Kresťanstvo nie je statický stav, ale dynamická cesta rastu a transformácie. Byť odvážnym kresťanom znamená nielen prijať vieru, ale aj žiť ju naplno, čeliť výzvam a neustále sa usilovať o hlbšie poznanie a službu Bohu. Texty z Nového zákona, najmä listy apoštola Pavla, nám poskytujú cenné usmernenia, ako rozlíšiť rôzne úrovne duchovnej zrelosti a ako sa posúvať vpred na ceste viery.
Rozdelenie kresťanov podľa apoštola Pavla
Apoštol Pavol vo svojom prvom liste Korinťanom poukazuje na to, že cirkevné spoločenstvo nie je homogénnou inštitúciou, ale skôr zmesou rôzne zmýšľajúcich ľudí. Už od počiatku bola cirkev názorovo pestrá. Pavol klasifikoval členov cirkevného zboru do troch kategórií: telesných (alebo živočíšnych/prirodzených), nedospelých a duchovných ľudí.
Telesný človek, podľa apoštola, nemá poznanie o duchovnom svete a je ovládaný prírodnými inštinktmi. Takíto ľudia „…žijú v tele, a nemôžu sa páčiť Bohu.“ (R 8, 8). Nepanuje nad nimi všemocný Boh, pretože sa „neodvrátili od tmy a od satanovej moci k Bohu.“ (Sk 26, 18). Podliehajú telesným vášňam a sú „od prirodzenosti deťmi hnevu“ (Ef 2, 3). Navyše, telesní ľudia nerozumejú Božím cestám, pretože „veci Božieho Ducha sú im bláznovstvom“ (1K 2, 14). Pavol ich nepokladá doslovne za „diablom ovládaných ľudí“, ale žijú bez poznania toho, čo ich myseľ a srdce ešte nezasiahlo. Nedokážu rozpoznať vyššie dimenzie ľudskej existencie, a preto odmietajú duchovný svet. „Neprijímate veci Božieho Ducha,“ hovorí apoštol, „a sú vám bláznovstvom a nemôžete ich poznať.“ Duchovné veci sú rozpoznateľné iba prostredníctvom Božieho Ducha, ktorým telesný človek musí byť osvietený. Rozpoznateľnosť duchovného sveta je darom od Stvoriteľa.
Duchovný človek, na rozdiel od telesného, má poznanie. Dokáže rozsudzovať a „posudzovať všetko…“ (1K 2, 15; 3, 1). Je znovuzrodený a pozná pravidlá duchovného života. Apoštol sa sám medzi takých zaraďuje a vyhlasuje, že „žijeme nie podľa tela, ale podľa Ducha.“ (R 8, 4). Duchovný človek verí v Ježiša Krista, dôveruje vedeniu Duchom a odoláva zmyslovým túžbam. Odmena prichádza pri akte znovuzrodenia a totálnej konverzie. Duchovný človek je nanovo narodený („ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo“ - J 3, 3) a tým sa stáva novým stvorením („preto ak je niekto v Kristovi, je novým stvorením“ - 2K 5, 17). Prijíma Božie ospravedlnenie skrze vieru v Krista („všetko pokladám za stratu pre vznešenosť Krista Ježiša, môjho Pána. Pre neho som všetko ostatné stratil a pokladám to za odpad, aby som získal Krista a bol v ňom ako človek bez vlastnej spravodlivosti… aby som mal spravodlivosť skrze vieru v Krista, spravodlivosť z Boha, založenú na viere“ - Flp 3, 8-9). Z milosti začína rozumieť evanjeliu - dobrej zvesti, ktorú priniesol na zem Boží syn.
Nedospelý človek je polovičný kresťan. Je to človek, ktorý sa s Bohom síce stretol, ale ešte sa úplne nevzdal svojej hriešnej minulosti. Nebojuje o dokonalosť a problém pokánia mu je cudzí. Pavol tejto skupine pripomína, že sa chovajú telesne a „konajú priveľmi ľudsky“ (1K 3, 3) - teda neduchovne. Namiesto toho, aby odolávali pokušeniam, vládne medzi nimi „závisť a svár“. Robia kompromisy so svetom, ale zo spoločenstva neodchádzajú a chcú zostať v prostredí Božieho spoločenstva. Pavol im preukázateľne vyčíta, že „ste ešte stále telesní.“ Všimnime si, že napriek vyčítavým až karhavým slovám apoštol „nedospelých“ členov korintského zboru nazval láskavo „bratmi“. Vie, že k dospelosti vedie dlhá cesta. Pripomína im, že pri prvej návšteve ich „…kŕmil… mliekom, nie pevným pokrmom… ba ešte ani teraz nemôžete.“ Hovoriť „ja som Pavlov a druhý zase Apollov“ nesvedčí o dospelosti. Jeden sadil, druhý polieval. To je pravda, ale k dospelosti vedie cesta, na ktorej sa učíme, že rozsievač a polievač nie sú najdôležitejší. Dôležité je tajomstvo rastu a predovšetkým to, kto ručí za dospievanie. Medzi rozsievačom a polievačom existuje spojitosť, lebo sú previazaní. Apoštol trikrát spomína Božiu účasť na raste kresťana.
