Sme zvyknutí riešiť „veľké“ veci a pritom nechápeme, že aj to najväčšie vitrážne mozaikové okno je poskladané z maličkých, krásnych, farebných sklíčok, ktoré všetky spolu vytvorili konečný, nádherný obraz. Sme presvedčení, že jedinec toho veľa nedokáže. Hľadáme ľudskosť v každom, len nie v sebe. A pritom niečo zmeniť je také jednoduché. To by ste videli, aké zázraky by sa začali diať. My už nie sme zvyknutí premýšľať ľudsky. Stále sa stretávame s narastajúcim egoizmom. Čo je moje, na to mi nesiahajte.
Vnímanie druhých a vlastné správanie: Zrkadlo ľudskosti
Poznáme ľudí, ktorí majú doma tak vyupratované, že u nich môžete jesť aj z dlážky. Chodia za vami a zhasínajú svetlo, aby šetrili energiou. A tí istí ľudia, keď prídu k vám domov alebo do hotela, či reštaurácie, všade nechávajú svietiť. Chlapík si do sauny donesie telefón a úplne v kľude si vybaví 20 minútový telefonát s priateľom. Spraví to v priestore, kde ostatní odpočívajú. Dnes sa ten istý chlapík možno rozčuľuje nad tým, ako sa pani na úrade k nemu zachovala neľudsky. Musel čakať v rade, kým si ona vybavovala hovor. Myslíte si, že si chlapík spojí tieto dve udalosti? Vy by ste si ich vo svojom živote spojili?
Policajtovi poviete, že ste lístok za parkovanie uhradili, len ste ho zabudli dať do auta za okienko. Aj mu ho ukážete, ale on vám povie: „Je mi ľúto, za chyby sa platí,” a naparí vám pokutu. Nebude trvať dlho a tento policajt na niečo zabudne, za čo mu môžu strhnúť prémie. Aj keď to jeho nadriadený mohol vyriešiť „ľudsky“, možno miernym napomenutím, stane sa mu presne to isté ako s vašou pokutou.
Medziľudské vzťahy - zaujímavá štúdia [EQ 6/6]
Zmeňme svoje zvyky. Začnime sa správať ľudsky, vždy a za každých okolností, aj keď nás to vykopne zo zóny komfortu. Vnímajme ľudí okolo seba a uvedomme si, či náhodou tým, ako sa práve správame, neničíme niekoho majetok, pokoj, súkromie, prácu. Ako to môžeme spraviť? Každý sám za seba prejavujme súcit, lásku, pochopenie a chráňme samých seba pred neľudským správaním iných ľudí. Neprejavujme voči nim falošné sympatie len preto, lebo sa bojíme. Ani sa nesnažme ich zmeniť. Vlastným príkladom im ukážme, ako sa správať a buďme k nim a ich názorom neutrálni. Nepchajme sa im do zadku, ani im nevenujme pozornosť tým, že nahnevane budeme komentovať ich správanie.
Cesta k autenticite: Objavovanie vlastnej hodnoty
Učený z neba nikto nespadol, učíme sa predsa celý život. Viem to, pretože aj ja sa snažím učiť a rásť ako osoba neustále, no aj napriek tomu spravím toľkokrát hlúpu chybu, či zlé rozhodnutie. Konám úplne bez štipky logiky, nechám sa ovládnuť emóciami alebo skrátka spravím nejakú hovadinu. A potom prídem domov a trieskam si hlavu o stenu, nechápajúc svoje predošlé kroky. Ale veď čo ti budem rozprávať, pravdepodobne vieš o čom hovorím. No presviedčať ťa o ich dôležitosti nebudem, to už posúď sám.
- Pamätaj, že vždy môžeš odísť. Neuviazni v situácii, ktorá ti nevyhovuje.
- Nepanikár, je to v poriadku, keď nevieš, kým si a kam smeruješ. Hľadanie je prirodzenou súčasťou života.
- Tvoje srdce už dávno pozná správnu odpoveď. Počúvaj svoje vnútro a ver svojim inštinktom. Iba tak sa dostaneš na miesto, na ktoré sa dostať chceš.
- Šťastný dokážeš byť iba vtedy, keď budeš absolútne spokojný s tým, kto si a jediný spôsob, ako v živote uspieť, je prežiť ho podľa seba. Tu nerob žiadne kompromisy. Ži tak, ako to cítiš.
- Cestuj vždy, keď dostaneš príležitosť. Obohatí ťa to. Choď, kam ťa srdce ťahá. Presťahuj sa, ak to tak cítiš.
- Nehraj sa na niekoho, kým nie si. Nezhadzuj sa, aby si niekoho pobavil, neklam, aby si sa niekomu zapáčil. Len tak medzi rečou, skvelý návod na to, ako byť nefalšovanou verziou seba samého, nájdeš v článku 14 Pravidiel, Vďaka Ktorým Budeš Sám Sebou, tak ho omrkni.
