Umelecké dielo, či už ide o fotografiu, maľbu alebo inú formu tvorby, je často vnímané ako odraz skutočnosti, zrkadlo, v ktorom sa odráža svet okolo nás, ale predovšetkým vnútorný svet umelca. Tento odraz nie je vždy priamočiary; býva pretkaný osobnými vnemami, emóciami a interpretáciami.
Fotografia: Zachytenie okamihu v prúde času
Fotografia, ako jeden z výrazových prostriedkov umelca Didiera Le Mara, otvára priestor pre okamihy sekundárneho pojmu. Je to pocit hlbokej útechy z pochopenia, že v mori času má priestor zachytiť jednu vlnu, jednu ostrú či hoci i rozmazanú hĺbku alebo plytčinu časopriestoru. Fotografia mu ponúka priestor na nestranné pozorovanie, túlanie sa, zachytávanie duše života, ktorá dáva zmysel len jemu ako jednotlivcovi a jeho oko tak môže vstupovať do reality iných živých momentov a on si prostredníctvom fotoaparátu dovolí zvečniť ich prítomnosť. Dostáva šancu duchovne sa obohatiť v rámci pojmu, ktorý sa volá čas. Realita vnímania je ohraničená časom a skúsenosťami jednotlivca, ktoré sú istým mementom.
Didier Le Mar o svojej tvorbe hovorí: „Práve preto je pre mňa fotografia taká dôležitá a mojej osobe taká blízka. Pomocou nej zachytávam svoju púť naprieč časom. Mnoho krát som spadol a vstal, mnoho krát som plakal a mnoho krát som sa smial a aj to je ten môj kolobeh naprieč časom. Je to púť za svetlom.“ Myšlienka má priestor v budúcnosti, tam je slobodná, hravá a iskrivá. V prítomnosti sa rodí, formuje, mení a minulosť je zasa jej potravou, ktorá sa stráca, ale fotografia, obraz ako aj maľba ostane vždy jasnou a ostrou pripomienkou času minulého. Nič nebude tak ako je a to čo bolo prebýva už len vo fotografiách, umeleckých dielach a našej mysli.
Insitné umenie: Príbehy z Kovačice
V kontexte odrazu reality je fascinujúcim príkladom insitné umenie, ktoré našlo svoje synonymum v malej dedinke Kovačica na juhu srbskej Vojvodiny. Toto umenie, od decembra roku 2024 zapísané do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO, nám prináša autentické príbehy priamo zo života.
Jedným z jeho najvýznamnejších predstaviteľov bol Martin Jonáš, umelec, ktorý svojimi obrazmi rozprával príbehy o živote, práci a snoch svojich rodákov. Historička umenia Jarmila Ćendićová a bývalá riaditeľka Galérie insitného umenia Mária Raspirová nám pomáhajú rozpliesť tajomstvo jeho jedinečného štýlu a nahliadnuť do hlbín jeho umeleckej duše.
Mária Raspirová vysvetľuje, že „Pravda je, že maliari prechádzajú v svojej výtvarnej genéze cez niekoľko fáz. Jeho umenie presahovalo rámec obyčajného zobrazenia reality. Cez svoje diela nám odkrýval svoje myšlienky, pocity a vzťah k rodnej Kovačici, k ľuďom, životu a k pôde.“ Okrem umeleckej tvorby bol Martin Jonáš aj vášnivým zberateľom, ktorý sa hlboko zaujímal o dejiny Slovákov vo Vojvodine. Zbieral a dokumentoval ich kultúru a život, najmä v medzivojnovom období - nielen v Kovačici, ale aj v Belehrade, Novom Sade a v ďalších slovenských dedinách.
