Každý z nás sa v duchu rozpráva sám so sebou. Tento vnútorný dialóg, hoci často nevedomý, formuje naše vnímanie sveta a nás samých. Ak nám však hlas v našej hlave nejakým spôsobom komplikuje život a sme až prí príliš sebakritickí, je to celkom problém. V tomto kontexte sa otvára fascinujúca oblasť psychologického pôsobenia umenia a technológií, ktoré môžu zásadne zmeniť spôsob, akým prežívame realitu a pracujeme s vlastnou psychikou.
Korene psychológie a formovanie zážitku
Psychológia, ako moderná veda o psychických javoch, sa sformovala po zložitom vývoji filozofického myslenia na prelome 19. a 20. storočia. Jej základy siahajú až k antickým mysliteľom. Platón oddelil ducha od hmoty a duchu priznal nadradenosť nad hmotou. Aristoteles podal systematický výklad v práci "O duši", zaoberal sa asociáciou a sformuloval asociačné zákony. Demokritos hľadal materiálnu podstatu duševného života v atómoch. Staroveký lekár Hippokrates vypracoval koncepcie vysvetlenia správania človeka, ktoré dnes poznáme ako delenie na sangvinika, cholerika, melancholika a flegmatika. Prínos indickej filozofie spočíva v načrtnutí metód a ciest ovládania duše a prostredníctvom nej i organizmu - tela človeka, ako to ilustruje systém jógy.
Rozvoj prírodných disciplín, ako fyzika, biológia a fyziológia, položil základy pre vznik psychofyziky. Tá vznikla ako reakcia na potrebu kvantifikovať psychologické javy. Ernst Weber a Gustav Fechner sú považovaní za zakladateľov experimentálnej psychofyziky. Metódy psychofyziky zahŕňajú metódu limitov, metódu konštantných podnetov a frekvenčné metódy. Weber-Fechnerov zákon popisuje vzťah medzi intenzitou podnetu a pocitu: podnet sa zväčšuje geometrickým radom, kým intenzita pocitu rastie priamoúmerne logaritmickým radom.
Založenie prvého psychologického ústavu Wilhelmom Wundtom znamenalo formálny začiatok psychológie ako samostatnej vedy. V priebehu 20. storočia sa vyprofilovalo niekoľko hlavných smerov:
- Experimentálna psychológia: Predstavitelia ako Oswald Külpe sa orientovali na skúmanie vyšších psychických procesov, ako pamäť a myslenie, ktoré podľa nich nemožno redukovať na pocity a vnemy.
- Celostná psychológia (Gestalt psychológia): Predstavitelia ako Max Wertheimer, Wolfgang Köhler a Kurt Koffka prispeli výskumom v oblasti štruktúry ľudskej psychiky, zdôrazňujúc, že celok je viac ako súčet jeho častí.
- Psychoanalýza: Sigmund Freud oddelil vedomie od podvedomia a podvedomie označil za reálne psychično každého človeka, zdôrazňujúc vplyv potláčaných pudov a raných skúseností.
- Behaviorizmus: Tento smer, ktorý vznikol koncom 19. storočia, sa sústredil na psychológiu správania. John B. Watson odmietal študovať psychické procesy, ktoré nie je možné priamo pozorovať a ktoré sa neprejavujú navonok v správaní človeka, ako sú vedomie či podvedomie.
- Diferenciálna psychológia a psychotechnika: Tento smer súvisel s rozvojom strojovej veľkovýroby a etapou psychológie práce. William Stern sa zaoberal triedením ľudí podľa kritérií zhodných vlastností, pričom využíval psychologické vlastnosti ako vlohy, schopnosti a záujmy.
Predmetom psychológie je skúmanie zákonitostí psychickej integrácie a regulácie činnosti a správania sa jednotlivca. Psychická integrácia vyjadruje jednotu osobnosti, ktorá je daná vzájomným harmonickým pôsobením všetkých psychických procesov. Psychická regulácia je súbor procesov organického a psychického života, ktoré sa zameriavajú na vytváranie harmonickej jednoty medzi človekom a prostredím, pričom homeostáza zabezpečuje stav rovnováhy.
