Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) predstavuje kľúčovú inštitúciu ochrany ústavnosti a práv občanov. Jeho fungovanie a zloženie sú definované ústavou a zákonmi, pričom osobitný dôraz je kladený na postavenie a zodpovednosť jeho sudcov. Funkčné obdobie sudcu ústavného súdu je stanovené na dvanásť rokov. Zánik funkcie sudcu však môže nastať nielen uplynutím funkčného obdobia, ale aj inými, špecifickými spôsobmi. Pochopenie týchto mechanizmov je zásadné pre zabezpečenie stability a efektívneho fungovania najvyššej ústavnej inštitúcie v krajine.
Proces rozhodovania a zloženie Ústavného súdu
Vec na rozhodnutie pléna ústavného súdu alebo senátu ústavného súdu pripravuje a na zasadnutí o nej referuje sudca ústavného súdu, ktorému bola vec pridelená podľa zákona, tzv. sudca spravodajca. Toto pravidlo však môže byť v niektorých špecifických prípadoch upravené inak. Zasadnutie pléna ústavného súdu zvoláva, jeho program určuje a rokovanie vedie predseda ústavného súdu. Na to, aby ústavný súd mohol v pléne konať a uznášať sa, musí byť prítomná aspoň nadpolovičná väčšina všetkých sudcov ústavného súdu.
Porada a hlasovanie pléna o rozhodnutí sú vždy neverejné. Ak sa vo veci konalo verejné ústne pojednávanie, na porade a hlasovaní sa môže zúčastniť len ten sudca ústavného súdu, ktorý bol prítomný na pojednávaní. Na začiatku porady o veci referuje sudca spravodajca, po ktorom nasleduje stanovisko prípadného spoluspravodajcu. Títo zároveň navrhnú, ako má ústavný súd o návrhu na začatie konania rozhodnúť. Následne prebieha rozprava, v ktorej môže každý prítomný sudca ústavného súdu podať iný návrh na rozhodnutie a stručne predniesť jeho dôvody. Predseda ústavného súdu určí poradie hlasovania o podaných návrhoch. Ak žiaden návrh nezíska potrebnú väčšinu, hlasovanie sa opakuje s rozdelením návrhov na jednotlivé časti alebo sporné otázky.
Zloženie senátov ústavného súdu a zastupovanie ich členov určuje na obdobie minimálne jedného roka plénum ústavného súdu v rámci rozvrhu práce. Predsedu senátu si volí senát ústavného súdu z vlastných členov. Ústavný súd je v senáte spôsobilý konať a uznášať sa, ak sú na rokovaní prítomní všetci jeho členovia.
Zjednotenie právnych názorov
V prípade, ak senát ústavného súdu dospeje k právnemu názoru odlišnému od už existujúceho rozhodnutia iného senátu, sudca spravodajca predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie právnych názorov. Plénum o tomto rozhodne uznesením. Predseda ústavného súdu taktiež predloží plénu návrh na zjednotenie právnych názorov, ak sa zistí odchýlka právneho názoru senátu od už zaujatého právneho názoru.
Vymenovanie, zánik a zdržanie sa výkonu funkcie sudcu
Sudca ústavného súdu skladá do rúk prezidenta sľub podľa ústavy. Odmietnutie zloženia sľubu alebo zloženie sľubu s výhradou má za následok zánik funkcie sudcu ústavného súdu. Ak sudcovi ústavného súdu zanikne funkcia pred uplynutím funkčného obdobia, prezident vymenuje nového sudcu na nové funkčné obdobie. Sudca ústavného súdu sa môže svojej funkcie vzdať písomným oznámením predsedovi ústavného súdu.
Sudca ústavného súdu je povinný zdržať sa výkonu funkcie, zamestnania alebo činnosti, ktorá je nezlučiteľná s výkonom funkcie sudcu ústavného súdu. Táto povinnosť sa týka aj zachovávania mlčanlivosti o veciach, o ktorých sa dozvedel pri výkone funkcie, a to aj po jej zániku, s výnimkou oznámenia trestného činu. Predseda ústavného súdu, alebo prezident v prípade predsedu, môže sudcu zbaviť povinnosti mlčanlivosti.
