Tatranský národný park (TANAP) je nielen najstarším národným parkom na Slovensku, ale aj jedným z najvýznamnejších prírodných a kultúrnych dedičstiev krajiny. Jeho rozloha a rozmanitosť ho radia medzi klenoty Európy, pričom ochrana jeho jedinečných hodnôt je prioritou už desaťročia. Od svojho vzniku v roku 1949 prešiel park dlhou cestou vývoja, od prvých snáh o ochranu prírody až po jeho súčasné medzinárodné uznanie ako biosférickej rezervácie UNESCO.
Geografické a prírodné charakteristiky TANAP-u
Tatranský národný park sa rozprestiera na severe stredného a východného Slovenska v Tatrách, najvyššej horskej skupine v karpatskom oblúku. Jeho územie tvorí najväčšiu horskú skupinu v tomto oblúku s najvyšším vrcholom - Gerlachovským štítom, ktorý dosahuje výšku 2655 metrov nad morom. Park sa člení na dva základné podcelky: Východné Tatry, ktoré zahŕňajú Vysoké a Belianske Tatry, a Západné Tatry. Dĺžka Vysokých Tatier je 26 km, Belianskych Tatier 14 km a Západných Tatier 37 km.
V európskom meradle ide o jedinečnú oblasť ochrany flóry a fauny v najvyšších európskych veľhorách ležiacich severne od Álp. Na vlastnom území Tatranského národného parku sa chránia najmä horské a vysokohorské rastliny, ako sú porasty kosodreviny alebo plesnivec alpínsky. Dve tretiny chráneného územia pokrývajú smrekové alebo smrekovo-jedľové lesy.
Park je charakteristický aj výskytom vyše 100 plies a niekoľkých vodopádov. Najväčšie a najhlbšie z tatranských plies na území Slovenska je Veľké Hincovo pleso s plochou 20,08 ha a hĺbkou 53,7 m. Najvyššie položené je Modré pleso, ktoré sa nachádza vo výške 2192 m n. m.
Gerlachovský štít nie je len najvyšším vrchom Tatier a Slovenska, ale aj celých Karpát. Okrem neho sa na území Vysokých Tatier nachádza aj symbol Slovenska, Kriváň (2494,7 m n. m.). Najvyšším vrchom Západných Tatier je Bystrá (2248 m n. m.) a Belianskych Tatier Havran (2152 m n. m.).
Správa národného parku sídli vo Svite a v Liptovskom Mikuláši a má rozlohu 738 km², s ochranným pásmom 307 km², čo spolu predstavuje 1045 km². Tatranský národný park susedí na severe s poľským Tatrzańskim parkom narodowym, s ktorým tvorí bilaterálne cezhraničné chránené územie. Krása tatranskej prírody a jej neoceniteľná hodnota boli dôvodom pre zaradenie územia národného parku v roku 1993 rozhodnutím UNESCO do siete biosférických rezervácií v rámci programu MaB (Človek a biosféra). Tatranský národný park je zaradený aj do sústavy NATURA 2000. Na území TANAP-u sa nachádza územie európskeho významu SKUEV0307 Tatry a chránené vtáčie územie CHVU030 Tatry.
Bohatá história ochrany prírody v Tatrách
Záujem o poznávanie tatranskej prírody siaha ďaleko do minulosti. V dávnych dobách bola zvedavosť prvých návštevníkov vysokohorského prostredia spojená s hospodárskou aktivitou. Bylinkári, hľadači pokladov, baníci, pytliaci a poľovníci tu mali voľné pole pôsobnosti. Svet poznal Vysoké Tatry ako „Snežné hory“ a chýr o nich sa čoraz častejšie odzrkadľoval v dobovej tlači.
Prvá vytlačená zmienka o Tatrách pochádza z diela Juraja Wernhera De admirandis Hungariae aquis hipomnemation (Bazilej, 1549). Už v tom čase sa do Tatier vyberali profesori a študenti kežmarského lýcea, ktorí sa snažili poznávať prírodu a zbierať prírodniny pre školské kabinety. Prvú geografickú charakteristiku Tatier sa pokúsil o kežmarský matematik a astronóm Dávid Fröhlich v diele Medulla geographiae practicae (Bardejov, 1639).
Na rozhraní 17. a 18. storočia poznatky o Tatrách publikovali traja kežmarskí Buchholtzovci. Juraj Buchholtz st. vydal monografiu Das weit und breit erschollene Ziepser-Schnee-Gebürg (rukopis z roku 1719). Nevydaný denník Juraja Buchholtza ml. Itinerarium Buchholtzianum cum Diario je uložený v archíve Pamätníka literatúry Matice slovenskej v Martine. Jakub Buchholtz sa venoval prírode a zhodnotil činnosť cisárskej mineralogickej komisie z roku 1751.