- Byť sebecký nie je vždy zlá vec. Niekedy je nevyhnutné uprednostniť vlastné potreby.
- Robiť veci, ktoré sa ti nepáčia, no druhí ich od teba vyžadujú, nie je ústretové, je to hlúpe.
- To, že si vychodil školu, neznamená, že by si sa mal prestať vzdelávať. Učenie je celoživotný proces.
- Nikdy sa nevzdaj svojich snov. Nepočúvaj tých, ktorí sa vzdali svojich vlastných a ani tých, ktorí to nikdy neskúsili.
- Druhí ľudia ti nedokážu ublížiť bez tvojho povolenia. Tvoja reakcia je v tvojich rukách.
- Si iba človek a nehľadiac na chyby, ktoré si už spravil, ešte ich aj veľa príde. Chybovanie je súčasť rastu.
- Ak čelíš zložitému rozhodnutiu, spíš si pre a proti a jednoducho sa rozhodni.
- Nikdy sa nenaháňaj za pozornosťou, láskou, či náklonnosťou. Tieto veci by mali prichádzať prirodzene.
- Nikdy nedovoľ, aby ti niekto hovoril, že si niečo nezaslúžiš. Ver v svoju hodnotu.
- Je to v poriadku, keď v niektorých veciach občas zlyháš. Dôležité je vstať a ísť ďalej.
- Ak niečo chceš, vezmi si to. V žiadnom prípade nečakaj. Už dávno máš všetko, čo potrebuješ. Lepší čas nepríde.
- Život budeš mať iba taký, akým si ho spravíš. Kam investuješ svoj čas, tam sa objavia výsledky.
- Neexistuje situácia, ktorú by nevylepšil vyprážaný syr s hranolkami a tatárskou. Niekedy jednoduché potešenia prinášajú najväčšiu radosť.
- A keď už je o tom reč, aj to je jeden z dôvodov, prečo som napísal knihu 100 Spôsobov, Ktorými Si Zbytočne Komplikujeme Život (…a ako s tým prestať!). Už som mal po krk toho zložitého a komplikovaného života, ktorý ma postupne zožieral. Rozhodol som sa ho opäť zjednodušiť, aby som mohol byť znova spokojný, šťastný a vyrovnaný a rovno ti poviem, nemohol som spraviť lepšie! Okrem toho, že svoj život teraz viac milujem, kniha má neuveriteľne pozitívne ohlasy. Preto ak je to niečo, čo by ti momentálne takisto bodlo, knihu si určite prečítaj! Alebo si stiahni úryvok z knihy TU a presveč sa aká je skvelá na vlastnej koži.
- Je to maximálne v poriadku, povedal by som až nevyhnutné, vyhradiť si čas iba pre seba.
- Čokoľvek počas dňa robíš, nezabudni si to poriadne užiť.
- Vždy tam bude veľa tých, ktorí ti povedia, prečo sa ti to nepodarí, prečo sa to nedá a prečo nedokážeš uspieť. Ich názory ťa nemusia definovať.
- Ako povedal Gándhí…: „Buď zmenou, ktorú chceš vidieť vo svete.“ Prestaň si konečne želať, aby boli druhí ľudia pozitívnejší, milší, otvorenejší a aby si viac pomáhali. Vsuvka: Pre viac citátov od tohto velikána určite klikaj na článok 10 Gándhího Zásad, Ktoré Spravia Tvoj Svet Lepším Miestom. Stojí za to.
- Skutočná sila je ukrytá v činoch.
- Neinvestuj svoju energiu do vzťahov, do ktorých neinvestuje tú svoju aj ten druhý. Vyváženosť je kľúčová.
- Je to okej byť nezadaný, či tráviť čas osamote. Samota môže byť priestorom na rast.
- Nakoniec oľutuješ aj tak iba tie veci, ktoré nespravíš. Neváhaj. Netaktizuj. Nepremýšľaj nad tým príliš.
- Tvoji rodičia tu nebudú večne. Daj im kvety, kým ich môžu voňať. Zavolaj im, navštív ich a venuj im svoju pozornosť.
- Prehnané očakávania, neopodstatnené nároky, výčitky a sebectvo zabijú všetky tvoje vzťahy. Preč s nimi.
- Prestaň si všetko brať osobne. Správanie druhých často hovorí viac o nich ako o tebe.
- Ľudia sa k tebe budú správať iba tak, ako im dovolíš. Ak chceš byť rešpektovaný a milovaný, nauč sa najprv rešpektovať a milovať seba samého.
- Tvoje okolie ťa ovplyvňuje ďaleko väčším spôsobom, ako si myslíš. Obklop sa teda výnimočnými ľuďmi. Takými, ktorí ťa potiahnu hore.