Zážitok ako kľúč k prežívaniu reality
Zážitok je každý duševný jav, ktorý jedinec prežíva; je vždy vnútorný, subjektívny, citovo sprevádzaný. Je zdrojom osobnej skúsenosti, hromadí sa celý život a utvára jedinečné duševné bohatstvo. Zážitok je výsledok prežívania. Prežívanie je jednou zo základných dimenzií psychiky a spolu s pojmom správania patrí k ústredným psychologickým pojmom. Prežívanie je súbor alebo prúd zážitkov s viac alebo menej výrazným citovým akcentom.
V súčasnej dobe sa zážitkové učenie využíva hlavne na posilnenie rozvoja osobnosti, sebapoznanie, ovplyvnenie postojov ľudí, lepšiu kooperáciu tímu, poznanie tímových rolí, odhalenie silných a slabých miest tímovej práce, vedenie ľudí, rozvoj kreativity a posilnenie spontánnosti. Zážitkové vyučovanie sa snaží prostredníctvom zážitku a skúsenosti pomôcť žiakovi získať vedomosti, schopnosti a zručnosti tak, aby si ich osvojil na celý život. Ako hovorí J. A. Komenský: „Povedz mi niečo a ja to zabudnem. Ukáž mi niečo a ja si to zapamätám. Dovoľ mi, aby som to vyskúšal na vlastnej koži a ja to budem ovládať. Dovoľ mi, aby som to prežil a ja to budem cítiť a chápať. Ak sa má stať človek človekom, musí sa vzdelávať.“
Skúsenosti, ktoré možno prežiť a precítiť, v nás zanechávajú omnoho výraznejšie stopy. Cieľom zážitkovej pedagogiky je všestranný rozvoj jedinca. Zážitky sú neprenosné. Pokiaľ chceme niečo prežívať, musíme sa najprv naučiť vnímať prítomnosť. Prostredníctvom zážitkovej pedagogiky sa žiaci môžu cítiť slobodnejšie a uvoľnenejšie, môže sa zlepšiť ich vzťah ku škole, k predmetom, ku ktorým nemajú pozitívny vzťah, vyostruje sa ich vnímavosť a chápanie odlišností, akceptácia a tolerancia inakostí. Základom pre zapojenie žiaka do aktívnej a zmysluplnej práce je využívanie pestrých výučbových metód, ktoré sú jedným z najdôležitejších prvkov motivácie. V súčasnej dobe vo vzdelávacom procese nestačí len to, čo učiteľ vie a pozná, ale musí vedieť svoje vedomosti a zručnosti žiakom odovzdať zaujímavým spôsobom. Pomoc poskytuje zážitková pedagogika.
Pre pedagógov je príprava zážitkových aktivít veľmi náročná, či už z hľadiska priestorového, časového, osobnostného a v neposlednom rade aj z hľadiska finančného. Učitelia, ktorí sa rozhodli realizovať zážitkové aktivity vo výchovno-vzdelávacom procese, však deklarujú úspechy. Žiakom sa aktivity páčia, ich netradičnosť a novosť sú motivačným prostriedkom, ktorý priťahuje celé skupiny detí. Výchova uskutočnená skúsenosťou, zážitkom, dobrodružstvom je výchova realizovaná prostredníctvom programov spojených s fyzickou činnosťou a určitou mierou rizika. Cieľom je zvýšiť pripravenosť a odolnosť dieťaťa na prekonanie rôznych každodenných situácií. Umožňuje rozvoj sebaprijatia, sociálnych vzťahov a vzťahov k životnému prostrediu. Preto okrem fyzického výkonu zahrňuje obyčajne reflexiu, reflexiu sociálnej interakcie a pozorovania prostredia (Hartl, Hartlová, 2004). Hanuš a Chytilová (2009) chápu zážitkovú pedagogiku ako výchovu skúsenosťami alebo výchovu prežívaním. Čapek popisuje zážitkovú pedagogiku ako nezameniteľnú s voľnočasovou alebo inou primárne needukatívnou technikou (Čapek, 2015). Edukácia je novou oblasťou edukačnej reality, kde kľúčovou rolou nie je len pedagóg, ale súbor psychologicky, pedagogicky a didakticky premyslených prostriedkov, ktoré sú viazané na nové informačné a komunikačné technológie alebo iné médiá. Pojem edukament možno nájsť v spojeniach ako zábavné vzdelávanie, vzdelávanie prostredníctvom zábavy, škola hrou a pod. (Průcha, ed., 2009).
