Problematika sociálneho bývania patrí popredné miesto v sociálnej a bytovej politike v západných krajinách EÚ. V kontexte Slovenskej republiky ide o problematiku, ktorá je dlhodobo potláčaná do úzadia tak v odborných, ako aj politických kruhoch. Sociálne bývanie pritom predstavuje neoddeliteľnú a integrálnu súčasť sociálnej politiky štátu v oblasti podpory rodín, ohrozených skupín obyvateľstva, zamestnanosti a mnohých iných kľúčových oblastí podpory štátu. V súčasnosti sa u nás i v Európskej únii čoraz častejšie stávame svedkami diskurzu ohľadom problematiky dostupnosti bývania a jeho trvalej udržateľnosti. Bývanie je jedným zo základných ľudských práv a základnou ľudskou potrebou, pričom jeho kvalita a dostupnosť je jedným z hodnotiacich ukazovateľov životnej úrovne obyvateľstva.
Európsky rámec a princíp subsidiarity v bytovej politike
V krajinách EÚ nie je legislatívne ukotvená jednotná bytová politika. Aplikuje sa princíp subsidiarity, t.j. orgány EÚ sa problematikou bývania zaoberajú v prípade, ak je možné zabezpečiť dosiahnutie strategických cieľov EÚ efektívnejšie, ako politikou bývania nastavenou samotnými krajinami. K dosiahnutiu vymedzených cieľov sa v krajinách EÚ využívajú rôzne nástroje, ako napr. pravidlá pre verejné obstarávanie, pravidlá pre poskytovanie štátnej pomoci, energetická politika (znižovanie energetickej náročnosti bývania a znižovanie energetickej chudoby), ale aj stanovenie prierezových národných cieľov pre vymedzené časové obdobia.
Právo na bývanie: Medzinárodný kontext a jeho interpretácia
Právo na bývanie patrí medzi základné ľudské práva zakotvené v rôznych dokumentoch medzinárodného významu, ktorých signatárom je aj Slovenská republika. Právo na bývanie nie je možné chápať ako nárokovateľné právo jednotlivca voči spoločnosti, ale ako právo založené na spoluzodpovednosti spoločnosti smerom k občanovi. Jeho obsahom je komplex vzájomne súvisiacich a od seba závislých ľudských práv. Primerané bývanie je v zmysle medzinárodne prijatých dokumentov charakterizované finančnou dostupnosťou, obývateľnosťou, prístupnosťou, polohou a kultúrnou vhodnosťou.
Štruktúra bytového sektora na Slovensku a v EÚ
V podmienkach SR môžeme sektor bývania rozdeliť na súkromný a verejný nájomný. Do súkromného sektora radíme súkromný nájomný sektor a súkromné vlastnícke bývanie. Zastúpenie verejného nájomného sektora predstavuje z celkového bytového fondu cca. 2,5%, zatiaľ čo sektor súkromného nájomného bývania je ešte nižší, t.j. okolo 0,2%. Zastúpenie jednotlivých sektorov sa v krajinách EÚ líši. Čím sú európske krajiny východnejšie a južnejšie, tým viac klesá zastúpenie súkromného nájomného sektora a verejného nájomného sektora. V rámci súkromného sektora má výrazné postavenie súkromné vlastnícke bývanie. Takmer 90% bytov a domov v SR je v súkromnom vlastníctve.
V rámci krajín EÚ má vyššie zastúpenie súkromný sektor v krajinách, ako Estónsko, Bulharsko alebo Rumunsko. Naopak, v Nemecku sa podiel súkromného vlastníctva pohybuje na úrovni 40%. V krajinách južnej časti Európy je zastúpenie súkromného vlastníckeho bývania vyššie ako v severných krajinách. U nás je súkromné vlastnícke bývanie jedným z najviac preferovaných spôsobov zabezpečenia si bývania. V nemalej miere má na to vplyv aj nedostatočná ponuka súkromného nájomného bývania a rovnako nízka ponuka sociálneho bývania.
Dôsledky preferencie súkromného vlastníckeho bývania
Výrazným negatívnym dopadom preferovania súkromného vlastníckeho bývania domácnosťami je nízka mobilita práce, riziko straty bývania v prípade neplnenia si povinností vyplývajúcich z kúpy bytu a v neposlednom rade, zadlženosť rodín a jednotlivcov na celé dekády ich života. Súkromné vlastnícke bývanie je určené najmä pre stredné a vyššie príjmové skupiny obyvateľstva.
