Dedičské konanie je komplexný proces, ktorého cieľom je spravodlivo rozdeliť majetok zosnulého (poručiteľa) medzi jeho právnych nástupcov, dedičov. Čo sa však stane, ak sa po skončení dedičského konania ukáže, že určitý majetok, ktorý mal patriť poručiteľovi, nebol zahrnutý do dedičstva, alebo sa dokonca ocitol v rukách osoby, ktorá naň nemala právny nárok? Tento článok podrobne vysvetľuje právne východiská a procesné možnosti, ako sa domôcť svojho dedičského práva, ak štandardné dedičské konanie nebolo dostatočné.
Dedičské konanie a jeho limity
V slovenskom právnom poriadku sa dedenie zakladá na princípe univerzálnej sukcesie. To znamená, že smrťou poručiteľa vstupuje dedič do všetkých jeho práv a povinností, ktoré jeho smrťou nezanikli a neprechádzajú na iné subjekty inak ako dedením. Dedičské právo je majetkovým právom, avšak samo o sebe nemôže byť predmetom právneho obehu.
V dedičskom konaní, ktoré vedie notár ako súdny komisár poverený súdom, je primárnou úlohou súdu zistiť všetok majetok poručiteľa a jeho dlhy. Notár koná z úradnej povinnosti a nie je viazaný len vyjadreniami účastníkov konania o rozsahu majetku. Právoplatné rozhodnutie súdu o dedičstve (vydané notárom) je kľúčové. Týmto rozhodnutím sa definitívne určí, kto sa stal dedičom poručiteľovho majetku alebo jeho jednotlivých častí. Na základe tohto rozhodnutia je následne zrejmý rozsah zodpovednosti dediča za dlhy poručiteľa. Toto rozhodnutie je zároveň exekučným titulom pre pohľadávky medzi dedičmi (ak sa vzájomne vyplácajú), pre náhradovú pohľadávku z bezpodielového spoluvlastníctva manželov a pre súdny poplatok a odmenu súdneho komisára.
Dedičské konanie je mimosporové konanie. To znamená, že nie je jeho cieľom riešiť hlboké spory o tom, či určitá vec alebo právo patrilo poručiteľovi, alebo či určitý dlh skutočne existuje. Ak je majetok alebo dlh medzi dedičmi sporný, súdny komisár túto spornosť iba konštatuje a na spornú položku pri výpočte čistej hodnoty dedičstva neprihliada. Dlhom sa rozumie sporný dlh, ak niektorý dedič popiera, že dlh vôbec existoval alebo zanikol. O spornosť dlhu nejde, ak bol potvrdený právoplatným rozsudkom.
Kedy je potrebná určovacia žaloba?
Častým problémom je, ak poručiteľ nie je evidovaný ako vlastník veci alebo práva vo verejnom majetkovom registri (napr. kataster nehnuteľností, evidencia cenných papierov, patentový register, register ochranných známok). Napriek tomu, že by súdny komisár (notár) mohol na základe dokazovania zistiť, že zápis v registri nezodpovedá skutočnosti, nemôže takúto vec v zásade automaticky pojať do súpisu majetku poručiteľa. Je to z dôvodu vyvrátiteľnej domnienky správnosti zápisu vo verejnom registri a toho, že dedičský súd nemôže prejudiciálne rozhodovať o tom, či je zápis nesprávny.
V takýchto prípadoch, kde je sporná otázka vlastníctva alebo iného majetkového práva, má dedič naliehavý právny záujem na podaní určovacej žaloby. Typovo sa toto rieši žalobou dedičov na určenie, že poručiteľ bol ku dňu svojej smrti vlastníkom veci. Súdna prax tento postup považuje za správny a nevyhnutný.
V súdnej praxi sú pomerne bežné konania, v ktorých sa žalobca ako dedič domáha určenia, že určitá vec (v drvivej väčšine prípadov nehnuteľnosť) patrí do dedičstva po poručiteľovi. Názorové rozpory medzi súdmi sa týkali konkrétne toho, k akému časovému okamihu sa má určovací výrok súdu v týchto prípadoch viazať. Riešenie zdanlivo jednoduchej otázky, ktorej zodpovedanie by vzhľadom na viazanosť súdu žalobným návrhom nemalo spôsobovať väčšie ťažkosti, skomplikovalo najmä uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 154/2010 zo 16.12.2010, na ktoré následne odkazuje rad ďalších rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ako aj súdov nižšieho stupňa.
V konaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. V predmetnom rozhodnutí tak Najvyšší súd SR v zásade vyslovil záver, že v konaní o určení, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, nemá súd skúmať to, či určitá vec v súčasnosti (ku dňu vyhlásenia rozhodnutia) patrí do dedičstva po poručiteľovi, ale to, či predmetná vec bola vo vlastníctve poručiteľa v čase jeho smrti. Najvyšší súd tak citovaným judikátom determinoval, že predmetom žaloby o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, je (napriek zneniu žalobného návrhu) určenie vlastníckeho práva poručiteľa, pričom rozhodujúcim časovým okamihom, ku ktorému má súd viazať svoj určovací návrh, je okamih smrti poručiteľa a nie okamih vyhlásenia rozhodnutia súdu. O skutočnosti, že citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR je v tomto smere zásadné a nemožno ho ignorovať, pritom svedčí to, že bolo publikované aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
Dôsledky nesprávneho zápisu vo verejných registrov
Podľa názoru vysloveného v uznesení NS SR, sp. zn. 3Cdo/154/2010 „Súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá - ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Treba dodať, že ak súd vyhovie žalobe požadujúcej uvedené určenie a vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje rozhodnutie o dedičstve (osvedčenie o dedičstve), že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci. Pre posúdenie opodstatnenosti žaloby teda nemôžu byť relevantné tie skutkové okolnosti, ktoré nastali až po smrti poručiteľa (napr. spísanie notárskeho osvedčenia, vyznačenie vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, užívanie nehnuteľnosti v čase po spísaní notárskeho osvedčenia a pod.).“
Žaloba o určenie, či vec patrí do dedičstva, je žalobou určovacou podľa § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej ako „CSP“). Určovacou žalobou možno v zmysle citovaného ustanovenia žiadať, aby súd rozhodol o „určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.“
Naliehavý právny záujem môže byť daný napr. tým, že ak súd vyhovie žalobe a určí, že veci, ktoré sú predmetom konania, patrili k okamihu smrti poručiteľovi, tieto sa stávajú predmetom konania o dedičstve. „Ak zanechal poručiteľ viac dedičov, sú až do právoplatného rozhodnutia súdu považovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sú oprávnení voči iným osobám spoločne a nerozdielne. Ich dedičský podiel vyjadruje mieru, akou sa na týchto právach a povinnostiach navzájom podieľajú a majú postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov (*v súčasnosti nútené procesné spoločenstvo podľa § 78 CSP) v zmysle § 91 ods. 2 O.s.p. (rozhodnutie NS SR, sp. zn. 5MCdo/15/2007 z 22. januára 2008).“
„O žalobe na určenie, že tá-ktorá vec (právo) patrí do dedičstva po poručiteľovi rozhodne súd v sporovom konaní, účastníkmi ktorého (buď ako žalobcovia alebo žalovaní) sú všetci dedičia (napr. rozhodnutie NS SR, sp. zn. 1Cdo/183/2009 z 30. júna 2009). Uvedené závery zrekapituloval NS SR vo svojom uznesení sp. zn. 8Cdo/94/2018 z 16. mája 2019, podľa ktorého: „V rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, v otázke vymedzenia okruhu strán sporu v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, možno teda považovať za ustálený záver, že až do vyporiadania dedičstva ohľadom tejto veci sú všetci dedičia považovaní za jej vlastníkov, pričom v danom určovacom spore, títo majú postavenie tzv. nútených procesných spoločníkov (§ 78 ods. 1 CSP). Žaloba o určenie, že určitá vec patrí do dedičstva, musí smerovať voči tomu, kto je vlastníkom tejto veci. Ak ide napr. o nehnuteľnosť, žaloba smeruje proti tomu, kto je ako jej vlastník zapísaný v katastri nehnuteľností (rozhodnutie Okresného súdu Bardejov, sp. zn. 1C/32/2023 z 28. marca 2023).“
Prípadová štúdia: Spor o vlastníctvo bytu
Príkladom takejto situácie je prípad, kedy dcéra zomrelého Petra Suchého požadovala určenie, že podiel jej otca na byte a súvisiacich pozemkoch patrí do dedičstva. Notárka pri dedičskom konaní nezahrnula tieto nehnuteľnosti do súpisu dedičstva, pretože v katastri nehnuteľností figurovala ako vlastníčka jej matka, bývalá manželka poručiteľa. Správa katastra navyše vyznačila v listoch vlastníctva poznámku o spochybnení vlastníckeho práva.
