Cesta Československa v 20. storočí bola búrlivá a plná zásadných politických premien. Od povojnového usporiadania po druhej svetovej vojne, cez nastolenie komunistického režimu, až po pokojný rozpad federácie na prelome rokov 1992 a 1993, sa formovali a menili vlády, ktoré zásadne ovplyvňovali osudy krajiny a jej občanov. Pochopenie týchto procesov si vyžaduje detailný pohľad na jednotlivé etapy a kľúčové udalosti, ktoré viedli k formovaniu či zániku spoločného štátu Čechov a Slovákov.
Povojnové Československo a Košický vládny program
Po skončení druhej svetovej vojny sa v Československu začalo formovať nové politické usporiadanie. Zmluva o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi ZSSR a ČSR, podpísaná v roku 1943, položila základy zahranično-politickej orientácie a vnútornej politiky povojnového Československa. Zmluva okrem iných článkov obsahovala aj dohodu na tesnej a priateľskej spolupráci po vojne, založenej na zásadách nezasahovania do vnútorných záležitostí druhého štátu a vzájomného rešpektovania zvrchovanosti.
V rámci povojnového usporiadania vznikla vláda Národného frontu, zložená z predstaviteľov zredukovaného počtu politických strán: v Čechách to boli KSČ, Československá sociálna demokracia, Československá strana národnosocialistická, Československá strana ľudová a na Slovensku KSS a Demokratická strana. Všetky strany boli zapojené do vlády prostredníctvom Národného frontu. Dňa 5. apríla 1945 bol na prvej plenárnej schôdzi vlády Národného frontu Čechov a Slovákov vyhlásený tzv. Košický vládny program. Tento program zakotvoval systém Národného frontu bez možnosti opozície a zároveň definoval viaceré dôležité aspekty povojnového usporiadania.
Na Slovensku predstavovala zákonodarnú moc Slovenská národná rada (SNR), pričom vládnu a výkonnú moc vykonával Zbor povereníkov. Pražská vláda sprvoti nemala bezprostredný dosah na dianie na Slovensku, keďže na základe nariadenia SNR č. 1/1944 mala SNR úplnú legislatívnu zvrchovanosť. Keď SNR odmietla celoštátnu platnosť dekrétu prezidenta o národnej správe, vláda v Prahe pozvala Predsedníctvo SNR na rokovania do Prahy ohľadom kompetencií.
Výsledkom týchto rokovaní v dňoch 31. mája - 2. júna 1945 bola tzv. prvá pražská dohoda. Táto dohoda vymedzila pojem celoštátnych vecí spadajúcich do právomoci celoštátneho zákonodarného zboru, ktorého funkciu vykonávala vláda spolu s prezidentom a po dohode so SNR. V októbri 1945 bolo ustanovené aj nevolené Dočasné Národné zhromaždenie, ktoré malo do zvolenia Ústavodarného Národného zhromaždenia vykonávať prechodnú zákonodarnú moc. Prvá pražská dohoda však mala viacero medzier, predovšetkým v príliš všeobecnom vymedzení tzv. spoločných vecí, čo viedlo ku kompetenčným sporom medzi ministerstvami v Prahe a povereníctvami v Bratislave.
Potreba zjednotiť právne normy a vrátiť niektoré právomoci prezidentovi viedla k ďalším rokovaniam, z ktorých vyplynula druhá pražská dohoda v apríli 1946. Táto dohoda upresnila vzťahy medzi ministerstvami a povereníctvami a snažila sa zvýšiť prestíž slovenských národných orgánov. Napriek tomu návrh na podriadenie povereníctiev ministerstvám neprešiel. Povereníci ostali zodpovední Zboru povereníkov, ktorý bol zodpovedný vláde za plnenie celoštátnych zákonov. Druhá pražská dohoda bola skôr doplnením a upresnením prvej dohody, pričom prezident získal svoje práva na Slovensku späť.
Voľby v roku 1946 a politické napätie
Voľby v roku 1946 priniesli na Slovensku víťazstvo Demokratickej strany (DS), ktorej sa podarilo získať podporu prevažnej časti katolíckeho voličstva. Vedenie KSS a KSČ hľadalo spôsoby, ako paralyzovať volebné víťazstvo DS. Jednou z alternatív bola likvidácia zvyšku kompetencií slovenských národných orgánov, čím by sa KSS stala tvrdým centralistom. Ďalšou možnosťou bol útok na DS cez tzv. sprisahanie a jej diskreditácia. Nakoniec sa rozhodlo vstup DS do vlády viazať na určité podmienky.
