Domov ako zrkadlo života: Od prvého výkriku po nekonečné spomienky

Už od malička má každý človek napísaný svoj osud niekde, kde ho nikto nevidí. Je to miesto, kde neexistuje dobro a zlo, chlad a teplo, vlhkosť a sucho. Je to miesto, ktoré nikdy nikto nenašiel. Teda našiel, avšak neuvedomil si to. To miesto je v nás. Už od narodenia sme strojcami svojho šťastia, svojho osudu, svojej budúcnosti a aj keď niekto môže tvrdiť, že vás povedie na tú správnu cestu, klame. Iba vy môžete nájsť svoju správnu cestu, tú, ktorá je určená stopercentne pre vás a nikto iný by na nej neuspel. Vy píšete svoj životný príbeh a tak ako každý, mám ho aj ja.

Zrodenie a prvé kroky: Základy nášho bytia

Boli dve hodiny ráno, vonku pršalo a ako každú noc bolo počuť škrekot mačiek. Mama s otcom spali v manželskej posteli. Tá noc sa zdala byť úplne pokojná, kľudná ako každá iná. Avšak niečo sa stalo. Mama sa zobudila s obrovskými bolesťami brucha a so slzami v očiach zobudila otca. Otec neváhal a podložil jej pod hlavu ďalší vankúš, aby mala hlavu vyššie položenú ako zvyšok tela a keďže bol externista, vedel jej podať prvú pomoc. Ale v tomto prípade nešlo o normálnu prvú pomoc. Nebola to totižto bolesť ako každá iná. Väčšinou sa ľudia pri bolestiach strhnú a začnú panikáriť s pocitom že sa im niečo stane. Mama sa v tomto prípade so slzami v očiach usmiala a povedala ,,Je to tu miláčik, budeme mať dieťatko…“. Áno počujete dobre, mama bola tehotná a moja cesta po tomto svete sa pomaly, ale isto začínala. Otec zavolal sanitku a keďže mal známosti z práce, boli u nás do piatich minút. Mamu hospitalizovali na novorodenecké oddelenie. Vybavovačky išli bokom, pretože mame odtiekla voda a ja ako dobrý plavec by som bez vody v maminkinom brušku nevydržal príliš dlho. Keby som vám to mal všetko opisovať tak, ako som to videl ja, znelo by to asi takto. Krik, pípanie prístrojov, hlas doktora a sestričiek a výkriky môjho otca, ktorý aj keď chvíle pôrodu videl veľakrát, v tomto momente by to radšej nechal na niekoho iného. Celý priebeh pôrodu si nepamätám, avšak pamätám si jednu vec, ktorá ma bude sprevádzať celým životom. Mamin pohľad, keď ma uvidela a ockove nadšenie, keď videl, aká je maminka šťastná. Bolo to úžasné, tá eufória z nej priam vyžarovala a verím tomu, že ak bol v nemocnici niekto smutný, a prešiel by okolo izby, kde ležala, úplne by pri pohľade na ňu žiaril radosťou. Po pôrode si ma ešte sestričky zobrali, pretože maminka musela odpočívať. Bola to silná žena a tak som aj ja veľmi zdravé dieťa. Po pár dňoch pobytu v nemocnici som sa objavil doma.

Ako čas plynul a ja som rástol, začali mi rásť aj prvé zúbky. Veľmi to šteklilo a tak som obhrýzal, čo sa dalo. Občas aj to, čo nie. Všetci v rodine mali zo mňa radosť a aj keď som to ešte nevnímal tak ako teraz, začala sa nová etapa môjho života.

Detstvo a prvé skúsenosti: Od škôlky k bránam poznania

Dovŕšil som vek štyroch rokov a s neveľkou radosťou som začal chodiť do škôlky. Z počiatku som to tam nemal veľmi rád, pretože doma bolo doma a bez ockových smiešnych výrazov tváre a maminých nežných dotykoch, ktorých som mal donedávna ešte plnú náruč, mi to miesto prišlo úplne nezáživné. Ale ako dni plynuli a ja som spoznával nových kamarátov, prvé lásky, nové hračky a milé pani učiteľky, začalo sa mi v škôlke páčiť. Avšak bezstarostný život, v ktorom ma zaujímalo iba to, čo sa budeme hrať a akú zmrzlinu mi mama kúpi cestou domov, sa pomaly vytrácal.

