V slovenskom právnom poriadku, konkrétne v zákone č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady (ďalej len „zákon o miestnych daniach“), hrá kľúčovú úlohu správne zaradenie stavieb do predmetu dane. Tento proces je zásadný pre určenie daňovej povinnosti, ktorá sa týka vlastníkov, správcov, nájomcov či užívateľov nehnuteľností. Článok sa zameriava na stavby určené na bývanie, ich špecifické zaradenie a súvisiace aspekty daňovej legislatívy.
Zaradenie stavieb do predmetu dane zo stavieb podľa členenia uvedeného v § 10 zákona o miestnych daniach
Predmetom dane zo stavieb podľa zákona o miestnych daniach nie sú všetky stavby definované stavebným zákonom (zákon č. 50/1976 Zb. v znení neskorších predpisov). Daňovej povinnosti podliehajú len tie stavby, ktoré sú špecificky vymedzené v § 10 ods. 2 zákona o miestnych daniach. Aby bola stavba zaradená do predmetu dane, musí spĺňať dve základné kritériá: musí mať jedno alebo viac nadzemných alebo podzemných podlaží a musí byť spojená so zemou pevným základom alebo ukotvená pilótami. Dôležité je poznamenať, že daňová povinnosť zostáva v platnosti aj v prípade, ak sa stavba prestala užívať.
Podľa § 12 ods. 4 zákona o miestnych daniach sa za podlažie stavby považuje časť vnútorného priestoru stavby, ktorá je vymedzená podlahou a stropom alebo strešnou konštrukciou. Samotná definícia stavby vychádza z Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), ktorý nehnuteľnosťami chápe pozemky a stavby pevne spojené so zemou. Ak stavba spĺňa uvedené podmienky (pevné spojenie so zemou alebo pilótami a prítomnosť podlažia) a nachádza sa na území Slovenskej republiky, zaraďuje sa do predmetu dane podľa členenia v § 10 ods. 1 zákona o miestnych daniach.
Kľúčovým kritériom pre zaradenie stavby do príslušnej kategórie je jej účel využitia k 1. januáru zdaňovacieho obdobia, ako uvádza § 10 ods. 4 zákona o miestnych daniach. Tento princíp je rozhodujúci a nezávisí od toho, ako je stavba zapísaná v katastri nehnuteľností alebo ako bola skolaudovaná. Výnimku tvoria stavby na bývanie, ktoré sú bližšie špecifikované v § 10 ods. 1 písm. a) zákona o miestnych daniach.
Samotné zaradenie stavieb vykonáva daňovník prostredníctvom vyplnenia príslušných riadkov daňového priznania k dani z nehnuteľností. Správca dane (obec) následne vychádza z týchto údajov pri vyrubení dane. V prípade pochybností sa postupuje podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Bytové domy a rodinné domy ako stavby na bývanie
Zákon o miestnych daniach pri stavbách na bývanie odkazuje na § 43b ods. 1 písm. a) a b) stavebného zákona. Tieto ustanovenia definujú bytové domy ako budovy určené na bývanie, ktoré pozostávajú zo štyroch a z viacerých bytov so spoločným hlavným vstupom z verejnej komunikácie.
Novela zákona č. 201/2022 Z. z. o výstavbe a súvisiace predpisy priniesli zmeny, ktoré ovplyvnili aj definície a klasifikáciu stavieb. V kontexte zákona o miestnych daniach, medzi stavby na bývanie je možné zaradiť iba bytové domy a rodinné domy, a to výlučne za podmienky, že sa na bývanie skutočne využívajú.
Rodinný dom je definovaný ako stavba na bývanie, ktorá svojím stavebným usporiadaním zodpovedá požiadavkám na rodinné bývanie a v ktorej je viac ako polovica podlahovej plochy miestnosti určená na bývanie. Rodinný dom môže mať maximálne tri samostatné bytové jednotky, dve nadzemné podlažia a jedno podzemné podlažie a podkrovie. Podmienkou je tiež minimálne jedno garážové státie na jeden byt.
Ak sa tieto stavby (bytové domy a rodinné domy) nevyužívajú na bývanie, zaraďujú sa do predmetu dane zo stavieb podľa iných ustanovení, najčastejšie podľa § 10 ods. 1 písm. i) ako ostatné stavby.