Dcéra predložila súdne rozhodnutia, ktoré deklarovali, že jej rodičia boli bezpodielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností, ktoré nadobudli počas manželstva. Tieto nehnuteľnosti boli pôvodne prevedené na matku darovacou zmluvou, ktorá bola uzavretá po rozsudku súdu o BSM, ale pred jeho právoplatnosťou. Matka zároveň zriadila vecné bremeno doživotného užívania nehnuteľnosti v jej prospech.
Súdny dvor v skoršom konaní určil, že Peter Suchý je bezpodielovým spoluvlastníkom týchto nehnuteľností. Matka, Miroslava Suchá, napriek tomu uzavrela darovaciu zmluvu so svojou neterou Lujzou Starou, pričom jej darovala byt a súvisiace pozemky, a zároveň jej zriadila vecné bremeno doživotného užívania. Toto konanie matky bolo v rozpore s dobrými mravmi a obchádzalo zákon.
Čo je to naliehavý právny záujem?
V zmysle ust. § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku (CSP) je určovacia žaloba prípustná, ak je na tom naliehavý právny záujem. Naliehavý právny záujem je daný vtedy, ak sa nemožno domáhať priamo plnenia a ak by právne postavenie žalobcu bez takéhoto určenia bolo neisté. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností, čo pre žalobkyňu znamená nevyhnutnosť tvrdiť a preukázať skutočnosti, z ktorých vyvodzuje existenciu tohto svojho právneho záujmu.
V prípade sporu o určenie toho, či vec patrí alebo nepatrí do dedičstva sa tiež skúma naliehavý právny záujem. Podľa ust. § 198 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len “C.m.p.“) platí, že „ak sú majetok alebo dlhy poručiteľa medzi účastníkmi sporné, obmedzí sa súd v dedičskom konaní len zistenie ich spornosti; pri výpočte čistej hodnoty dedičstva sa na ne neprihliada.“ Súčasne v zmysle ust. § 212 ods. 1 C.m.p. platí, že nezaradenie sporného majetku alebo dlhov do dedičstva nebráni účastníkom, aby sa domáhali svojho práva žalobou. Takouto žalobou je práve určovacia žaloba podľa ust. § 137 písm. c) C.s.p..
Naliehavý právny záujem bude spravidla daný vždy vtedy, ak vo veci nie je možné podať žalobu na plnenie podľa ust. § 137 písm. c) CSP. V nadväznosti na uvedené žalobca naliehavý právny záujem na určení práva stratí, ak potom čo bola podaná určovacia žaloba, bola podaná aj žaloba na plnenie, pretože nastalo porušenie práva.
Lehota na podanie žaloby
Pre uplatnenie takejto žaloby oprávneného dediča nie je stanovená žiadna osobitná dĺžka premlčacej doby. Preto sa tu použije všeobecná trojročná premlčacia doba podľa § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“). Táto lehota začína plynúť odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Je dôležité poznamenať, že ak súd vyhovie určovacej žalobe a vec bude následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa, toto rozhodnutie o dedičstve (osvedčenie o dedičstve) nepotvrdzuje, že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci. Pre posúdenie opodstatnenosti žaloby teda nemôžu byť relevantné tie skutkové okolnosti, ktoré nastali až po smrti poručiteľa.
V prípade, ak dedičia zistia po skončení dedičského konania, že určitý majetok nebol zahrnutý do dedičstva, je nevyhnutné konať proaktívne a podať určovaciu žalobu v zákonom stanovenej lehote. Včasné a správne podanie žaloby je kľúčové pre ochranu dedičských práv a zabezpečenie spravodlivého rozdelenia majetku zosnulého.