Po dovŕšení šiesteho roku, môjho doposiaľ pokojného života, prišla prvá trieda základnej školy. Nové miesto, nová budova, noví ľudia, nové pani učiteľky, proste všetko bolo iné a mne sa to vôbec nepáčilo. Všetky deti sa tešili, ako sa naučia čítať a písať, avšak ja nie. Vedel som, že všetko, čo sa zdá byť ľahké, bude postupne naberať na obtiažnosti. Ako som si myslel, tak sa aj stalo. Prvý stupeň základnej školy ubehol veľmi rýchlo a zdanlivo ľahké veci sa začali komplikovať. Keďže som bol od mala zhovorčivé dieťa a všetko, čo som mal na srdci, som mal aj na jazyku, učiteľom som sa prestal páčiť. Pribudli zlé známky, poznámky, dokonca jedno, či dve pokarhania. Áno patrí to k životu, určite to patrí aj k mladosti. Sme spontánni, myslíme si, že nám patrí celý svet a pritom zabúdame na tých, ktorým to ubližuje najviac. Na našich rodičov. Dospelí majú úplne iné problémy, svoje problémy, ktoré sú oveľa vážnejšie ako tie naše, avšak my im ešte pridávame problémy, ktoré by vôbec nemuseli byť a práve preto dostávame za trest zákazy ísť von, pozerať televízor alebo ísť ku starej mame. Jedno z najlepších období detstva je za mnou. Čo asi nasleduje teraz, druhý stupeň základnej školy, viac domácich úloh, zmena pani učiteliek, nové predmety, a samozrejme viac kníh a zošitov. Človek by si myslel, že druhý stupeň je zlý, ale nie je. Je to prvá cesta dospelosti, ktorou sa dieťa vyberie. A tak som sa tou cestou vybral tiež, pretože som si myslel, že byť dospelým je zábava. Všetko v škole som bral zodpovedne, prípravu na vyučovanie, odpovede, písomky. Život bol skvelý aj napriek tomu, že neostávalo až tak veľa času na hry s kamarátmi. Mne to nevadilo, všetko sme si kompenzovali v škole, keď sme cez prestávku robili somariny. Poznámky sa nebrali až tak vážne a všetko mi prišlo úplne jednoduché. Doma ma brali pomaly ako seberovného a ja som mal pocit, že som na vrchole sveta. Ale opak bol pravdou, stále som bol niekde pri základni hory, ktorá sa volá život.

Škola života a prvé výzvy: Dospievanie a zodpovednosť

Keď si to tak zhrnieme, tak celá základná škola bola vlastne príprava na ďalšiu skúšku dospelosti, nazývanú MONITOR. MONITOR bol test, ktorý zavažoval hlavne na prijímaní na stredné školy. Našťastie v mojom prípade som sa nemusel na test až tak učiť, pretože som si veľa vecí pamätal zo školy. Napísal som ho skoro na stopercentnú úspešnosť aj zo slovenčiny aj z matematiky, a keďže to bola moja prvá veľká skúška, bol som na seba mimoriadne hrdý. Po prijatí na strednú školu moje sebavedomie ešte viac vzrástlo, čo nenaznačovalo nič dobré. Ako najbystrejší žiak na základnej škole som si myslel, že strednú školu prejdem bez problémov. Mýlil som sa a po prvých dvoch rokoch, kedy som prešiel iba s odretými ušami, som sa rozhodol začať učiť. Nie veľa, pretože všetkého veľa škodí, ale aj to malé úsilie, ktoré som vynaložil do učenia, sa mi vrátilo v podobe jednotiek a dvojok na vysvedčení. Po dvoch menej úspešných a po dvoch úspešných rokoch na strednej škole prišla ďalšia životná skúška, maturita. Strach, ktorý som pociťoval už len z názvu, sa nedal opísať. Pri predstave, že stojím sám pred komisiou a odpovedám na otázku, ktorú som si vytiahol, mi naháňala husiu kožu. Po nie príliš efektívnom učení, prišiel deň D, deň kedy som mal maturovať. Učesaný, v obleku som sa postavil pred komisiu, vytiahol som si otázku, prečítal ju nahlas a prekvapivo odpovedal na dvojku. Zvládol som to a s pocitom úplného víťazstva som sa prihlásil na vysokú školu.

