Rozvoj, ktorý sa odohráva v Mikroregióne Terchovskej doliny, je sympatickou a hodnotnou iniciatívou. Avšak, historická rastlá štruktúra obcí sa postupne mení. Vytráca sa primeranosť, mierka a príjemná jednotnosť, ktoré boli charakteristické pre pôvodnú zástavbu. Túto zástavbu, držanú pokope nepísanými pravidlami (do značnej miery definovanými efektívnym využitím parcely a obmedzeným ekonomickým a materiálovým fondom), strieda nová, neregulovaná výstavba. Autori manuálu sa snažia, podľa možností, konkrétne a adresne pomenovať základné zásady a princípy pre výstavbu a starostlivosť o krajinu pod Rozsutcom tak, aby bolo možné obdivovať genius loci drobných sídiel aj v budúcnosti.
Manuál reaguje na dlhodobo neriešené problémy krajiny a sídel v Mikroregióne Terchovskej doliny. Jeho cieľom je zvýšenie stavebnej kultúry a kvality životného prostredia, prírodného i človekom vytvoreného. Prosté splnenie kritérií však nevedie k vzniku kvalitnej architektúry. Namiesto tvrdých regulácií preto manuál ponúka doporučenia, princípy a pravidlá, ktoré nie je možné preberať mechanicky.
Pri rozhovoroch o stave slovenskej architektúry nie sme zvyčajne spokojní. Zdá sa, že najväčším problémom nie sú jednotlivé stavby, ale skôr celková koncepcia rozvoja miest a obcí. Presnejšie povedané absencia koncepcie a častokrát chaotický, neriadený rozvoj, kde praktické smerovanie určujú parciálne záujmy jednotlivcov, bez vzájomnej rozumnej koordinácie a všeobecne rešpektovaných pravidiel. Nie všetko je však možné regulovať prostredníctvom legislatívy. Dôležitá je aj osveta, ukazovanie dobrých príkladov.
Odtrhnutie od pôdy a tradícií: Dedičstvo socializmu a nová divočina
Architektúra dreveníc mala počas socializmu ustúpiť. Dnes sa k nej, občas nesprávne a napodobeninami, vraciame. Zachovať staré by pomohli pravidlá. Život v horách bol v minulosti náročný, o relaxe nemohlo byť ani reči. Kto chcel prežiť, musel rešpektovať nielen prírodné pravidlá. Aj medzi ľuďmi musela panovať istá spolupatričnosť, ktorá sa chtiac-nechtiac prejavila aj v architektúre. Na rozdiel od dneška, kedy prevláda samostatnosť. Čím viac si so všetkým vieme poradiť, tým ďalej sa z dedín vytráca autentickosť.
Po nástupe socializmu sa drevenice stali znakom chudoby a ošumelosti. Zostať mali len v skanzenoch. Spoločnosť smerovala k jednotriednosti, vidiek sa mal priblížiť mestu. K dokonalej premene mala poslúžiť aj jednotná moderná architektúra. Sedliak, bača i roľník prestali pracovať na vlastnej pôde a chodili do fabrík a družstiev. Socialistická vízia, že ľudia budú pracovať vo fabrikách a doma budú rekreovať, priniesla do dedín zástavbu brizolitových domov s balkónikmi. Nový socialistický človek upravoval dvory, rozostupy medzi domami. „Ľudí sme odtrhli od pôdy a krajiny a tým zanikla zodpovednosť za ňu. Aj ľudia z osád sa postupne premiestnili dole do dedín. Napríklad v Zázrivej drevenice vytlačili typizované modernistické socialistické vilky, ktoré neboli uspôsobené na hospodárenie. Ľudia mali na balkónikoch po návrate z fabrík oddychovať, paradoxom je, že v Zázrivej, presne v domoch týchto zástavieb, sa hojne gazduje ešte aj dnes,“ popisuje Peter Madigár, ako ľudia niekedy obišli dobu.