- Ty si takisto jedinečný!
- Strach nie je niečo, čoho sa dokážeš zbaviť. Akceptuj ho, príjmi a sprav to aj tak. Zaistíš si tým to, že ti ďalšie zaujímavé články neujdú. Jeden klik a o ďalšie nadupané riadky budeš mať postarané. Tak šup.
- Nikdy nepál mosty. Svoje vzťahy, pracovné či osobné, ukonči vždy v dobrom.
- Nedovoľ, aby ti to, čo chceš robiť teraz, bránilo v tom, čo chceš robiť najviac. Nenechaj sa ovládnuť lenivosťou alebo odhovoriť od niečoho, po čom skutočne túžiš.
- Nevyhadzuj peniaze na hlúposti. Ak v obchode zbadáš niečo, čo sa ti skutočne zapáči, vždy si to nechaj uležať v hlave. Častokrát zistíš, že to vlastne vôbec nepotrebuješ.
- Vždy, vždy miluj seba samého. Aj napriek svojim nedostatkom, aj napriek všetkým tým chybám, nedokonalostiam a zlým rozhodnutiam. Na všetko to zlé pripadá dvakrát toho dobrého.
- Svoj život si dostal preto, aby si si ho užil. Využi teda každý jeden moment, ktorý ti bol daný. Nemrhaj svojím časom, pretože to je to, z čoho sa život skladá. Rob veci, ktoré robiť chceš, buď s ľuďmi, s ktorými sa cítiš skvelo. A ak by si nevedel, ako na to, zopár riadkov, ktoré ťa dokážu nakopnúť tým správnym smerom, nájdeš určite v článku 10 Dôležitých Pripomienok, Ktoré Ti Pomôžu Prežiť Život Na Maximum. Tak a pre dnešok sme opäť vybavení. Viem, kým som, viem, kam smerujem a verím, že mi týchto 50 bodov pomôže dostať sa presne tam. A takisto verím, že dokážu pomôcť aj tebe, úplne rovnakým spôsobom. Ak sa ti článok páčil, určite ho kúsok polajkuj, pozdielaj, poposielaj kolegom, kamošom, rodičom, či bývalej… Skrátka komukoľvek, o kom si presvedčený, že by mu dokázal pomôcť. Takisto sa nezabudni zapísať do NEWSLETTER-u a ďalšími skvelými článkami už budeš zásobovaný. Každý týždeň ťa pekne upozorním na zopár nových riadkov, ktoré ťa nakopnú do nového týždňa a inšpirujú k žitiu svojho najlepšieho života. Tak šup.
Spontánnosť verzus sebadisciplína: Balansovanie na hrane slobody
Spontánnosť má svoje nesporné výhody, keď sme dobre naladení. Všetci sme vychovaní rodičmi, školou, rovesníkmi, médiami a najmä životnými skúsenosťami, takže nikto z nás nie je sám sebou. To, že sme takí akí sme teraz, je výsledkom toho, že sme sa učili a menili svoje JA do súčasnej podoby a každý deň niečo zažijeme, niečo sa naučíme a pod týmito vplyvmi sa meníme a o pár rokov budeme mať iné JA. Sme skrátka kombináciou genetických predispozícií, výchovy v detstve, nazbieraných životných skúseností, prevzatých a vytvorených morálnych presvedčení, písaných aj nepísaných pravidiel. Sme v roliach otcov a matiek, bratov a sestier, synov a dcér, šéfov a šéfiek. Byť sám sebou - v zmysle byť stále spontánny, nenechať sa obmedzovať spoločnosťou či očakávaniami druhých - je v podstate nezmysel. Ale nenechajte sa zmiasť - žijete v rodine, v komunite, v spoločnosti, medzi priateľmi, chodíte do práce, chcete niekam zmysluplne smerovať svoj život - a to sa dá vtedy, ak viete kombinovať spontánnosť so sebadisciplínou.
Sebadisciplína je seba-regulácia, sebaovládanie, potláčanie momentálnych pohnútok s cieľom venovať sa vedome niečomu dlhodobejšiemu alebo dôležitému. Je to zameranie pozornosti na to, čo naozaj chcete, nie na to, kam vás spontánne myšlienky, emócie, pudy a iné impulzy zvonka. Aj keď chcem napísať tento riadok, tak musím ovládať niekoľko impulzov zároveň - vonku v okne sa mi mihajú motýle a musím sa kontrolovať, aby som tam nepozrel (pátrací reflex), lebo stratím myšlienku a ešte by som musel aj hľadať, kde som prestal písať. Zároveň mi napadajú myšlienky o tom, čo som čítal pred chvíľou a akú faktúru mám zaplatiť. Ale ja chcem udržať svoj úmysel na dopísanie tejto vety, tak sa musím ovládať. Zároveň si uvedomujem svoju nutkavú zvedavosť a chce sa mi prepnúť myšou na niekoľko otvorených okien v internetovom prehliadači. Čo z toho je, že som sám sebou? Všetko. Aj tie moje impulzy, aj vnímanie vonkajšieho prostredia, aj snaha dopísať článok a podriadiť tomu svoju pozornosť. Ide vždy o to vedieť si vybrať, čo pokladám za dôležité. A to, čo je dôležité, sa aj počas dňa mení - cez deň chcem písať a nenechať sa vyrušovať, večer bude viac dôležité prestať písať a ísť si poleňošiť.