Premena z nedospelého na duchovného kresťana
Proces premeny z nedospelého na duchovného človeka je kľúčový pre odvážne kresťanstvo. Tento proces nie je okamžitý, ale prebieha v čase a vyžaduje si neustále úsilie a závislosť od Boha.
Ako a kedy sa nedospelý kresťan stáva dospelým a duchovným človekom? Táto otázka sa týka nás osobne. Sme členmi cirkvi, chodíme pravidelne do kostola, no napriek tomu sa môžeme čudovať: Sme v plnom rozsahu ovládaní Božím Duchom? Existuje nejaká neistota? Možno nepáchame viditeľné hriechy, snažíme sa žiť mravne a čestne. Problémy vrážd, nevery a smilstva nie sú na programe našich dní. Nesprávame sa neeticky ani nespravodlivo a nezdá sa nám, že sa vedome prehrešujeme voči desatoru. Vedieme usporiadaný rodinný život. Pripúšťame iba pocity, že duchovne niekedy stagnujeme, nerastieme a často zapochybujeme, či jednáme ako znovuzrodení kresťania. Občas sa nahneváme, niekedy pripustíme, že sme jednali nečestne, niekedy aj zaklameme, objavia sa i narušené vzťahy. Jednoducho, s prejavmi „telesnosti, závisti a sváru“ zápasíme a tu i tam im aj podliehame. Môže sa nám dokonca prihodiť, že k mravným poklesom vo vnútri spoločnosti sme ľahostajní a tolerujeme veci, ktoré by sme nemali. „Dokonca počuť, že je medzi vami smilstvo,“ konštatuje Pavol. Zvestovanie Božieho slova neberieme vždy s maximálnou vážnosťou. Apoštol vie, že „niektorí sa začali povyšovať, akoby som k vám už nemal prísť.“ Dokonca sa pravotíme, podávame podnety na súdy s banálnymi záležitosťami. Neobviňuje nás výčitka, že i medzi nami „…brat sa súdi s bratom?“ Apoštol menuje aj nezhody v rodinách („vyskytujú sa medzi vami roztržky“) a ovplyvňovanie svetskou filozofiou („lebo múdrosť tohto sveta je pred Bohom bláznovstvom“), dokonca spomína aj odmietanie učenia apoštolov („ak si niekto myslí, že je prorok, nech vie, že čo ja vám píšem, je Pánov príkaz“).
Proces rastu a budovania: Pavol založil na Božej roli v Korinte pevné základy („ktorým je Kristus“) a Apollo sa o tieto základy staral (polieval a strážil ich). Na Božej roli má ale vyrásť Božia stavba - chrám, Kristova cirkev. Kto kompletizuje takú stavbu? Každý z nás. Ja i Ty. Kladieme rôzne stavebné materiály na pevne zakotvené základy. Niekto zlato, iný striebro, ďalší zase drahokamy. Niekto prinesie však aj drevo, seno či slamu. Sme dodávateľmi rôzneho stavebného materiálu na stavbu. A nie je jedno, čo dopravujeme. Aký je náš príspevok? Všetky stavebné materiály podliehajú skúške. Niečo vydrží, niečo zhorí. Niekto bude za trvalý a cenný materiál pochválený, iný zase vyhrešený.
Ako nebyť telesným kresťanom? Odpoveď je ukrytá v apoštolovom odkaze korintským kresťanom. Stávanie sa duchovným kresťanom je proces. Nie je to instantný akt, ale prebiehajúci dej v čase pri neustálom prinášaní stavebného (kvalitného a cenného) materiálu na Božiu stavbu. My sa stávame spolupracovníkmi Boha pri formovaní našej budúcnosti. Pre všetkých tu vyvstáva dôležitá otázka: Čím prispievame do Božej stavby? Ak iba odpadom, drevom, senom a slamou, potom efektívne nerastieme. Lebo nie všetko, čo dopravíme, pretrvá. Všeličo zhorí. Ak prinášame nehorľavé materiály, stavba rastie a pevnie.
Nespokojnosť ako motor rastu
Hoci sa môže zdať, že dokonalý a bezproblémový život je ideálom, pre kresťana môže byť nespokojnosť s vlastným stavom hnacím motorom duchovného rastu. Kráľ Dávid, napriek svojej pozícii, neustále prosil Boha o pomoc a ľutoval svoje hriechy, vyjadrujúc túžbu po Božej prítomnosti. Apoštol Pavol, po spoznaní Krista, zistil, že mu stále niečo chýba, hoci mal skvelé postavenie.
Kresťania by mali byť nespokojní so svojím životom, hriechmi, skutkami, myšlienkami a nedokonalosťami. Nie však preto, aby sa sústredili na vlastné zlyhanie a prepadali depresii, ale aby hľadali spôsoby, ako sa zlepšiť. „Samých seba sa pýtajte, či žijete naozaj vo viere; sami sa skúmajte! Vari nechápete, že Ježiš Kristus je medzi vami?“ (2. Korinťanom 13:5).
