Právo vlastniť majetok a právo na spravodlivé súdne konanie sú základnými kameňmi právneho štátu. Keď sa tieto práva ocitnú v konflikte s územným plánovaním a stavebnými predpismi, výsledkom môžu byť zložité právne spory, ktoré sa napokon dostanú až pred najvyššie súdne autority. Prípad sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, ktorý sa obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky po tom, ako jeho žiadosť o dodatočné povolenie stavby a následné súdne konania neboli úspešné, predstavuje zaujímavú prípadovú štúdiu o interpretácii stavebného zákona, územného plánu a základných práv. Tento článok sa zameriava na kľúčové aspekty tohto prípadu, analyzuje argumenty sťažovateľa a súdov a osvetľuje širšie implikácie pre majetkové práva a územné plánovanie na Slovensku.
Vznik sporu: Objekt, pozemok a územný plán
V centre pozornosti tohto prípadu stojí objekt, ktorý sťažovateľ umiestnil na prenajatý pozemok v katastrálnom území ⬛⬛⬛⬛. Podľa Nájomnej zmluvy zo dňa 14.07.2010, ktorú sťažovateľ uzatvoril s prenajímateľom Urbárska obec, si prenajal pozemok č. KN-C 520/203 o výmere 100 m2. Účelom nájmu bolo osadenie dočasnej stavby na pozemku pre uskladnenie rybárskych potrieb a rekreáciu. Sťažovateľ tvrdí, že v súlade s nájomnou zmluvou na pozemku bezodkladne umiestnil Objekt a takmer tri roky ho nerušene užíval.
Situácia sa skomplikovala, keď Mesto Žilina, stavebný úrad, vyzvalo sťažovateľa, aby predložil písomnú žiadosť o dodatočné povolenie stavby. Mesto Žilina totiž považovalo Objekt za stavbu v zmysle zákona č. 50/1976 Zb. (Stavebný zákon). Sťažovateľ v súlade s pokynmi mesta podal žiadosť o dodatočné povolenie stavby. V rámci konania o dodatočné povolenie stavby mesto požadovalo od sťažovateľa predloženie viacerých dokladov, ktoré sťažovateľ predložil. Následne bolo od sťažovateľa požadované predloženie dokladu o tom, že stavba Objektu nie je v rozpore s verejným záujmom, a za týmto účelom predložil stanovisko Mesta Žilina týkajúce sa súladu stavby Objektu s územným plánom mesta. Daný doklad však sťažovateľ doložiť nemohol, avšak zaslal mestu Žilina svoje vyjadrenie, v ktorom sa zaoberal jednak charakterom Objektu ako stavby a tiež jeho súladom s územným plánom mesta.
Podľa sťažovateľa Objekt nie je stavbou v zmysle Stavebného zákona, a pokiaľ by ňou aj bol, je v súlade s územným plánom, keďže sa jedná o objekt drobnej architektúry a slúži na rekreačné čely a športový rybolov. Napriek tomu Mesto Žilina vydalo rozhodnutie č. 21870/2013-21806/2014-OS-DRA zo dňa 25.04.2014, ktorým nariadilo sťažovateľovi Objekt ako stavbu odstrániť. V odôvodnení tohto rozhodnutia mesto poukazovalo na skutočnosť, že stavba Objektu nie je v súlade so záväznou časťou územného plánu mesta. Sťažovateľ však namietal, že územný plán mesta Žilina bol schválený VZN Mesta Žilina č. 4/2012, teda až v roku 2012, pričom Objekt na pozemok umiestnil ešte v roku 2010.
Súdne prieťahy a porušenie práv
Proti rozhodnutiu Mesta Žilina podal sťažovateľ odvolanie. Rozhodnutím Okresného úradu Žilina, č. OU-ZA-OVBP2-2014/17167-1/Pál zo dňa 05.08.2014, bolo rozhodnutie Mesta Žilina zrušené. Následne bolo vydané nové rozhodnutie Mesta Žilina, ktorým opätovne nariadilo odstránenie stavby Objektu. Sťažovateľ opäť podal odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté Rozhodnutím Okresného úradu Žilina, keď tento odvolanie sťažovateľa zamietol.