Ja a vysokoškolák? Koho by to kedy bolo napadlo, že sa sem dostanem a ak na sebe zapracujem, budem si môcť pred meno hrdo písať titul. Výberové konanie na vysokú školu dopadlo v môj prospech a tak som sa koncom septembra dočasne presťahoval na internát. Vysoká škola mi išla vcelku od ruky, čo sa mi zdalo veľmi divné. Prvý ročník dal síce zabrať, pretože na škole riedili silnejšie a slabšie články triedy. Neviem, akým spôsobom som sa dostal medzi tie silnejšie, ale úprimne som bol rád. Bakalárske štúdium plynulo a po troch rokoch som zažil deja vu. Nebolo to tak celkom deja vu, pretože obhajoba bakalárskej práce a vlastne samotné zhotovenie práce bolo duševne a časovo náročné. Asi som sa narodil pod šťastnou hviezdou, pretože som to zvládol a nasledujúce dva roky inžinierskeho štúdia ubehli ako voda. Spokojný s titulom som sa odsťahoval z internátu a pohľad mojej mamy s otcom na mňa, ako na čerstvo odpromovaného žiaka bol neuveriteľný. Hrdosť a radosť, ktorá im žiarila z očí, bola taká silná, že som načisto zabudol na poslanie, ktoré som pri narodení dostal. Založiť si rodinu a pokračovať v kolobehu života.

Životné zvraty a hľadanie domova: Straty, láska a znovuzrodenie

Spomenul som kolobeh života? Áno, život a smrť. Jedno dobré, druhé zlé. Nikto sa nechce dožiť toho, že mu najbližší z rodiny odídu na iný svet. Aj keď je to hrozné, je to neodvrátiteľné. Dva roky po tom, ako som odišiel z vysokej školy, mama nešťastne ochorela a po mesiacoch v nemocnici zomrela. Smrť zobrala najviac otca, ktorý s ňou prežil celý život od strednej školy. Otec sa zrútil a začal piť, nevenoval sa známym, svojej rodine, mne a ani práci, pričom nakoniec prišiel o robotu a ja som sa musel starať o seba a aj o neho. Na založenie vlastnej rodiny nebol čas, priestor a ani peniaze. Ako inžinier som dostal veľa pracovných ponúk v zahraničí, ale ja som si nemohol dovoliť odísť, pretože otec by sa o seba nedokázal postarať. Myslel som si, že som v živote spravil niečo zlé, keď sa môj osud zdanlivo nenávratne zvrtol na nočnú moru. Ale prišla ona, moja láska, záchrana, matka mojich detí, stará mama našich vnúčat. Kto by to bol povedal, že tú pravú stretnem v obchode, pri oddelení s mliekom. Pri pohľade do jej očí som sa nevedel sústrediť na nič iné a jediné slová, čo mi napadli, boli, koľko stojí toto mlieko. Usmiala sa a ukázala na cenovku. Neviem ako, ale zrazu som sa vzchopil a predstavil som sa, a s gestom veľkého hrdinu som ju pozval ku nám na večeru. Prekvapivo neodmietla a ponúkla sa, že mi ju pomôže uvariť. Keď som toto všetko otcovi povedal, neveril vlastným ušiam. Doteraz zarastený, špinavý dotrhaný muž sa za pár hodín premenil v uhladeného, učesaného a voňavého gavaliera, čím neprekvapil iba mňa, ale hlavne moju budúcu manželku. Pri varení sme si užili kopec zábavy, nasmiali sme sa, dokonca sme si vymenili pár pohľadov, dotykov a aj nejeden bozk. Otec mal z toho nesmiernu radosť a zdalo sa, že sa všetko vracia do starých koľají. Ale nebolo tomu tak, o týždeň na to otec zomrel na infarkt a ja som sa psychicky zrútil. Moja priateľka ma nesmierne podporovala a spoločnými silami som sa dokázal znovu začleniť do kolektívu a nastúpil som ako architekt v jednej známej firme.