Konkrétne kroky k duchovnej zrelosti
- Modlitba: Dialóg s Bohom v mysli, v srdci, vyjadrený poďakovaním alebo prosbou. Bez komunikácie vzťah hynie, preto je dôležitá každodenná modlitba.
- Rozjímanie: Pochopenie Božieho slova a Jeho vôle, predovšetkým nad Bibliou, ale aj nad kvalitnou kresťanskou literatúrou a v rozhovoroch s inými veriacimi.
- Viera: Nie len súhlas s náukou, ale dôvera, že Boh má udalosti pod kontrolou, aj keď sa objavia negatívne pocity či ťažkosti.
- Poslušnosť: Zachovávanie Božích prikázaní, ktoré nás posúvajú na duchovne vyššiu úroveň a prinášajú slobodu.
- Štedrosť: Vďačnosť v praxi, ktorá sa prejavuje nielen finančne, ale aj časom a energiou venovanou službe Bohu a blížnym.
- Odpúšťanie: Nevyhnutnosť odpúšťať druhým, ako aj prijať Božie odpustenie, čo je základom kresťanskej viery a kľúčové pre akékoľvek spoločenstvo.
o.Kuffa - Kázeň - Ako sa správne modliť?
Znovuzrodenie ako základ nového života
Výraz „znovuzrodený“ doslova znamená „zrodený zhora“. Je to Božie dielo, ktoré prináša večný život človeku, ktorý uveril. „Lebo milosťou ste spasení skrze vieru, a to nie sami zo seba; je to dar Boží, nie zo skutkov, aby sa nikto nechválil.“ (Efezským 2:8,9). Viera v Ježiša Krista, ktorý zomrel na kríži za naše hriechy, je to, čo znamená byť znovuzrodený duchovne.
Ježiš Kristus chce mať s nami osobný vzťah. „Ajhľa, stojím pri dverách a klopem.“ (Zjavenie Jána 3:20). Pozvanie Ježiša do nášho srdca a života je prvým krokom k tomuto vzťahu. Dar odpustenia a večný život sú zadarmo, sú ponukou Božej milosti.
Zasvätený život ako radikálne nasledovanie Krista
Zasvätený život, hlboko zakorenený v príklade a slove Krista Pána, je darom Boha Otca Cirkvi prostredníctvom Svätého Ducha. Po stáročia nikdy nechýbali ľudia, ktorí si v poslušnosti Otcovej výzve zvolili túto cestu osobitného nasledovania Krista, aby sa mu odovzdali s „nerozdeleným“ srdcom. Ako apoštoli, aj oni zanechali všetko, aby mohli byť s Ním a ako On dať sa do služby Bohu a bratom.
Zasvätený život sa prejavuje v rôznych formách, ako sú mníšstvo, život zasvätených panien, pustovníkov, vdov a vdovcov, kontemplatívne rehole, sekulárne inštitúty a spoločnosti apoštolského života. Tieto formy života svedčia o rôznorodosti chariziem a inštitúcií v Cirkvi a sú pre ňu silným impulzom k vernosti evanjeliu. Podstata voľby zostáva nezmenená: radikálne sebadarovanie z lásky k Pánu Ježišovi a v ňom ku každému členovi ľudskej rodiny.
Odvaha byť kresťanom v dnešnom svete
Sekularizácia verejného priestoru neobchádza ani Slovensko. Doterajšie istoty sa zdajú byť otrasené, čo vedie k otázkam a pochybnostiam. V takom prostredí dochádza aj k odpadu od viery. Je dôležité si uvedomiť, že náboženstvá sú dnes často relativizované, čo vedie k synkretizmu. Súčasnosť prináša odmietanie tradície a hľadanie „vzrušujúceho“ života.
Kresťanstvo však ponúka pevný základ pre život. Je to cesta k prijatiu zmyslu a nasmerovania života, k poznaniu sveta a bytia. Viera v Boha nám dáva pevný základ, ktorý sa objasňuje postupne, počas cesty.
Kresťanská viera má filozoficky podstatný obsah, ktorý spočíva v princípe a zároveň Osobnosti. Benedikt XVI. poukazuje na rozumnosť kresťanskej viery, ktorá spája vieru a rozum. V dnešnom svete, kde sa nám mnohé ponuky náboženstiev javia ako tovar na tržnici, je dôležité hľadať pravdu a nasledovať Krista úprimne a verne.
Byť odvážnym kresťanom znamená žiť v Kristovi zakorenený a budovaný, upevnený vierou. Znamená to neustále sa snažiť o rast, prijímať výzvy a s dôverou kráčať po ceste, ktorú nám ukazuje Ježiš Kristus. Je to životný postoj, ktorý sa prejavuje v modlitbe, rozjímaní, viere, poslušnosti, štedrosti a odpúšťaní. Je to cesta neustáleho učenia sa, rastu a odovzdania sa Bohu, s vedomím, že On je kapitánom našej lode a dovedie nás do cieľa.