Sťažovateľ následne podal na Krajský súd v Žiline žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Okresného úradu Žilina, ako aj postupu správneho orgánu, ktoré jeho vydaniu predchádzalo. Krajský súd rozsudkom zo dňa 06.04.2015 pod sp. zn. 21S/69/2015 zamietol žalobu sťažovateľa. Proti rozsudku Krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžo 61/2016 z 25. apríla 2018 bol potvrdený rozsudok Krajského súdu.
Sťažovateľ má za to, že zo strany Najvyššieho súdu, ako aj orgánov, ktoré rozhodovali v jeho veci predtým (Krajský súd, Okresný úrad Žilina a Mesto Žilina), došlo k porušeniu jeho základných práv. Vo vzťahu k porušeniu práva vlastniť majetok, ktoré mu vyplýva tak z čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, ako aj z čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, sťažovateľ uvádza, že konanie správnych orgánov bolo v priamom rozpore s ustanovením čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Týmto postupom mu bolo uložená povinnosť, ktorou mu bolo zasiahnuté do práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok bez zákonného dôvodu.
Argumentácia sťažovateľa: Definicía stavby a súlad s územným plánom
Kľúčovým bodom argumentácie sťažovateľa je nesúhlas s právnou interpretáciou pojmu "stavba" v zmysle § 43 Stavebného zákona. Sťažovateľ opakovane uvádza, že Objekt nie je stavbou v zmysle tohto ustanovenia, pretože nie je pevným základom spojený so zemou. Pokiaľ správne orgány a všeobecné súdy tvrdili, že jeho umiestnenie na pozemok si malo vyžiadať úpravu terénu v malej časti, sťažovateľ predložil dôkazy, ktoré jasne vyvrátili, že by k terénnym úpravám došlo z dôvodu umiestnenia Objektu.
Podľa sťažovateľa, výklad Najvyššieho súdu, že aj v prípade minulej úpravy pozemku sa pri Objekte jedná o stavbu v zmysle § 43 SZ, nemá oporu v danom ustanovení. Z citovaného ustanovenia podľa názoru sťažovateľa vyplýva, že definícia pojmu stavba môže byť pri alternatíve týkajúcej sa úpravy pozemku naplnená výlučne v tom prípade, ak si osadenie predmetnej stavby priamo vyžaduje úpravu podkladu. Potreba úpravy pozemku musí byť priamo vyvolaná tou konkrétnou skutočnosťou, že na nej má dôjsť k umiestneniu stavby. Bez existencie tejto príčinnej súvislosti nemôže dôjsť k naplneniu hmotnoprávnych podmienok pojmu stavba. Sťažovateľ sa domnieva, že k naplneniu tejto legálnej definície nemôže dôjsť v prípade, ak v minulosti bola vykonaná úprava pozemku pre odlišné účely a následne po uplynutí dlhšej doby došlo k umiestneniu veci na pozemok, a to bez toho, aby sa to vyžiadalo akékoľvek úpravy pozemku.
Nesúhlasí s tým, že by došlo k obchádzaniu zákona, ak by stavebník umiestnil vec na v minulosti upravený pozemok a neohlásil by ju ako drobnú stavbu. Rozhodujúcou je totiž práve povaha konkrétnej veci, ktorá má byť na pozemok umiestnená. Sťažovateľ si myslí, že nemôže niesť zodpovednosť za konanie iného, nakoľko práva a povinnosti mu môžu vznikať len na základe jeho právnych úkonov. Vychádza z legálnej definície právneho úkonu uvedenej v § 34 Občianskeho zákonníka, kde základným pojmovým znakom je prejav vôle.
Ďalším dôležitým aspektom je súlad Objektu s územným plánom mesta Žilina. Sťažovateľ tvrdí, že Objekt je v súlade s platným Územným plánom Mesta Žilina. Podľa územného plánu mesta Žilina a jeho funkčnej náplne v časti jeho územia označenom v Urbanistickom okrsku č. ⬛⬛⬛⬛ znakom majú základnú funkciu plniť jestvujúce zariadenia verejného stravovania a funkcie doplňujúce šport a rekreáciu. Objekt podľa názoru sťažovateľa základnú funkciu spĺňa, keďže existoval už v čase nadobudnutia platnosti územného plánu mesta Žilina a je určený pre šport a rekreáciu. Sťažovateľ ho totiž od počiatku používa na uskladnenie rybárskeho náradia, ktoré používa pri športovom rybolove, a aj správne orgány ho nazvali ako rekreačný objekt.
