baletné predstavenie bolo nepoužiteľné. Choreograf tu môže profitovať z obmedzení reálneho oblečenia, ktoré môže byť niekedy beztvaré.
Viac ako len umelec: Scénografia ako "desiatboj"
Peter Čanecký sa "ako umelec veľmi necíti". Vysvetľuje to tým, že jeho práca je kombináciou viacerých disciplín. Ak scénografia je "desiatboj", potom s kostýmami je to podobné. Kostýmový výtvarník musí byť historikom, archeológom, technológom, umelcom, krajčírom, psychológom, remeselníkom, musí sa orientovať v textíliách a materiáloch, a vedieť spočítať náklady.
Každý titul si podmieňuje iné potreby a zázemie. Je rozdiel medzi veľkou operou a malým činoherným predstavením. Čanecký si váži scénografiu, ktorá mu pripravuje dramaturgiu. Bolo by neproduktívne, keby sa cítil ako "voľný umelec", ktorý si niečo vysníva a potom sa snaží presvedčiť ostatných, aby to s ním zrealizovali. Voľní výtvarníci si dramaturgiu musia vyrobiť sami, zatiaľ čo jemu dramaturgia prichádza sama, pretože ho divadlá a režiséri oslovujú.
Inšpirácia a rodinné dedičstvo
Inšpiráciou mu je život. Vzhľadom na rôznorodosť dramaturgie musí siahať "kade tade". Jeho práca má aj rodinné prepojenie. Manželka pracuje ako asistentka riaditeľa pre kostýmovú výrobu, syn študuje grafický dizajn a dcéra textil. Napriek tomu sa nikdy nesnažil svoju prácu presadzovať doma. Deti chodili na predstavenia, čo ovplyvnilo syna k foteniu divadla. Bolo to však spontánne, bez nátlaku. Rodičia pracovali v textilnej fabrike, takže s textilom sa stretával od detstva. K výtvarnému vnímaniu ho však priviedla až učiteľka na základnej škole, ktorá mu dala väčší papier na ilustrovanie a s ktorou robil ochotnícke divadlo.
Cesta do Zvolena a návrat do Bratislavy
Po vysokej škole odišiel s dvoma kolegami do Zvolena. Zvolen si vybral ich. Keďže spolupracovali už na škole, prirodzene išli za režisérom Matúšom Oľhom. Považovali za normálne robiť divadlo na "vidieku" a Čanecký ani nepočítal s návratom do Bratislavy. Bola to mimoriadna skúsenosť, ktorá mu umožnila učiť sa a robiť množstvo produkcií. Vtedy to bolo výrazne zájazdové a dvojdomé divadlo, ktorému patrila aj Opera Banská Bystrica. Po piatich rokoch vo Zvolene začal dostávať ponuky do Nitry, Bratislavy, Trnavy, začal spolupracovať s Jožom Bednárikom a Jurajom Nvotom. Mal hosťovania v SND a začal robiť prvé produkcie v opere s Marošom Chudovským. V roku 1988 dostal ponuku z Novej scény ako scénograf. Po revolúcii odišiel na voľnú nohu a krátko nato bol prizvaný ako pedagóg na VŠMU, kde je dnes vedúcim katedry.
Scénografia: Radostne ťažká úloha
Scénografia je "radostne ťažká". Musí byť architekt, statik, remeselník, vymyslieť javisko tak, aby bolo hercov vidieť a aby sa nikto nepotkol. Ideálne je, keď jeden človek dokáže vyrobiť priestor aj oblečenie. Ak robí len kostýmy, vždy sa zaujíma o vznik scény a vychádza z jej dispozície.
Predtým robil niekoľko filmov s režisérom Miroslavom Lutherom a Jarom Rihákom. Myslí si, že si ho vybrali na základe jeho doterajšej práce. Jakubiskovo videnie je veľmi osobité a príprava naň je odlišná. Jeho videnie je často protichodné voči presným obrazom v scenári. Výtvarník musí byť pripravený na meniace sa pozície a charaktery postáv. Často sa jeho videnie približuje eklektickému poňatiu priestoru a oblečenia, kde priestor je zložený z častí, ktoré by za normálnych okolností nešli dokopy. Pestovať si takúto vlastnú históriu je komplikované.
Napriek úcte k vlastnej práci je titulov, ktoré by si obzvlášť cenil, málo. Rád si spomína na Bednárikove "Život človeka" z Martina, z posledného obdobia na inscenácie s Jurajom Nvotom a Romanom Polákom, ktoré boli často ocenené. Spomína napríklad na "Ivanova" v martinskom divadle, "Piargy" v Nitre, "Annu Kareninovú" a "Les" v Bratislave. Práve za tieto štyri inscenácie získal ocenenie Dosky.
Ocenenie Dosky a jeho význam
Ocenenie Dosky prináša výnimočné chvíle, no v slovenských reáliách neznamená veľa. Už na druhý deň po ceremoniáli to, aspoň čo sa týka scénografie, nič neznamená pre postavenie v hierarchii slovenského divadelného života.
Najväčší nepriateľ divadla: Nezáujem o seba
"Najväčším nepriateľom divadla je náš nezáujem o samých seba," myslí si Peter Čanecký. Divadlo je skvelé v tom, že hovorí o ľuďoch a je "trenažérom potrieb života". Bez divadla by nebol dobrý film a režiséri by nemali dobrých hercov. Herci divadlo potrebujú, sú jeho prvoradým bodom, zatiaľ čo výtvarníci sú podporný servis.
Po roku 1989 si na chvíľu myslel, že divadlo je anachronizmus, no na druhej strane je rád, že ľudia doň ešte chodia. Dôležité je aj to, ako sa divadlo dokáže "predať". Úspešné predstavenie "Mizantrop" z martinského divadla v Soule potvrdzuje jeho kvalitu.
Počiatky profesionálnej dráhy
Peter Čanecký sa narodil a vyrastal v Liptovskom Mikuláši, kde získal prvé skúsenosti s ochotníckym divadlom. Pokračoval na umeleckej priemyslovke so zameraním na spracovanie kovov v Kremnici. Na Divadelnej fakulte VŠMU absolvoval odbor scénické a kostýmové výtvarníctvo ako žiak Ľudmily Purkyňovej a Otta Šujana. Po škole odišiel do Divadla J. G. Tajovského vo Zvolene, hosťoval v Martine, Trnave a Bratislave. V roku 2006 získal titul profesora, stal sa predsedom akademického senátu a je vedúcim a garantom katedry scénografie. Hosťoval na Nottingham Trent University v Anglicku. Podieľal sa na takmer 400 inscenáciách, 30 filmoch, mnohých operách a baletoch.