Sem-tam sme zvykli s Peťom chodievať do reštaurácie. Sami dvaja, s kamarátmi a potom s deťmi. Pamätám si, ako mi bolo nepríjemné sa dohadovať o mojej strave s čašníkom pred ostatnými. Čo si o mne pomyslia druhí, že zas vymýšľam. Niekedy som nenápadne šla za čašníkom k baru, aby ma nik nevidel a dohodla sa dopredu. Aj Peťovi to bolo nepríjemné. Alebo som si radšej na jedenie nič nedala. Bála som sa, čo si o mne druhí pomyslia. Ten strach máme v sebe asi od detstva. „Neplač, nekrič, čo si o tebe pomyslia susedia, keď ťa uvidia? Nerob scény vonku, pozri koľko je tu ľudí!“ A keď vyrastieme, už to máme zabudované niekde v tej našej hlave, že si na to dávame pozor. Častokrát robíme veci, aby si druhí o nás nemysleli niečo zlé. Ale čí život potom žijeme? Taký, aby sme sa páčili druhým ľuďom? Toto som si nejak tak postupne začala uvedomovať a zistila som, že žiť tak, aby som vyhovela druhým, ma nerobí šťastnou. Ja chcem žiť svoj život tak, aby som bola šťastná ja.
Život podľa seba: Osvobodenie od názorov okolia
Keďže stále niečo meníme, za nejaký čas sa toho nahromadilo toľko, že náš život je oproti klasickej rodine veľmi odlišný. Stravujeme sa inak, rodila som inak, vychovávame inak ako štandard, vzdelávame inak naše deti, máme minimalistický vzťah k veciam ako obyčajne býva zvykom, máme inakší rytmus života, vlastne máme úplne iný životný štýl ako väčšina ľudí. Vytŕčame z radu na mnohých frontoch. A samozrejme, že to veľa ľudí komentuje, komentovalo a asi aj bude komentovať. Vlastne nám na názore druhých ľudí nezáleží. Nikdy nebudem spĺňať presne to, čo by ten druhý chcel, a je to tak v poriadku. Každý jeden sme iný. Veľmi veľa vecí robíme inak. Už som si za ten čas zvykla, že ľudia gúľajú očami, zasmejú sa, prípadne na mňa vyletia, čo zas musím robiť inak, prečo to zas mením, a čo zase zmením o týždeň… Niekoho to uráža, niekto to ignoruje, niekto je zo mňa nervózny. Preto som sa dlhý čas snažila napriek tomu, že som to robila inak, zapadnúť medzi ostatných naoko, ako v tej reštaurácii. Aby som nikoho neznervózňovala, neiritovala, neprovokovala. Ale ozaj som bola ja ten dôvod, že sa cítili iritovaní, nervózni? Keď stretneme v lese hada, niekto sa ho zľakne, niekto ho začne skúmať a niekomu pripadá nechutný. A pritom je to stále ten istý had. Je to len náš pohľad na to zviera, v tomto prípade. Je taký, aký je. My máme na neho svoj názor, ale jeho to nezmení. Je to len náš názor, pocit. Toho hada to nedefinuje. On nemôže za to, čo v nás vyvolá.
Keď som nad tým tak rozmýšľala, kládla som si otázku: „Prečo mi tak záleží na tom, čo si kto o mne pomyslí?“ A zistila som, že netuším. Chcem byť pred niekým iná, aká som v skutočnosti? Chcem niečo predstierať, aby som zapadla do davu? Chcem sa tváriť, že naoko robím veci ako ostatní, keď cítim, že to má byť inak? Nenašla som odpoveď, ktorá by ma uspokojila. Aj keď sa budem správať tak, ako si predstavuje ten druhý, aj tak mu nevidím do hlavy a neviem ovplyvniť to, čo si o mne pomyslí. A vlastne je to také dôležité, čo si o mne myslí? Keď chce, nájde si dôvod a skritizuje ma aj tak. Nezabránim mu v tom. Keď si niekto chce o mne myslieť, že som šiši, iná, bláznivá baba, prepnutá, nech si myslí! Ja sa teším, že som iná, nie je to pre mňa nič negatívne. To, čo si ktokoľvek o mne myslí, nie je môj problém, je to jeho problém. Jediné na čom záleží je, čo si o sebe myslím ja! Niekedy ma netankuje ani to, čo si o mne myslí Peťo. A to s ním žijem 15 rokov.