Ako čas plynul a ja som videl, že ona je tá pravá, začal som uvažovať o tom, že ju požiadam o ruku. Nevedel som, ako to spraviť a preto som vymyslel niečo originálne. Spomenul som si, že môj starý známy z vysokej školy má kapelu a tak som ho poprosil, či by pre ňu nezložil pesničku. Súhlasil a o týždeň na to som jej ju pustil. Celá dojatá mi povedala áno a o mesiac bola svadba. Svadba nebola veľká, pretože rozpočet nám to neumožňoval, avšak zábava to dostatočne vykompenzovala. Spoločne sme si nažívali, v byte po otcovi a mame, a ako čas plynul, zažil som ďalšie deja vu. Áno, bol to pôrod a na svet pribudli dve krásne deti. Chlapec a dievčatko, tak ako si to niektoré páry plánujú a skúšajú, nám sa to podarilo hneď na prvý raz. Verte mi, že nie je nič krajšie, ako vidieť deti rásť. Ten pohľad, keď zažívajú presne to isté, čo vy v ich veku. Viete im poradiť, pomôcť, podporiť, ale aj patrične potrestať, a oni netušiac krútia hlavou, keď im poviete, že aj ony zažijú to isté čo vy. V tomto období života by si asi každý prial zastaviť čas a žiť tak večne. Avšak čas je neúprosný a čím ste starší, tým beží čoraz rýchlejšie. Deti rastú, vy starnete. Prichádzajú problémy, zdravotné, v práci, niekedy aj vzťahové. V mojom prípade vzťahové problémy nenastali. Okrem jedného. Keď manželka odišla na druhý svet, išlo to so mnou dolu vodou. Nemyslel som na nič iné, iba na to, ako sa za ňou dostať. Moje neúspešné pokusy o samovraždu skončili neskôr v liečebni a ja som stratil všetko. Svoje deti, svoju rodinu, svoj život. Po dvoch rokoch na liečení som sa konečne dostal zo závislosti na alkohole a prvá vec, na ktorú som myslel, bola, ako sa majú moje deti. Po skontaktovaní sa s nimi mi pomohli dostať sa na nohy a syn ma zobral bývať k sebe. Nebolo to nič moc, ale bol som mu za to neskutočne vďačný. Keďže som poberal dosť veľký dôchodok a mal som ušetrené nejaké peniaze z minulosti, kúpil som si malý dom na kraji mesta, kde som chcel v pokoji a spomienkach prežiť zvyšok života. Prešlo päť rokov a moja radosť z pokojného života sa znásobila správou, že budem starý otec. Môj život už po niekoľkýkrát získal zmysel a aj keď som vedel, že mi neostáva veľa rokov, prežijem ich naplno so svojou rodinou. Tak sa aj stalo, vnúčatám som ukazoval všetky veci, ktoré som v detstve robil, a oni si zo mňa brali obrovský príklad. Ale ako na každého starého človeka, aj na mňa prišla choroba. Zákerná rakovina. Väčšina ľudí by sa psychicky zrútila, ale ja nie. Ja som sa pousmial a žil ďalej. S pocitom, že môj príbeh končí a s pohľadom na generáciu, ktorú som zanechal, som pri poslednej otázke od mojich detí nemusel príliš uvažovať nad odpoveďou. Opýtali sa ma, čo by som chcel zažiť znovu. Odpoveď bola stručná a jasná.

