Martin Kukučín, občianskym menom Matej Bencúr, sa narodil v Jasenovej na Orave 17. mája 1860 v rodine slobodných sedliakov, tzv. šoltýsov. Jeho dielo predstavuje najautentickejšieho a najrýdzejšieho epika slovenského literárneho realizmu v jeho počiatočnej, formujúcej sa fáze. Kukučín sa vo svojej prozaickej tvorbe orientoval na dve pôvodne okrajové literárne témy: všeobecné črty etnickej slovacity a na dedinského človeka s jeho životným prostredím a zvykoslovnými tradíciami. Podarilo sa mu prekonať prózu romantizmu najmä novou koncepciou ľudovosti a literárnym jazykom, ktorý vychádzal z pôvodných prameňov. V svojej tvorbe modifikoval charakteristickú figúru, čo viedlo neskôr ku konfrontácii dvoch alebo viacerých postáv.
Rané diela a hľadanie vlastnej cesty
Do ľudovej školy začal chodiť v rodisku. V roku 1874 pokračoval na slovenskom gymnáziu v Martine, po jeho zatvorení v roku 1875 dokončil štvrtú triedu na gymnáziu v Banskej Bystrici. V jeseni 1875 pokračoval v štúdiu na maďarskom učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom. V júni 1878 ukončil štúdium a prijal učiteľské miesto v rodnej Jasenovej. Počas svojej učiteľskej praxe začal uverejňovať svoje literárne práce. Kukučínove prvé poviedky vznikli práve počas učiteľského pôsobenia v Jasenovej. Ide o poviedky z remeselníckeho prostredia ako „Čas tratí - čas platí“, „Máje“, „Pán majster Obšíval“ a z dedinského života „Na jarmok“, „Dedinský jarmok“, „Na Ondreja“, „Hody“, „Hajtman“, „Obecné trampoty“. Tieto diela sa vyznačujú úsilím autora odpútať sa od šablón vtedajšej epickej prózy. Obdobie pôsobenia v Jasenovej sa považuje za roky prípravy na literárnu prácu autora, čiže roky hľadania umelecky najúčinnejšej podoby literatúry o ľude a pre ľud. Kukučín dôsledne oslobodil našu prózu od prvkov úpadkového romantizmu a citovo povrchného sentimentalizmu. V svojom realistickom zobrazovacom geste uplatnil nielen pravdivosť ako princíp umeleckého opisu skutočnosti, ale aj ideu demokratizmu ako prostriedok umeleckej interpretácie.
Popri učiteľskom pôsobení externe študoval na gymnáziu v Kežmarku, ôsmy ročník gymnázia absolvoval v Šoproni, kde zmaturoval. Počas vysokoškolského štúdia pokračoval v literárnej tvorbe, prekladal a aktívne sa zapájal do činností pražských slovenských vysokoškolákov združených v akademickom spolku Detvan. V čase pražského pobytu si riešil aj otázky výstavby svojich próz, ktorú prehlboval a zdokonaľoval. Úspešné bolo jeho úsilie o širší záber a o epicky širšie komponované stvárnenie dedinského človeka. Postrehol slabinu harmonických záverov svojich predchádzajúcich próz. Nedostatok chcel riešiť zmenou tematiky, vystriedaním sviatočného života dediny životom bežného dňa. Ladislav Nádaši Jége spomínal na jeho literárne úsilie počas pražského obdobia slovami: „Ej chlapci moji, nebolo štylistu nad Kukučína! V tom je vlastne veľkosť Kukučínova, veľkosť veľkých majstrov.“
"Rysavá jalovica": Alkoholizmus a jeho dôsledky
V poviedke „Rysavá jalovica“ sa Kukučín po prvýkrát pokúsil cez postavu a jej individuálny príbeh širšie rozviesť myslenie, reč a životný štýl dediny. Ústrednou postavou poviedky je Adam Krt. Na jeho príbehu autor ukázal, ako sa svojím charakterom a konaním vymyká z priemeru svojho prostredia tým, že až chorobne rád má alkohol. Oddať sa tejto vášni nemôže kedykoľvek, lebo má prísnu ženu. Netrpezlivo čaká na situáciu, keď bude preč z jej dohľadu. Takáto situácia naskytla na mrhanovskom jarmoku. Rad komických, ba až groteskných epizód medzi Krtovým odchodom na jarmok a návratom z neho tvorí vlastný stavebný materiál poviedky. Jadrom sujetu je komicky ladený konflikt medzi Krtom s jeho záľubou v pití a jeho prísnou ženou Evou.