Aj keď niektorí architektúrou komunistických kociek opovrhujú a niekde bola naozaj osadená násilne a nevhodne, treba priznať, že plánovitá socialistická zástavba mala často svoj poriadok. Zároveň mala priniesť niečo nové a túto funkciu naplnila. Keďže bol nedostatok materiálov a farieb, nerušila ani farebnosť, ktorá bola skôr v tlmených odtieňoch. Treba však priznať, že za socializmu boli domy niekedy lepšie umiestňované ako súčasná architektúra. Tá je podľa Petra Madigára už úplnou divočinou, kombináciou možného aj nemožného. Nielen, že neplatí uličná zástavba, ani akékoľvek usporiadanie - domy sa stavali do ulice, za nimi pokračovali hospodárske budovy.
Intimita priechodnosti a genius loci šindľov
Žilinský kraj, konkrétne oblasť Terchovej, ponúka pohľad na chalupy, ktorých šindeľ je tak presnou ručnou prácou, že vyzerá, akoby ho kreslila ceruza. Vidiek. Autentickosť, ktorú ešte stále nájdeme v kopcoch, je priam panenská. Niektoré osady zostali nedotknuté súdobou výstavbou aj kvôli horšiemu prístupu a tu sa dá vidieť, že v horách je človek autentickejší nielen v architektúre, ale aj len tak v bytí. Otvorené dvory, domy postavané blízko seba, priedomky a predzáhradky tvoria akúsi prívetivosť, ktorá na človeka doľahne a ktorá sa tak veľmi líši od individualizmu, vládnuceho v nižších polohách - od murovaných plotov, obohnaných tujami, aby anonymita medzi susedmi bola stopercentná. Nevedomosťou si znaky vidieka ničíme. Pritom to, čo je historicky hodnotné, môže byť lákadlom aj dnes.
V súvislosti s tým, ako sa mení slovenská architektúra, Peter Madigár, manažér Miestnej akčnej skupiny Terchovská dolina, spolu s kolegami vypracovali niekoľko materiálov o tom, ako budovať v hornatej krajine bez toho, aby sme ničili znaky vidieka a zachovávali hodnoty našich tradícií. Hlavným posolstvom je krajinu nepretvárať, ale dotvoriť, používať miestne materiály a poznať regionálne tradície.
Výstavba dedín na severe Slovenska bola v minulosti veľmi súdržná, chalupy sú blízko pri sebe, aby nezastavali pôdu, ktorá ľudí živila. Vzdialené osady zasa vznikali trvalým osídľovaním takzvaných cholvarkov, čiže hospodárskych stavieb, ktoré slúžili na ustajnenie dobytka, pasúceho sa vysoko v horách. Peter Madigár upriamuje pozornosť na to, akú úhľadnosť výstavba v dedinách a osadách často umožňovala. Ako príklad používa osadu Obšivanovci v Terchovej, kde sú chalupy postavené okolo úzkej cesty, čo spôsobuje príjemný výhľad pomedzi ne. „Slovenská legislatíva je rigidná, možno od čias socializmu, odkedy riešime najmä odstupy od susedov. Náš stavebný zákon priamo neguje to, aby sme domy postavili blízko vedľa seba.“
Osadu u Obšivanov a pohľad pomedzi domy možno využiť aj ako príklad pre ďalší znak vidieka, ktorý často ničíme a to je priechodnosť dedín. Madigár upozorňuje, že napriek tomu, že boli domy blízko seba, v osadách či dedinách fungovala priestupnosť krajiny. Slepé ulice sú výnimkou, každá nadväzuje na ďalšiu, alebo pokračuje do krajiny. Črtou mnohých dedín sú aj úzke skratky, ktoré majú oproti verejným komunikáciám intímnu atmosféru. „Veľa ľudí si pomýli život na dedine s tým, že sú vlastne mestskými ľuďmi, potrebujú mestský život. Kúpia si dom, ale chcú vydláždené okolie či vyasfaltované cesty, aby sa autami pohodlne dostali do mesta.“
Napríklad zástavba v dedine Mojš, kde sa behom troch rokov prisťahovalo raz toľko ľudí, ako tam bývalo, pripomína predmestie. „Dnes už tu pomaly novousadlíci prevrstvujú starousadlíkov. Na ulicu k novej výstavbe sa nedostanete - majú tam osadenú rampu, to nepatrí k vidieku, ani spevnené a vydláždené plochy. Dedina má byť priechodná. Platí zásada, že vydláždeného by malo byť len minimálne.“
Malebnosť ako turistický potenciál a inšpirácia z Toskánska
Práve malebné pohľady, ktoré vytvára dodržiavanie princípov z minulosti, vnáša do našich dedín a osád niečo cenné, čo vyhľadávame aj ako turisti. Nielen výstup do hôr je lákadlom, ale tiež estetika stavieb v kombinácii s prírodou. Práve v dobre zachovanej architektúre niektorých dedín a v osadách je potenciál cestovného ruchu. Obce na Kysuciach to už odhalili a napríklad Korňa alebo Krásno nad Kysucou propagujú, popularizujú a udržiavajú osady.
