Pohlavná Láska: Od Filozofických Úvah k Teologickým Rozmerom

Filozofia 19. storočia sa venovala hlbokému skúmaniu fenoménu pohlavnej lásky, pričom jej venovala pozornosť s podobnou pravidelnosťou, s akou príroda vydáva svoje plody. Táto vášeň, často označovaná ako milostná vášeň, bola predmetom mnohých úvah a literárnych diel. Najvydarenejšie z nich, ako napríklad diela o Heloise alebo Wertherovi, dosiahli nesmrteľnú slávu, pretože žiadne krásne umenie nemôže existovať bez pravdy. V kontexte tejto vášne sa človek často ocitá v dileme, kde v rozpakoch nasadzuje život, alebo ak ostane odmietnutý, dáva život nadarmo. Príbehy o tragických následkoch milostnej vášne sa objavovali aj v súdnych správach v anglických a francúzskych novinách, no počet tých, ktorých rovnaká vášeň privádza do blázinca, je nezanedbateľný. Často sa stávalo, že v ceste k naplneniu stála prekážka v podobe vonkajších okolností, ktoré zasahovali priamo do srdca. Tieto aspekty boli filozofmi brane do úvahy a predstavovali nespracovanú látku pre hlbšie pochopenie.

Mnohé úvahy o pohlavnej láske by sa dali nazerať z iného uhla pohľadu, keby sa ich autori narodili o osemnásť rokov skôr. Bolo by zaujímavé sledovať, ako by sa ich pohľad na túto tému vyvíjal v kontexte iných spoločenských a filozofických prúdov. Vášeň sa niekedy javí ako démon, ktorý sa snaží všetko zvrátiť, zmiasť a prevrátiť, čo môže viesť k otázkam, na čo ten krik a bieda vlastne sú. Je pochopiteľné, že niekto by sa pýtal, či má vášeň právo rušiť a vnášať zmätok do dobre riadeného ľudského života. Avšak, hĺbka a intenzita pudenia, ktoré sú s ňou spojené, naznačujú, že si zasluhuje hlbokú vážnosť s akou ju každý sleduje. Cieľ, ktorý vášeň sleduje, nie je nič menšieho, než zloženie nasledujúcej generácie.

Biologické a Filozofické Korene Lásky

Láska, v jej rôznych podobách, vrátane milostných pletiek, je neoddeliteľne spojená s procesom reprodukcie. Individuálny výber pri uspokojovaní tohto pudu, teda pohlavná láska, ich teda v každom ohľade neodvolateľne stanoví. Výsledok tohto výberu vyplýva zo stupňa individualizácie výberu a má priamy vplyv na budúcnosť celej generácie ľudstva. Informácie o týchto procesoch nám často prinášajú básnici, ktorí dokážu preniesť emocionálnu hĺbku týchto javov. Tieto aspekty sa však týkajú nielen biologického prežitia, ale aj dobra a zla ducha.

Láska sama o sebe je bytosťou mimo jav vôle k životu vôbec. Je to vôľa žiť ako presne určené indivíduum. Príroda potrebuje tento strategický ťah k svojim účelom, avšak zameraný jedine na splodenie indivídua určitej povahy. To, čo sa javí ako fyzický pôžitok, je v skutočnosti len prostriedkom k tomuto cieľu. Mnohí sa mýlia, keď sa domnievajú, že ich prehnané city a nadzmyslové mydlové bubliny sú dôležitejšie a väčšie než pozemské účely. Vášeň, ktorú človek vkladá do dosiahnutia milovaného predmetu, je primeraná celej veci a tej námahe a snahám, ktoré tlačí do života. To, čo sa nazýva láskou, sa zjavuje ako budúca harmonická, dobre zložená individualita, ktorá v sebe nesie vlastnosti oboch rodičov. Ak tento proces nie je harmonický, výsledkom môže byť disharmonická a nešťastná individualita. Vášeň sa snaží preniesť svoju podstatu do indivídua, ktoré môžu obaja splodiť. Veľkosť zárodku sa musí riadiť veľkosťou maternice, ako aj individuálna vášeň oboch milencov. Napriek tomu je tento zárodok, ako všetky zárodky, väčšinou rozšliapaný, stratený v záplave všetkej individuality.

