Prečo vlastne robíme všetko to, čo robíme? Keď sa hlbšie zamyslíme nad motívmi našich každodenných skutkov, prichádzame k pozoruhodnému záveru: takmer všetko robíme pre niečo iné. Vstaneme ráno nie preto, aby sme len vstali, ale aby sme mohli ísť do práce. Necestujeme do práce preto, aby sme cestovali, ale aby sme sa tam dostali. Pracujeme nie preto, aby sme pracovali, ale aby sme videli ovocie svojej práce - či už v podobe vytvorených diel, alebo finančného ohodnotenia. Tento reťazec príčin a dôsledkov nás nevyhnutne vedie k otázke: Čo je teda konečným cieľom tohto nekonečného kolobehu?
Konečný cieľ: Spočinutie v Dokonalom Dobru
Podľa filozofického myslenia, ktoré rozvinul Tomáš Akvinský, je konečným cieľom človeka spočinutie v dokonalom Dobre, ktoré je schopné naplniť každú ľudskú túžbu. Keďže takéto Dobro musí byť absolútne a bezchybné, je ním samotný Boh, ktorý je vo svojej podstate najvyšším dobrom. Všetky ostatné, čiastkové dobrá, ktoré vnímame vo svete - od pôžitku z chutného jedla, cez príjemný čas strávený s priateľmi, až po budovanie dobrých návykov - nie sú samy osebe konečným cieľom. Namiesto toho len čiastočne participujú na tomto dokonalom Dobre, ktoré je prvotnou príčinou všetkých ostatných dobier.
Definícia dobra je v podstate jednoduchá: je to akýkoľvek objekt, po ktorom subjekt túži a ktorý chce mať. Napriek tomu, že človek môže nadobudnúť množstvo materiálnych aj nemateriálnych dobier, ako napríklad poznanie, história nás učí, že na svete ešte nežil nikto, kto by bol dokonale šťastný. Dôvodom je, že všetky tieto parciálne dobrá sú len odleskom skutočného, dokonalého Dobra. Človek, aj keby nazbieral všetky dobrá sveta, by nebol dokonale šťastný, pretože jeho prirodzenosť túži po Dobru v jeho absolútnom zmysle. Z toho vyplýva, že konečný cieľ a zmysel života, ktorým je Boh, je dobrom par excellence - ideálnym, dokonalým príkladom a stelesnením všetkého dobrého. Konečný cieľ nemôže byť inštrumentálny, teda chcený pre niečo iné, lebo by nebol konečný. Zároveň nemôže byť nedokonalý, pretože by vždy existovalo niečo dokonalejšie, po čom by sme mohli túžiť. Preto je najvyššie Dobro, Boh, konečným cieľom a zmyslom.
Hedonizmus a Akvinského odpoveď: Potešenie ako dôsledok, nie cieľ
Z tradície gréckej filozofie, konkrétne od Epikura, však prichádza námietka. Epikuros tvrdil, že konečným cieľom nie je žiadne dobro, ani Boh, ale samotné potešenie - príjemný pocit, slasť, ktorá z nejakého dobra pramení. Toto tvrdenie je lákavé, pretože všetci túžime cítiť potešenie. Bez hlbokého vnútorného pocitu naplnenia, ktorý je tiež formou potešenia, si život často ani nevieme predstaviť. Niekto by to nazval spokojnosťou, iný pokojom, ďalší čistou slasťou.
Tomáš Akvinský na túto námietku odpovedá, že potešenie nevyhnutne vyplýva z nejakej existencie, teda z nejakej veci alebo aktivity. Človek nemôže pociťovať potešenie bez toho, aby bola prítomná nejaká dobrá (alebo zdanlivo dobrá) vec. Akvinský tvrdí, že potešenie nie je nič iné ako spočinutie vôle v tomto dobre. Teda človek pociťuje potešenie nie kvôli samotnému potešeniu, ale kvôli dobru, z ktorého sa teší. Nie je možné cítiť potešenie, pokiaľ neexistuje nejaká objektívna skutočnosť (na rozdiel od čisto subjektívneho prežívania), z ktorej sa človek teší.
