Ľudská psychika je fascinujúca. Často sa bránime prijať určité skutočnosti, zmierime sa s nimi až po dlhšom čase. Keď sa však s niečím stotožníme, stáva sa to súčasťou našej každodennej reči, až kým sa z toho nestane zvyk. Po nedávnom rozmachu duchovnosti, ezoteriky a osobnostného rastu sa táto dynamika odráža aj na obľúbenej fráze: „Všetko je tak, ako má byť.“ Hoci je jej podstata v svojej podstate pravdivá na sto percent, spôsob a kontext, v akom ju používame, už taký jednoznačný nie je.
Táto veta sa často stáva pohodlnou výhovorkou alebo ospravedlnením za to, že sme mohli konať inak - niečo urobiť, vytvoriť, povedať či zareagovať tak, aby sa udalosť vyvinula odlišne. Keď však už nemáme inú možnosť, siahame po nej ako po poslednej záchrane. Príkladom je situácia, keď prácu, o ktorú ste sa uchádzali, získa niekto iný, kto ju úprimne chcel a vynaložil pre ňu maximálne úsilie. Zatiaľ čo on pracuje a zarába, vy sa môžete utápať v sebaľútosti, pocite chudoby a krivdy, obviňujúc svet z nespravodlivosti.
Vnútorné nastavenie a vonkajšia realita
„Áno, tak to malo byť,“ poviete si. Možno ste potrebovali zažiť pocit bezmocnosti a závisti, aby ste si uvedomili, čo skutočne chcete. Možno ste si to v skutočnosti vybrali vy, aj keď ste si to neuvedomovali. Je dôležité priznať si, že možnosť iného scenára existovala, ak by ste sa rozhodli inak. „Všetko je tak, ako má byť,“ je v skutočnosti odrazom vašej vôle. Ak sa vo svojom vnútri vidíte ako nezamestnaný človek, takým aj zostanete. Ak vám vnútorný hlas našepkáva, že ste večný smoliar, ktorý nikdy nedostane, čo chce, a vy tomu veríte, potom to tak aj bude. Je to vaša voľba. Zmeníte svoju vôľu a tým aj okolnosti.
Keď zmeníte svoje vnútorné nastavenie a svoje presvedčenia, potom frázu „malo to tak byť“ budete používať len pri skutočnom pochopení situácie. Napríklad, ak vás neprijmú do jedného zamestnania, napriek tomu, že ste vynaložili maximum úsilia, a o pár dní vám zavolajú s ponukou na pozíciu, ktorá je pre vás ideálna. Vtedy je pochopenie a prijatie: „Áno, malo to tak byť.“ Ale nikdy by sme túto vetu nemali používať ako výhovorku alebo ospravedlnenie. Vyššia vôľa je vždy odrazom tej vašej. Problémom je, že si často neuvedomujeme, aká je naša skutočná vôľa.
Často si kladieme otázky: „Čo vlastne chcem? Kto som? Ako to v mojom živote má vlastne byť?“ Hľadanie odpovedí na tieto otázky je cestou, ktorá môže byť plná objavov. Život v sebe skrýva mnohé tajomstvá a my sa často pýtame „prečo?“ Prečo práve ja? Prečo nemám to, čo majú ostatní?
Urobíte nejaké rozhodnutie alebo čin, ktorý sa mnohým nepáči. Možno vás to zarmúti a radosť z vašej snahy vyprchá skôr, než si stihnete uvedomiť, ako veľa ste urobili pre seba alebo pre iných. A to nie je správne. Žijeme predsa preto, aby sme boli spokojní my sami a aby sme prinášali radosť ľuďom okolo nás, na ktorých nám záleží.
Láska, priateľstvo a nečakané zvraty
Nie každý príbeh lásky končí rozprávkovo. Spomeňme si na momenty nešťastnej lásky, ktoré poznačili mnohých z nás. Keď sme boli kamaráti, denne si písali, chodili von, cítili sme sa ako najšťastnejší ľudia na svete. Ten pocit sa ani nedá opísať. Vedeli sme, že ten druhý je ten pravý, že nikoho iného nechceme a nepotrebujeme. Bolo to dokonalé a vážili sme si každú minútu strávenú spolu.
Nastala chvíľa, keď sme sa odhodlali povedať to najdôležitejšie. Slová, ktoré sme nikdy predtým nevyslovili. „Ľúbim ťa!“ Bolo nám jedno, čo sa stane, či sa strápnime alebo nás vysmejú. Museli sme to zo seba dostať von. Vedeli sme, že z druhej strany to môže byť iné, ale ten človek mal právo počuť tieto slová. V tej chvíli sme to brali ako najlepšiu možnosť. Naše slová boli úprimné a neľutujeme ich, aj keď sa naše sny nesplnili. Zostali sme priateľmi, stretávali sa a tvárili sa, akoby sa nič nestalo.