Zážitkové vyučovanie sa nesústreďuje len na vyvolanie zážitku, ale predovšetkým na jeho spracovanie. Zážitok je individuálna skúsenosť jedinca a je neprenosná na druhého jedinca. Medzi najdôležitejšie znaky zážitku patrí jeho nenahraditeľnosť, jedinečnosť, individuálnosť, intencionálnosť, neprenositeľnosť a komplexnosť. Nenahraditeľnosť zážitku znamená určitú udalosť ohraničenú časom a priestorom. Jedinečnosť zážitku je charakterizovaná nemožnosťou zámeny jednej skúsenosti za druhú. Individuálnosť zážitku znamená, že každý prežíva určitú situáciu inak, napr. na základe už získaných skúseností a závisí to aj od charakteru osobnosti (Vanková, 2008). Pedagogika zážitku alebo výchova zážitkom je výchova postavená primárne na vlastnej skúsenosti vychovávaného.
Pedagogika zážitku je teória a metodika výchovy zážitkom, ktorá sleduje ciele intenzívneho celostného rozvoja osobnosti. Pri zážitkovej aktivite ide hlavne o prekonávanie zóny komfortu - či už fyzickej alebo psychickej bezpečnosti tak, aby sa žiak, dieťa, alebo mladý človek na základe učenia, poznania a výzvy prepracoval k prekonávaniu samého seba. Zážitková výchova sa snaží vstupovať do oblasti výzvy a pozitívneho stresu. Ak pri plánovaní zážitkových aktivít sa uvažuje v kontexte výzvy a dobrodružstva, ako prvý limit vystupuje do popredia prostredie a čas, kde sa aktivity realizujú. Ďalším limitom je bezpečie všetkých účastníkov. Dôležité sú aj obmedzenia vyplývajúce z osobnostných predpokladov detí - zážitok musí citlivo atakovať hraničné možnosti žiaka v rôznych jej aspektoch, má byť vo väčšej miere zaradený v rámci dlhodobejšieho programu, musí byť slobodnou voľbou jedinca a spoločnou voľbou skupiny, nikdy sa nesmie dostať v hierarchii organizácie forma programu nad jeho zmysel, vzťah.
V praxi ide o realizáciu táborových škôl v prírode pod názvami napr. Lesná múdrosť, Slnečná škola, Pokus pre dvadsať, Gymnasion, Lesná športová škola, Rieka pod horou, Prázdninová škola (Allan Gintel je autorom aj projektov Pokus pre dvadsať a Gymnasion) a pod., cieľom ktorých boli aktivity v prírode rôzneho športového zamerania, umeleckej činnosti, komunikatívne a strategické hry a programy v prírode, napr. turistika, poznávanie prírody. Hlavným zámerom týchto projektov bolo pripraviť malých jedincov pre budúce spoločenské a profesionálne pôsobenie v spoločnosti a naučiť ich nielen byť, ale aj žiť na základe ich skúseností a zážitkov. Realizácia projektu Prázdninová škola sa uskutočňuje podľa stanovených kritérií - zážitok, hra, evaluácia. Školy trvajú maximálne 18 dní, sú dynamicky orientované a striedajú sa v nich jednotlivé činnosti: umelecké, športové, technické. Spolu vytvárajú zážitok, ktorý prechádza reflexiou jedinca a pôsobí na sebapoznanie a sebarozvoj.
Za otca zážitkovej pedagogiky je považovaný nemecký politik a pedagóg Kurt Hahn. V roku 1920 založil školu na zámku Salem pri Bodamskom jazere, ktorá ponúkala umelecké aktivity. Nemala prezentovať akademické vedenie, ale mala pomáhať rozvinúť možnosti jedinca, viesť ho k sebavýchove a sebapoznaniu. Kurt Hahn bol spoluzakladateľom a vedúcou osobnosťou organizácie Outward Bound, založil a viedol veľa súkromných stredných škôl, ktoré rozvíjali jeho koncept terapie zážitkovou formou. Organizácia Outward Bound sformulovala desať princípov výchovy: prvoradosť sebapoznania, rozvoj predstavivosti, zodpovednosť za učenie, dôvernosť a záujem, úspech a neúspech, spolupráca a súťaženie, rozmanitosť a rôznorodosť, prírodné prostredie, služba a účasť, osamelosť a reflexia. Hahn bol presvedčený, že zážitky a skúsenosti budú základom pre prekonávanie životných kríz.