Tento pohľad empiricky podporuje aj logoterapeutická škola, založená Viktorom Franklom. Frankl vo svojej praxi pozoroval, že pokiaľ jeho pacienti túžili iba po potešení prameniacom z určitej činnosti (teda cieľom ich túžby bolo subjektívne prežívanie potešenia, nie skutočné objektívne dobro), paradoxne toto potešenie nedosahovali. Sám to komentoval slovami, že ľudia by mali túžiť po reálnom objektívnom dobre, pretože potešenie je s takým dobrom neodmysliteľne spojené. Zmyslom života človeka je teda Boh ako objekt, ktorý jediný dokáže naplniť všetky ľudské túžby primeraným a nekonečným spôsobom. Zmyslom života je byť dokonale šťastný ako aktivita, ktorej podstatou je spočinutie v dobrom.
Moderné výzvy: Sebazameranie, závislosti a strata zmyslu
Napriek hlbokým filozofickým a psychologickým úvahám o zmysle života, súčasná spoločnosť čelí mnohým výzvam. Aj veriaci ľudia prežívajú krízy, úzkosti, depresie a stresové situácie, ktoré sú vhodné pre logoterapeutické usmernenie. Zdá sa, že dnes trpíme na prílišnú zameranosť na seba, na sebarealizáciu, ktorú Viktor Frankl nazval slepou uličkou k šťastiu. Závislosť od peňazí a moci, nezriedka od nižších závislostí ako jedlo, alkohol, konzumácia či sexuálna neviazanosť, predstavuje vážny problém. Rovnako aj prehnané pripútanie na prostriedky komunikácie, mobilné telefóny, internet a sociálne siete.
Frankl si počas svojich ciest po západnom svete všímal zvláštnosti generácie, ktorá necíti existenčnú núdzu, strádanie či utrpenie. Táto generácia má často nízku frustračnú toleranciu. Materiálne veci nedokážu nahradiť duchovné potreby človeka, a tak strácame zmysel vlastného života. Zmysluplnosť sa nenachádza v blahobyte a pohodlí, ale má skryté hodnotové pozadie, ktoré sa postupne odkrýva v našich činoch. Ak odkrývame to, čo je skryté za utrpením, ťažkosťami, nepochopením, ale aj za novými ponukami, nachádzame postupne aj zmysel.
Mnohí ľudia nachádzajú zmysel života až vtedy, keď sa ich dotkne nejaké utrpenie alebo významná strata dovtedy určujúcich hodnôt. Profesor Viktor Frankl v jednej prednáške uviedol, že každý človek má svoje „väzenie“, svoj „Auschwitz“. Sme svedkami toho, že pri nejakej vážnej udalosti sa rodina zomkne, alebo sám človek radikálne zmení svoju hodnotovú orientáciu.
Logoterapia a viera: Doplnok, nie náhrada
Potrebujú kresťania logoterapiu? Kontraproduktívne by to bolo, ak by sme ňou chceli nahradiť vieru či kresťanstvo. Logoterapia nám však môže pomôcť meniť zafixované negatívne postoje, pozerať na veci s nádejou a počúvať, čo nám hovorí svedomie. Frankl nazval svedomie „orgánom zmyslu“, ktorý nám signalizuje, čo nás vnútorne trápi. Aj veriaci ľudia majú v živote krízy či prechodné psychické poruchy, ako sú úzkosti, depresie, stresy a záťažové situácie, ktoré sú vhodné pre logoterapeutické usmernenie. Logoterapia má nielen liečebný, ale aj preventívny charakter.
Podstatnou charakteristikou človeka je „milovať a byť milovaný“, a to nielen vášnivo a biologicky. Duchovná láska pretvára bytie človeka a smeruje ho k hlbokým vzťahom. Uznávaný vedec a psychoterapeut označil psychoterapeutické pôsobenie ako „lekársku pastoráciu“. Frankl vo svojej publikácii „Lekárska starostlivosť o dušu“ opisuje, že pri liečbe pacienta sa lekár nemá zameriavať len na chorobné príznaky, ale na celého človeka. Každý jedinec má aj samoliečiteľskú schopnosť. Holistický pohľad umožňuje vniknúť aj do duchovnej sféry chorého. Analýzou tejto oblasti sa mu darilo chorého vyliečiť. Medzi takéto metódy patria meditácia, modlitba, relaxácia či odpútavanie sa od negatívnych myšlienok. Každé stretnutie s človekom, či už známym alebo cudzím, je príležitosťou na nové poznanie a niekedy aj na nové konanie.