Kde pred sebou vášeň vidí svoje uspokojenie, tam rastie. Táto dynamika je ovplyvnená vôľou otca, teda oblasťou individuálneho intelektu. To je duša vlastnej veľkej vášne. Vášeň potom zodpovedá určitej žene. Stretnutia, priateľstvo, môžu existovať bez toho, aby sa do toho vmiešavala pohlavná láska. Avšak, môže medzi nimi existovať aj istý odpor. Láska k životu, ako sa podáva v druhu, ak sa zvedie ku manželstvu, bude veľmi nešťastné.

Analýza Inštinktu a Výberu Partnera

Teraz k dôkladnejšiemu preskúmaniu veci. Inštinkt, ktorý nás poháňa k reprodukcii, je natoľko pochopiteľný, aby pôsobil úmerne svojej významnosti. Je to dobro predovšetkým pre druh, nie pre jednotlivca. Týmto klamom je práve inštinkt, ktorý sa na zmysel druhu podáva ako to, čo vyhovuje druhu. Jednotlivci sa často riadia individuálnymi účelmi, zatiaľ čo v skutočnosti sledujú iba účely druhu. Cieľom je prilákať druhé indivíduum k pohlavnému uspokojeniu. V tomto procese môže dôjsť k zmäteniu, kedy sa zmysel pre krásu alebo škaredosť druhého indivídua stáva sekundárnym. Cieľom je čo najsprávnejšie zachovať druhový typ. Láska k fyzickej kráse, ktorá v skutočnosti predchádza pohlavný pud, sa môže zmeniť na ohavnú potrebu. Vášeň sa zameriava na indivíduá, teda na charakter, a prudko po nich túži. Skutočným dobrom, ktoré za tým stojí, je zmysel druhu, nie vlastný zvýšený pôžitok. Tieto mechanizmy slúžia najúčelnejšie druhu, aj keď je to na úkor indivídua. Príroda využíva rôzne formy klamu, aby pôsobila na vôľu. Ideálne indivíduum, ktoré keď bude mať, dosiahne neskonalého šťastia, je v skutočnosti len ilúzia. Existuje určitá individualita, ktorá môže pochádzať len od týchto rodičov. Po dosiahnutí pohlavného uspokojenia si jednotlivec uvedomí, že mu to príliš neprospelo. Klam, ktorého prostredníctvom bolo indivíduum podvedené druhým, zmizol.

Pokiaľ ide o stálosť, takmer každá žena dráždi muža viac, než tá, ktorú už má; túži po zmene. V tomto momente od okamihu, keď sa muž zamiluje, jeho láska rastie. Celý tento proces je smerovaný k zachovaniu a čo najsilnejšiemu rozmnoženiu druhu. Každé dieťa (odhliadnuc od pôrodu dvojčiat) je výsledkom tohto procesu. Reflexie pudia ženu udržať si živiteľa a ochrancu budúcich potomkov. Pre ženu je neprirodzenosť v tomto smere omnoho neodpustiteľnejšia než u muža. Zakukleným inštinktom, ktorý riadi tieto procesy, je vek. V tomto kontexte dávame prednosť obdobiu od 18. do 28. roku. Stará, t.j. už nemenštruujúca žena, vzbudzuje odpor. Bez krásy má vždy ešte pôvab, ale krása bez mladosti žiadny.

