Nitrianske divadelníctvo má bohatú a pohnutú históriu, ktorá siaha až do obdobia prvej Československej republiky. Kým dnešné Divadlo Andreja Bagara reprezentuje modernú éru, jeho korene sú hlboko zakorenené v budovách, ktoré kedysi slúžili iným účelom, a v súboroch, ktoré sa postupne formovali a vyvíjali. Jedným z kľúčových pilierov nitrianskej divadelnej scény je Staré divadlo Karola Spišáka, ktoré sa zrodilo z potreby rozvíjať bábkové umenie a postupne sa transformovalo na multifunkčný priestor pre celú rodinu.
Počiatky: Národný a Roľnícky dom ako centrum kultúry
História budovy, ktorá dnes hostí Staré divadlo, sa začína písať v roku 1928, kedy bol schválený generálny plán rozvoja mesta Nitra. Na základe tohto plánu vznikol projekt architekta Krásneho, ktorý stvárnil ambicióznu budovu Národného a Roľníckeho domu. Slávnostné otvorenie sa uskutočnilo 1. septembra 1929, pričom v ľavom krídle sídlila Roľnícka vzájomná pokladnica a v pravom priestory reštaurácie a hotela Národný dom. Otvoreniu predchádzala rozsiahla slávnosť, ktorá začala už 31. augusta večerou a pokračovala celý nasledujúci deň programom zahŕňajúcim budíček, slávnostný sprievod, príhovory ministra A. Štefánka a vrchného radcu Ivana Štefánika, ľudovú slávnosť v štátnom žrebčíne s vystúpeniami vojska a Sokola, prezentáciou roľníckeho dorastu a ľudových zvykov, a napokon tanečný venček vo Veľkej dvorane.
Už vtedy bola súčasťou komplexu aj ulička medzi budovou a kasárňami, ktorá slúžila ako vstup do kina Tatra a do divadla. Toto divadlo bolo do priestorov Národného domu premiestnené po tom, ako bola budova na námestí zničená bombardovaním 26. marca 1945. Divadlo bolo zriadené v priestoroch telocvične Národného domu a prvé slávnostné predstavenie sa konalo 20. decembra 1949. Krajové divadlo tu pôsobilo až do otvorenia novej budovy na Svätoplukovom námestí, dnešného Divadla Andreja Bagara, ktoré bolo slávnostne otvorené v roku 1992.
Zrod bábkového divadla: Od obetavosti k profesionalizácii
Profesionálna bábková scéna v Nitre má svoje korene v Bábkarskom súbore pri Nitrianskom krajovom divadle, čo z nej robí po žilinskom bábkovom divadle druhú najstaršiu profesionálnu bábkovú scénu na Slovensku. Napriek nesmiernej obetavosti a zanietenosti ochotníckych bábkarov, vznik profesionálnej scény sprevádzal rad problémov, ktoré boli spoločné pre všetky bábkové súbory na Slovensku. Najvýraznejším problémom bola odborná nepripravenosť a nedostatok vedúcich umeleckých pracovníkov - tvorcov a režisérov, ktorí by sa dokázali venovať tvorivému hľadaniu.
