Úmrtie blízkej osoby je mimoriadne náročná situácia. Napriek tomu, že sa snažíme uvažovať racionálne a vieme, že smrť k životu jednoducho patrí, zvládneme ju len veľmi ťažko. V tejto psychickej nepohode nás čaká ešte vybavovanie pohrebu a zariaďovanie ostatných neodkladných náležitostí na úradoch. V prípade úmrtia Vašej blízkej osoby v nemocnici budete kontaktovaný povereným zamestnancom. Po dobu dvoch hodín od úmrtia zdravotný personál musí telo nebohého ponechať na lôžku, nemanipulovať s ním ani ho neprevážať. Obhliadajúci lekár vystaví List o prehliadke mŕtveho a štatistickom hlásení o úmrtí. V prípade, že obhliadajúci lekár nariadi pitvu, je povinný privolať na transport zosnulého pohrebnú službu, ktorá je zazmluvnená a platená za transport Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Po osobnej návšteve nemocnice, Vám personál nemocnice vydá doklady o úmrtí - List o prehliadke mŕtveho a štatistickom hlásení o úmrtí, a takisto osobné veci zosnulého.
V priebehu dvoch hodín po konštatovaní smrti ošetrujúcim lekárom, ešte počas prípravy zosnulého na prevoz do chladiaceho boxu nemocnice, zabezpečí sa privolanie ohliadajúceho lekára, ktorý po obhliadke mŕtveho vystavuje List o prehliadke mŕtveho. Ide o rozhodnutie obhliadajúceho lekára, ktoré je nemenné. V prípade, že bolo rozhodnuté vykonať pitvu, oddelenie spolupracuje s pohrebnou službou zazmluvnennou ÚDZS podľa rozhodnutia o nariadení prevozu na pitvu. Ak bola nariadená pitva, tak nemocnica pri oznámení úmrtia rodine oznamuje automaticky aj nariadenie o pitve. Pitvy sa vykonávajú na Pracovisku patologickej anatómie alebo na Pracovisku súdneho lekárstva v Bratislave, Antolská 11 (Petržalka).
Zúfalstvo a úplatky: Keď život visí na vlásku
Diskusia o tom, "koľko musí byť v nemocnici", či presnejšie, koľko je človek ochotný dať "do obálky", sa často vynára v kontextoch, kde ide o záchranu života alebo zlepšenie starostlivosti o blízkeho. Je smutné, že táto téma sa často točí okolo finančnej odmeny namiesto primárneho zamerania na samotný život a jeho záchranu. Niektorí vyjadrujú skepsu, či "obálka" vôbec pomôže, a zároveň poukazujú na fakt, že účasť na takýchto praktikách môže znamenať aj právne dôsledky pre toho, kto úplatok poskytuje.
Existujú však aj odlišné skúsenosti. Jedna z diskutujúcich uviedla, že minulý rok ležala na onkológii, absolvovala operáciu, rádioterapiu, chemoterapiu a napriek tomu, že nikomu nedala žiadnu obálku, lekári aj sestričky boli skvelí a ona sa vyliečila. Jej rada znie: "Ak by som ale bola prípad, ktorý sa vyliečiť nedá, tak sa nevyliečim, ani keby som niekomu sto tisíc dala." Zdôrazňuje silu pozitívneho nastavenia a pokory, pretože psychika dokáže urobiť veľmi veľa. Zlosť podľa nej iba škodí a chorý človek potrebuje okolo seba pokoj a podporu.
Na druhej strane, iní spomínajú, že ich predkovia z generácie 50+ boli v tomto "zbehnejší" a naznačujú, že táto praktika by mala ísť do úzadia. Objavujú sa aj názory, že nie vždy sa život blízkeho dá zachrániť úplatkom a že diagnóza sa nestratí, ak dáte lekárovi peniaze. Napriek tomu sa chápe rozpoloženie "zúfalého človeka, ktorý robí zúfalé činy".
Príbehy nádeje a sklamania
Jeden z príbehov opisuje otca s vážnym zdravotným stavom, s ktorým sa rodina už išla rozlúčiť. Lekári však robili "naozaj všetko, čo mohli, dokonca až zázraky". Z pacienta, ktorý bol ležiaci a plienkovaný, sa stal dialyzovaný pacient, ktorý po slabej porážke dokonca dostal kardiostimulátor a bol postavený na nohy. Po troch rokoch už chodil bez barly, napriek tomu, že mu nedávno odrezali dva prsty na nohe.