Druhým ohľadom je zdravie. Prechodné choroby môžu byť tolerované, ale chronické odstrašujú, pretože sa môžu preniesť na dieťa. Zdravie je dôležité pre zachovanie druhového typu. Pri rovnakom vzraste preferujeme zdravého jedinca pred tým najškaredším. Dôležitý je stav vegetatívnej funkcie, pretože sľubuje bohatú výživu zárodku. Nápadne chudá postava odpudzuje. Zdravé funkcie ženy sľubujú novorodencovi bohatú výživu. Zväčšená maternica, ktorá je predpokladom pre zdravé tehotenstvo, však môže viesť k neplodnosti. Toto si však hlava neuvedomuje, ale inštinkt. Až posledným ohľadom je krása tváre.

Tieto aspekty je možné tak presne popísať. Krása je v uvedenom veku najlepšou dobou plodnosti. Ženy, hlavne tie s krásnou tvárou, akoby brali úlohu dať dieťaťu krásu na seba. Cieľom je splodenie silných detí a zároveň im dať statočného ochrancu. V tomto smere je dôležité, aby partner nebol v žiadnom ohľade vadný, alebo aby dokonca vynikal na opačnej strane. Úzke boky, rovné nohy, svalová sila, odvaha, fúzy, atď., to všetko sa môže samo neutralizovať.

Okrem fyzických aspektov lásky sú tu aj ohľady na psychické vlastnosti. Vlastnosti srdca, či charakteru, teda to, čo sa dedí po otcovi, sú dôležité. Tieto vlastnosti získavajú ženu a pôsobia inštinktívne práve preto, že sa nededia po otcovi. Ak partner nemá tieto vlastnosti, môže to byť vnímané ako abnormalita. U žien môže vzdelaný, duchaplný a milý muž predstihnúť iných, ak nie je napríklad geniálny a učený, zatiaľ čo ona je "hus". V tomto kontexte sa uplatňujú celkom iné ohľady, než intelektuálne: ohľady inštinktu. Toto sú primárne ohľady, ktoré sa týkajú našej témy. Až doteraz som uvádzal iba absolútne ohľady, t.j. tie, ktoré platia pre každého.

Individuálne Potreby a Vzťahové Dynamiky

Teraz sa pozrime na individuálne aspekty. Tu každý miluje to, čo mu chýba. Vždy sa to spravidla deje v týchto relatívnych ohľadoch. Všetka pohlavnosť je jednostranná. U muža je to túžba po tom, čo mu chýba, u ženy opačne. Tieto protiklady sa môžu navzájom dopĺňať. Ak však jeden z partnerov nedosiahne uspokojenia, alebo ak sa jeho potreby neuspokoja, môže to viesť k disharmónii. Táto disharmónia sa môže rozpustiť v krikľavej disharmónii.

Aj ukojená vášeň vedie častejšie k nešťastiu, než ku šťastiu. Životné plány, ktoré sú na nej vybudované, sa môžu rozplynúť. Partner, ktorého sme milovali, sa môže stať nenávideným a pohŕdaným. Po splnení vôle druhu zostáva nenávidená životná družka. Voľba v tomto smere je veľmi obmedzená. Preto v staroveku zobrazovali Amora slepého.

Má autor názor na lásku? Stojí podľa autora za všetkým konaním človeka? Je láska hnacím motorom života? Aké sú rozdiely medzi mužmi a ženami v láske podľa autora? Alebo pobúril vás niečím Schopenhauer? Čím?

Hymnus svätého Pavla nám umožňuje posunúť sa k manželskej láske. Tá je posvätená, obohatená a osvietená milosťou sviatosti manželstva. Je to duchovná a obetavá láska, ktorá však v sebe spája nežnosť priateľstva i erotickú vášeň - hoci je schopná existovať aj vtedy, keď city a vášne oslabnú. Pápež Pius XI. hovorí, že takáto silná láska, vyliata Duchom Svätým, je vskutku odrazom nezničiteľného spojenia medzi Kristom a ľudstvom, ktoré vyvrcholilo darovaním sa až do konca, na kríži. „Duch, ktorého vylieva Pán, darúva nové srdce a robí muža a ženu schopnými milovať sa tak, ako nás miloval Kristus.“