Domov ako koncept: Viac než len štyri steny

Domov nie je len miesto, kde bývam, ale aj atmosféra, ktorú toto miesto vyžaruje. Tak či tak človek dokáže vycítiť, či dané miesto vyžaruje dobrú atmosféru alebo nie. A táto atmosféra vzniká vďaka ľuďom, ktorí tvoria domácnosť. Podľa mňa je z domácnosti cítiť, keď človek býva sám. To sa určite musí cítiť osamelo, čo nie je dobré pre psychické zdravie. Obkolesiť sa skupinou ľudí, ktorých mám rád, to je atmosféra domova. Dá sa vytvoriť nový domov? Podľa mňa, keď sa človek obkolesuje tými správnymi ľuďmi, tak sa cíti ako doma všade. Či je to už na mieste, v ktorom žijem, alebo som s kamarátmi na chate. Domov nie je len miesto, kde bývam. Domovom môžem označiť celé mesto, možno región, ba aj štát. Zbožňujem ten pocit vracania sa a vidím môj rodný hornatý región Horehronie v okolí mesta Brezno. Podľa zasnežených kopcov, rozlohy mesta a počtu obyvateľov v uliciach vidím, že práve toto je môj rodný domov. Myslím si, že aj v budúcnosti v prípade potreby emigrovať do zahraničia, by som si vedel vytvoriť nový domov. Stačil by mi k tomu dobrý kolektív kamarátov a jednoznačne moja priateľka. Bez nej si neviem predstaviť, ako by práve ten môj domov vyzeral. Určite by som mal obrovskú medzeru v mojom srdci, ktorú by som sa snažil vyplniť spoločnosťou kamarátov. A kde je vlastne ten náš domov? Na túto otázku podľa mňa neexistuje jednoznačná odpoveď. Jediné, čo viem, je, že domov si vytvárame my sami s ľuďmi, ktorí nás obkolesujú. Už je na každom z nás, akú hodnotu majú pre ľudí jednotlivé miesta. Dôležité je sa dobre rozhodnúť, kde by som sa mal usadiť.

Architektúra domova: Priestor pre život a spomienky

Môj domov, môj hrad. Náš dom sa stal mojím skutočným domovom v roku 2000. V tomto roku ho moji rodičia postavili a ja som sa v ňom ocitla spolu so všetkými mojimi vecami. Jednoducho som bola skvelým bábätkovským doplnkom. Samozrejme, od toho roku sa zopár vecí zmenilo, ale viem, že vždy k lepšiemu. Keď vstúpite do môjho paláca uvidíte malú predsieň, v ktorej máme zavesené kabáty, kľúče, uložené topánky, dokonca tam prespáva počas búrky môj lenivý pes a zajac. Hneď z predsiene uvidíte jedáleň. Po pravej strane sú schody, ktoré vedú do obývačky a po ľavej strane je kuchyňa. V našej jedálni stôl z dubového dreva, na ňom máme vždy pekný obrus. Jedáleň je presvetlená oknom, ktoré má výhľad do záhrady. V obývačke máme veľkú sedačku, ktorá je umiestnená do tvaru písmena „L“. Parkety pokrýva huňatý koberec čierno, šedo, bielej farby. Nad umývadlom je podlhovasté okno, ktoré kuchyňu presvetľuje. Moja kúpeľňa je oproti kuchyni. Nachádza sa v nej WC, umývadlo, kotol a na pravej strane je biela vaňa a práčka. Kachličky sú v kombinácii žltej a bielej farby. Na ľavej strane od kúpeľne sú dva malé schody. Keď po nich vyjdete, tak napravo je moja detská izba, naľavo od kúpeľne je rodičovská spálňa. V mojej detskej izbe je červený koberec s dlhými chlpmi. Pod kobercom je drevená podlaha z dubového dreva a nad ňou je šedá skrinka. Oproti skrini sú dve drevené postele a na nich je zebrový matrac. Vedľa postelí sú dva drevené stoly, na ktorých je množstvo písacích potrieb. Celá izba je kombináciou červenej, bielej, čiernej a šedej farby. V spálni majú moji rodičia veľkú vstavanú skriňu, manželskú posteľ, jeden malý moderný luster a veľké plastové okno. Celý interiér, okrem mojej detskej izby je sfarbený do hnedo-bielo-šedej farby. Keď vyjdete z domu, uvidíte veľkú záhradu so siedmimi gaštanovými stromami.