„A Krt zaklopal na tmavom obloku a zavolal na spiacich: ,Hej, počujete, máte muža doma?´ Rozospatá Eva, nemôžuc sa chytro prebrať, odvetila: ,Hej!´ ,Veď povedám, že to nie je môj dom. Tu majú muža doma. A ja som čí muž? Odkiaľ? Iba ak by som sa do druhej dediny zatáral. Ah, bože môj, číže som? Ak mám čugaňu, Krt som, a ak palicu, Trnka som. Ale ja som predsa Adam Krt, kapčiar z Adamoviec. Ale nezaškodí, keď sa opýtam ešte raz.´ A Krt ešte raz zaklopal na oblok a zavolal do tmavej izby: ,Ale naozaj vám je doma?´ Z izby ešte raz ozvalo sa: ,Hej!´ Adam začal sa už pratať od obloka, bojac sa, že ho ešte ubijú, keď im sen kazí; keď v pitvornom bľachu zaškripel kľúč. Eva sa už spamätala, že muža nemá doma, i šla mu otvoriť. Keď prišla až k nemu, nachýlil sa k nej, prizerajúc sa jej pilne do tváre, akoby ju nemohol poznať. V tej neistote pýta sa jej: ,Ktože ste?´ ,Ak chceš, sa ma mnoho nevypytuj!´“
Súbor epizód, anekdot a počutého rozprávania ako ľudových prvkov využil autor v „Rysavej jalovici“ nielen ako prostriedok výstavby postavy, odhalenia jej obrazu, charakteru, jej vonkajších znakov, no tiež vnútornej psychológie. Postava je v dotyku s jadrom epizódy, anekdoty, či rozprávania.
"Neprebudený": Tragédia túžby a reality
Poviedka „Neprebudený“ je náprotivkom neiluzívnych stránok života a smrti. Jej jedinečnosť spočíva v zachytení tragédie duševne a telesne hendikepovaného dedinského pastiera Ondráša Machuľu, ktorý sa stal obeťou vysnívanej lásky k peknej Zuzke Bežanovie. Vonkajšia charakteristika dedinského pastiera husí nemilosrdne konštatuje, že „kto len pozrie naň, musí ho poľutovať. Akoby Stvoriteľ chcel vzbudiť v ľuďoch obdiv, zasypúc ho všetkými nedostatkami. Hlava veľká, krytá ostrými vlasmi, ktoré svojou nepoddajnosťou ponášajú sa na zvieraciu srsť. Čelo nízke, oči nápadne malé, lícne kosti vypuklé, nos rozpľaštený na kabát a ústa široké. Postava malá, nevyvinutá, zhrbená.“
Má však dobre vyvinutú pamäť a fantáziu, tak si na pažiti predstavuje rozprávkové vízie o zámkoch a princeznách - tu sa mu však zjaví skutočná princezná. Je to pekná Zuzka Bežanovie, ktorá mu priniesla obed, lebo ich dom bol na rade. Ondro si ju veľmi nevšíma, lebo ho vyrušila v snení, na to však ona nie je zvyknutá, preto s ním začne koketovať. Zaklame mu, že sa rozišla s Janom Dúbravovie a naznačuje, že by sa mohol o ňu viac zaujímať. V Ondrovi sa prebudia driemajúce city. Situáciou, ktorá vznikla, je uchvátený: „Už oddávna nepocítil, že by mu bola krv tak bystro prúdila ako teraz.“ Dôverčivý ako dieťa zobral vážne jej hru a začal žiť v predstave nastávajúceho sobáša. Stáva sa obeťou vysnívanej svadby. Sporí na nové šaty, robí drobné úsluhy Bežanovcom, vymýšľa si úskoky, ako sa dostať k Zuzke. Či už Ondráš v deji priamo vystupuje alebo nie, za dejom ho vždy nevyhnutne cítime. „Neprebudený“ je jednou z mála Kukučínových prác, v ktorých sa konflikt končí tragédiou, hoci tlmenou poznaním, že pre Ondráša je smrť vykúpením.