Manželstvo je vzácne znamenie, pretože „keď muž a žena slávia sviatosť manželstva, Boh sa v nich takpovediac ,zrkadlí‘; vtláča do nich vlastné črty a nezmazateľný charakter svojej lásky. Manželstvo je ikonou lásky Boha k nám. Aj Boh je spoločenstvo: tri osoby - Otec, Syn a Duch Svätý - žijú spolu odjakživa a navždy v dokonalej jednote. Je to zväzok, ktorý obsahuje všetky charakteristiky dobrého priateľstva: hľadanie dobra druhého, vzájomnosť, intimitu, nežnosť, stabilitu a podobnosť medzi priateľmi, ktorá sa buduje zdieľaním života. Avšak manželstvo k tomu dodáva aj nerozlučnú výlučnosť, ktorá je vyjadrená v stabilnom projekte zdieľania a spoločného budovania celej existencie. Buďme úprimní a všimnime si znaky skutočnosti: kto je zamilovaný, neplánuje si, že jeho vzťah potrvá len do času; kto intenzívne prežíva radosť zo svadby, ten nemyslí na niečo prechodné; tí, ktorí sprevádzajú slávenie spojenia naplneného láskou - i keď krehkou - dúfajú, že vydrží; deti nielenže túžia po tom, aby sa ich rodičia milovali, ale aby si boli aj verní a zostali navždy spojení. Tieto a ďalšie znaky ukazujú, že v samotnej prirodzenosti manželskej lásky je otvorenosť pre definitívne skutočnosti. Spojenie, ktoré sa kryštalizuje v trvalom manželskom sľube, je viac než len spoločenská formalita alebo tradícia, pretože sa zakladá na spontánnych náklonnostiach ľudskej osoby. A pre veriacich je to aj zmluva pred Bohom, ktorá si vyžaduje vernosť: „Pán je svedkom medzi tebou a medzi manželkou tvojej mladosti, ktorej si sa spreneveril, hoci ona je tvoja spoločnica a zmluvná manželka: […] nespreneveruj sa manželke svojej mladosti! [Lebo ja nenávidím odvrhnutie] “ (Mal 2, 14. 15. 16).

Slabá a chorá láska - neschopná prijať manželstvo ako výzvu, ktorá si žiada bojovať, opätovne sa rodiť, nanovo sa objavovať a začínať stále znova, až do smrti - taká láska nie je schopná čeliť náročnej úrovni záväzku. Ustúpi kultúre provizórnosti, ktorá bráni neustálemu procesu rastu. Aby takáto láska mohla prekonať každú skúšku a napriek všetkému zostať verná, je potrebný dar milosti, ktorý ju posilní a pozdvihne.

Okrem toho je manželstvo priateľstvom, ktoré obsahuje aj znaky vášne - avšak vždy orientovanej na stále stabilnejšiu a intenzívnejšiu jednotu. Toto osobitné priateľstvo medzi mužom a ženou získava všeobjímajúci charakter, ktorý sa dáva jedine v manželskom spojení. Práve preto, že tento zväzok je všeobjímajúci, je aj výlučný, verný a otvorený na plodenie. Všetko sa zdieľa - vrátane sexuality - vždy vo vzájomnej úcte.