Netvrdím, že môj dom spĺňa nároky každého. Môj dom, môj domov, miesto, kde sa stále rada vraciam.

Na záhrade je veľký bazén, vonkajšia garáž a gril. Je to príjemné miesto pre grilovaciu párty. Dom má 10 izieb, povalu a dole sa nachádza garáž, kde stojí môj čierny Ford Capri z roku 1970. Na prvom poschodí je kuchyňa v dekore bieleho a čierneho mramoru. Vedľa nej sa nachádza jedáleň s francúzskymi oknami, veľkým dreveným stolom, stoličkami a stenou, na ktorej visia moje maľované obrazy. Veľkú časť prvého poschodia tvorí obývacia izba, vymaľovaná do hnedej farby, so svetlohnedou sedacou súpravou, tmavohnedým kobercom, veľkou televíziou a menšou knižnicou. Pri schodoch sa vyníma krásne veľké piano. Do ďalšieho poschodia vedú schody. Tu sa nachádza spálňa v bielej farbe s veľkou posteľou a mnohými vankúšmi. Na stenách visí fotografie. V ľavom rohu stojí môj kozmetický stolík a vedľa neho sú dvere na balkón, kde mám stolček a stoličku. Vedľa pracovne sú dve detské izby - prvá, dievčenská je celá ružová a posteľ v ňom vyzerá ako pre princezné. Naproti detským izbám nájdeme kúpeľňu, ktorá je modrobiela, s vaňou aj sprchovacím kútom. Samozrejmosťou je veľké zrkadlo a dostatok skriniek. Toto je moja obľúbená časť domu. Mám tu veľkú knižnicu, posteľ z paliet s ružovou dekou aj môjho veľkého plyšového medveďa Alberta. Nechýba tu ani kreslo a lampa. Mám tu prevažne romantické knihy, ale nájdu sa aj knihy o druhej svetovej vojne, zdraví alebo horory.