Niekedy to bolo ťažké. Boli sme smutní, ale cenili sme si aspoň to, že máme toho človeka pri sebe a sme mu bližší ako ktokoľvek iný. Veď predsa, niekedy je priateľstvo viac ako láska. A to bol možno aj náš prípad.
Filmoví ľudia a nečakané zmeny
V živote nám do cesty prichádzajú rôzni ľudia. Jedných milujeme, iných by sme najradšej nikdy nestretli. A potom sú tu tí „filmoví“ ľudia. Sú to ľudia, ktorí majú všetko - peniaze, najlepšie autá, veľa kamarátov, obdiv okolia, aj keď v podstate vo svojom živote nič mimoriadne nedokázali. Je to len preto, lebo sú pekní? Nevieme.
Príde takýto človek a zrazu je všetko preč. Presne ako aj priateľstvo s našou „životnou láskou“. Sama neviem, čo presne sa stalo, ale pochopila som, že v živote nie všetko bude tak, ako si vysnívame. Možno ten druhý nebol taký, ako sme si ho predstavovali. Možno to všetko bolo len hrané. Možno nám neveril tak, ako nám stále hovoril, keď ho dokázali presvedčiť slová iných ľudí.
Keď sa na nás všetko rúti a naše srdce nás veľmi bolí, aj tak musíme vstať, zdvihnúť hlavu a ísť za snami, ktoré si dokážeme splniť. Na spoločné chvíle a zážitky sa nedá zabudnúť. Ten človek tvoril veľkú časť nášho života a dnes nám zostali len spomienky. V tej chvíli je nám smutno, ale keď si spomenieme na to, čo bolo, kútiky úst sa nám zdvihnú. Jeho nám vzali, ale naše spomienky nám nikto nevezme. Tie sú len naše a navždy tak aj zostanú. Uzavreli sme jednu krásnu kapitolu nášho života a môže sa začať ďalšia, ktorá bude dúfajme ešte krajšia. Teraz by sme možno niektoré veci urobili inak. Učíme sa zo svojich chýb. Nežijeme vo svete, kde je všetko ako z rozprávky, ale aj tak si myslíme, že všetko bude tak, ako má byť.
Rozchod nikdy nie je ľahký. Príbehy o strate, vyrovnávaní sa s minulosťou, láske, rodine a druhých šanciach sú témou mnohých kníh. Predstavte si príbeh mladého človeka, ktorý opustí domov a vydá sa na druhý koniec krajiny len s mobilom vo vrecku. V deň, keď sa utopí jeho starý otec, ktorý ho vychovával. Rozhodne sa stráviť Vianoce vo vyľudnenom internáte, kde musí pretrpieť trojdňovú návštevu bývalej kamarátky, ktorej neodpovedal na stovky esemesiek ani desiatky telefonátov. Tri dni osamote v snehovej víchrici, kde sa nedá ujsť pred otázkami ani pravdou.
Prijatie a dôvera v životný proces
Život niekedy naberie úplne iný smer, ako by sme chceli. V takýchto situáciách často niečo stratíme - osobu, na ktorej nám záležalo, prácu, ktorú sme mali radi, alebo priateľa, s ktorým sme vyrastali. V takýchto situáciách si kladieme otázku: „Čo sme urobili zle? A čo sme mohli urobiť inak, aby sme danej situácii predišli?“ Odpoveďou však často je: nič.
Áno, pochopiť to a hlavne to prijať je veľmi náročné. Každý z nás totiž miluje pocit, že má svoj život plne vo svojich rukách. Cítime vtedy pocit istoty a bezpečia. Práve vtedy si myslíme, že sa nám stalo niečo zlé. Možno to znie ako najväčšie klišé, ale je to skutočne tak. Faktom totiž je, že či už veríte vo vesmír, v Boha alebo v čokoľvek iné, pravdou je, že každého jedného človeka a každú jednu udalosť si do svojho života priťahujeme my sami.
Je veľmi dôležité prijať, že ak vás napríklad neprijmú na školu, ktorú ste chceli navštevovať, ak nezískate prácu, po ktorej ste túžili, alebo ak vás zavrhne osoba, ktorú ste milovali - nie je to ani odmietnutie, ani vaše zlyhanie. Je to presmerovanie. Možno na to ešte nie ste pripravení, možno vás čaká za rohom niečo lepšie, a možno to jednoducho nie je určené pre vás.
To najlepšie, čo pre seba môžete urobiť, je dôverovať procesu a dôverovať tomu, že to, čo má byť vaše, na konci dňa vaše bude. A naopak - to, čo by vám teraz ublížilo, od vás bude odsunuté. Dôverujte preto životnému pravidlu číslo jedna: Všetko je vždy tak, ako byť má. Ak je vám niečo súdené, nájde si to cestu k vám.