Zo skúsenosti: Od materstva k sebapoznaniu
Samotný život prináša mnohé výzvy, nie vždy ľahké, s bolestivými situáciami aj sklamaniami. V každodenných výzvach sa snažíme rozlišovať dobro od zla, ich významnosť a potrebu vložiť sa do nich, zvlášť ak sú existenciálneho charakteru.
V roku 2016 nastal čas vrátiť sa do práce po rokoch na materskej a rodičovskej dovolenke. Dve deti s malým vekovým rozdielom nepriamo rozhodli o dlhšom pobyte doma. Pre niekoho sa to môže zdať dlhá doba, ale dôležité je uvedomiť si, že si sami vyberáme, ako chceme žiť, ako sa chceme cítiť v našom každodennom živote a ako chceme, aby naše dni vyzerali. V tomto rozhodovaní hrá kľúčovú rolu pocit, podľa ktorého sa riadime a robíme rozhodnutia. Ako chceme, aby naše deti videli, čo je to rodina? Tento spôsob premýšľania, kde sa k pocitu pridáva aj racio, je pre mnohých rodičov, najmä matky, kľúčový v prvých rokoch života detí (cca do 12 rokov). Stačí veľmi málo na to, aby sa dieťa začalo uberať neželaným smerom, a práve rodičia majú vo svojich rukách jeho smerovanie a budúcnosť.
Rozhodnutie zostať s deťmi doma a venovať sa im naplno sa neskôr vracia. Myšlienka odchodu do práce skôr, alebo dávania detí do jaslí, kde by boli s cudzími, neprichádzala do úvahy. Pocit bol jasný: ani rodičia, ani deti by neboli šťastné. Hlavne citlivejšia a menej odolná mladšia dcéra by bola ešte viac chorá. Práca by znamenala ďalší stres pre všetky strany a v konečnom dôsledku pre celú rodinu. Tlak, ktorý vzniká v rodine, keď sú obaja rodičia plnohodnotne zamestnaní s malými deťmi, sa premieta do ich zdravotného stavu. Keď dieťa cíti nepohodu a tlak z okolia, stráca istotu, ktorú by malo primárne získať v domácom prostredí. Vtedy začne trpieť jeho psychika. Cíti, že stráca pôdu pod nohami. "Kde je mama? Kde je otec? A prečo sa to deje?" - veľa otázok, na ktoré ako malé dieťa nepozná odpovede. Cíti prázdno, neistotu, nepochopenie. Pocit, že nie je videné. A to len preto, že v detstve nedostalo to, čo v danom veku potrebovalo.
Problémy, ktoré sa opakujú, majú často korene v detstve. Roky venované deťom, hoci dobrovoľne a ochotne, viedli k odpojeniu od seba samého. Nastáva stav, keď čakáme na druhých, aby nám povedali, čo máme robiť, nie sme proaktívni. Pri otázke "V čom si dobrá?" sa nedokázalo presne definovať, napriek rozsiahlym skúsenostiam.
Hľadanie seba: Cesta akciou a sebareflexiou
Návrat do pôvodného zamestnania priniesol istotu známeho prostredia a zároveň možnosť naučiť sa niečo nové, nájsť ďalšiu chýbajúcu časť v skladačke osobnosti. Jedine akciou sa pomaly vraciame k sebe a zisťujeme, čo nás baví a čo nie. Absolvovanie rôznych osobnostných dotazníkov, ako napríklad CliftonStrengths od Gallup, ktorý odhaľuje talenty a silné stránky, alebo numerológie, ktorá odhaľuje dary a životnú cestu, pomáha získať informácie o sebe. Tieto metódy, spolu s pochopením energie a vibrácií daného roka, môžu pomôcť pochopiť príčiny našich pocitov a prežívaných situácií.