Šťastím pre nitrianske bábkové divadlo sa stal príchod Jána Romanovského, ktorý sa stal umeleckým šéfom a režisérom osemčlenného súboru. Dramaturgicky sa na repertoári bábkového súboru podieľal aj režisér činohry Milan Ivák. Dramaturg, režisér, historik a kritik bábkového divadla Vladimír Predmerský spomína na toto „plienkové obdobie“ bábkového divadla: „A tak v Nitre začína umelecký vedúci a režisér Ján Romanovský hľadať so súborom možnosti remeselného zvládnutia javajky. Postupne vytvára pohybovú škálu javajky, charakterizovanú precíznym realistickým pohybovým prejavom bábky. Nitrianska bábkovodičská „škola“ sa stala pojmom a zdravou ctižiadosťou ostatných bábkohercov na Slovensku.“
Rok 1960 priniesol novú etapu v histórii divadla. Bábkarský súbor sa odčlenil od činohry Nitrianskeho krajového divadla a vzniklo samostatné Západoslovenské bábkové divadlo, ktoré bolo neskôr, v roku 1970, premenované na Bábkové divadlo Nitra. Počas tohto obdobia sa na poste riaditeľa vystriedali Ľ. Nemky, J. Romanovský (1964 - 1973) a M. Valkovič (do roku 1989). Rok 1960 je tiež spojený s nástupom novej hereckej generácie, ktorá majstrovsky ovládla prácu s bábkou a rozvinula Romanovského bábkovodičskú školu. Na javisko vstúpili osobnosti ako R. Boriová, A. Šinkorová, K. Kuchárik, J. Jenis, K. Ouda, M. Valúšek a neskôr J. Hrmo a J. Kožuch. Osobitnú pozornosť si zaslúžia inscenácie Jána Hižnaya, ktorý ako pohostinský a neskôr stály režisér naštudoval so súborom viac ako tridsať titulov.
Prevádzkové problémy a sťahovanie: Obdobie neistoty
Napriek nesporným úspechom na javisku, 70. roky boli poznačené prevádzkovými problémami, ktoré na dlhé roky ovplyvnili činnosť divadla. V roku 1976 bola divadelná budova na terajšom Župnom námestí z bezpečnostných dôvodov uzavretá pre verejnosť. Bábkové divadlo v Nitre tak ostalo neuveriteľných šestnásť rokov bez svojho stáleho javiska a bez možnosti hrať pre nitrianske publikum. Táto situácia sa prirodzene odrazila aj na tvorbe divadla. Dramaturgia, výtvarníci a režiséri museli neustále zohľadňovať technické obmedzenia a vybavenie zájazdových miest, ktoré často nespĺňali ani základné priestorové a bezpečnostné požiadavky. Ešte horšie bolo, že bábkové divadlo sa pomaly vytrácalo z povedomia nitrianskej verejnosti. V osemdesiatych rokoch dochádza k stagnácii tvorby po vyprofilovaní poetiky v rokoch šesťdesiatych a tvorivých výbojoch v rokoch sedemdesiatych.
Rok 1989 zastihol súbor v zložitej situácii. S odchodom poslednej tvorivej pracovníčky, internej dramaturgičky E. Michaličkovej, sa definitívne uzavrela ďalšia tvorivá etapa divadla. Do túžobne očakávaných nových stálych priestorov vstupovalo divadlo pod vedením J. Hrmu, ktorý v roku 1991 prevzal poverenie riaditeľovaním. S ním prišla aj zodpovednosť za prechod do bývalej budovy Divadla Andreja Bagara na ulici 7. Pešieho pluku (bývalá Sokolovňa) v roku 1992. Je však smutné, že divadlu neboli pridelené priestory v takom rozsahu, ako bolo pôvodne plánované. Bábkarom ostala vyrabovaná a okyptená budova bez potrebného dielenského, technického, skladového a administratívneho zázemia.
- septembra 1992 sa Bábkové divadlo v Nitre po mnohých rokoch predstavilo svojim divákom premiérou hry J. Romanovského „Matkin chlieb“ v réžii hosťujúceho J. Kožucha vo svojom novom divadle. Slávnostná atmosféra a radosť z nových priestorov však čoskoro opadla a na program sa opäť naliehavo tlačila otázka, ako ďalej.
Nová éra: „Divadlo pre celú rodinu“ a modernizácia
Náznak obratu k lepšiemu nastal v roku 1993, keď sa dramaturgie divadla ujal I. Gontko a do divadla nastúpil režisér O. Spišák. Takmer súčasne prišlo do divadla niekoľko mladých absolventov pražskej a bratislavskej bábkarskej katedry - D. Nemcová, V. Zetek a J. Strunga. Skutočne tvorivá atmosféra však nastala v roku 1994 s nástupom riaditeľa Karola Spišáka, ktorý po rokoch angažoval aj stáleho výtvarníka I. Hudáka. Karol Spišák, dlhoročný režisér nitrianskej činohry a výrazná osobnosť divadelného, filmového a televízneho umenia, spolu s dramaturgiou divadla vypracoval ambiciózny projekt. Cieľom bolo vrátiť budovu starého divadla do povedomia Nitranov a naučiť ich znovu chodiť do divadla.