Súkromný nájomný sektor a jeho špecifiká
Do nájomného súkromného sektora rovnako radíme štandardné nájomné bývanie vo vlastníctve inštitúcií finančného trhu, developerov, investorov stavebných firiem, byty v súkromnom vlastníctve fyzických osôb za účelom prenájmu, ale aj byty a domy vo vlastníctve mimovládnych organizácií. Výška nájomného je generovaná trhom, t.j. ponukou a dopytom. Uvedený druh bývania neplní úlohu sociálneho bývania, t.j. sociálne bývanie je v plnej kompetencii miest a obcí. Súčasná legislatíva SR za istých podmienok umožňuje prevziať časť segmentu sociálneho nájomného bývania do priamej správy mimovládnych organizácií (n.o.). Je však otázkou, do akej miery je/bude, zo strany štátu, zabezpečená adekvátna podpora pre naštartovanie uvedených zmien.
Rola mimovládnych organizácií v sociálnom bývaní
Význam NGO organizácií v úlohe správcu a vlastníka sociálneho bývania v krajinách EÚ rastie (napr. Holandsko, Írsko, Rakúsko, Veľká Británia), a to najmä z dôvodu efektívnejšej správy bytov spojenou s nižšou byrokraciou, nižšou mierou korupcie, nezneužívaním sociálneho bývania na politický boj a ochota prostredníctvom sociálneho bývania zabezpečovať sociálny mix a inklúziu. Značná časť NGO organizácií, okrem poskytovania sociálneho bývania, súbežne poskytuje komplexné sociálne služby (v prípade potreby) v oblasti spoločného súžitia, sociálnych problémov alebo problémov pri platení nájomného a pod.
Verejný nájomný sektor a jeho regulácia
Verejný nájomný sektor bývania tvoria byty a domy vo vlastníctve miest a obcí. Uvedený segment bývania podlieha vo výraznej miere regulácií štátnej bytovej politiky. Prostredníctvom jej nástrojov štát upravuje a koriguje výstavbu, resp.
Definícia a klasifikácia sociálneho bývania v EÚ
Sociálne bývanie, rovnako ako bytové politiky štátov EÚ, neupravuje jednotná legislatíva EÚ, rovnako nie je zadefinovaná jednotná klasifikácia sociálneho bývania platná pre všetky členské štáty EÚ. Označenie sociálneho bývania v jednotlivých krajinách nie je taktiež jednotné, býva pomenované ako bývanie s miernym nájomným (Francúzsko), limitované neziskové bývanie (Rakúsko), verejné bývanie (Dánsko), podporované bývanie (Nemecko), alebo chránené bývanie (Španielsko). V našich podmienkach sa môžeme stretnúť s označením sociálneho bývania, ako nájomného bývania pre sociálne účely, alebo ako sociálne nájomné bývanie. V oboch prípadoch je kladený dôraz na vymedzenie právneho vzťahu k danej nehnuteľnosti a účelu, pre ktorý je tento druh bývania určený. Vo všeobecnosti je sociálne bývanie nastavené tak, aby bola naplnená potreba kvalitatívne primeraného bývania domácnostiam, ktoré nie sú schopné uspieť v „súťaži“ na trhu s bývaním. Sociálne bývanie je poskytované za nižšie ceny ako sú ceny trhové a jeho distribúcia medzi obyvateľstvo je zabezpečená prostredníctvom administratívnych postupov.
Modely sociálneho bývania v Európskej únii
Aj napriek rozdielom v bytovej politike a v chápaní sociálneho bývania jednotlivých krajinách EÚ je možné klasifikovať prístup k sociálnemu bývaniu do troch základných modelov.