V manželstve je dobré starať sa o radosť lásky. Keď je túžba po pôžitku obsesívna, uzatvára človeka do jedinej oblasti a neumožňuje mu objaviť iné druhy uspokojenia. Radosť, naopak, rozširuje schopnosť mať potešenie a umožňuje nájsť chuť v rozličných skutočnostiach, aj vo fázach života, v ktorých pôžitok vyhasína. Krása - „vysoká hodnota“ druhého, ktorá nezávisí od jeho fyzickej alebo duševnej príťažlivosti - nám umožňuje vychutnať posvätnosť osoby, bez panovačnej nevyhnutnosti mať ju vo vlastníctve. V konzumnej spoločnosti sa ochudobňuje estetický zmysel, a tak vyhasína radosť. Všetko existuje len preto, aby sa dalo kúpiť, vlastniť, konzumovať; aj osoby. Naopak, nežnosť je prejavom lásky, ktorá sa oslobodzuje od egoistickej túžby po egoistickom vlastníctve. Vedie nás k tomu, že sa pred druhou osobou priam rozochvejeme - s veľkým rešpektom aj s určitou obavou, aby sme jej nespôsobili škodu alebo ju neobrali o slobodu. Láska k druhému znamená takú chuť kontemplovať a oceňovať to, čo je krásne a posvätné v jeho osobnom bytí, aká jestvuje mimo mojich potrieb. To mi umožňuje hľadať jeho dobro, i keď viem, že nemôže byť mojím, alebo keď sa mi stal fyzicky nepríjemným, agresívnym či protivným.

Estetická skúsenosť lásky je vyjadrená v tom pohľade, ktorý kontempluje druhého ako cieľ v sebe samom, aj keď je chorý, starý alebo bez vnímateľnej príťažlivosti. Pohľad plný ocenenia je nesmierne dôležitý - a šetrenie ním zvyčajne spôsobuje škodu. Koľko vecí niekedy manželia alebo deti robia, aby si ich druhí všimli a vzali do úvahy! Mnoho rán a kríz má svoj pôvod v okamihu, keď sme sa prestali kontemplovať. Práve toto vyjadrujú viaceré sťažnosti a protesty, ktoré počuť v rodinách. „Môj muž si ma nevšíma, zdá sa, že som preňho neviditeľná.“ „Prosím ťa, dívaj sa na mňa, keď sa s tebou rozprávam.“ „Moja žena už na mňa nehľadí. Má oči len pre deti.“ „Doma nikoho nezaujímam ani ma nevidia, akoby som pre nich neexistoval.“ Láska otvára oči a dáva vidieť - ponad všetko ostatné -, aká je skutočná hodnota ľudskej bytosti.

Radosť kontemplatívnej lásky treba pestovať. Keďže sme boli stvorení pre lásku, vieme, že neexistuje väčšia radosť, než zdieľať dobro: „Nepripusť, aby ti unikol radostný deň; dávaj a ber“ (Sir 14, 14. 16). Najintenzívnejšie radosti života sa rodia, keď dokážeme spôsobiť radosť druhým - ako predchuť neba. Možno pripomenúť scénu z filmu Babettina hostina, kde štedrá kuchárka dostane vďačné objatie a chválu: „Ako len potešíš anjelov!“ Príjemná a utešujúca je radosť, ktorá pramení z potešenia spôsobeného druhým, keď vidíme, ako sa radujú. Takáto radosť, účinok bratskej lásky, nie je radosťou z márnivosti, ktorá pozerá len na seba, ale je radosťou toho, kto miluje a teší sa z dobra milovaného - radosťou, ktorá sa vlieva do druhého a v ňom sa stáva plodnou.

Láska ako Pohyb Srdca a Rozumu

Môže vášnivá láska viesť k dobru, alebo nás len zaslepuje? Podľa sv. Tomáša láska nie je len cit, ale hlboký pohyb človeka smerom k dobru.