Projekt „Divadlo pre celú rodinu“ smeroval k divadelnej ponuke pre všetky generácie so zvýšeným dôrazom na mladú generáciu (koncepcia „Umením proti drogám“). Tomu zodpovedala aj dramaturgia divadla v ostatných rokoch, ktorá vyberala tituly pre najmenšie deti (Budkáčik a Dubkáčik - 1994, Snívajte sami - 1996, O škriatkoch - 1998, Čin - Čin - 2002), u ktorých išlo často o prvý kontakt s divadlom, tituly pre staršie deti (Džangl búk - 1994, Piráti - 1995, Belasý vták - 2001), ale aj pre staršiu mládež (Faust - 1995, Limonádový Joe - 2001). Pre dospelých boli určené vystúpenia významných slovenských i zahraničných súborov.
K naplneniu uvedenej koncepcie smerovalo aj oživenie priestorov bývalého kina Tatra, ktoré sa vďaka iniciatíve občianskeho divadelného združenia Teatro Tatro stalo štúdiovým priestorom bábkového divadla a zároveň stálou scénou súboru Teatro Tatro.
V roku 1999 sa divadlo premenovalo na Staré divadlo a vďaka vtedajšiemu riaditeľovi Karolovi Spišákovi sa zmenila aj programová línia divadla - z bábkového divadla výlučne pre detského diváka na „divadlo pre celú rodinu“. Od roku 1992 je tvorba divadla spätá predovšetkým s menami režiséra Ondreja Spišáka. Posledná zmena názvu prebehla 13. marca 2009, kedy bolo na počesť jeho dlhoročného riaditeľa premenované na Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre.
Dôležitým medzníkom v histórii Starého divadla Karola Spišáka v Nitre bol rok 1992, kedy sa presťahovalo do priestorov bývalého Divadla Andreja Bagara v Nitre na ul. 7. Pešieho pluku. Divadlo má k dispozícii tri hracie priestory: Veľkú sálu s kapacitou 300 miest, Štúdio Tatra s kapacitou 70 - 150 miest a Študovňu s kapacitou 30 osôb. Dramaturgia Starého divadla Karola Spišáka v Nitre sa orientuje na diváka od 3 rokov až po študentov stredných škôl. V repertoári divadla sa v súčasnosti nachádza 22 inscenácií. Na aktuálnu jubilejnú sezónu 2015/2016 pripravilo 5 nových titulov pre všetky vekové kategórie svojich divákov. Tvorba divadla je charakteristická hľadaním modernej syntetickej podoby inscenácií. Divadlo za sezónu odohrá priemerne 200 predstavení. Stredy večer sú určené dospelým divákom a študentom vysokých škôl, ktorým okrem predstavení SDKŠvN ponúka aj Literárnu kaviareň Parnas a koncerty menšinových žánrov.
Budova Starého divadla Karola Spišáka v Nitre je od roku 2009 po čiastočnej rekonštrukcii a je bezbariérová. Vstupné priestory Starého divadla Karola Spišáka v Nitre sú od svojej rekonštrukcie inštalačným priestorom Galérie Foyer. Návštevníkom divadla je k dispozícii divadelná Kaviareň Tatra. Od roku 1998 Staré divadlo pravidelne organizuje prehliadku divadiel a divadelných škôl krajín V4 pod názvom Stretnutie, Setkání, Spotkanie, Találkozás. Tento úspešný a divákmi i divadelnými odborníkmi uznávaný medzinárodný divadelný festival má za cieľ rozvíjať spoluprácu medzi mladými poslucháčmi divadelných škôl a profesionálnymi divadelníkmi z krajín V4, Chorvátska, Litvy, Ukrajiny, Talianska…
Súčasnosť a budúcnosť: Inovatívny prístup a rozmanitý repertoár
V súčasnosti je Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre (SDKŠ) profesionálne divadlo s bohatou históriou, ktoré sa vyvinulo z pôvodne bábkového divadla. Jeho zriaďovateľom je Nitriansky samosprávny kraj. Riaditeľom divadla je Martin Kusenda, umeleckou šéfkou Danica Hudáková a dramaturgičkou Nikoleta Hvizd Tužinská. Herecký súbor tvoria Ivan Gontko, Danica Hudáková, Rudo Kratochvíl, Eduard Valašík, Oľga Schrameková, Roman Valkovič, Simon Fico, Daniela Turzová, Juraj Bednarič, Michal Vrzala a Vanesa Balla Hagyungová.