Imunita sudcu a väzba
Sudcu ústavného súdu nemožno vziať do väzby bez súhlasu ústavného súdu. Ak generálny prokurátor požiada o súhlas na vzatie sudcu do väzby, predseda ústavného súdu bezodkladne zvolá plénum, ktoré o žiadosti rozhodne po vypočutí dotknutého sudcu. Rozhodnutie ústavného súdu nadobúda právoplatnosť dňom rozhodnutia o žiadosti o súhlas na väzbu. Väzba sudcu ústavného súdu jeho funkciu automaticky nezaniká.
Dôstojné podmienky výkonu funkcie a finančné zabezpečenie
Sudca ústavného súdu má nárok na preventívnu rehabilitáciu mimo dovolenky v trvaní dvoch týždňov v kalendárnom roku. V prípade, ak sudca ústavného súdu poberá príplatok za výkon funkcie a zároveň aj príplatok podľa iného predpisu, patrí mu výhodnejší z nich. Príplatky a príspevky pozostalým sa zvyšujú spolu so zvýšením platu sudcu. O ich priznaní rozhodne kancelária ústavného súdu do 30 dní od doručenia žiadosti.
Disciplinárna zodpovednosť a disciplinárne konanie
O disciplinárnej zodpovednosti sudcu ústavného súdu koná a disciplinárny trest ukladá plénum ústavného súdu na návrh predsedu ústavného súdu. Disciplinárne konanie sa začína dňom doručenia návrhu na začatie disciplinárneho konania členom pléna. Návrh na začatie disciplinárneho konania proti predsedovi ústavného súdu môže podať prezident alebo minimálne tretina poslancov národnej rady.
Plénum ústavného súdu vypočuje sudcu, proti ktorému smeruje návrh na začatie disciplinárneho konania, pričom mu musí byť umožnené oboznámiť sa s návrhom. Ak plénum návrh neodmietne ani konanie nezastaví, ustanoví trojčlenný disciplinárny senát. Ak disciplinárny senát dospeje k záveru o disciplinárnom previnení, odporučí plénu uloženie disciplinárneho trestu. Plénum ústavného súdu však nie je odporúčaním disciplinárneho senátu viazané. Disciplinárny trest vykoná predseda ústavného súdu napomenutím, alebo doručením uznesenia pléna o návrhu na odvolanie sudcu prezidentovi.
Odborná a administratívna podpora
Odbornú podporu a zabezpečenie činnosti ústavného súdu vykonáva kancelária ústavného súdu. Vedúci kancelárie, ktorého menuje a odvoláva predseda ústavného súdu, riadi kanceláriu a zodpovedá za svoju činnosť predsedovi. Štátni zamestnanci v kancelárii sú odmeňovaní podľa osobitných predpisov.
Na ústavnom súde pôsobia aj súdni poradcovia, ktorí pod vedením sudcu ústavného súdu pripravujú podklady pre rozhodovanie, spracúvajú koncepty rozhodnutí a plnia ďalšie odborné úlohy. Súdny poradca musí mať vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa a byť bezúhonný. Každý sudca má právo na pridelenie minimálne štyroch súdnych poradcov. Povinnosť mlčanlivosti sa vzťahuje aj na súdnych poradcov. Súdni poradcovia majú tiež možnosť vykonať odbornú justičnú skúšku.
Účastníci konania a procesné aspekty
Vedľajším účastníkom konania je osoba, ktorej toto postavenie priznáva zákon, ak sa ho nevzdá. Orgán verejnej moci ako účastník konania zastupuje osoba oprávnená konať v jeho mene alebo ňou poverený zástupca s vysokoškolským právnickým vzdelaním druhého stupňa.
Príhovor z vymenovania nových sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky
Každý má právo konať pred ústavným súdom v materinskom jazyku alebo v jazyku, ktorému rozumie. Podania v elektronickej forme bez autorizácie musia byť dodatočne doručené v listinnej alebo autorizovanej elektronickej forme, inak sa na ne neprihliada. Podania v listinnej forme musia byť predložené v potrebnom počte rovnopisov s prílohami.