1. Univerzálny model: Cieľom je sprístupniť bývanie čo možno najväčšiemu počtu záujemcov prostredníctvom mestských, obecných podnikov (napr. Švédsko) alebo mimovládnych neziskových organizácií (napr. Dánsko, Holandsko). Uvedený typ sociálneho bývania má za cieľ poskytnúť kvalitatívne primerané a cenovo dostupné bývanie (regulované nájomné) čo najširšej populácií bez ohľadu na ich príjem, t.j. pre žiadateľov neexistuje „príjmový strop“ na domácnosť. V krajinách s uvedeným modelom sociálneho bývania sa pohybuje sociálne bývanie v intervale od 18% do 32% z celkového bytového fondu krajiny (Holandsko, Švédsko a Dánsko). Pre nízkopríjmové domácnosti a domácnosti ohrozené chudobou a sociálnou exklúziou ostáva možnosť čerpať rôzne formy podpory a príspevkov (napr. príspevok na bývanie). Výsledkom je zabezpečenie sociálneho mixu domácností s rôznych sociálno-ekonomických skupín obyvateľstva a eliminácia sociálneho vylúčenia a rezidenčnej segregácie. Krajiny aplikujúce univerzálny model sociálneho bývania sa vyznačujú vysokou mierou zastúpenia sociálneho bývania v rámci celkového bytového fondu. Opísaný model potiera rezidenčnú segregáciu a vytvára podmienky pre sociálny mix, spoločenskú súdržnosť a umožňuje prístup k dôstojnému bývaniu pre všetkých.
2. Všestranný model: Uvedený model má dominantné zastúpenie v politikách bývania krajín EÚ. Ide najmä o krajiny, ktorých sa percentuálne zastúpenie sociálneho bývania v celkovom bytovom fonde pohybuje v intervale 0% až 19%. Do pozornosti sociálneho bývania sa dostávajú domácnosti, ktoré nie sú schopné si samostatne zabezpečiť dôstojné bývanie za primeranú a dostupnú cenu. Tento model reaguje na nedostupnosť bývania na trhu. Bývanie je poskytované prijímateľom selektívne na základe definovaných prioritných kritérií, postupov a pravidiel. Ide najmä o určené fixné stropy príjmov. Tento model sociálneho bývania preferuje nízkopríjmové domácnosti, zraniteľné domácnosti a vybrané ohrozené skupiny, resp. domácnosti. Všestranný model sociálneho bývania je aplikovaný, napr. v Rakúsku, Francúzsku, Fínsku, Luxembursku, Poľsku a mnohých iných krajinách EÚ. Slovenská republika aplikuje uvedený model sociálneho bývania, avšak v kombinácií s reziduálnym modelom.
3. Reziduálny model: Uvedený model je aplikovaný najmä vo Veľkej Británii, Estónsku, Írsku, Malte, Bulharsku, Litve a i. Reziduálny model je najčastejšie zavádzaný v krajinách EÚ, v ktorých nie je nasýtený dopyt po sociálnom bývaní. Cieľom reziduálneho modelu sociálneho bývania je poskytnúť primerané a cenovo dostupné bývanie vybraným kategóriám domácností, ktoré sú väčšinou priamo závislé od rôznych finančných transferov a dávok sociálnej pomoci (napr. nezamestnaní, zdravotne znevýhodnení, seniori, mnohodetné rodiny, jednorodičovské rodiny, osoby po výkone trestu, utečenci, mladí ľudia a i.) a v mnohých ohľadoch sú vytláčané alebo im je úplne znemožnený prístup na trh s bývaním. Sociálne bývanie je sprístupnené vybraným skupinám ohrozených domácností, pričom preferovaným kritériom je výška príjmu domácnosti. Domácnostiam s príjmom vyšším ako stanovený maximálny príjem pre domácnosť, je vstup do systému sociálneho bývania zamedzený. Uvedený model sociálneho bývania vytvára vysoké riziko rezidenčnej segregácie a koncentrácie zraniteľných domácností. Zvýšená koncentrácia domácností poznačených chudobou a vysokou mierou nezamestnanosti môže viesť k ďalším synergickým efektom, ako napr. chátranie bytového fondu, zvýšená miera kriminality, zhoršenie zdravotného stavu nájomníkov, zadlženosť domácností a i., čo v konečnom dôsledku znamená zvýšené výdavky zo strany štátu a obcí pri riešení vzniknutého nepriaznivého stavu.
Posun v politikách bývania v EÚ
V prístupe k sociálnemu bývaniu sú od roku 2008 zaznamenané zmeny vládnych politík v krajinách ako je Holandsko, Švédsko a Dánsko. Pod tlakom donedávna prebiehajúcej hospodárskej krízy a dodnes stále citeľných výpadkoch vo verejných financiách, sa politiky bývania uvedených krajín približujú k modelu všestrannému.