Odcudzenie a kritické prvky v próze
Martina Kukučína v rokoch pražského pobytu znepokojoval aj problém odcudzenia sa domovu a hodnotám s ním spojeným. Problém, ktorý tak vznikol, sa dotýkal roviny idey, významu i formy jeho prózy. Oproti sebe sa zrazu ocitli postoj dedinského človeka a kritický postoj intelektuála. Autor je v rozpakoch, či do svojich próz pojať alebo nepojať kritické prvky, no hoci bol viac naklonený rozhodnutiu uchrániť svoju prózu pred novými prvkami, prvkami kriticizmu, predsa len prenikli do Kukučínových próz, a to cez motívy odcudzenia sa rodnému prostrediu a spretrhania väziva s ním.
"Mladé letá": Láska, žiarlivosť a dospievanie
Kukučín skomponoval dielo „Mladé letá“ z množstva väčších či menších epizód a situačných zápletiek. Celok, ktorý takto vznikol, podmienila a ovplyvnila najmä hlboká a dokonalá kresba charakterov postáv. Jej sujet a kompozícia sú osnované na citovom konflikte študentov Miška Jahodu, Ferka Putorisa a dievčaťa Eleny Zvarinovej, rechtorskej dcéry. Sujet novely svojím jadrom odráža prudký citový konflikt. Celá novela časovo zaberá len jeden školský polrok, a to expozícia a rozuzlenie sú len rámcovaním. Dej zaberá len čosi vyše týždňa veľkonočných prázdnin a dni príprav na túto udalosť. Dramatično i poéziu tohto príbehu mladej lásky musí autor ťažiť z bežných, každodenných situácií, či už v škole, na študentskom byte alebo na návšteve u Eleniných rodičov. Vlastný dejový konflikt novely sa viaže na „ľúbostný trojuholník“ - Miška Jahodu, Ferka Putorisa, Elenu Zvarinovú a nemá nijaké mimoriadne udalosti, situácie či zvraty.
Martin Kukučín svoju pozornosť prenáša na oboch študentov, výraznejšie na Ferka. Úlohou Miška je tvoriť protiklad, kontrast. Je drsnejší, v citoch dosť povrchný, nestály a egocentrický. V niektorých situáciách sa prejaví jeho potlačovaná arogancia, prchkosť i netrpezlivosť. Túto jeho stránku zobrazuje autor aj vo vzťahu k Eleninmu bratovi, Petríkovi, ktorého doučuje: „Trochu sa vzchopil žiak, trochu popustil inštruktor, a našla sa ,aurea mediocritas´, zlatá stredná cesta. Ale, bohužiaľ, merinda sa minula, inštruktor bol nástojčivejší, žiak popustil - harmónia v čerty! Tu sa nad Petríkovou červenou hlavou stiahli chmáry, mali už hromy biť, ale zadržala ich neočakávaná ruka - Ferko.“
Ferko je jemný, citovo hlboko založený, pre to, čo robí, zapálený. V charaktere u neho prevláda citová stránka nad racionálnou, kým v charaktere Miška racionálna nad citovou. K Elene prechováva úprimný cit plný vrúcnej lásky. Keď mu Elena jeho city neopätuje, je z toho sklamaný a rozčarovaný. No zároveň nešťastnou láskou sa stáva dospelejšou, silnejšou a zrelšou osobnosťou: „Ferko cítil, že mu hlava horí, slzy mu zaihrali v očiach. Teda i to bol klamlivý sen! ,Slečna, vy sa hneváte - viete, že by ma to trápilo. Odpusťte - to bol sen. Prirástol tuho k duši a - uletel v ríšu nemožností.“ Problémy citových vzťahov v „Mladých letách“ nie sú vytrhnuté z dobového kontextu, ale naopak, sú súčasťou širšieho prúdu života. Zreťazovanie motívov z oboch sujetových pások (Miško - Ferko - Petrík a Miško - Ferko - Elena) nie je len vonkajšie, ale vždy smeruje aj k vnútru postáv. Dokazuje to aj skutočnosť, že na niekoľkých miestach sa objavuje aj vnútorný monológ. Impulz zvonka, navonok nedôležitá situácia, stáva sa súčasťou vnútorného konfliktu, sebaspytovania a vyznania.