Časom som začala názor druhých ignorovať, lebo prestal byť pre mňa dôležitý. Ak ma zaujíma niečí názor, opýtam sa. Prišlo to nejak postupne, ako sme si začali s Peťom veľa študovať zahraničnú literatúru vo forme audiokníh, počúvať podcasty. Aj tam sme veľakrát počuli, že na názore druhých nezáleží, jediný názor, na ktorom záleží je ten náš, len vtedy dokážeme žiť autentický život. To neznamená, že nám na rodine, či priateľoch nezáleží, práve naopak. Radi sa s nimi stretávame a rozprávame sa na témy, ktoré máme spoločné. Keďže však máme tak veľmi odlišný životný štýl od väčšiny ľudí, je logické, že s tým, čo robíme, možno nesúhlasia. Ja ani neviem, lebo sa ich nepýtam. Už sme veľkí, nepotrebujeme na náš život súhlas okolia. Nie je to ich povinnosť s nami súhlasiť. Nemusíme sa na všetkom zhodnúť. Stačí, keď sa budeme rešpektovať. To je to, čo je na tom kľúčové. Môžem nesúhlasiť s väčšinou okolia, že sa nestravuje tak ako my. Ale je to ich rozhodnutie a my ho rešpektujeme, lebo oni si za svoje činy nesú následky a my zas za svoje. A tak ako nám je jedno, čo si kto robí, ako žije, tak je nám aj fuk, čo si kto o nás myslí. Nezáleží už na tom. Náš život s Peťom to nijak neobohatí. Možno naším bláznivým životným štýlom niekoho inšpirujeme. A to je super!
Veľa sa smejeme, ba až rehoceme a ľudia sa otáčajú, lebo veď sme vo výťahu, na ulici. Alebo sa naháňame ako kozy. Veď to sa nepatrí, už sme dospelí. A čo? Dospelí majú zakázané sa smiať, behať, blázniť, šantiť? Alebo sa máme rehotať doma, aby nás nik nevidel? Tak sa podľa nich strápnim, ale ja sa parádne zabavím. Tých ľudí v meste už možno nikdy nestretnem, a keby aj, tak čo? Nech si o mne myslia, že som čudná. Mne to nevadí. My sa zabávame. My žijeme svoj život naplno. Príliš dlho som žila v strachu, čo si kto o mne pomyslí. Dnes si hovorím: „A nech si myslí. Je to jeho vec. Mňa sa to netýka. Je to jeho hlava, nie moja.“ Som pre niekoho trápna? Nech. Je to jeho problém, nie môj. Áno, je to jeho problém, nie môj. Na nejakú situáciu sa vieme pozrieť tak aj tak. Mám susedku, ktorá sa stále na všetko sťažuje. Je slnečno a ona frfle, že príliš teplo a je sucho. Potredom prší, zas je zle, lebo je všetko rozmočené. Zjavne máme tie isté teplotné podmienky, keďže sme susedky. My sa tešíme. Je leto, super! Budeme sa kúpať. Prší? Super, aspoň nemusím v ten deň polievať. Máme iný uhol pohľadu na tie isté skutočnosti. Ja som sa rozhodla byť šťastnou, a tak sa nenechám obmedzovať strachom, kto si čo o mne pomyslí. Je to cudzí človek a ja sa mám báť, čo si myslí? Veď je to absurdné. Keď mám chuť a nikoho nerušíme, rehoceme sa s deťmi hocikde. Vyplavuje to hormón radosti. Rada sa hýbem, behávam všade možne. Sem tam cvičím na ihrisku, keď sa deti hrajú. Nestojím, nesedím tam ako ostatné mamičky, robím drepy. Možno si pomyslia: „Načo sa hrá, že tu robí drepy? Pred kým sa predvádza?“ Ja nepotrebujem byť pre nikoho zaujímavá (okrem Peťa a našich detí), ani sa pred nikým predvádzať. Sme ohľaduplní, ale slobodní. Keď ide okolo nás kočík so spiacim bábätkom, tak zadržím dych a potom pokračujem v jašení sa, alebo v spievaní, alebo v tom, čo sme práve robili, ak to bolo hlučné. Neznamená to, že nerešpektujeme to, kde žijeme, my máme akurát svoj svet, takú našu veselú bublinu. Tým, že mi prestalo záležať na tom, čo si o mne niekto myslí, sa mi veľmi uľavilo. Konečne mám pocit, že ja ovládam svoj život. Mám kontrolu nad svojím životom, lebo ho žijem tak, ako chcem. Je to obrovská sloboda.