Základným princípom zážitkovej pedagogiky je orientácia a sociálne učenie. Výzva - každá aktivita má zadanú úlohu, ktorá pre jedinca predstavuje určitú záťaž a napĺňa určitú túžbu zdolať alebo prekonať výzvu. Ak sa stanoví príliš jednoduchý cieľ, alebo príliš náročný cieľ, prichádza k strate motivácie. Riadenie skupiny - skupinu riadi jeden člen, ktorého si skupina určí. Riadenie je psychologickou výzvou. Akcia a reakcia - princíp sa využíva hlavne pri športových a sociálnych aktivitách v prírode. Pri činnostiach dochádza k zmenám postojov, zmenám pohľadu ako v individuálnom rozmere, tak v skupine, preto tu má nezastupiteľnú úlohu princíp reflexie. Prihliadnutie na najslabšieho jedinca v skupine - práca a vzťahy v skupine by mali byť jednotné a členovia skupiny by mali držať spolu. Skupina je tak silná, ako je silný najslabší jedinec v skupine. Metóda učenia - učebný proces je rozdelený do jednotlivých krokov, aby zabezpečoval motivačné napätie. Tvorivý proces je dobrý vtedy, ak vtiahne jedinca do deja a tento dej si osvojí. Animovanie je forma výchovnej metódy založená na nedirektívnych a akčných metódach povzbudzovania jedincov k hľadaniu cesty a schopnosti realizovať vlastnú slobodu a autonómiu. Pedagóg dodáva jedincovi odvahu na prekonanie prekážky. Metóda prístupu pedagóga - pedagóg svoje pôsobenie cielene koriguje. Vzťah pedagóg a žiak musí byť nastavený tak, aby nevystupoval v intenciách direktívy, ale aj ako účastník určitej aktivity. Musí si však uvedomiť, že nesie zodpovednosť za priebeh celého programu, pretože stanovuje pravidlá a hranice, ktoré nesmú byť prekročené. Zásada učenia pre pedagóga znamená, že je obmedzené jeho riadenie len na úvodnú časť aktivity a na vstupy v situáciách, kedy musí jedincov korigovať predovšetkým v rámci zachovania bezpečnosti. Metóda interakcie - patrí medzi významnú časť zážitkovej pedagogiky. Vedie k rozvíjaniu vzťahov a spôsobov správania sa. Metóda interakcie rozpracúva podmienky, vzťahy a smery pôsobenia. Simulačná metóda - aktivity sú veľmi dôležité pre rozvoj jedinca, umožňujú využívať teoretické poznatky v praxi. Kognitívna metóda - metóda rozvíjajúca rozumové schopnosti. Aktivity podporujú samostatné rozhodovanie, znalosť riešenia problému, schopnosť analyzovať, kreatívne myslenie. Heuristická metóda - má za cieľ predkladať aktivitu tak, aby mohli aktívne pristupovať a odkrývať súvislosti, vzťahy a nachádzať riešenia alebo poučenia z chýb. Jedinec získava nové poznatky a skúsenosti. Konštruktivistická metóda - týka sa riešenia problémov zo života, tvorivého myslenia.
Zážitkové učenie je jedným z najefektívnejších prostriedkov osvojovania si nových vedomostí a zručností. Ide o prístup k vzdelaniu založený na vyššej schopnosti ľudskej pamäte vstrebávať informácie, ktorých vnímanie je sprevádzané intenzívnou emóciou. Zážitková pedagogika pracuje so zážitkom ako s prostriedkom na ovplyvňovanie dieťaťa. Smer tohto ovplyvňovania je určený pedagogickým cieľom. Pedagógovia, ktorí sa rozhodli realizovať zážitkové aktivity vo výchovno-vzdelávacom procese deklarujú úspechy. Ak na vlastnej koži zažijeme niečo zaujímavé, vytvorí nám to skutočné spomienky, ktoré pretrvajú dlhšie ako poučky a definície.