Osobný rozvoj je beh na dlhú trať, nie na kilometer. Pochopenie obdobia, ktorým prechádzame, energií a vibrácií, ktoré sa počas života menia a majú vplyv na naše žitie, pocity a emócie, je kľúčové. Vždy je dobrou voľbou návšteva terapeuta alebo nájdenie času na premyslenú sebareflexiu. Netreba hľadať šťastie, to prichádza a odchádza. Život je skutočne dobrý vtedy, keď má zmysel.
Šťastie verzus zmysel: Dva odlišné koncepty
Množstvo ľudí si myslí, že cieľom života je byť šťastný. Avšak šťastie nie je zmyslom života. Zmyslom je naplnenie, zmysluplnosť v živote - pocit, že sme dosiahli a dosahujeme to, čo je pre nás dôležité. Definovať pojem šťastie nie je jednoduché a pre každého môže znamenať niečo iné. Albert Einstein správne uviedol: „Pokojný a skromný život prináša viac šťastia ako honba za úspechom v kombinácii s neustálym nepokojom.“
Napriek tomu sa všetci naháňame za šťastím. Americký prieskum Survey of American Happiness z roku 2017 ukázal, že len tretina účastníkov štúdie sa cíti šťastná. Spisovateľka a inštruktorka pozitívnej psychológie Emily Esfahani Smith tvrdí, že naša posadnutosť snahou o osobné šťastie nevedie k pochopeniu zmyslu života. Psychológovia definujú šťastie ako stav pohody, v ktorom sa momentálne cítime dobre. Reálny zmysel života má hlbší význam. Vyplýva z toho, že patríme alebo „slúžime“ niečomu, čo nás presahuje. Ak sa staneme obeťou myšlienky, že cesta ku šťastiu je úspech, stratíme roky života a množstvo energie hľadaním ideálnej práce, dokonalého partnera či partnerky, krásneho bytu. Po pár rokoch honby za šťastím zistíme, že sa cítime úzkostne, osamelo, nešťastne.
Môže hľadanie šťastia spôsobiť, že budeme nešťastní? Paradoxne áno. Vedci zistili, že naháňanie sa za šťastím môže byť sebazničujúce. Platí totiž, že čím viac túžime po šťastí, tým je pravdepodobnejšie, že sa budeme cítiť sklamaní. Mnohí sa pri hľadaní vlastného šťastia cítili beznádejne, depresívne a osamelo. Naopak, ak nájdeme niečo, čo dáva nášmu životu zmysel - či to je starostlivosť o rodinu, tvorba umeleckého diela, štúdium či profesia - vtedy sa zvýši naše sebavedomie. S ním rastie pocit spokojnosti a klesá riziko úzkostných stavov. Keď nebudeme hľadať šťastie ako také, ale zmysel svojho života, budeme odolnejší, bude sa nám lepšie dariť v škole, v práci, v súkromí.
Emily Esfahani Smith identifikovala štyri piliere zmysluplného života:
- Spolupatričnosť: Byť vo vzťahoch, kde si vás vážia za to, kým skutočne ste, a vy si vážite ostatných. Najjasnejším príkladom sú rodinné väzby.
- Účel: Nájsť svoj účel nie je to isté ako nájsť prácu, ktorá vás robí šťastnými. Nájsť svoj účel spočíva v tom, čo dávate, nie v tom, čo chcete. Dá sa definovať ako použitie svojich silných stránok na službu druhým. Keď sa vám to podarí, budete sa cítiť potrební, čo je už len kúsok k zmysluplnosti.
- Transcendencia: Povzniesť sa, pozastaviť, meditovať, pochopiť márnosť mnohých ľudských snov a túžob, rovnako aj banalitu každodenných životov.
- Rozprávanie príbehov: Uvedomiť si, že tým, ako hovoríme o svojich skúsenostiach a minulosti, formujeme vlastný príbeh, ktorý o sebe vytvárate pre iných. Na základe toho, ako rozprávate, môžete vytvoriť odlišné príbehy, aj keď ste prežili to isté, a to sa odzrkadlí na spôsobe, ako vás vníma okolie.