Peťovi to trvalo trochu dlhšie. Sem-tam pri výmene názorov mi ešte zvykol šplechnúť vetu: „No, vidíš a potom sa nečuduj, že si o tebe toto myslia!“ A ja som mu na to povedala: „Ale mne je úplne jedno, čo si o mne myslia. Toto je môj život, nie ich.“ Asi to predsa máme zakorenené veľmi hlboko. No nedávno mi Peťo hrdo rozprával, ako už trénuje čašníkov, keď ide na obed, že je rozdiel medzi vegánom a vegetariánom a teda on chcel toto a nie tamto. Už sa neskrýva, ale tak ako všetci ostatní, aj on si objedná, akurát si povie, čo tam nemá byť. A keď sa ho začnú potom pýtať čo a prečo neje, tak sa pustí do debaty. Nedávno sme sa akurát o tom rozprávali. Bol na služobnej ceste a hovoril mi, že už sa nepotrebuje začleniť do nejakej skupiny, ale je úplne spokojný s tým, dokonca je rád, že to robí inak. Je sám sebou. Nepotrebuje sa na nič hrať, že robí všetko ako ostatní, lebo taký nie je. Už sme veľkí, už sa nepotrebujeme nikomu, okrem seba a našich detí páčiť. Nedám si zo slušnosti aperitív, lebo som na svadbe, a budú na mňa ľudia zazerať, ak si nedám. My jednoducho nepijeme, ani kvapku, ani jeden z nás. Podľa mňa sa nepatrí, robiť sám sebe napriek. Naše heslo je, že máme každý deň najkrajší deň v našom živote a jednoducho takéto starosti si na svoje plecia rozhodne nebudem pridávať. Navyše, keď nie sú moje, ale sú to starosti niekoho iného.
Medziľudské vzťahy - zaujímavá štúdia [EQ 6/6]
Negativita vo svete a ako sa jej brániť
Žijeme v náročných časoch. Už mnohí ľudia si všimli, že viac ako inokedy sa okolo nás rozlieha negatívna atmosféra. Veľa nešťastných či nespokojných ľudí sa snaží stiahnuť do negatívneho naladenia aj ostatných, s ktorými prídu do kontaktu. Deje sa to bežne v rodinách, na pracovisku alebo kdekoľvek inde. S takýmito situáciami sa stretáva takmer každý z nás a ak sa máme na situáciu pozrieť pravdivo, momentálne je tej negativity viac ako vecí pozitívnych. Ako sa brániť? Ako sa nenechať vtiahnuť do negatívnych emócií a nebrať si urážky alebo podlosti od druhých osobne? Psychológovia vravia, že hlavný problém spočíva predovšetkým v tom, že sa berieme príliš vážne, a tak často padáme do emočných pascí. Z iných ľudí si vo svojich hlavách niekedy dokážeme vytvoriť príšery bez toho, aby reálne takými aj naozaj boli.
- Nikoho si neidealizujte a buďte pripravení na všetko. Pokiaľ si druhých príliš idealizujete, môžete sa poriadne sklamať. Samozrejme, dôležitá je nádej a viera v dobro ľudí. Avšak človeka, ktorý počíta so všetkými variantmi, v reálnom živote až tak veľa vecí neznepokojí. Pomôcť vám môže napríklad myšlienka rímskeho cisára Marka Aurelia, ktorý povedal: „Keď sa ráno prebudím, tak si pripomeniem, že dnes stretnem aj ľudí, ktorí budú hlúpi, otravní, arogantní alebo nevychovaní. Neprekvapí ma to a nerozhodí, lebo bez takých ľudí si svet vôbec neviem predstaviť.“ Tiež je dobré zbaviť sa predstavy, že všetci ľudia vás budú mať radi. Zbavte sa tiež presvedčenia, že všetci ľudia sú milí a šľachetní. Je dobré počítať so všetkým.
- Vnímajte nepríjemných ľudí ako malé deti. Väčšinou majú strach a cítia bolesť. Niektorí ľudia vedia byť naozaj veľmi nepríjemní, nedá sa s nimi komunikovať, sú agresívni a celkovo zle pôsobia na iných. Ak musíte prísť do kontaktu s takýmito ľuďmi, odborníci odporúčajú zbaviť sa sústredenia na seba, prepnúť sa do empatického módu a celé správanie vnímajte ako len ich problém. Teda tak, že vás sa to netýka. Všetky negatívne emócie, ktoré visia vo vzduchu sú emócie tej druhej osoby a nie vaše. Prvá dávka úľavy prichádza, keď zistíte, že je to celé o tom druhom a nie o vás. Človek, ktorý druhých zraňuje, je totiž možno sám zranený či veľmi nešťastný a svojím negatívnym správaním volá o pomoc. Vás sa v skutočnosti jeho poznámka netýka. Prečo si kaziť deň a oddať sa zlej nálade len preto, že iný človek súrne potrebuje pomoc, lebo je veľmi nešťastný?