Napríklad kysucká dedina Korňa má až 36 osád. Ešte stále v nich žije asi štvrtina z takmer dvoch tisícov obyvateľov obce. Tie, ktoré sú bližšie k centru dediny a do ktorých vedie asfaltová cesta, sú trvalo obývané. Tie vzdialenejšie začínajú postupne slúžiť na rekreáciu chalupárom, alebo v nich dožívajú starší obyvatelia. V Korni sa o osady starajú, nechcú, aby im život v nich úplne vymizol, bazírujú aj na tom, aby sa zachovali drevenice. Preto do osád budujú lepší prístup, zatraktívňujú ich napríklad tak, že v každej osadili pomenovanie aj informáciu o nadmorskej výške. Niektoré sú položené aj osemsto metrov nad morom.
Najmladšie mesto na Kysuciach, Krásno nad Kysucou, má tiež mnoho kopaníc a osád. Tým sprístupneným vytvorili dokonca internetovú stránku na podporu turizmu, do osád pravidelne organizujú výstupy s rôznou náročnosťou trás.
S Petrom Madigárom hovoríme o tom, že slovenský turista rád obdivuje jednotnosť zahraničnej, napríklad toskánskej či bretónskej architektúry, ich detaily. Doma pritom našu tradičnú architektúru, pre ktorú je na severe typický drevený zrub, ničíme. Pritom na spomínanej zástavbe v Toskánsku či Bretónsku oceňujeme práve nerušivú farebnosť, ktorá korešponduje s okolím, či jednotné materiály stavieb. „Aj my sme predsa, podobne ako inde vo svete, používali na drevenice materiál z najbližšieho okolia. V horských oblastiach to bolo drevo na zrubové domy, v odlesnených nížinách spracovávali hlinu na murované domy,“ pokračuje Madigár.
V zahraničí však tieto pravidlá upravujú regionálne stavebné zákony. Rakúšania, Francúzi či Taliani majú regióny, pre ktoré majú definované pravidlá. „Vezmime si príklad švajčiarskej dediny Vals, kde používajú na strechu lokálnu bridlicovú krytinu. Nič iné na strechu nemôžete dať. Prístup je sympatický využívaním miestnych materiálov, ale hlavne nenarušiť nepremysleným architektonickým zásahom genius loci toho priestoru. Zároveň dodržiavať farebnosť, tvarovosť.“
Peter Madigár si vie predstaviť, že okrem jednotného stavebného zákona by na Slovensku platili aj regionálne stavebné špecifiká. „V Žilinskom kraji si viem predstaviť ešte aj pravidlá pre okresy. Chceli sme aj v spolupráci s občianskym združením Artur, ktoré sa venuje udržateľnej architektúre, takéto pravidlá spracovať. Spoločne s expertmi sme chceli zadefinovať stavebné prístupy niekoľkých obcí z každého kraja, dalo by sa z nich vychádzať pri tvorbe legislatívy. Napísali sme projekt, žiaľ, nebol podporený, takže sa nerealizoval.“ Iné stavebné princípy by platili pre obec Terchovú, ktorá je valašskou dedinou, iné pre obec Varín, kde sú hlinené domy.