Utrpenie ako katalyzátor rastu
Práve Viktor Frankl, židovský psychiater a neurológ, ktorý prežil nacistické koncentračné tábory, objasnil pojem „zmysluplnosť bytia“. Aj keď väčšina jeho rodiny zahynula, on prežil. Vo svojej knihe „Hľadanie zmyslu života“ opisuje zážitky z tábora a pozorovanie, že osoby, ktoré našli zmysel života aj v tých najstrašnejších podmienkach, boli oveľa odolnejšie voči utrpeniu. „Človeku možno zobrať všetko, až na jednu vec - poslednú z ľudských slobôd: za akýchkoľvek okolností si zvoliť postoj, zvoliť si vlastnú cestu.“
Frankl uvádza príklad dvoch väzňov, ktorí sa pokúsili o samovraždu. Obaja stratili nádej a mysleli si, že od života už nemožno očakávať nič viac. Ako terapeut im pomohol uvedomiť si, že život od nich stále niečo očakáva. Nájdenie zmyslu života nie je len o prekročení seba samého, ale aj o prekročení prítomného okamihu. Šťastie je prchavá emócia, zatiaľ čo zmysel je trvalý. Spája minulosť s prítomnosťou a budúcnosťou. Štúdie dokonca potvrdili, že aj negatívne udalosti, hoci znižujú naše šťastie, zvyšujú hodnotu zmyslu nášho života.
Čo definuje podstatu ľudskosti? Múdrosť, ktorú Viktor Frankl odvodil zo svojich skúseností, je aktuálna aj dnes: „Byť človekom vždy smeruje k niečomu alebo niekomu mimo seba samého. Čím viac zabúdame na seba - a namiesto očakávania dávame, slúžime - tým viac sme ľuďmi.“ Hľadanie zmyslu života je to, čo robí ľudské bytosti jedinečnými.
Rôzne pohľady na zmysel života
S otázkou zmyslu života sa zaoberali už starovekí filozofi. Platón vnímal zmysel života a jeho naplnenie v zjednotení s ideou Dobra. Aristoteles videl naplnenie života v dosiahnutí blaženosti, ktorá je konečným cieľom existencie a najvyšším zmyslom života, dosahovaným prostredníctvom cnostného života. Svätý Augustín a Tomáš Akvinský vnímali naplnenie života človeka v jeho vzťahu k Bohu.
Mihaly Csíkszentmihályi zistil, že šťastie nie je výsledok náhody ani toho, že človeku padne dobrý los. Nie je to niečo, čo sa dá kúpiť za peniaze. Nezávisí od vonkajších okolností, ale skôr od toho, ako si ich sami vyložíme. Šťastie je stav, na ktorý musíme byť pripravení, musíme ho pestovať. Ľudia, ktorí sa naučia ovládať svoje vnútorné pôžitky, budú schopní určovať kvalitu svojho života. Stav „flow“ (plynutie) možno vysvetliť ako stav mysle, kde sa začínajú diať zázraky. Znamením flow je pocit spontánnej radosti a nadšenia, je to duševný stav plného sústredenia a vnútornej motivácie.
Aj keď tragické udalosti a stresové situácie môžu ovplyvniť naše prežívanie, nezničia bezpodmienečne šťastie. To, či sa človek následkom nešťastnej situácie bude cítiť zle, alebo je schopný nájsť aj v nešťastí to dobré, rozhoduje on sám na základe svojej reakcie na stres. Šťastie nespočíva v materiálnom vlastníctve, ale skôr vo vnútornom nastavení. Avšak skutočné šťastie súvisí aj so zmyslom života.
Kríza ako príležitosť na rast
Profesor Fausto Massimini skúmal mladých ťažko postihnutých ľudí, ktorých osud sa zmenil následkom choroby alebo úrazu. Zistil, že mnohí z nich sa prekvapivo dobre prispôsobili kríze, a ich život sa stal lepším. Vytýčili si nové ciele, niektorí sa prihlásili na vysokú školu, iní vidia svoju hlavnú úlohu v pomoci iným prekonať pocit beznádeje. Otvorene hovorili o tom, že ich život je zmysluplnejší a hodnotnejší, než bol predtým.
Veľká katastrofa, ktorá zmarí ústredný cieľ nášho života, môže buď zničiť naše ja, alebo nám poskytnúť nový, jasnejší a naliehavejší cieľ: zvíťaziť nad svojou porážkou. Ak si zvolíme druhú cestu, životná tragédia nemusí znamenať zhoršenie kvality nášho života, práve naopak. Schopnosť vyrovnať sa s nešťastím a získať z toho niečo dobré je vzácny dar.