1. Podľa Tomáša odpovede na tieto otázky odhaľujú, čo milujete.
2. Môže sa stať, že niečo vyzerá ako dobro, ale neskôr zistíme, že to bola chyba? Sv. Tomáš by povedal: problém nie je, že milujeme.
3. Záleží na tom, kto šoféruje: Rozum má byť vodič. Vášne samy o sebe nie sú zlé. Sú prirodzenou súčasťou človeka a patria k jeho telesno-duševnej jednote. Problém nastáva vtedy, keď vášne predbehnú rozum a určujú konanie bez rozumného posúdenia. Tomáš učí, že vášne sú morálne neutrálne - stávajú sa dobrými alebo zlými podľa toho, ako sú usmernené. Ak napríklad hnev nasleduje spravodlivý úsudok, môže byť dobrý. Ak však hnev zatieni rozum, môže viesť k nespravodlivosti. Vášne sú ako energia - môžu poháňať auto správnym smerom, alebo ho vyviesť z cesty. Cieľom nie je vášne potlačiť, ale usporiadať. Človek bez vášní by nebol plne ľudský.
4. Sv. Tomáš vysvetľuje, že každá vášeň sa vzťahuje na nejaké dobro alebo zlo. Túžba je láska k neprítomnému dobru. Radosť je láska k prítomnému dobru. Nenávisť vzniká voči tomu, čo ohrozuje milované dobro. To znamená, že bez lásky by nebolo ani túžby, ani radosti, ani odporu. Láska je teda základný pohyb srdca. Je to prvý sklon k niečomu ako k dobru. Všetky ostatné vášne z nej vychádzajú. Ak zmeníme to, čo milujeme, zmení sa aj celý náš emocionálny život. Všetko sa začína láskou.
5. Nie, podľa sv. Tomáša láska nie je iba pocit. Pocit je len jedna z jej podôb na úrovni zmyslového apetítu. Láska je hlbší pohyb človeka smerom k dobru, ktoré vníma ako hodné nasledovania. Keď niečo milujeme, znamená to, že to považujeme za dobré pre nás alebo samo osebe dobré. Pocit môže kolísať, ale samotná láska môže zostať ako rozhodnutie a sklon vôle. Preto Tomáš rozlišuje medzi zmyslovou láskou (vášňou) a rozumovou láskou (aktom vôle). Ak milujem len na úrovni citu, môžem prestať milovať, keď cit zmizne. Ak však milujem rozumne, láska môže pretrvať aj bez silných emócií. Skutočná láska teda zahŕňa city, ale presahuje ich.
6. Zaslepuje láska? Áno, môže, ak predchádza rozumu a nie je ním vedená. Silná emócia môže zatlačiť racionálne posúdenie do úzadia. Sv. Tomáš však zdôrazňuje, že vášeň, ktorá nasleduje po rozumnom rozhodnutí, zvyšuje dobrotu skutku. Ak niekoho milujem rozumne a zároveň vášnivo, moje konanie je plnšie. Problém nie je v sile citu, ale v jeho smere. Vášne bez pravdy vedú k zmätku. Vášne usmernené pravdou vedú k energickému dobru. Preto cieľom nie je ochladnúť, ale správne milovať. Ideál nie je nemať vášne.
7. Je ideálom byť „nad vecou“? Dokonalosť nie je nemať emócie. Ani svätí neboli bez emócií. Ideálom nie je chladná láska ani slepá vášeň. Tomáš by povedal, že dokonalosť spočíva v jednote rozumu, vôle a vášní. Ak konám dobro len zo suchého rozhodnutia bez srdca, chýba plnosť. Ak konám len z citu bez rozumu, chýba stabilita. Dokonalá láska zapája celého človeka. Preto aj v Kristovi vidíme silné emócie - hnev, smútok, súcit. Vášne samy osebe nie sú nedokonalosťou. Nedokonalosťou je ich neusporiadanosť.
8. Pretože čnosť neznamená otupenosť. Svätí milujú silno, a preto aj silno reagujú. Kristus plakal, hneval sa, radoval. Vášne u nich nie sú potlačené, ale usmernené. Horlivosť je dôsledkom silnej lásky. Kto miluje veľké dobro, cíti intenzívne. Čím je dobro väčšie, tým väčšia môže byť vášeň. Svätosť neznamená chlad, ale integráciu.
9. Pretože môžeme nesprávne rozpoznať, čo je skutočné dobro. Človek môže zameniť krátkodobé potešenie za trvalé dobro. Sv. Tomáš učí, že vôľa vždy smeruje k dobru, ale môže sa mýliť v úsudku. Ak rozum posúdi niečo ako dobré, vášne to budú nasledovať. Problém teda nie je v samotnej láske, ale v chybe poznania. Preto je dôležité formovať rozum. Keď poznanie rastie, láska sa čistí. Láska bez pravdy sa môže stať slepou.
10. Podľa Tomáša milujeme to, čo vnímame ako dobré. Nikto si vedome nevyberá niečo, čo by považoval za čisté zlo. Aj keď sa niekto rozhodne pre zlé konanie, vidí v ňom nejaké dobro - napríklad potešenie alebo úľavu. Dôležitú úlohu hrá poznanie, pretože predmet hýbe podľa toho, ako je poznaný. Ak niečo poznáme nesprávne, môžeme si pomýliť zdanlivé dobro so skutočným. Druhou príčinou lásky je podobnosť - milujeme to, čo je nám blízke. Preto si ľudia často hľadajú priateľov s podobnými hodnotami. Láska teda nie je náhodná. Nikto nechce zlo ako zlo. Problém nie je, že chceme dobro. Problém je, keď si pomýlime skutočné dobro s krátkodobým.
11. Aké dobro tam hľadáme? Človek vždy hľadá dobro. Keď nenájde radosť vo vyšších veciach, vracia sa k rýchlym potešeniam. Srdce chce veľa.
12. Najvyššia forma lásky je láska k Najvyššiemu Dobru. To je láska k Bohu. V nej sa napĺňa všetka túžba po nekonečnom. Táto láska dáva poriadok všetkým ostatným láskam. Keď je prvé miesto správne obsadené, ostatné sa usporiadajú. Radosť v Bohu je najvyšší pôžitok. Je to spočinutie v poslednom cieli. V tejto láske vášeň nachádza pokoj. Človek je stvorený pre Najvyššie dobro. Ak srdce nemá najvyšší cieľ, bude sa neustále rozptyľovať medzi malými dobrami. Správne milovať znamená: dať prvé miesto tomu, čo je najhodnotnejšie.