Mnohé výsledky prírodovedeckých skúmaní zaujali zahraničných bádateľov, ako napríklad Johan Fichtel, Stanisław Staszic, François Sulpice Beudant, Göran Wahlenberg, Robert Townson, Albrecht Sydow, či pražský vysokoškolský pedagóg Karel Kořístka. Popularita Tatier rástla ďalšími návštevami a dielami propagátorov turistiky a bádateľov.
Ochrana prírody v stredoveku bola neznámym pojmom. Majitelia pozemkov však vydávali rôzne zákazy a príkazy regulujúce ťažbu v lesoch, rybolov a odstrel zveri. Začiatky cieľavedomej ochranárskej činnosti možno datovať do poslednej tretiny 19. storočia po založení Uhorského karpatského spolku. Jeho členovia si vytýčili za cieľ hájiť kamzičiu zver. Riaditeľ kúpeľov v Starom Smokovci Eduard Blasy sa zaslúžil v roku 1881 o založenie prvého poľovníckeho ochranného spolku a v roku 1883 o úpravu hájenia kamzičej zveri. O ochrane svišťov sa hovorilo v roku 1880. Členovia Sliezskej sekcie spolku sa v roku 1888 zaviazali propagovať ochranu motýľa jasoňa (Parnassius apollo). O zarybňovanie tatranských potokov sa starala rybárska komisia spolku. Spolok však podporoval aj import cudzokrajných zvierat ako boli jelene vapiti, zubry, kozorožce. Najviac úsilia venoval Uhorský karpatský spolok na likvidáciu alebo reguláciu výpasu dobytka. V rámci druhovej ochrany tatranskej flóry sa spolok najviac venoval plesnivcu (Leontopodium alpinum).
Lesný zákon č. XXXI/1879, prijatý v roku 1879, bol pozorne sledovaný a jeho nedodržiavanie vo Vysokých Tatrách bolo konštatované. Spolok bojoval za vyhlásenie lesov v klimatických osadách za úplne chránené a zasadzoval sa o ochranu limby. Od roku 1900 sa spolok usiloval o zriadenie botanickej záhrady na území Tatier, avšak výstavba meškala pre nedostatok finančných prostriedkov a neskôr ju znemožnila vojna.
Ochrana Vysokých Tatier formou rezervácie alebo národného parku bola za Rakúsko-Uhorska neznáma. Na poľskej strane však boli zaznamenané významnejšie aktivity. Po katastrofálnej povodni na poľskom Podhalí v roku 1884 predložil Gustaw Lettner projekt záchrany tatranských lesov. V roku 1887 bolo založené Towarzystwo Tatrzańskie - (Tatranská spoločnosť) na záchranu poľských Tatier.
Vysoké Tatry - staré zábery 1930 - 1938
Vznik Tatranského národného parku
Po vzniku Československej republiky ochranu pamiatok a prírody dostalo do kompetencie Ministerstvo školstva a národnej osvety. V roku 1919 bol v Bratislave zriadený Vládny komisariát pre ochranu pamiatok na Slovensku. Príkladom pre nové iniciatívy boli už zriadené národné parky v americkom Yellowstone (1872), Sweizer Nationalpark (1914) a iné.
V roku 1920 Ministerstvo školstva a národnej osvety poverilo Jiřího Jandu a Emila Bayera zoologickým výskumom vo Vysokých a Belianskych Tatrách. Janda navrhol vyhlásenie vtáčích rezervácií, ktoré mali tvoriť Mlynická dolina, Mengusovská dolina, Zlomiská, Javorová dolina a časť Belianskych Tatier. Emil Bayer mal zložitejšiu situáciu s počtom kamzíkov, ktoré boli zdecimované vojnou a pytliakmi. Ministerstvo preto v roku 1921 vydalo vyhlášku, ktorá zakazovala lov kamzíkov vo Vysokých Tatrách na dobu 10 rokov, čo sa v roku 1924 rozšírilo na Belianske a Západné Tatry.
V roku 1921, ešte pred uzákonením ochrany kamzíkov, dostal zámer zriadiť Tatranský národný park reálnu podobu. Dr. Ján Hofman zvolal v roku 1921 do Bratislavy konferenciu, ktorá mala prerokovať a schváliť plán ochrany prírodných pamiatok na Slovensku. Kompletný projekt vypracoval Rudolf Maximovič, ale L. Navrátil, riaditeľ Štátnych lesov a majetkov v Liptovskom Hrádku, predložil návrh na vyhlásenie Vysokých a Belianskych Tatier za národný park alebo rezerváciu. Navrhované územia mali rozlohu 882 km².
Počas prvej svetovej vojny tatranská príroda utrpela značné škody. V rokoch 1919 - 1921 pokračovali prípravy smerujúce k vyhláseniu Tatranského národného parku. Navrátilov projekt bol prepracovaný a územie navrhovaného národného parku bolo zväčšené.