- Dôvod rozladenia hľadajte aj v sebe. Už bolo v článku spomenuté, že zraňujúca poznámka alebo forma správania je väčšinou o druhých ľuďoch. S vami to naozaj nemá nič spoločné. Ako sa však môžete posunúť ešte ďalej? Začnite viac premýšľať nad reakciami, ktoré prežívate, ak vás rania slová iného človeka. Prečo sa vás niektoré slová dotknú? Prečo vás niečo v duši zabolí? Dobré je si položiť otázku: „Čo tieto nepríjemné emócie vypovedajú o mne?“ Niektorí ľudia dokážu urobiť v živote aj také zázračné veci, že pôvodný hnev na osobu, ktorá im ublížila vedia transformovať na vďačnosť. Dokážu si uvedomiť, že im bol poskytnutý dar dozvedieť sa niečo viac o nich samotných. Realita je totiž taká, že často nám iní ukazujú to, čo nechceme vidieť alebo zažiť. Alebo zrkadlia naše osobné nedostatky, ktoré potláčame a často už ani nie sme si ich vedomí, lebo sme ich tak hlboko dokázali potlačiť.
- Zachovajte si bdelosť. Väčšina z nás je závislá na druhých ľuďoch. Robí nám dobre, keď nás niekto chváli, uznáva, prejavuje nám náklonnosť. Ignorovanie a kritiku nesieme ťažko. Ako z tohto nastavenia von? V tomto prípade pomáha prax bdelej pozornosti. Ide o to, že sa pokúsite pozorovať všetko navôkol o niečo intenzívnejšie, než ste boli zvyknutí doteraz. Začnite si uvedomovať drobnosti, ktoré vám možno často unikali a na situácie ste reagovali nesprávne. Napríklad pravidelné dýchanie blahodarne pôsobí na všetky zmysly a hlavne na osobnú pohodu. O tomto píšu, okrem iných, aj Alexandra Frey a Autumn Totton, ktorí svoje poznatky venované tzv. bdelej pozornosti zhrnuli do publikácie zvanej Tu a teraz. V tejto knihe nájdete aj 10 spôsobov bdelej pozornosti, ktoré vám dokážu zlepšiť život. Ktoré sú to?
- Meditujte, a to aj vtedy, keby to malo byť len niekoľko minút.
- Spomaľte a nalaďte sa na svoje telo a zmysly.
- Neprotestujte proti realite - je taká, aká je.
- Venujte pozornosť ľuďom, a to najmä tým, ktorých ľúbite.
- Pred spaním myslite na jednu vec, za ktorú ste vďační.
- Buďte menej prísni na seba a buďte k sebe láskaví, aj keď ste niečo nezvládli.
- Keď sa vám dejú dobré veci, zastavte sa a precíťte ich.
- Ak sa nedejú veľmi dobré veci, zastavte sa. Precíťte ich.
- Skôr, ako sa vystresujete, tri razy sa zhlboka nadýchnite.
- Spojte sa aspoň raz denne s prírodou.
ZDROJE: Mello, A. D.: Bdelá pozornosť; Ruiz, D. M.: Čtyři dohody; Frey, A.
Minimalizmus vo svete, maximalizmus v duchu: Cesta k vnútornému pokoju
„Modli sa a pracuj,“ jednoduchý odkaz, ktorý pre nás má svätý Benedikt z Nursie. Niekedy to vie byť skutočne náročné. V dnešnej dobe sme takmer neustále vystavení niekoľkým podnetom naraz. Čo to teda vlastne znamená byť minimalistickým vo svete a maximalistickým v duchu? Byť skromný či uspokojiť sa s tým, čo máme. Sústrediť sa na jednu činnosť, ktorú práve vykonávame. Znie to ľahko, no nie až tak ľahko s tým v živote vieme popasovať. Platí to aj pre duchovný život? Čo znamená byť takýmto človekom? Svätý František z Assisi hovorí: „Človek je iba tým, čím je pred Bohom, nič viac a nič menej.“
Ako žiť skromne? Dá sa to dnes vôbec napĺňať, keď z každej strany sa na nás valia úlohy a robíme aj viacej vecí naraz? Ak už aj žijeme skromne, neochudobňujeme sa aj v duchovnej oblasti? Hneď v úvode je dôležité povedať, že si netreba dávať veľké ciele, aj v tomto môžeme uvažovať tak trochu minimalisticky. Každý deň sa môžeme v niečom uskromniť a v niečom zas porásť. Nový deň, nové úlohy v škole, v práci, v domácnosti. Všade, kde sa budeme počas dňa nachádzať, vnímajme príležitosť na prejavenie milosrdenstva alebo pomoci blížnemu, kolegovi či priateľovi. Neupierajme myšlienky hneď v prvom momente na to všetko, čo musíme stihnúť, čo všetko zlé sa môže prihodiť. Buďme tam, kde práve sme. Neulietajme myšlienkami na iné miesta. Zakotvime v prítomnosti. Sústreďme sa na vec, ktorú práve vykonávame.