Technológie a virtuálna realita: Nové dimenzie psychologického pôsobenia
V posledných rokoch sa zdá, akoby duševných porúch stále len pribúdalo. Keď ľudia nemusia riešiť existenčné problémy, automaticky riešia svoje vlastné potreby, emócie, myšlienky a správanie. Vďaka sociálnym sieťam sa ľudia medzi sebou porovnávajú oveľa viac ako kedykoľvek v minulosti. To vytvára veľký tlak. Technológie však môžu pomôcť a prispieť k zlepšeniu mentálneho zdravia. Na jednej strane kritizujeme, ako digitálny svet izoluje ľudí a zatvára ich do pomyselného virtuálneho sveta, no na druhej strane sa to dá predsa využiť. Práve technológiami môžeme ľuďom pomôcť, aby im bolo lepšie, nie s nimi bojovať. Novým technológiám treba dať priestor a využiť ich na to, aby ľudia mohli viesť šťastnejší a spokojnejší život.
Jednou z intervencií, ktorú so svojím doktorandom práve testuje profesorka Júlia Kanovská Halamová, riaditeľka Ústavu aplikovanej psychológie FSEV UK, je známa terapeutická technika dvoch stoličiek, avšak presunutá do virtuálnej reality. Táto intervencia bola vytvorená profesorkou Halamovou, jej doktorandom magistrom Tomášom Žilinským a doktorka Katarína Greškovičová ju testuje v praxi. S nápadom vytvoriť daný experiment prišla profesorka Halamová, pretože vidí problém s nedostatkom certifikovaných psychoterapeutov na Slovensku. Na Slovensku pripadá na jedného certifikovaného terapeuta viac ako 15-tisíc obyvateľov. Terapeuti tak absolútne nezvládajú pokryť celé Slovensko.
Vydala napríklad dve self-help knihy s názvom "Pripútajte sa, prosím" a "Naštartujte sa, prosím" týkajúce sa toho, ako budovať dobré partnerské vzťahy. Okrem toho sa venovala skupinovým intervenciám, online intervenciám, no cez pandémiu prešla aj na mobilné aplikácie, ktoré sú zdarma na vyskúšanie k dispozícii na webovej stránke www.self-growth-institute.com. Snaží sa ich vytvárať v rôznych formátoch, aby vždy zasiahli nejakú inú cieľovú skupinu.
Terapeuti používajú VR headsety na liečbu fóbií (HBO)
Záujemcovia o experiment s technikou dvoch stoličiek vo virtuálnej realite sa mohli prihlásiť cez platformu ksebe, ktorej cieľom je priblížiť starostlivosť o duševné zdravie a osobný rozvoj ľuďom na Slovensku. Dobre sa im s nimi spolupracuje, prihlásilo sa veľmi veľa účastníkov. Výskum sa realizuje za prítomnosti výskumného asistenta, ktorý účastníkov sprevádza celým procesom. Pred začiatkom experimentu vyplnili participanti dotazník. Účastník mal na sebe okuliare pre virtuálnu realitu, niekoľko pohybových senzorov a merač pulzu na končatinách. Počas výskumu si postupne vyberal medzi dvomi pripravenými stoličkami a viedol rozhovor sám so sebou na základe inštrukcií poskytnutých výskumníkom. Keď si presadol na druhú stoličku, pred sebou videl svojho avatara, ktorý sa nahral v predošlom kroku. Ten sa pohyboval aj hovoril rovnako ako participant. Takéto sedenia absolvujú dvakrát, a to s prestávkou dlhou jeden týždeň. O dva týždne bude takzvaný follow-up. Vďaka viacerým meraniam výskumníci zisťujú, či sa očakávaný efekt výskumu dostavil a či je trvalý.
Celý experiment je postavený na technike dvoch stoličiek, ktorá sa využíva v terapii zameranej na emócie. Ak sa človeku niečo nedarí, často sa v ňom spustí vnútorný dialóg, keď sa nenávidí, kritizuje a obviňuje. Tento experiment učí ľudí zmeniť tento sebakritický dialóg na viac spolupracujúci. Výskumy terapie zameranej na emócie ukazujú, že práca s vlastným sebakritikom je najefektívnejšia práve vtedy, keď sa nám podaria dve veci. Prvou je evokovať sebasúcit - je normálne, že sa nám niečo nepodarí a môžeme sa mať radi a byť na seba láskaví aj vtedy. Druhou podmienkou je, že sa nám podarí zmeniť perspektívu a vidieť situáciu z viacerých uhlov pohľadu. Virtuálna realita umožňuje práve toto - vytvoriť bezpečné prostredie, kde si človek môže "sadnúť" na miesto svojho kritika a priamo s ním komunikovať, čím sa stáva objektívnejším pozorovateľom vlastných myšlienok a pocitov.