Konanie pred ústavným súdom sa začína na návrh oprávnených subjektov uvedených v ústave alebo v osobitných predpisoch. Medzi návrhy na začatie konania patria napríklad návrhy na preskúmanie súladu právnych predpisov s ústavou, súladu medzinárodných zmlúv, ústavnosti a zákonnosti volieb, ako aj sťažnosti fyzických a právnických osôb.
Zánik funkcie sudcu v kontexte kandidatúry vo voľbách
Zákon o sudcoch s účinnosťou od 15. októbra 2019 ustanovuje, že podpis vyhlásenia o súhlase s kandidatúrou vo voľbách do národnej rady alebo európskeho parlamentu sa považuje za vzdanie sa funkcie sudcu. Táto novela vyvolala právnu diskusiu týkajúcu sa jej ústavnej konformity. Ústava vymedzuje spôsoby zániku funkcie sudcu v článkoch 146 a 147. Článok 147 umožňuje prezidentovi odvolať sudcu na návrh Súdnej rady SR len v špecifických prípadoch.
Pôvodná úprava zákona o sudcoch premietala do § 19 takmer doslovne ustanovenie ústavy týkajúce sa vzdania sa funkcie. Citovaná zmena zákona však vyvoláva otázku, či neprekračuje ústavný rámec a nezakladá nový, ústavne nesúladný spôsob zániku funkcie sudcu. Niektoré zdroje označujú tento spôsob za fikciu vzdania sa funkcie. Argumentuje sa, že ústava prejav vôle ustanovuje v písomnej forme a voči prezidentovi SR. Zákonodarca modifikoval nielen adresáta (politická strana alebo hnutie), ale aj samotný prejav vôle, označujúc zaň úplne iný prejav sudcu. Tým sa zákonodarca odklonil od predpokladov ústavy dvoma spôsobmi.
Otázka je vnímaná aj v kontexte sudcovskej nezávislosti. Ústava zakotvuje výkon funkcie sudcu bez časového obmedzenia ako jednu z najdôležitejších garancií sudcovskej nezávislosti. Z toho vyplýva požiadavka minimálneho zásahu do funkcie sudcu a reštriktívneho prístupu k možnostiam jej zániku. Ústava pozná päť taxatívnych dôvodov možného nedobrovoľného zániku funkcie formou odvolania. Nevyužívanie inštitútu zdanlivej dobrovoľnosti a fikcie jej vyjadrenia na docielenie nedobrovoľného zániku funkcie sa nejaví ako súladné s cieľmi ústavnej úpravy ani s princípmi materiálneho právneho štátu.
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej praxi vymedzil hranice ústavnej úpravy postavenia ústavných činiteľov. V jednom prípade dal za pravdu skupine poslancov napadajúcim ústavnosť uzákonenej možnosti dočasne pozbaviť sudcov ústavného súdu funkcie, pričom konštatoval nesúlad s ústavou, pretože išlo o zverenie právomoci, ktorú ústava predsedovi ústavného súdu a prezidentovi nedávala. V inom prípade, pri posudzovaní návrhu generálneho prokurátora na nesúlad početných ustanovení zákona o sudcoch s ústavou, Ústavný súd zvolil extenzívnejší a benevolentnejší výklad mantinelov zákonnej úpravy. Akceptoval uzákonenie niektorých dôvodov zániku funkcie priamo zo zákona, aj keď sa prekrývali s dôvodmi na odvolanie.
V súvislosti s kandidatúrou vo voľbách sa argumentuje, že úprava zákona o sudcoch, ktorá považuje podpis vyhlásenia o súhlase s kandidatúrou za vzdanie sa funkcie, je rozporná s článkom 146 ústavy, pretože nekorešponduje s predpokladmi jeho úpravy. Zákon označuje za úkon vzdania sa funkcie iný, priamo nesúvisiaci úkon sudcu, ktorý navyše nie je adresovaný prezidentovi. Taktiež možno vidieť rozpor so závermi Ústavného súdu, keďže zákonná úprava dopĺňa a modifikuje obsah ústavnej úpravy. V neposlednom rade je daný rozpor so základnými právami, najmä s článkom 30 ods. 4 ústavy, z pohľadu toho, že takéto obmedzenie neplatí pre nikoho okrem sudcov, a tiež z pohľadu proporcionality prijatého opatrenia vo vzťahu k sledovanému cieľu.