Divadlo sa zameriava na široké spektrum divákov, od batoliat po študentov stredných škôl. Repertoár zahŕňa inscenácie charakteristické hľadaním modernej syntetickej podoby, ktoré často využívajú prvky vizuálneho, zvukového a haptického zážitku. Pojem „batolárium“ označuje detskú hru pre deti od jedného do štyroch rokov, ktorá využíva divadelné postupy a prvky v priestoroch profesionálneho divadla. Detský divák sa stáva spolutvorcom akcií, pričom herec pôsobí ako sprievodca hrou. Dôraz sa kladie na pokojnú atmosféru, nežný herecký prejav, flexibilitu a vizuálnu, zvukovú a hmatovú stránku inscenácie. Potláča sa dej a slová, do popredia sa dostávajú samostatne stojace obrazy, ktoré rozvíjajú detskú tvorivosť, fantáziu, socializáciu a prežívanie.
Divadlo sa venuje aj témam ako otcovstvo, ktoré zobrazuje v hre „Sám a Esmeralda“ od švédskej autorky Martiny Montelius. Táto hra zobrazuje chlapca Sáma, jeho otca a babičku, kde sa reálny svet prelína s fantazijným a otec so synom hľadajú cestu k vzájomnému pochopeniu.
V posledných rokoch sa v divadle odohrali aj zmeny v hereckom súbore a obsadení postu dramaturgičky. Po hosťovskej spolupráci nastúpila do interného pomeru Nikoleta Tužinská. V úvode sezóny 2019/2020 divadlo rozšírilo svoj repertoár pre deti predškolského a mladšieho školského veku o tituly ako „Batolárium“, ktoré sú výsledkom spolupráce so známym režisérom a tradičnou rozprávkou v overenej dramatizácii.
Diskusie o tom, čo presne predstavuje bábkové divadlo a či má svoje miesto na súčasných javiskách, sa vedú aj na medzinárodných kongresoch. Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre sa snaží tieto hranice posúvať a ponúkať inscenácie, ktoré reflektujú súčasné trendy a potreby publika, pričom si zachováva svoju jedinečnú identitu a bohatú históriu. Inscenácia „Líška s dúhovými očami“ patrí k výtvarným, najmä farebným inscenáciám, ktoré zdôrazňujú spektakulárnosť a upútajú nielen detského diváka. Adaptácia slovenskej predlohy od Márie Lazárovej, ilustrovanej Andreou Tachezy, priniesla divákom nezabudnuteľný zážitok.
V histórii nitrianskeho bábkového divadla sa objavovali aj inscenácie s antropomorfizovanými zvieratami, ako napríklad prvá inscenácia „Veselé medvieďatá“ (1951). V súčasnosti však divadlo skúma aj zložitejšie témy a formy, pričom sa nebráni ani inscenáciám, ktoré by sa dali označiť ako „klasické bábkové divadlo“. Tento spor sa viedol aj pri rozdeľovaní nitrianskeho bábkového divadla na „staré“ a „nové“. Hovorilo sa o návrate bábky na javisko, o „vykázaní“ činohry z divadla. Po videní inscenácie „Kráska a zviera“ sa však divák môže pýtať, čo sa v tomto kontexte vlastne stalo a ako sa tieto rôzne prístupy a tradície pretavujú do súčasnej umeleckej produkcie Starého divadla Karola Spišáka v Nitre.