Psychologické pôsobenie umenia a jeho aplikácie
Umenie ako také vždy slúžilo ako prostriedok na vyjadrenie, interpretáciu a ovplyvňovanie ľudskej psychiky. Od starovekých rituálov po moderné umenie, umenie má schopnosť vyvolávať silné emócie, reflexie a zmeny v postojoch. V kontexte psychologického pôsobenia umenia môžeme identifikovať niekoľko kľúčových systémov:
- Emocionálna katarzia a expresia: Umenie umožňuje divákovi alebo poslucháčovi zažiť a spracovať emócie, ktoré by inak mohli zostať potlačené. Tragédia v divadle, melancholická hudba alebo dojímavý obraz môžu vyvolať smútok, súcit či strach, čo vedie k uvoľneniu napätia a psychickému očisteniu.
- Kognitívna stimulácia a zmena perspektívy: Umenie často núti diváka premýšľať, analyzovať a hľadať nové významy. Abstraktné umenie, filozofické filmy alebo experimentálna literatúra môžu spochybniť zaužívané predstavy a rozšíriť naše chápanie sveta. Týmto spôsobom umenie prispieva k rozvoju kritického myslenia a schopnosti vidieť veci z rôznych uhlov pohľadu.
- Sociálna reflexia a zmena postojov: Mnohé umelecké diela sa zaoberajú spoločenskými problémami, nespravodlivosťou alebo ľudskými vzťahmi. Tieto diela môžu vyvolať diskusiu, zvýšiť povedomie o určitých témach a dokonca inšpirovať k sociálnym zmenám. Umenie má moc vytvárať empatiu a podporovať toleranciu voči odlišnostiam.
- Estetické pôsobenie a zlepšenie pohody: Samotná krása a harmónia umeleckého diela môže priniesť pocit potešenia, pokoja a relaxácie. Počúvanie príjemnej hudby, obdivovanie vizuálneho umenia alebo prechádzka v krásnom prostredí môže pozitívne ovplyvniť našu náladu a celkovú psychickú pohodu.
- Identifikácia a sebapoznanie: V postavách príbehov, vo výrazoch umelca alebo v témach diel sa môžeme nájsť a lepšie pochopiť sami seba. Umenie nám môže pomôcť pomenovať naše vlastné skúsenosti a pocity, čím prispieva k procesu sebapoznania a osobného rastu.
Technológie, ako je virtuálna realita, otvárajú nové možnosti pre aplikáciu týchto psychologických princípov. Umožňujú nám nielen pasívne vnímať umenie, ale aktívne sa doňho zapojiť a priamo ovplyvňovať jeho priebeh. Tým sa stiera hranica medzi umelcom, divákom a samotným umením, čím vzniká hlbší a osobnejší zážitok.
Integrácia umenia, technológií a psychológie
Spojenie umenia, technológií a psychológie predstavuje sľubnú cestu k lepšiemu pochopeniu a podpore duševného zdravia. Virtuálna realita a interaktívne technológie môžu byť nástrojmi na vytváranie silných zážitkov, ktoré viedú k pozitívnym zmenám. Experiment s technikou dvoch stoličiek vo virtuálnej realite je len jedným z mnohých príkladov, ako môžeme využiť tieto moderné nástroje na liečbu a osobný rozvoj.
Vznikajúce formy umenia, ktoré integrujú digitálne technológie, ako sú interaktívne inštalácie, virtuálne galérie či rozšírená realita, ponúkajú nové spôsoby, ako sa môžeme spojiť s umením a s našou vlastnou psychikou. Tieto prístupy nám umožňujú prežiť príbehy, manipulovať s virtuálnymi objektmi a zažiť emócie spôsobom, ktorý bol kedysi nemysliteľný.
Kľúčové je pochopiť, že tieto technológie nie sú len nástrojmi, ale aj médiami, ktoré formujú naše vnímanie a prežívanie. Správnym využitím ich potenciálu môžeme vytvoriť prostredia, ktoré podporujú rast, sebapoznanie a emocionálnu pohodu. Cieľom je využiť tieto inovatívne prístupy na to, aby ľudia mohli viesť šťastnejší a spokojnejší život, plne prežívajúc realitu, či už tú fyzickú, alebo tú digitálne obohatenú.