Vrcholné obdobie poviedkovej tvorby a sociálna kritika
Roky 1890 - 1894 predstavujú vrcholné obdobie Kukučínovej poviedkovej tvorby. Prehlbuje sa v nej umelecká koncepcia a zdokonaľuje sa aj kompozícia. V poviedke „Keď báčik z Chochoľova umrie“ predstavuje jedného takého príslušníka zemianstva - Aduša Domanického z Domaníc. Pán Aduš nemá už žiadny majetok a svoju záchranu vidí iba v blízkej smrti bohatého príbuzného báčika z Chochoľova. Oproti Adušovi stojí postava priekupníka Ondreja Trávu, ktorý bezohľadne zhŕňa majetok. Obidvaja sú veľkí špekulanti svojho druhu. Domanický svoje spustošené gazdovstvo chce zachrániť dedením po bohatom ujčekovi, dekanovi v Chochoľove. Tráva zanechal gazdovanie a dal sa na kupectvo. Myslenie Ondreja Trávu, ktoré sa odráža v jeho vnútornom jazykovom prejave, realizovanou nevlastnou priamou rečou, vyjadruje presne a umelecky výstižne proces rastu novej, spoločensky dravej vrstvy vo vtedajších podmienkach. Prozaik tento jav vyjadril individualizovane, na postave a jej charaktere. Podobnými kompozičnými a štylistickými prostriedkami sa v poviedke odhaľuje aj charakter Aduša Domanického. Je to charakter človeka-táraja, ktorý veci a javy súvisiace s jeho osobou zveličuje ad absurdum, neuveriteľne. Jeho sučka Diana držala trojcentového diviaka za ucho, kým ho on, Domanický nezastrelil. Jeho bývanie je kaštieľ, no v skutočnosti sa naň ani nepodobá. O svojom majetku Trávovi hovorí ako o rozprávkovom, hoci je načisto spustošený. Voči obidvom postavám - Trávovi aj Domanickému - má autor poviedky výhrady. Obidvoch ironizuje.
V poviedke „Dies Irae“ (dni hnevu) je historickým pozadím cholerová epidémia z roku 1874. Na postave starého podrichtára Sýkoru, bohatého sedliaka, autor modeluje typ dedinského úžerníka, ktorému v živote záleží iba na peniazoch, zhŕňa ich, lipne na nich, no použiť ich nevie. Najprv svoje peniaze ukryl a žil v ustavičnom strachu o ne. Potom ich požičal miestnemu krčmárovi Mojžišovi, aby ich úžerníctvom rozmnožil, no nakoniec o ne prišiel. Peniazmi si Sýkora pokazil život. Vzťah postáv k peniazom v novele je v skutočnosti aj výrazom kapitalizujúcich sa vzťahov na dedine so všetkými neblahými následkami. V súlade s autorovou príznačnou láskavosťou k človeku a s vierou v neho, aj taký vydriduch ako hlavná postava Sýkora, po strate peňazí vstúpi do seba, pospytuje svedomie, vráti sa medzi ľudí a nadviaže s nimi stratený kontakt. Jozef Škultéty o jeho prozaickom zobrazení dediny a jeho života povedal: „Slovenská dedina v ňom dostala svojho maliara. Z Kukučínových kresieb, čŕt, povestí čitateľ poznal ju od začiatku do konca, od fary a školy až po pastiereň. Lebo vzácnou stránkou jeho umenia je, že on nepotrebuje vyhľadávať originálne, typické osoby (hoci ich ani neobíde): spod jeho pera i najchatrnejší alebo i opovrhnutý človek vyjde hodným našej pozornosti.“
Pôsobenie v Chorvátsku a román "Dom v stráni"
V roku 1893 ukončil lekárske štúdium v Prahe. Po skončení štúdia sa neúspešne pokúšal o prax vo vlasti, napokon prijal ponuku chorvátskej veľkoobchodníckej rodiny Didolićovcov a stal sa obecným lekárom v mestečku Selca na ostrove Brač. Pôsobil tu od šiesteho januára 1894. Tu pokračoval v tvorbe, hoci menej intenzívne, lebo práca lekára si vyžadovala veľa času. V novom prostredí našiel spoločenské pomery čiastočne patriarchálno-idylické. Tvorbu z obdobia rokov 1896 - 1907 tvoria výlučne žánrové obrázky z Braču: „Prvá zvada“, „Svadba“, „Parník“, „Štedrý deň“ a „Baldo et comp.“. Nechýba v nich humor a oproti dedinským poviedkam zo slovenského prostredia pribudli v nich opisy prímorskej prírody.