Spomienkový dom Martina Jonáša v Kovačici ponúka návštevníkom nielen pohľad na jeho obrazy, ale aj do jeho života ako zberateľa a historika, čím odhaľuje menej známu stránku jeho osobnosti. Jonášova tvorba sa začínala dávno predtým, než sa dotkol štetca. „V hlave nosím zárodok obrazu, pestujem ho ako vzácne semienko. Myšlienky, pocity, zážitky - všetko sa ukladá vo mne, zhromažďuje sa ako energia v batérii. Až keď cítim, že táto vnútorná batéria je plne nabitá, pristúpim k plátnu. Vtedy už vo mne obraz žije, poznám jeho kompozíciu, cítim jeho farby. A vo chvíli, keď vezmem štetec do ruky - sa spustí nevratný proces. S horúčkovým očakávaním sledujem, ako sa moja vízia premieňa na realitu, ako príbeh ožíva na plátne,“ opisuje svoj tvorivý proces.
Jarmila Ćendićová dodáva, že „Na rozdiel od iných insitných maliarov, jeho diapazón motívov bol oveľa väčší. Prečo? Preto, lebo on bol človek, ktorý mal nespočetne mnoho ideí.“ Vysvetľuje tiež, že jedným z vysvetlení, prečo Jonáš maľoval postavy s hypertrofovanými rukami a nohami, môže byť skutočnosť, že „človeku poľnohospodárovi sú potrebné iba ruky a nohy, aby mohol tú zem obrábať - hlava k tomu mu nie je veľmi potrebná, ale ruky a nohy sú tie, ktoré živia človeka na dedine.“ Táto idea je podľa nej „veľmi ľahko čitateľná“ na jeho obrazoch.
Spočiatku boli Jonášove obrazy plné postáv a príbehov z dedinského života, zrozumiteľné a priamočiare. Neskôr sa jeho štýl zmenil, postavy z jeho obrazov postupne mizli. Zostal jeden, možno dvaja, maximálne traja aktéri, ktorí sami o sebe dokázali vyjadriť maliarovu myšlienku. V jeho dielach ožíva dedina - nie je to však len obyčajné zobrazenie domcov, zvierat a ľudí, ale obraz plný života a emócií.
Martin Jonáš bol aj vášnivým zberateľom. Zbieral staré knihy, dokumenty, predmety, všetko, čo mu pripomínalo minulosť a históriu jeho ľudu. Jeho Spomienkový dom v Kovačici ukrýva nielen jeho obrazy, ale aj predmety, ktoré ho sprevádzali životom. Pri príprave tohto domu mala možnosť Jarmila Ćendićová spoznať ho z inej strany, ako ho pozná verejnosť. Prešla jej rukami jeho korešpondencia, zbierka kníh, zbierka obrazov iných autorov, etnografická zbierka. Na rôznych papierikoch sme našli jeho myšlienky, básne, ktoré napísal. Málokto vie, že mal zbierku zbraní, ikon, encyklopédií o umení, že obdivoval sakrálne umenie. Jeho rané diela sa vyznačovali živým koloritom a energickým štýlom. Neskôr farba ustúpila do úzadia a dominantnou sa stala čiara. „Táto čiara, hoci nie vždy dokonalá a uzatvorená, je taká silná, že divákovi sprostredkuje dojem objemu a tvaru. Jeho idea a virtuózna technika kresby sa dokonale dopĺňajú,“ poukazuje Jarmila. Z Jonášových obrazov vyžaruje dynamika, pohyb a energia. Jeho postavy akoby ožívali priamo pred našimi očami.
Čo sa týka kresby, Martin Jonáš ju považoval za „najúprimnejšiu formu umenia, nahú pravdivosť. Jednoduché čiary, ktoré ohraničujú podstatu, bez prikrášľovania, bez masiek.“ V porovnaní s kresbou je maľba pre neho ako „vyobliekaná žena, zahalená do vrstiev farieb.“ Kresba je pre neho „zvláštny pocit, intímny tvorivý akt, pri ktorom sa moja duša dotýka papiera.“ Silné ruky a nohy na jeho obrazoch symbolizovali základné nástroje na prežitie v tvrdých podmienkach dedinsko-roľníckeho života, základné náradie človeka, ktorými Martin Jonáš premieňal všedný život na nezabudnuteľné umelecké dielo plné farieb, symboliky a hlbokých myšlienok.