Vďačnosť lekárom zaznieva aj od tých, ktorí sa nestretli s tým, že by niekto o nich čo sa týka zdravotníctva čakal obálku. Vždy podľa nich spravili maximum. Avšak, existujú aj iné skúsenosti. Predstavte si prípad muža s problémami s bedrovými kĺbmi, ktorý odkladal operáciu. Keď už mal neznesiteľné bolesti a čakal by rok-dva, dal primárovi 5000 eur. V nemocnici boli všetci milí, ale operácia nedopadla slávne a hybnosť ostala dosť obmedzená. Cestou je skôr riešiť veci rýchlo, hľadať možnosti aj mimo okresu, prípadne súkromnú kliniku, ale úplatky nemusia byť vždy dobrou cestou. Niektorí považujú sumu 50-100 eur za "nič moc úplatok" a odporúčajú skôr súkromnú kliniku, kde sa vie, že o človeka bude postarané.
Existuje aj názor, že niektorí lekári vedia, že aj tak nepomôžu, ale úplatok si aj tak zoberú. Bol zaznamenaný prípad, kedy pacientka žiadala vrátenie obálky za to, že ju primár neoperoval. On siahol po prvej obálke v stolíku a ona si za tie peniaze prerobila komplet kuchyňu, no napriek tomu jej teta neprežila.
Korupcia a alternatívne riešenia: Sila alebo obálka?
Na Slovensku je stále dosť veľká korupcia. Niekto si vie predstaviť, že má zmysel dať úplatok niekomu z poisťovne, kto má schvaľovať nejakú nadštandardnú liečbu. Pokiaľ ale ide o úplatok priamo ošetrujúcemu lekárovi, názory sa rôznia. Niektorí tvrdia, že slušný lekár spraví to, čo má bez úplatku. Arogantný lekár vraj vezme obálku a aj tak sa nepretrhne viac ako bez nej.
V extrémnych situáciách, keď personál zjavne zanedbáva svoje povinnosti, ako napríklad v prípade, keď príbuzní našli ženu, ktorú personál celé dni nebol ochotný umyť od krvi, alebo keď starému človeku doniesli jedlo a ak ho nevládal zjesť, nik mu nepomohol, sa objavujú aj radikálnejšie nápady. Jedna z diskutujúcich by v takom prípade neváhala "zabehnúť do fitka, zastaviť prvého hrubokrkého svalovca a dať mu stovku za to, že lekára slušne ale rázne upozorní, čo sa stane ak niečo vo svojej práci zanedbá." Na arogantných "hajzlov" vraj neplatí doprosovanie sa, ale len sila.
Táto myšlienka vyvolala polemiku, či by sa naozaj poslal niekto "dať mu po papuli". Bolo tiež namietnuté, že súkromná klinika neznamená, že sa tam nič také nedeje. Táto predstava však ostáva v rovine hypotetickej situácie, s ktorou sa väčšina diskutujúcich osobne nestretla.
Eutanázia, medicína a dôstojné umieranie
V kontexte diskusie o hodnote ľudského života a starostlivosti v nemocniciach sa objavujú aj témy ako eutanázia a medicína zameraná na dôstojné umieranie. Niektorí argumentujú, že lekár musí zhodnotiť, či má zmysel oživovať alebo udržiavať vitálne funkcie, ak sú ochorenie alebo zranenia nezlučiteľné so životom. Smrť je bežná a netreba ju vnímať morbídne.
Existuje aj názor, že ľudia by mali mať možnosť zomrieť doma medzi svojimi príbuznými, a nie sami v nemocnici. Príbuzní by mali mať šancu sa rozlúčiť a vyriešiť nevyriešené záležitosti. Liečiť človeka za každú cenu nemá zmysel, ak sa nedá zlepšiť kvalita života. Medicína by sa mala zamerať na dôstojné umieranie bez mučivých bolestí.
Na druhej strane, iní vyjadrujú silný odpor voči akýmkoľvek formám eutanázie alebo rozhodovania o živote a smrti na základe veku či rentability pacienta. Obávajú sa, že "test smrti" alebo podobné morálne zvrátenosti sa môžu stať realitou, ak kríza pretrváva a morálne riešenia zlyhávajú. Zdôrazňujú, že život je individuálny a nikto nemá právo určovať, kto má žiť a kto zomrieť. Niektorí dokonca uvádzajú, že majú v chorobopisoch napísané, aby sa s nimi v prípade vážneho stavu nerobili žiadne "kejkle" a nechcú byť udržiavaní pri živote len ako "telesná schránka".
Celkovo sa téma hodnota ľudského života v slovenskom zdravotníctve ukazuje ako extrémne komplexná, prelínajúca sa s morálnymi, etickými a sociálnymi otázkami. Od úplatkov v núdzi, cez skutočné lekárske zázraky, až po diskusie o dôstojnom konci života, tieto témy rezonujú v spoločnosti a poukazujú na potrebu neustáleho dialógu a hľadania humánnych riešení.