Na tieto skutočnosti sťažovateľ poukazoval v rámci správneho konania ako aj konania pred všeobecnými súdmi. Správne orgány a ani všeobecné súdy sa však s argumentáciou a námietkami sťažovateľa nevysporiadali, keď neuviedli konkrétne skutočnosti, ktoré majú oporu v územnom pláne mesta Žilina a všeobecne záväzných právnych predpisoch. Z tohto dôvodu považuje sťažovateľ aj Rozsudok NS SR v časti týkajúcej sa súladu Objektu s územným plánom mesta Žilina za nepreskúmateľný. Podľa názoru sťažovateľa bolo povinnosťou Najvyššieho súdu SR vysporiadať sa v rámci odôvodnenia Rozsudku NS SR náležite s argumentmi uvedenými v odvolaní zo strany sťažovateľa. Keďže tomu tak nebolo, došlo podľa názoru sťažovateľa tiež k porušeniu jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce mu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Dôsledky rozhodnutia súdu a širší kontext
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júla 2018 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a odmietol ju. Toto rozhodnutie znamená, že ústavný súd nevidel dôvod na zásah do právoplatných rozhodnutí nižších súdov a správnych orgánov. V kontexte práva vlastniť majetok a práva na spravodlivé súdne konanie je však dôležité analyzovať, ako sa v tomto prípade stretli rôzne právne princípy.
Argumentácia sťažovateľa poukazuje na potenciálnu neistotu pri interpretácii pojmu "stavba" a jeho vzťahu k existujúcim úpravám pozemku. Zároveň zdôrazňuje dôležitosť súladu s územným plánom, najmä ak bol tento prijatý po umiestnení objektu. Prípad tiež poukazuje na problém, kedy správne orgány môžu vyzývať na dodatočné povolenie stavby aj v prípadoch, kedy spornej veci nemusí spĺňať definíciu stavby v zmysle zákona.
V kontexte práva na spravodlivé súdne konanie, sťažovateľ argumentoval, že súdy sa riadne nevysporiadali s jeho kľúčovými argumentmi, najmä týkajúcimi sa súladu s územným plánom. Toto je dôležitá požiadavka vyplývajúca z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá vyžaduje, aby vnútroštátne súdy odôvodnili svoje rozhodnutia a vysporiadali sa s podstatnými argumentmi účastníkov konania.
Napriek tomu, že Ústavný súd sťažnosť odmietol, tento prípad otvára diskusiu o potrebe jasnejšej legislatívy a konzistentnejšej interpretácie stavebných predpisov a územných plánov. Je nevyhnutné, aby orgány verejnej moci konali v súlade s princípmi právneho štátu, rešpektovali základné práva občanov a poskytovali im potrebnú pomoc a poučenia v rámci správneho konania. Dôležitosť preskúmateľnosti súdnych rozhodnutí a náležitého odôvodňovania je esenciálna pre dôveru verejnosti v právny systém.
V súčasnosti už Urbárska obec, pozemkové spoločenstvo, vyvíja aktivitu, ktorou sa snaží o zmenu územného plánu mesta Žilina. Výbor Urbárskej obce uložil jeho predsedovi, aby do troch mesiacov pripravil návrh zmeny územného plánu na využitie pozemkov spravovaných spoločenstvom na individuálne záujmy spoločenstva pre svojich členov a ostatných záujemcov na rekreačné využitie a požiadal mesto Žilina o zmenu územného plánu. Táto iniciatíva môže v budúcnosti ovplyvniť situáciu a potenciálne viesť k súladu s územným plánom, aj keď už teraz je dôležité, aby sa všetky právne kroky vykonávali v súlade s platnou legislatívou a dodržiavaním práv občanov.