Domov ako útočisko a nekonečná inšpirácia

Vôbec som nemusela premýšľať nad miestom, kde sa rada vraciam. Nie je to môj domov, žiadne mesto a ani dedina. Nemôžem sa tam dostať každý, na to miesto smiem ísť len a len ja. Je to miesto, raj na zemi, ktorý sa pre mňa nachádza na samom konci sveta. Ďaleko od všetkého a všetkých. Miesto vyzerajúce ako rozprávka, miesto, kde človek ešte nikdy nijako nezasiahol a nesnažil sa ho pretvoriť na betónovú džungľu. Nie je tam počuť žiaden mestský ruch, žiadne autá, vlaky, výťahy. Jednoducho nič, len kľud a pokoj. Vzduch tam nie je ťažký, špinavý a plný smogu. Keď sa tam nadýchnem, moje telo sa zachveje a vzápätí roztancuje. Cítim tam len omamnú vôňu tých najvoňavejších, najkrajších a najrôznejšie sfarbených kvetov na celučkom svete. Ich farby sa spolu hrajú, prelýnajú sa od žltej až po modrú. Žlté vyzerajú ako chumáčiky zlatých nitiek. Červené ako rumenec na líčkach dievčaťa, keď uvidí svojho milého. Modré sťa najhlbší oceán, belasé ako ranné nebíčko. Biele ako čerstvo napadnutý sneh. Keď som chvíľu ticho a nevidám ani hlások, zbadám starú medvedicu ako šantí so svojimi guľôčkami. Naháňajú sa, kotúľajú, lozia po stromoch. Sú ako malé obratné blšky, chvíľu sú tu a hneď tam. Na brehu jazera je mama korytnačka, ktorá učí svoje malé potomstvo plávať. Na kameňoch sa vyhrievajú a opaľujú studeno krvné jašteričky. Užívajú si slnečné lúče a klebetia, čo sa v ich svete deje. Na skalách v jazere sú v perfektnom trojstupne zoradené žabky s hlavnou dirigentkou. Práve nacvičujú novú áriu. Ďalej od brehu, kde je už ticho a kľud, sú dve zaľúbené labute. Hrkútajú si, spolu plávajú v diaľ niekam do neznáma, netušiac kam. Voda tam nie je znečistená, nie sú v nej žiadne pneumatiky, odpady, nepotrebné veci. Nie je kalná a hnedá. Je priezračne a krištáľovo čistá. Vidieť v nej tie najfarebnejšie rybky ako nacvičujú spartakiádu. Tyrkisové, ružové, hnedé, žlté, oranžové. Hádam sú tam všetky farby. Skladajú sa do rôznych útvarov, pohybujú sa ako v chaose, ale je to chaos prekrásny. Navôkol jazera je vždy rušno, stále sa tam niečo deje. Na poriadok tam dozerá strážca lesa. Je ním orol. Je už síce starý, súci na odpočinok, ale ja stále rovnako bystrozraký ako za mlada. Dozerá na všetko. Či je slniečko práve najvyššie na oblohe alebo zaľahlo k spánku, vždy krúži nad krajinou. Nachádza sa tam veľa stromov. Všetky sa pýšia svojimi bohatými korunami, vystavujú ich na obdiv okoliu. Všetky sa snažia byť krásne, všetky až na jednu starulinkú vŕbu. Tá nestojí o obdiv, nesnaží sa byť krásna. Tá krásna proste je. Je to ten najnádhernejší strom zo všetkých. Jej vetvy sú už od všetkého toho bôľu čo vypočula poohýňané až k samej zemi. Je to vlastne ten najobyčajnejší, svojím spôsobom nevýrazný, ale predsa nakrajší a najvýraznejší strom vôbec. Keď sa predieram jej hustým porastom konárov a vetiev, ktorý mi občas pripomína džugľu, uvidím malý magický svet v „srdci“ vŕby. Pomedzi každulinkú drobnú škáročku listov sa prediera slnečný lúč, ktorý dopadla na zelený koberec, ktorý je vôkol vŕby vytvorený machom. V jej korune je vždy krásne teplo. Za jej opevnením sa môžu všetci čerti ženiť, divé vetry môžu zvádzať kruté boje, no ona nedopustí, aby sa dostali dnu. Dnu k jej srdiečku. Keď sa prizriem bližšie ku koberčeku, zbadám malinké chrobáčiky, lienky rôznych farieb ako tancujú lambádu na hudbu, ktorú vysoko v korune komponujú sláviky spolu s inými vtáčikmi. Spolu vytvárajú ten najlepší tisíc-členný orchester, aký som kedy počula. Hore v korune robia vtáčikom spoločnosť neposlušné, vždy plné energie veveričky. Skáču, lietajú z vetvy na vetvu. Naháňajú sa a skrývajú sa jedna druhej. Najkrajšie v tomto mojom svete je večer, keď si slniečko líha do perín. Vtedy si sadnem na koberček z machu, vŕba ma silno obíjme svojími konármi, až mi prestane prúdiť krv v žilách a ja v jej nádhernom objatí sledujem, ako sa slnko hrá s oblohou, sfarbuje ju do najrôznejších tónov farieb. A táto hra sa odráža na kľudnej hladine jazierka. Všade je ticho, pokoj, kľud. Všetci sa poberú k spánku. Som tam už len ja a moja vŕba. Toto je pre mňa to najkrajšie miesto na zemi, tu sa stále rada vraciam. Je škoda, že toto miesto nie je skutočné. Existuje len v mojej hlave a myšlienkach. Ocitnúť sa tam môžem, kedy len chcem. Stačí len keď zavriem oči a.