Český Národný front si pred rokovaniami s DS stanovil požiadavky týkajúce sa postavenia slovenských národných orgánov, očisty Slovenska od "ľudáckych živlov", súdenia a potrestania Jozefa Tisa a správania slovenského katolíckeho kléru. Po búrlivej debate boli tieto body schválené. Následne sa 14. júna 1946 stretol celoštátny Národný front, aby rokoval o novej pražskej dohode. Všetky české strany a tri slovenské strany (KSS, SP, SSL) zdôrazňovali potrebu zmien vo vymedzení kompetencií slovenských národných orgánov. DS namietala, že to odporuje Košickému vládnemu programu.
Tretia pražská dohoda, prijatá 27. júna 1946, znamenala radikálny zásah do kompetencií slovenských národných orgánov. SNR síce naďalej vykonávala legislatívnu činnosť vo veciach, ktoré neboli vyhradené Národnému zhromaždeniu, ale bola zavedená následná kontrola vlády nad touto činnosťou. Pod kontrolu vlády bola postavená aj výkonná moc Zboru povereníkov. Zbor povereníkov síce naďalej menovalo Predsedníctvo SNR, ale po predchádzajúcom schválení vládou. Zbor sa stal výkonným orgánom vlády vo veciach celoštátnych. Slovenské národné orgány sa tak fakticky stali bezmocnými inštitúciami v područí vlády.
Komunistický prevrat a jeho dôsledky
Napriek týmto zmenám komunisti neboli spokojní a pripravili v jeseni 1947 vládnu krízu na Slovensku s cieľom diskreditovať DS. Komunistami ovládaná polícia, Národná bezpečnosť, vyfabrikovala odhalenie fiktívneho protištátneho sprisahania, do ktorého mali byť zapojení aj vedúci predstavitelia DS. Táto akcia mala za cieľ skompromitovať DS a oslabiť jej pozíciu.
KSS využila aj zlú hospodársku situáciu po vojne a obvinila DS zo zlého zásobovania, keďže na čele Povereníctva výživy a zásobovania stál Kornel Filo z DS. Podobne obvinili aj Martina Kvetka, zodpovedného za Povereníctvo poľnohospodárstva, zo sabotáže pozemkovej reformy. KSS organizovala masové demonštrácie proti týmto povereníkom.
- októbra 1947 sa zišiel zjazd závodných a zamestnaneckých rád, ktorý prijal deklaráciu s požiadavkou, aby Zbor povereníkov odstúpil a vytvoril sa nový. Na druhý deň podali demisiu štyria povereníci za KSS, predseda ZP Gustáv Husák a povereník vnútra Mikuláš Ferjenčík. Husák oznámil demisiu celého Zboru povereníkov, čím nastala kríza, ktorá trvala do 19. novembra.
Po dlhých rokovaniach a kompromisoch bolo 19. novembra vymenované nové Predsedníctvo SNR, ktoré menovalo nový Zbor povereníkov. V tomto novom zbore však ani jedna politická strana nemala väčšinu a počet zástupcov DS klesol.
Medzitým narastalo zahranično-politické napätie medzi ZSSR a Západom, ktoré viedlo k začiatkom Studenej vojny. Prejav Winstona Churchilla vo Fultone v marci 1946, kde použil pojem "železná opona", a následná Trumanova doktrína o zadržiavaní komunizmu, spolu s Marshallovým plánom hospodárskej pomoci Európe, signalizovali rastúce rozdelenie sveta. Odmietnutie Marshallovho plánu zo strany ZSSR a jeho satelitov, vrátane Československa po Stalinovom tlaku, len prehĺbilo túto polarizáciu.
Studená vojna: Pražská jar 1968 a kríza v Československu - 40. epizóda
Február 1948: Komunistický prevrat
V roku 1948 sa politická situácia vo februári vyostrila kvôli trom sporným otázkam: úprava platov štátnych zamestnancov, nová pozemková reforma a problematika bezpečnosti. Neúspech komunistických návrhov v otázke platov a pozemkovej reformy, spolu s kontroverzným preradením veliteľov Zboru národnej bezpečnosti, viedli k tomu, že 12 ministrov z národnosocialistickej, ľudovej a Demokratickej strany podalo demisiu. Očakávali, že po páde vlády komunisti buď ustúpia, alebo sa vypíšu predčasné voľby.