Požiadavky na efektívnu a účinnú štátnu bytovú politiku
Funkčne nastavená štátna bytová politika v oblasti sociálneho bývania musí spĺňať dve základné požiadavky. Požiadavku na efektívnosť a efektivitu. Štátnu bytovú politiku možno považovať za efektívnu v prípade, ak jej nástroje pomáhajú príjmovo slabším domácnostiam viac než domácnostiam príjmovo silnejším, pričom žiadna zo sociálne a príjmovo slabších domácností nie je z pomoci vylúčená. Požiadavka efektivity bytovej politiky a jej nástrojov sa považuje za splnenú, ak nevytvára nerovnovážny stav na trhu s bývaním (napr. monopol na trhu s bývaním, rast cien nehnuteľností a nájomného) a je využívaná v takom prípade, kedy stanovený cieľ bytovej politiky nie je možné zabezpečiť lacnejšie, s prihliadnutím na verejné financie, napr. alternatívne nastavenie nástrojov bytovej politiky a intervencie štátu (napr. príspevok na bývanie).
Koncepty podpory integrácie a bývania
V rámci sociálneho bývania je možné zabezpečovať integračné procesy sociálne znevýhodnených skupín s cieľom zabezpečiť sociálnu a územnú súdržnosť. Medzi najznámejšie koncepty patrí koncept „housing ready“ a „housing first“.
Housing Ready (Prestupové bývanie): Pri zabezpečovaní integrácie vylúčených osôb bez kompetencie udržania si dlhodobého (nájomného) bývania, sa najčastejšie využíva koncept „housing ready“ (prestupné bývanie). Nízka miera kompetencií udržať si dlhodobo bývanie je nie zriedka sprevádzaná mnohými sociálno-patologickými javmi a rodinnými problémami (alkoholizmus, drogová závislosť, zadlženosť, rozpad rodiny, strata zamestnania a i.). Filozofia prestupného bývania vychádza z predpokladu, že reálna reintegrácia v oblasti bývania je možná iba v prípade kontinuálneho riešenia problémov klienta prostredníctvom aktívnych sociálnych služieb, sociálnej práce a opatrení sociálnej a bytovej politiky. Uvedené je v praxi zabezpečené pomocou viacerých foriem bývania s cielenou sociálnou prácou. Samostatné bývanie je výsledkom jednotlivých úspechov členov domácností v spoločenskom živote. Aktívna sociálna práca sprevádza členov domácnosti jednotlivými stupňami bývania s konečným cieľom dosiahnutia samostatného nájomného bývania (aj mimo systém sociálneho nájomného bývania).
Housing First (Bývanie na prvom mieste): Opačným prístupom, pri riešení dostupnosti bývania pre najviac ohrozené domácnosti a jednotlivcov, ktorým hrozí akútna strata bývania alebo sa ocitli v stave bez domova, je koncept „housing first“. Ten vychádza z predpokladu, že čím dlhšie sa jednotlivec, resp. domácnosť nachádza v stave „bez trvalého a bezpečného bývania,“ tým skôr stráca kompetencie k jeho trvalému udržaniu. Zabezpečenie samostatného bývania je prvoradé a jeho dosiahnutie by malo byť v čo možno najkratšom čase. Zabezpečenie bývania má prednosť pred riešením sociálnych problémov domácnosti.
Legislatívne vymedzenie sociálneho bývania na Slovensku
Sociálne bývanie legislatívne vymedzuje § 21 ods. 1 zákona č. 443/2010 Z. z. o dotáciách na rozvoj bývania a o sociálnom bývaní. Základnou črtou vymedzenia sociálneho bývania je jeho priame prepojenie na verejné financie, t.j. do sociálneho bývania patria všetky byty, domy, bytové budovy, na ktorých obstaranie sa použili verejné finančné prostriedky alebo bývanie a ubytovanie je financované s použitím verejných finančných prostriedkov. Cieľom sociálneho bývania je zabezpečiť primerané a ľudsky dôstojné bývanie jednotlivcom a rodinám, ktoré si nemôžu obstarať bývanie vlastným pričinením alebo tým osobám, ktorým je poskytovaná starostlivosť prostredníctvom vybraných sociálnych služieb. Z uvedeného vyplýva, že nájomné bývanie vo vlastníctve miest a obcí je totožné so sociálnym bývaním.