Je dôležité zdôrazniť, že do kategórie stavieb na bývanie nie je možné zaradiť iné druhy budov, aj keď sa v nich býva. Sem patria napríklad detské domovy, študentské domovy, domovy dôchodcov, útulky pre bezdomovcov, rekreačné chaty či rôzne ubytovacie zariadenia. Tieto stavby, aj keď slúžia na bývanie, nie sú podľa definície zákona o miestnych daniach považované za stavby na bývanie a zaraďujú sa medzi ostatné stavby podľa § 10 ods. 1 písm. i).
Bytové domy a daň z bytov
Bytové domy sa zaraďujú do predmetu dane zo stavieb ako stavby na bývanie len vtedy, ak nepodliehajú dani z bytov. Daň z bytov sa vzťahuje na byty a nebytové priestory v bytovom dome, ak ich vlastníkmi sú fyzické alebo právnické osoby, a zároveň sú spoločné časti a spoločné zariadenia bytového domu v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov. V takom prípade sa byty a nebytové priestory zdaňujú podľa § 4 písm. c) zákona o miestnych daniach, ktorý odkazuje na zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastnictve bytov a nebytových priestorov.
Drobné stavby
Zákon o miestnych daniach zaviedol pri drobných stavbách odkaz na § 139b stavebného zákona. Drobné stavby sú definované ako stavby, ktoré majú doplnkovú funkciu k hlavnej stavbe (napríklad k stavbe na bývanie) a nemôžu podstatne ovplyvniť životné prostredie. Medzi drobné stavby patria:
- Prízemné stavby, ak ich zastavaná plocha nepresahuje 25 m² a výška 5 m.
- Hĺbka do 3 m.
Stavba, ktorá nespĺňa tieto kritériá (napr. zastavaná plocha presahujúca 25 m² alebo hĺbka presahujúca 3 m), sa nepovažuje za drobnú stavbu a nezaradí sa do predmetu dane podľa § 10 ods. 1 písm. a).
Stavby na pôdohospodársku produkciu a vodné hospodárstvo
Pri zaraďovaní stavieb do predmetu dane možno využiť aj Štatistickú klasifikáciu stavieb (Vyhláška ŠÚ SR č. 323/2010 Z. z.). Medzi stavby na pôdohospodársku produkciu patria napríklad skleníky, ktoré slúžia na umelé vytváranie a kontrolu klimatických podmienok pre pestovanie rastlín.
Stavby pre vodné hospodárstvo zahŕňajú stavby, ktoré umožňujú osobitné užívanie vôd alebo iné nakladanie s vodami. Súčasťou týchto stavieb sú aj objekty súvisiace s prevádzkovým, výrobným alebo technologickým zariadením, vrátane inžinierskych sietí.
Stavby využívané na vlastnú administratívu v rámci pôdohospodárstva alebo vodného hospodárstva patria do špecifickej kategórie. Nezahŕňajú však stavby slúžiace na skladovanie inej ako vlastnej produkcie alebo stavby využívané na inú ako vlastnú administratívu (napr. prenájom).
Chaty a stavby na individuálnu rekreáciu
Do tejto skupiny stavieb sa zaraďujú chaty a stavby na individuálnu rekreáciu, ak slúžia na tento účel. Zákon o miestnych daniach priamo nedefinuje tieto pojmy, ale ak sú využívané na individuálnu rekreáciu, spadajú pod § 10 ods. 1 písm. c). Ak neslúžia na individuálnu rekreáciu, ale napríklad na rodinné bývanie, zaraďujú sa podľa § 10 ods. 1 písm. i) ako ostatné stavby.
Do tejto skupiny stavieb nie je možné zaradiť ubytovacie zariadenia (hotely, penzióny, apartmánové domy a pod.), ktoré sú určené na podnikanie a zárobkovú činnosť.
Garáže: Samostatné a hromadné
Garáže sa podľa Štatistickej klasifikácie stavieb zaraďujú medzi garážové budovy a podľa stavebného zákona sú nebytovými budovami.
Samostatne stojaca garáž je objekt alebo priestor pre odstavenie motorového vozidla s najviac tromi státiami a jedným vjazdom. Zahŕňa aj tzv. „dvojgaráže“ a „radové garáže“. Samostatne stojace garáže sa zaraďujú do predmetu dane podľa § 10 ods. 1 písm. c).