Poznáme to všetci. Ranný zhon. Niekedy sa nám podarí vstať v primeranú hodinu, niekedy sme radi, keď sa ledva stihneme umyť, vziať si raňajky do ruky a bežať za povinnosťami. Alebo je tu tretia ranná situácia. Nedostali sme sa do tejto časovej tiesne skrze to, že sme ešte ráno leňošili v posteli s mobilom v ruke? Kde má v tomto všetkom miesto naša osobná modlitba? Začnime hneď tu. Nech je odteraz našou prvou vecou, ktorú ráno chytíme do ruky, napríklad Biblia, nie mobil. Úspešne sme sa pripravili na nový deň, môžeme vyraziť. Po ceste si chceme vypočuť nejaký podcast či pustiť dobrú pieseň. Ideálne naštartovanie do nového dňa a naoko efektívne využitie času. Zvoľme si však aspoň jeden deň v týždni, kedy sa budeme sústrediť len na cestu. V hocijakom dopravnom prostriedku, v ktorom sa budeme nachádzať, môžeme namiesto sledovania mobilnej obrazovky pozorovať scenériu okolo nás. Bez hudby či podcastu. Doprajme si takéto momenty. Možno nás nečakane nadchne východ slnka, srieň na stromoch, v prípade cesty popri poli, nejaké bežiace zvery, počas cesty v meste nás môžu osloviť ľudia - veselí, smutní, lúčiaci sa, zamyslení… Všade okolo nás je stvorenstvo, ktoré môžeme obdivovať. Vnímajme Božie signály okolo seba.
Možno to bude znieť nezmyselne, ale v čase obeda sa nezabudneme najesť. Mnohí dnes obed vynechávajú, nahrádzajú ho niečím rýchlym či nezdravým alebo ho odkladajú na neskôr. No naše telo sa potrebuje posilniť. A počas toho môžeme posilniť aj svojho ducha. Ako? Keď ideme na obed, neuvažujme, čo ešte musíme dokončiť predtým, ako odídeme z práce či školy. Určite neberme do ruky mobil. V čase obeda sa venujme len tomu, čo je na tanieri. Poďakujme Bohu, že máme chutný obed, že si ho môžeme dovoliť, že ho vôbec takto pred sebou máme. Keď teda jeme, iba jedzme. Užívajme si chvíľku, keď sýtime svoje telo, a v mysli velebme Boha za pokrm. To isté môžeme urobiť v prípade, že sa budeme počas dňa nachádzať v kaviarni a budeme popíjať chutnú kávu alebo čaj. Ak sme na nej s niekým, snažme sa venovať mu svoju pozornosť. Odložme mobil, vypnime upozornenia. Všetko počká.
Kráčame z práce, zo školy, z povinností, ktoré sme pre tento deň splnili. Ak je to možné, vyčleňme si niektorý pracovný deň, keď sa kúsok prejdeme. Zvoľme si bod, kde napríklad skôr vystúpime z vlaku, autobusu, električky… a prejdime sa. Kráčajme ulicami, prírodou, mestom. Vnímajme svoju chôdzu. Nepočúvajme hudbu, nepozerajme do mobilu na navyšujúce sa upozornenia. Urobme si chvíľku pre seba. Potrebujeme spracovať všetko to, čo sme počas dňa zažili, riešili, s čím sme sa trápili, ale aj to, čo nás potešilo. Zaspomínajme si na momenty dňa a poďakujme v krátkej modlitbe za ne Bohu. Povedzme mu, čo nás dnes zamrzelo. Ak sme už príliš unavení, vyhľadajme kaplnku, kostol, kde by sme sa na chvíľu mohli utiahnuť a spočinúť s Bohom v tichu. Je tam vždy pripravený privítať nás a počúvať nás. Maximalizujeme si tak čas s Bohom, ktorý je niekedy ťažké si v programe dňa vyčleniť.
Počas dňa toho urobíme naozaj veľa. No niekedy si to ani poriadne nevšimneme. Občas sa nám môže zdať, že sme náš deň naplno nevyužili alebo sme ho dokonca premárnili. Svätý Augustín z Hippa nám však hovorí: „Túžite dosiahnuť veľké veci? Tak začnite s malými.“ Majme na pamäti tento citát. Večer v posteli môžeme uvažovať nad všetkým, čo sme v tento deň dokázali. Zminimalizujme myšlienky pocitu nedostatočnosti a otvorme si myseľ pre myšlienky vďačnosti smerom k Bohu, ale aj sebe.