Sociálni demokrati síce odmietli ponuku Gottwalda na vytvorenie väčšinovej vlády, ale ani nepodali demisiu. KSČ zareagovala organizovaním masových manifestácií a vydala výzvu na vytváranie akčných výborov, ktoré mali "očistiť verejný a politický život od reakcie". Tieto akčné výbory sa stali nástrojom na prevzatie moci komunistami.
- februára 1948 prezident Beneš prijal demisiu ministrov a vymenoval novú vládu pod vedením Klementa Gottwalda, v ktorej však už neboli zastúpení predstavitelia nekomunistických strán. Týmto aktom sa definitívne zavŕšil komunistický prevrat a nastolenie totalitného režimu v Československu. Komunistický prevrat v roku 1948 znamenal nastolenie totalitného komunistického režimu v Československu. Jeho vláda trvala 41 rokov až do Nežnej revolúcie v novembri 1989.
Cesta k zániku federácie: Od roku 1989 po rozdelenie
Po páde komunistického režimu v roku 1989 sa začal proces transformácie a hľadania novej formy spolužitia Čechov a Slovákov. Obdobie od Nežnej revolúcie do zániku republiky (17. november 1989 - 31. december 1992) bolo charakterizované intenzívnymi politickými diskusiami o budúcnosti spoločného štátu.
Vznik nového štátu na troskách Habsburskej monarchie bol vyhlásený 28. októbra 1918. Idea spoločného štátu Čechov a Slovákov sa rodila tri roky a o jej uskutočnenie sa zaslúžilo päť osobností na čele s T. G. Masarykom a M. R. Štefánikom. Spoločný štát však skončil po neúspešných rokovaniach v roku 1992, ktoré viedli len dvaja lídri: Vladimír Mečiar a Václav Klaus.
Ich mandát k dohode o zrušení spoločného štátu nemal oporu v politických ani volebných programoch strán, ktorým vládli - Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) a Občianskej demokratickej strany (ODS). Zásadnú zhodu o nemožnosti zachovania spoločného štátu datuje Václav Klaus už stretnutím HZDS a ODS v Bratislave v júni 1992, teda dva týždne po voľbách. Uzavretie politickej dohody s následkom vystúpenia oboch republík z federatívneho zväzku bolo mimo rámca a proti zneniu vtedajšej Ústavy. Občania Česka i Slovenska boli v prieskumoch verejnej mienky veľkou väčšinou za zachovanie spoločného štátu.
Václav Klaus a Vladimír Mečiar oznámili občanom 26. augusta 1992 dohodu o rozdelení spoločného štátu. Ústavný zákon o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) schválilo Federálne zhromaždenie ČSFR 25. novembra 1992, podľa ktorého mala federácia zaniknúť o polnoci 31. decembra 1992. Pokojné rozdelenie Československa, nazvané "zamatový rozvod" (Velvet Divorce), je označované za unikátne, najmä v kontexte krvavých rozpadov iných európskych štátov.
Poslednou federálnou vládou sa stal kabinet Jana Stráského, ktorý pôsobil od 2. júla 1992 do 31. decembra 1992. Jeho hlavnou úlohou bolo obhájiť rozdelenie krajiny pred Európou a pripraviť podmienky hladkého fungovania dvoch zvrchovaných štátov. Vláda mala desať členov, pričom ODS delegovala štyroch zástupcov a HZDS piatich, jedno kreslo obsadila KDU-ČSL.
Rozdelenie Československa bolo výsledkom komplexného súhry historických, politických a národných faktorov. Hoci idea čechoslovakizmu ako snaha o vytvorenie jedného národa bola formálne opustená po druhej svetovej vojne, jej ozveny a s ňou spojené napätie medzi snahou o rovnoprávnosť a snahou o centralizáciu pretrvávali. Konflikt medzi myšlienkou česko-slovenskej vzájomnosti a neschopnosťou politických elít túto víziu uskutočniť sa vinie celým posledným storočím.
Napriek tomu, že rozdelenie bolo výsledkom politickej dohody lídrov, mnohí občania by uprednostnili zachovanie spoločného štátu. Dôsledky tejto udalosti formovali nielen vzťahy medzi dvoma novými štátmi, ale zanechali aj trvalú stopu v kolektívnej pamäti oboch národov.