Je dôležité odlíšiť ich od garáží, ktoré sú súčasťou rodinného domu (vstavané, prístavby). Tieto sa považujú za súčasť rodinného domu a zaraďujú sa do danej kategórie podľa § 10 ods. 1 písm. a).
Stavby hromadných garáží sú definované ako stavby s viacerými parkovacími miestami, ktoré sú spravidla oddelené a majú vnútornú komunikáciu a spoločný vjazd. Zahŕňajú aj viacposchodové garáže s množstvom parkovacích miest. Tieto stavby, ak slúžia na hromadnú úschovu motorových vozidiel, sa zaraďujú podľa § 10 ods. 1 písm. f). Do tejto kategórie patria aj podzemné hromadné garáže.
Priemyselné stavby a iné stavby
Priemyselné stavby zahŕňajú široké spektrum objektov, vrátane stavieb slúžiacich energetike. Do tejto skupiny sa nezaradia stavby slúžiace na skladovanie inej ako vlastnej produkcie alebo stavby na inú ako vlastnú administratívu.
Stavby na ostatné podnikanie a zárobkovú činnosť zahŕňajú stavby využívané na skladovanie a administratívu súvisiacu s touto činnosťou, pokiaľ nie sú zaradené do iných kategórií. Patria sem napríklad stavby slúžiace veľkoobchodu, maloobchodu či administratívne budovy (tzv. administratívne centrá).
Ostatné stavby neuvedené v špecifických kategóriách (§ 10 ods. 1 písm. a) až h)) sa zaraďujú do § 10 ods. 1 písm. i). Sem patria napríklad rôzne technické stavby, komunikačné stavby a iné objekty, ktoré nespĺňajú špecifické kritériá iných kategórií.
Druhy daní
Zmena účelu využitia stavby a nadobudnutie v priebehu zdaňovacieho obdobia
Daňová povinnosť k dani zo stavieb vzniká 1. januára zdaňovacieho obdobia, ktoré nasleduje po zdaňovacom období, v ktorom sa osoba stala vlastníkom, správcom, nájomcom alebo užívateľom stavby. V prípade zmien rozhodujúcich skutočností (napr. zmena vlastníctva, kolaudácia) je daňovník povinný podať daňové priznanie do 31. januára bežného zdaňovacieho obdobia.
Ak stavba slúži na viaceré účely, na ktoré sú určené rôzne sadzby dane, daň sa vypočítava ako súčet pomerných častí dane.
Zmeny v legislatíve, ako napríklad novela zákona č. 268/2014 Z. z. účinná od 15. októbra 2014, priniesli úpravy v druhovom členení stavieb a aktualizáciu metodických pokynov. Cieľom týchto zmien je zabezpečiť jednotnú aplikáciu § 10 ods. 1 zákona o miestnych daniach.
Výpočet dane a povinnosti daňovníka
Základom dane zo stavieb je výmera zastavanej plochy v m². Zastavaná plocha predstavuje pôdorys stavby na úrovni najrozsiahlejšej nadzemnej časti, pričom sa nezapočítava prečnievajúca strešná konštrukcia. Ročná sadzba dane môže byť obcou upravená všeobecne záväzným nariadením. Pri viacpodlažných stavbách sa môže uplatniť príplatok za každé ďalšie podlažie nad rámec prvého nadzemného podlažia.
V prípade spoluvlastníctva stavby je daňová povinnosť rozdelená medzi spoluvlastníkov podľa ich podielov, pokiaľ sa nedohodnú inak.
Správu dane zo stavieb vykonáva obec, na ktorej území sa stavba nachádza. Obec môže vo svojom všeobecne záväznom nariadení určiť aj spôsob platenia dane v splátkach. Nepodanie daňového priznania včas alebo po výzve správcu dane môže viesť k uloženiu pokuty.
Zákon tiež definuje stavby, ktoré sú od dane oslobodené. O oslobodenie alebo zníženie dane je potrebné požiadať správcu dane podľa jeho interných predpisov.
Správne pochopenie a aplikácia ustanovení zákona o miestnych daniach je kľúčové pre daňovníkov, aby mohli presne určiť svoju daňovú povinnosť a predísť prípadným sankciám. Legislatíva týkajúca sa stavieb a ich zdaňovania je dynamická a vyžaduje si priebežné sledovanie zmien.