Nájomné bývanie pre utečencov a dočasné útočisko
Poskytovanie príspevku za ubytovanie osôb s udeleným štatútom dočasného útočiska upravuje zákon o azyle. Príspevok ubytovateľom vyplácajú samosprávy z prostriedkov poukázaných z ministerstva vnútra. Od 1. marca 2024 sa výška príspevku pre ubytovanie v bytovom priestore upravila na 5 eur za jednu noc bez ohľadu na vek ubytovanej osoby. Pravidlá upravuje zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle, ako aj nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 151/2024 Z. z. počas 60 dní od prvého poskytnutia dočasného útočiska na území Slovenskej republiky poskytnutého od 1. marca 2025.
Charta základných práv Európskej únie a právo na bývanie
Dokument, spája do jednej listiny základné ľudské práva ochraňované v Európskej únii. Pôvodne bola vyhlásená v Nice 7. decembra 2000, no právne záväznou pre inštitúcie EÚ a národné vlády sa stala až 1. decembra 2009 so vstupom Lisabonskej zmluvy do platnosti. Hlavným prínosom Charty pre posilnenie ochrany základných ľudských práv je ich zviditeľnenie a jasnejšie vyjadrenie pre občanov. Motiváciou k zostaveniu bolo množstvo rôznych formulácií individuálnych práv naprieč členskými legislatívami, ktoré Európska únia zhrnula do konkrétneho, spoločného dokumentu, reflektujúceho aktuálny vývoj v spoločnosti. Charta zahŕňa všetky práva vyplývajúce z judikatúry Európskeho súdneho dvora, ďalej tie, ktoré sú zahrnuté v Európskom dohovore o ľudských právach z roku 1950 a napokon zásady, vyplývajúce z ústavných tradícií a ostatných medzinárodných záväzkov spoločných pre členské štáty. Rozlišujú sa tri kategórie práv: všeobecne uznané základné ľudské práva, občianske a politické práva spojené s EÚ občianstvom a taktiež ekonomické a sociálne práva. Tie sú obsiahnuté pod šiestimi hlavami s názvom Dôstojnosť, Slobody, Rovnosť, Solidarita, Občianstvo a Spravodlivosť. Na aktuálnosti Charte pridáva, že zahŕňa aj takzvanú tretiu generáciu práv, ako napríklad ochranu dát, bioetické záruky a transparentnú administratívu. Ustanovenia sú určené pre inštitúcie a orgány Európskej únie v súlade s princípom subsidiarity (nemôžu prekročiť dosah kompetencií členského štátu) a vnútroštátnym orgánom vtedy, keď uplatňujú európske právo. Pokiaľ teda záležitosti, riešené vnútri členského štátu, nemajú prepojenie na právo Európskej únie a nie sú zahrnuté v jej zmluvách, Charta sa na tieto prípady nevzťahuje.
Článok 31 Charty základných práv Európskej únie hovorí: „Únia uznáva a rešpektuje právo na dávky sociálneho zabezpečenia a sociálne služby, ktorými sa zabezpečuje ochrana v prípade materstva, choroby, pracovných úrazov, závislosti alebo vysokého veku, ako aj v prípade straty zamestnania, podľa pravidiel ustanovených právom Únie a vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou. Každý, kto má bydlisko alebo sa oprávnene pohybuje v rámci Európskej únie, má právo na dávky sociálneho zabezpečenia a sociálne výhody v súlade s právom Únie a vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou.“
Text článku 31 je založený na článkoch 153 a 156 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a na článku 12 Európskej sociálnej charty a bode 10 Charty základných sociálnych práv pracovníkov Spoločenstva. Únia ju musí dodržiavať pri vykonávaní právomocí, ktoré boli na ňu prenesené článkami 153 a 156 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Odkaz na sociálne služby sa týka prípadov, v ktorých takéto služby boli vytvorené na poskytovanie niektorých dávok, ale neznamená, že takéto služby musia byť vytvorené, pokiaľ ešte neexistujú. Pojem materstvo sa musí chápať v rovnakom zmysle ako v predchádzajúcom článku. Odsek 2 je založený na článku 12 ods. 4 a článku 13 ods. 4 Európskej sociálnej charty a bode 2 Charty základných sociálnych práv pracovníkov Spoločenstva a zohľadňuje pravidlá vyplývajúce z nariadenia (EHS) č. 1408/71 a nariadenia (EHS) č. Odsek 3 vychádza z článku 13 Európskej sociálnej charty a článkov 30 a 31 revidovanej Európskej sociálnej charty a bodu 10 Charty základných sociálnych práv pracovníkov Spoločenstva.