Nesporne najvýznamnejším Kukučínovým dielom napísaným počas bračského pobytu je román „Dom v stráni“. Vznikol v rokoch 1902 - 1904. Koncom roku 1902 poslal spisovateľ prvú časť rukopisu románu Jozefovi Škultétymu na uverejnenie v Slovenských pohľadoch. V románe zobrazil príbeh lásky sedliackeho dievčaťa a bohatého statkárskeho syna, medzi ktorými sa prejaví spoločenská priepasť. Autor zachytáva rozpad patriarchálneho spôsobu života sedliackej rodiny. Objektívne možno v románe „Dom v stráni“ určiť dve základné sujetové línie, ktoré vyjadrujú dva základné fakty ľudskej existencie - lásku a smrť. Týmto románom sa zavŕšilo v Kukučínovom literárnom vývine ďalšie obdobie.
Cesta do Južnej Ameriky a nové literárne obzory
Dňa druhého júna 1907 spolu s ďalšími vysťahovalcami odišiel do Argentíny. Po krátkom čase odchádza do čílskeho mesta Santiago, kde pôsobil ako lekár v nemocnici. Pätnásťročný Kukučínov pobyt v Južnej Amerike je vyplnený nielen obetavou prácou lekára a organizátora, ale aj prácou spisovateľskou. Prvou prácou z nového prostredia bol trojzväzkový cestopis „Prechádzka po Patagónii“. Východiskovými faktmi sa pre túto prácu stali poznatky a zážitky z cestovania za Punta Arenas na vzdialenú ovčiarsku farmu v patagónskej pampe. Ďalším autorovým cestopisom boli „Črty z ciest“ - „Dojmy z Francúzska“, ktoré vyšli v roku 1923. V porovnaní s „Prechádzkou po Patagónii“ je tento cestopis útvarom, v ktorom zosilnela miera beletrizácie. Tematicky s Kukučínovým pobytom v Južnej Amerike súvisí päťzväzková románová skladba „Mať volá“. On sám dielo nazval „ohlasmi z obce roztratených“, čím naznačil aj povahu vonkajšieho dejového plánu. Je ním život chorvátskych vysťahovalcov v čílskom meste Punta Arenas. V románe sa zamýšľa nad…
Súčasné problémy: Diviaky v Žiline
Problém s diviakmi v žilinskej mestskej časti Závodie a susediacom Hájiku pretrváva už celé dekády. Tento problém sa opäť dostal na povrch, keď si obyvatelia Závodia v uplynulých dňoch našli svoje predzáhradky rozryté, pravdepodobne práve diviakmi. Diviaky sú v týchto oblastiach dlhodobým problémom. Obyvatelia pravidelne hlásia škody na svojich pozemkoch, ktoré tieto zvieratá spôsobujú. „Ako dlhoročný obyvateľ Závodia som skutočne rozhorčený pretrvávajúcim problémom s diviakmi, ktoré nám neustále ničia naše záhrady a verejné priestranstvá. Táto situácia je už neznesiteľná!“ Mesto Žilina realizuje viaceré preventívne opatrenia, aby diviaky z obytných zón odlákalo. Najčastejšie sa týkajú zabezpečenia kontajnerov na odpad, konkrétne budovanie polopodzemných stojísk, uzatvárateľných klietkových stojísk kontajnerov, inštalácia betónových krytov a inštalácia ohradníkov (bioodpad, ktorý je primárnym lákadlom pre diviaky, realizované aj v Bánovej na stojiskách odpadov). Radnica podľa získaných informácií taktiež spolupracuje s poľovníckymi združeniami na organizovaní poľovačiek na diviaky. „Riešenie poľovníkov a lovu zveri je v kompetencii okresného úradu, mesto má v tejto problematike obmedzené, resp. Kompetentní tiež vyzývajú obyvateľov, aby nevyhadzovali odpadky, ktoré by mohli prilákať diviačiu zver.
Archeologické nálezy a odievanie prehistorických kultúr
Costume of prehistoric cultures represents not only textile parts of clothes but also clothing fittings and ornaments, including jewels decorating different parts of the body by which the cultures and groups vary from each other. People of the Slovak branch of the Lusatian culture used only cremation, so it is hard to say how they wore the personal ornaments or clothing fittings. Providing that person had these objects with him on the funeral pyre, many times the objects had been damaged so much that it was impossible to define their number or original appearance. For this reason the hoards of the bronze ornaments are important help for creating idea about kinds of the things completing mainly ceremonial costumes. Only few graves were anthropologically determined, so first we had to determine the graves where women were buried.