Ruka v ruke s remeslom a moderný prístup
Vlkolínec, mestská časť Ružomberka, známa zachovanými liptovskými zrubovými domami s farebným vápenným náterom, patrí do zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Miestne občianske združenie, ktoré tu vyberá vstupné do expozícií, používa časť peňazí na údržbu domov. Náter chalúp je čerstvý, šindeľ na strechách ako jeden. Finančným príspevkom chcú zabezpečiť, aby sa ľudia o chalupy neprestali starať.
Peter Madigár si vie predstaviť, že na podobnom princípe by to mohlo fungovať aj v iných lokalitách. Pre ľudí, vlastniacich drevenice by to mohla byť motivácia udržiavať ich. „Mohol by existovať nejaký fond, aby ľudia ani nerozmýšľali, že by si na strechu drevenice dali miesto šindľa plech. Štát by zaplatil rozdiel medzi plechovou krytinou a šindľom. Zároveň by mohli existovať podporné centrá, kde by to chlapi vyrobili. Napríklad obec Zázrivá pripravovala cez projekt tesárske kurzy, no ľudia boli ochotní za to aj platiť, aby dva dni kresali, bol po tom veľký dopyt.“ Podľa jeho skúseností fungujú v iných európskych krajinách štátne firmy, ktoré sa starajú o štátne, ale aj lokálne objekty - udržiavajú tým aj remeslá, ktoré sú potrebné pre starostlivosť o historické objekty. „Na Slovensku však o tom len stále debatujeme, aké by to bolo bohovské, no nič podobné nevytvárame,“ dodáva.
Podľa Madigára by aj nová architektúra mohla vychádzať z našich lokálnych tradícií a súvislostí, miestnej etiky. Zároveň by mala rešpektovať potreby klienta a reagovať na súdobé trendy. A to napriek tomu, že dnes už vďaka kvalitným stavebným materiálom na severe nepotrebujeme napríklad šikmé strechy, aby po nich lepšie schádzal sneh či odtekala voda. No patria k našim tradíciám. „Predstavujem si stavbu s rozmermi humna, na ktorej môže byť pokojne uplatnený modernistický prístup, nech má aj solárne panely, ale nech je zvonku obložená jednoduchým drevom, ktoré slnko po čase vyfarbí. Dobre osadená v teréne bude do krajiny zapadať.“
Pritom zdôrazňuje, že človek, aj so svojimi, či už architektonickými výtvormi, je tu len na návšteve a nie naše dielo, ale krajina samotná je bohatstvom, ktorú by sme šetrne mali odovzdať ďalším generáciám. Žiaľ, bez poznania miestnych, ale aj širších tradícií, ktorými sa tak často hrdíme, to nejde. Uplatňovať v architektúre ich chce však málokto. Hoci sa drevenicami, či rovno celými osadami chválime, píšeme o nich v publikáciách, ukazujeme ich zahraničným návštevám, len máloktorý developer ide dnes touto cestou miestnych materiálov a najmä proporcií typických pre región. Výhodnejšie je plochy zastavať. Tradičnosť je zatiaľ na vedľajšom mieste.
Manuál ako stavať pod Rozsutcom, vydaný Združením obcí Mikroregión Terchovská dolina, je preto dôležitým krokom k zachovaniu jedinečného charakteru tejto oblasti. Jeho cieľom nie je obmedzovať, ale skôr inšpirovať a poskytnúť návod, ako budovať zodpovedne a s rešpektom k minulosti, súčasnosti i budúcnosti.
Autori textov a fotografií: Ing. arch. Milan Šuška, Ph.D., Ing. Anna Gáborová, Ing. Mária Sklenárová, Bc. Silvia Kováčiková, Bc. Jozef Jurík, Mgr. Peter Madigá. Autori textu Verejné stavby: 2021 architekti. Ďalší autori fotografií: Jan Horký, Olga Šárka, Aleš Stuchlík, Karel Kubza, David Přikryl. Kresby: Ing. arch. Milan Šuška, Ph.D., Mgr. Kristína Botková. Tlač: Varínska tlačiareň. Dátum zverejnenia manuálu: 14. november 2022.
tags: #stavebny #manual #architektury #terchova