Československí a poľskí ochranári zvyšovali úsilie zamerané na spoločného cezhraničného národného parku. Definitívnu podobu získal projekt na stretnutí vedeckých expertov 8.-9. decembra 1925 v Krakove. Park mal byť zriadený zákonmi oboch štátov a zásadné otázky jeho správy a prevádzky sa mali riešiť medzištátne. Tento návrh sa stretol s protestmi majiteľov pozemkov, ale bol podporovaný turistickými organizáciami. Posledné znenie projektu bolo spracované v roku 1936 a začiatkom roku 1938 bol predložený vládny návrh uznesenia o Zriadení národného parku vo Vysokých Tatrách.
Po skončení druhej svetovej vojny sa opäť začalo diskutovať o vytvorení národného parku. V časopise Krásy Slovenska sa objavil najnovší projekt Tatranského národného parku, ktorý zverejnil slovenský botanik Ján Futák. Začiatkom roku 1946 Zbor povereníkov ustanovil komisiu, ktorá mala pripraviť osnovu nariadenia Slovenskej národnej rady o Tatranskom národnom parku. V roku 1947 bolo územie Vysokých Tatier vyčlenené z katastrov podtatranských obcí a tatranské obce boli zahrnuté pod Jednotný národný výbor so sídlom v Starom Smokovci.
Úpravou vlastníckych pomerov v duchu socialistickej legislatívy bez odškodnenia postihnutých odpadli prekážky zo strany majiteľov pôdy. Národná rada 18. decembra 1948 prijala zákon o Tatranskom národnom parku. Novozriadenú organizáciu riadila spočiatku pri Lesnom závode Vysoké Tatry v Tatranskej Lomnici vytvorená Dočasná správa Tatranského národného parku. Po reorganizácii vznikla Správa Tatranského národného parku so sídlom v Tatranskej Lomnici.
Od roku 1952 sa začala postupná likvidácia pastvy, ktorá bola dokončená v roku 1955. V roku 1993 boli Tatry ako dve biosférické rezervácie zaradené do programu UNESCO Človek a biosféra. V roku 1994 schválila Slovenská národná rada zákon o ochrane prírody a krajiny, ktorého aplikácia priniesla rozpory. V podstate bol zrušený zákon o TANAPe z roku 1948 a bola zrušená Správa TANAPu. Od 1. januára 1995 bola vytvorená nová organizácia Štátne lesy TANAPU.
TANAP dnes: Turizmus, rekreácia a ochrana
Tatranský národný park je dnes jedným z deviatich národných parkov na Slovensku a patrí medzi mimoriadne obľúbené parky. Ročne ho navštívi takmer 3,5 milióna návštevníkov. Sieť turistických chodníkov má dĺžku približne 600 km, čo umožňuje objavovať krásy tatranskej prírody.
Múzeum TANAP-u v Tatranskej Lomnici, ktoré vzniklo v roku 1957, ponúka možnosť dozvedieť sa viac o TANAP-e a jeho obyvateľoch. Správa Tatranského národného parku vydáva aj vlastný časopis TATRY, ktorý patrí medzi najstaršie na Slovensku.
Pre bezpečnosť návštevníkov platí vo vysokohorskom prostredí TANAP-u sezónna uzávera turistických chodníkov od 1. novembra do 31. mája. Viaceré vysokohorské turistické trasy, vrátane štítov a prechodov cez sedlá, sú až do konca mája zatvorené. Okrem obmedzení, ktoré prináša Návštevný poriadok TANAP-u, ostáva v platnosti aj uzávera červeno značeného turistického chodníka z Hrebienka po rázcestie nad Rainerovou útulňou, kde došlo k zosuvu časti trasy. Obchádzka vedie okolo Bilíkovej chaty.
Park je domovom unikátnych druhov, ako je kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica), ktorý sa vyvíjal tisíce rokov úplne izolovane a nikde inde na zemi sa nevyskytuje. Rovnako tu žije svišť vrchovský tatranský (Marmota marmota latirostris). Na území TANAP-u sa nachádza aj Belianska jaskyňa, ktorá je jedinou verejnosti prístupnou jaskyňou v parku.
Najnavštevovanejším miestom bol podľa sčítania návštevníkov z augusta 2022 Hrebienok, ktorý predbehol Popradské pleso. Najviac turistov navštevuje spomedzi vrcholov práve Rysy. Najvyššie položeným rekreačným strediskom je Štrbské pleso.
Tatranský národný park slúži okrem svojho hlavného poslania, ktorým je ochrana mimoriadnych prírodných hodnôt územia, aj pre potreby rekreácie, športu, poznávania, liečby a turistiky. Jeho ochrana a rozvoj sú kľúčové pre zachovanie tohto výnimočného prírodného dedičstva pre budúce generácie.