13. Podľa sv. Tomáša sa dá srdce trénovať, pretože láska nie je len spontánny pocit, ale aj návyk (habitus), ktorý sa formuje opakovaným konaním. Neučíme sa milovať tým, že čakáme na silné emócie.
14. Nie potlačiť city. Ale naučiť sa milovať správne.
15. Pýtať sa: „Je toto naozaj dobré pre mňa?“ Rozum je kompas. Tomáš hovorí, že čnosti vznikajú opakovaním. Tvoje vnútro sa postupne usporadúva. Na začiatku to môže byť ťažké. Ale postupne sa z dobra stáva „prirodzená reakcia“. Tak sa formuje charakter. Vášne sa nedajú vypnúť. To, čo často robíš, formuje tvoje srdce. Sv. Tomáš zdôrazňuje, že vášne reagujú na to, čo poznávame. Ak si neustále vystavený povrchnosti, tvoje túžby budú povrchné. Ak sa obklopíš pravdou a dobrom, tvoje srdce sa bude ladiť vyššie. To, že necítiš silnú lásku, neznamená, že nemiluješ. Najvyššia forma lásky je stabilná, nie euforická.
16. Srdce sa netrénuje potláčaním.

Dominikán od roku 2008, kňaz od roku 2016. Licenciátne teologické štúdiá absolvoval na Fribourgskej univerzite vo Švajčiarsku, doktorát v oblasti morálnej teológie obhájil na Cyrilometodějskej teologickej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci. Je zodpovedný za formáciu mladých bratov a pastoráciu povolaní.

tags: #ak #hladame #pozitok #z #lasky #vasen