Moja izba, alebo ak chcete moje miesto odpočinku, rozjímania a ďalších aktivít, je vtesnaná na prízemí panelového domu, kde mám možnosť začuť kadejaký zvuk. Ide o zvuky rôzneho charakteru, najmä o konverzácie dlhoročných obyvateliek nášho domu či zvuky automobilov a iných dopravných prostriedkov doliehajúc z niekoľko metrov vzdialenej cesty. Ak nahliadnete do samotnej izby, uvidíte, že oplývam zmyslom pre jednoduchosť a funkčnosť. Ako prvé si pravdepodobne všimnete červené závesy, ktoré v kombinácii so žalúziami dokonale clonia svetlu a vytvárajú v miestnosti pološero, čo mi veľmi vyhovuje a navodzuje pocit akejsi izolovanosti od okolitého sveta. Od okien smerom k dverám sa tiahnu biele steny dlhé 6 metrov, pozdĺž ktorých sa na oboch stranách v rohoch pri okennej stene nachádzajú dve postele s úložným priestorom, cez ktoré sú prehodené prikrývky s motívom gepardej srsti. Medzi posteľami sa vytvára akási ulička vedúca k oknu, ktorá je obsadená nočným stolíkom pod oknom pri južne postavenej posteli, na ktorý obvykle pokladám práve rozčítané knižky, ale tiež sa tam občas objaví malý kvetináč či kaktus, ktorý tam pre moju ľahostajnú starostlivosť veľmi dlho nepobudne. Bližšie k dverám sa pozdĺž južnej steny nachádza stôl v tvare "L", ktorého kratšie krídlo susedí s posteľou. Na spomínanom krídle leží skriňa počítača typu desktop, na ktorej sa týči monitor. Pod monitorom a okolo jeho "nohy" je takmer dokonalý chaos, nájdeme tu mnoho predmetov či artefaktov, ak to chcete tak nazvať, ako sú slúchadlá, flash disky, medaily z posledných vodáckych súťaží, štipec na nos, môj občiansky preukaz a mnoho ďalších, pre mňa takých dôležitých drobností. Dlhšie krídlo je permanentne obsadené klávesnicou a myšou, navyše tu nájdete pominuteľný neporiadok, ktorý signalizuje časový interval dňa. Pokiaľ tu nenájdete nič iné ako klávesnicu a myš, ocitli ste sa tu v ranných hodinách. Ak nájdete na stole špinavý riad, musel som práve obedovať a ledabolo ho tu zanechať. A ak je stôl obsadený prázdnym hrnčekom od kávy, niekoľkými plastovými fľašami, hromadou zošitov a učebníc, tak ste ma pristihli po nervy drásajúcom štúdiu do nočných hodín, keď pre duševné i fyzické vyčerpanie upracem všetko zo stola a idem spať, čo vysvetľuje ráno čistý stôl. Dostávame sa k vstupu do izby, ktorý je osadený presklenými dverami, ktorých drevené priečky a plochy sú natreté bielou farbou. Ak ich otvoríte, tak tesne minú hranu dlhšieho krídla už spomínaného stola, čo napovedá, že južná zárubňa dverí sa nachádza niekoľko desiatok centimetrov od južnej steny izby. Doteraz ste mali možnosť prezerať si izbu z dverí, ale ak vstúpite do stredu miestnosti a otočíte sa čelom vzad, uvidíte zvyšok doposiaľ neprebádaného priestoru. Pozriete sa na mahagónovú obývaciu stenu zasadenú do zvyšného, vami nepoznaného rohu miestnosti od zárubne dverí až po severne postavenú posteľ. V obývacej stene od dverí je ako prvá zasadená skriňa s vešiakmi vo vnútri, na nej leží menšia skrinka. Pozdĺž severnej steny sa ďalej tiahne knižnica, kde sú zrejmé najmä knihy zaoberajúce sa históriou, ale aj tu nájdete rôzne encyklopédie, slovníky a dokonca romány. Pod knižnicou je priestor, na ktorom vystavujem svojich plyšových kamarátov a fotografie. Moja izba sa vám možno zdá veľmi tmavá a pobyt v nej by vás privádzal k depresiám, ale opak je pravdou - teda u mňa to tak platí. Ak mám frustrujúci deň, vždy sa teším nato, keď sa dostanem do svojej izby, kde sa zatvorím a relaxujem.

tags: #slohova #praca #byvanie #domov