Právo na bývanie v národných ústavách
Právo na bývanie je zakotvené aj v ústavách viacerých členských štátov EÚ, čo potvrdzuje jeho univerzálnu dôležitosť. Napríklad:
- Česká republika: Listina základních práv a svobod, Článok 30 (1) Občané mají právo na přiměřené hmotné zabezpečení ve stáří a při nezpůsobilosti k práci, jakož i při ztrátě živitele. (2) Každý, kdo je v hmotné nouzi, má právo na takovou pomoc, která je nezbytná pro zajištění základních životních podmínek.
- Švédsko: Instrument of Government, Chapter 1 - Basic principles of the form of government: Article 2(…) The personal, economic and cultural welfare of the individual shall be fundamental aims of public activity. In particular, the public institutions shall secure the right to employment, housing and education, and shall promote social care and social security, as well as favourable conditions for good health.
- Španielsko: Constitución Española, Artículo 47 Todos los españoles tienen derecho a disfrutar de una vivienda digna y adecuada.
- Slovinsko: Ustava Republike Slovenije, 50. člen (pravica do socialne varnosti) Državljani imajo pod pogoji, določenimi z zakonom, pravico do socialne varnosti, vključno s pravico do pokojnine.
- Slovenská republika: Ústava Slovenskej republiky, Čl. 39 (1) Občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa. (2) Každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.
- Rumunsko: Constitution of Romania, Article 47(1) The State shall be bound to take measures of economic development and social protection, of a nature to ensure a decent living standard for its citizens.
- Portugalsko: Constituição da República Portuguesa, Artigo 63.º (Segurança social e solidariedade) (…) O sistema de segurança social protege os cidadãos na doença, velhice, invalidez, viuvez e orfandade, bem como no desemprego e em todas as outras situações de falta ou diminuição de meios de subsistência ou de capacidade para o trabalho.
- Poľsko: Constitution of the Republic of Poland, Article 75.1. Public authorities shall pursue policies conducive to satisfying the housing needs of citizens, in particular combatting homelessness, promoting the development of low-income housing and supporting activities aimed at acquisition of a home by each citizen.
- Malta: Constitution of Malta, Article 17(1) Every citizen incapable of work and unprovided with the resources necessary for subsistence is entitled to maintenance and social assistance.
Európska sociálna charta a jej neratifikovaný článok 31
Článok 31 Európskej sociálnej charty jasne definuje, že signatári charty majú povinnosť napĺňať právo na bývanie. Práve tento článok je jediný, ktorý naša krajina doteraz neratifikovala. Nedostupnosť bývania je pritom komplexným a dlhodobo zanedbávaným problémom nielen na Slovensku, ale na celom svete. Okrem ľudí bez domova sa dotýka čoraz väčšieho množstva zraniteľných skupín obyvateľstva, mladých dospelých, ľudí v seniorskom veku a strednej triedy vo všeobecnosti. Pristúpenie k príslušným dohovorom Rady Európy je kľúčovým krokom smerom k dodržiavaniu ľudskoprávnych záväzkov krajiny. Vláda SR doteraz neratifikovala článok 31 Európskej sociálnej charty, ktorý štáty zaväzuje k aktívnej prevencii a ukončovaniu bezdomovectva. Dodržiavanie záväzkov, ktoré Slovensku a ostatným signatárskym krajinám z Európskej sociálnej charty vyplývajú, kontroluje Európsky výbor pre sociálne práva. Je cieľom štátu zabezpečiť dôstojný život pre svoje obyvateľstvo - dostupné bývanie je pritom kľúčovou podmienkou na ceste k tomuto cieľu.