Prečo niektorých ľudí stres oslabuje, zatiaľ čo iným dáva silu? Tí, ktorí vedia ako transformovať beznádejné situácie do novej aktivity vedúcej k zážitku plynutia (flow), ktorú dokážu ovládať, budú schopní radovať sa zo svojho života a vyjdú z ťažkej životnej skúšky silnejší. Aj kríza môže byť cestou na sebarealizáciu, môže ponúknuť skryté schopnosti, o ktorých sme ani nevedeli. Kríza nás učí, a na mnohé veci následne pozeráme z iného uhľa pohľadu. Extrémne situácie dokážu pomáhať človeku získať vnútornú zrelosť.
Podľa Frankla, ak človek trpí nejakou chorobou, jeho existencia sa nemusí skončiť. Existenciálne sa môže dostať na vyšší stupeň, vnútorne rásť. Utrpenie je výkon a rast, ale aj dozrievanie. Človek, ktorý vyrastá nad seba, dozrieva k sebe samému. Dozrievanie spočíva v získaní vnútornej slobody - napriek vonkajšej závislosti. Človek je slobodný v tom, že môže zaujať hodnotový postoj voči okolnostiam a podmienkam, skutočnému utrpeniu. Je to sloboda za všetkých podmienok, ktorá nepozná žiadne podmienky.
Psychická odolnosť je predpokladom úspechu. Zvládanie záťaže, dôvera v seba a iných, viera vo vlastné schopnosti, prijatie minulosti, hodnotenie nepríjemností ako zdrojov skúseností, chápanie budúcnosti ako zdroja možností a radostného očakávania, orientácia na kladné vyústenie prekážok, autonómne rozhodovanie, stanovenie si reálnych cieľov, dávanie životu zmyslu - to všetko prispieva k psychickej odolnosti.
Strata je univerzálnou ľudskou skúsenosťou. Každá kríza zahŕňa stratu, voľbu a zmenu. Aj keď prvotne vyzerá situácia nespravodlivo, ťažko a náročne, časom môžeme pochopiť, že bez krízy by sme nemohli uskutočniť zmeny, ktoré posunú náš život k lepšiemu. Pri každej kríze dostávame príležitosť nájsť zmysel života, ktorý sa skryva v utrpení. Táto nová cesta nám ukáže iný smer, zmení naše pôvodné plány a pomôže uskutočniť naše tajné túžby.
Zmysluplné žitie a cesta k nemu
Zmysel života je pojem, ktorý do modernej psychológie zaviedol Viktor Emil Frankl. Keď hovoríme o zmysluplnosti ľudskej činnosti, máme na mysli určitý cieľ a účel. To, čo smeruje k tomuto cieľu, je zmysluplné. Odborníci sa zhodujú na tom, že mať zmysel života je dôležité. S jeho stratou totiž prichádza duševný nepokoj, ktorý sa odráža na duševnom zdraví. Uvedomovanie si zmyslu života je vlastné len človeku.
Psychoterapeut Längle vysvetľuje, že otázky o zmysle života riešime až vtedy, ak máme naplnené iné potreby: potrebu bezpečného priestoru, potrebu chcieť tu byť a vedieť precítiť vlastný život ako hodnotný, a potrebu smieť byť práve takí, akí sme. Ak niekto príde k záveru, že nevidí zmysel svojho života, Frankl tento pocit vysvetľuje ako problém, že ľudia majú z čoho žiť, no nemajú pre čo žiť; majú prostriedky, no žiaden zmysel. Podstata zmyslu života spočíva v tom, že potrebujeme žiť život, ktorý stojí za to žiť.
Psychológovia a psychoterapeuti nám nepovedia, čo je zmyslom života. Skôr sa zaoberajú tým, ako zmysluplne prežiť danú chvíľu. Odpoveď na to, čo je zmyslom života, môže niekomu dávať náboženstvo alebo filozofia. Život nás vyzýva v každej chvíli, a našou úlohou je dať na jeho otázky odpoveď. Zmysel uskutočňujeme cez hodnoty, keď robíme veci, ktoré pre nás majú cenu a sú nášmu srdcu blízke.