Umelecké dielo a jeho podstata: Viac než len estetika
Umelecké dielo nie je primárne o estetike, ale o pohľade jednotlivca bez ega. Ego umelca umelecké dielo ničí, pretože na zachytenie prítomného času je dôležité čisté a nestranné pozorovanie bez predsudkov. V tvorbe, či už ide o maľbu alebo fotografiu, sa často striedajú emócie ako radosť a smútok, humor a šibalstvo, vážnosť. Cieľom umelca je neraz, aby sa ľudia pri pohľade na jeho diela nielen zabavili, ale aj zamysleli, aby si uvedomili jedinečnosť a krásu života. Maľovanie či iné formy umenia sú potom spôsobom, ako vyjadriť svoje pocity a myšlienky, ako sa podeliť o svoj vnútorný svet s ostatnými. Zároveň sú zdrojom radosti a uspokojenia.
Evolúcia umenia: Od jaskynných malieb po plátno
Maliarske umenie sprevádza ľudstvo od nepamäti. Jeho cesta bola dlhá a náročná. Dostať množstvo umeleckých diel priamo k nám sa podarilo až obrazom na plátne, ktoré sa stali symbolom prístupnosti umenia do každej domácnosti. Prvé kresby a maľby sa nachádzajú v jaskyniach, pričom najlepšie zachované sú v jaskyniach Chauvet a Lascaux v južnom Francúzsku, s predpokladaným vekom až 32 000 rokov. Tieto diela zobrazujú bizóny, jelene, kone a dobytok, odzrkadľujúc blízky vzťah ľudí k prírode a zvieratám, ako aj aktuálny stav spoločnosti.
Prvé zobrazenia ľudských postáv nájdeme v hrobkách starovekého Egypta, kde zobrazovali scény z "Knihy mŕtvych" alebo obrazy radostného života na druhom svete. V staroveku sa steny jaskýň zdobili aj kožami zvierat, možno s motívmi zo súčasnosti. V renesancii sa pre zmeny v interiérovom dizajne začali používať dekorácie z hodvábu, pozlátených koží, drahé gobelíny a tapisérie, ktoré vyzerali honosne a stali sa symbolom luxusu. V dedinských domácnostiach sa objavovali vyšívané obrázky s ľudovou tematikou, náboženskými motívmi a rôznymi nápismi.
Maľby sa z jaskýň a hrobiek postupne rozšírili do interiérov svetských a cirkevných stavieb. Náboženské a svetské motívy sa na steny maľovali technikou nástennej maľby, ktorú maliari zhotovovali ešte na vlhkej omietke. Aby omietka nestihla vyschnúť, museli konať rýchlo. Maľby do detailov dotiahli pomocou tempery. Freska, ako sa táto technika nazýva, je jednou z najtrvalších nástenných maliarskych techník. Ide o ručnú prácu, ktorú si mohol dovoliť len ten, kto maliarov dokázal zaplatiť.
Aj keď to nie sú obrazy v dnešnej podobe, je veľmi pravdepodobné, že aj prvá maľba najznámejšieho predstaviteľa výtvarného umenia vznikla na stene. Obrazy velikánov maliarskeho umenia ako Leonardo da Vinci, Rembrandt, Raffaello Sanzio, Michelangelo Buonarroti, Vincent van Gogh, Pablo Picasso či Ľudovít Fulla, poznáme všetci. Napriek tomu, že originály svetových umelcov si nemôže dovoliť každý, zdobia steny nejednej domácnosti, často vo forme reprodukcií. Tieto diela, bez ohľadu na svoju formu, naďalej odrážajú realitu, či už vonkajšiu alebo vnútornú, a obohacujú náš svet.