Trenčiansky hrad, majestátne sa týčiaci na skalnom brale nad mestom, bol po stáročia nielen dominantou Považia, ale aj sídlom najmocnejších veľmožov, kráľov a kráľovien. V 20. storočí však jeho sláva dávno upadla a na mesto sa z výšky pozerali už len smutné ruiny. Obdobie po druhej svetovej vojne a najmä rok 1956 predstavujú kľúčový zlom v jeho novodobej histórii, kedy sa začal proces jeho postupnej záchrany a rekonštrukcie, ktorý v rôznych formách pokračuje dodnes.
Počiatky úpadku a dlhá cesta k záchrane
Úpadok Trenčianskeho hradu možno datovať už do 17. storočia, kedy sa vtedajší majitelia, rod Ilešháziovcov, podľa vtedajšieho trendu presunuli z neútulného stredovekého hradu do nového, reprezentatívneho Dubnického kaštieľa. Hrad naďalej obývala vojenská posádka a krátky čas slúžil aj ako väzenie. Plány na jeho prestavbu v roku 1790 skrížil rozsiahly požiar, pri ktorom hrad vyletel do povetria a odvtedy sa už neopravoval, čím sa zmenil na neutešenú zrúcaninu. V nasledujúcom období sa z niekdajšej rezidencie najmocnejších šľachticov krajiny stalo obľúbené miesto vychádzok Trenčanov. V roku 1835 predal Štefan Ilešházi, posledný príslušník slávneho rodu, svoje panstvá vrátane Trenčianskeho hradu barónovi Sinaovi. On a jeho potomkovia sa postarali o najnutnejšie práce, aby hradné ruiny neohrozovali mesto, avšak na rozsiahlejšiu rekonštrukciu nepomýšľali. Posledná majiteľka z rodu Sina, Ifigénia d´Harcourt, v roku 1905 darovala hrad mestu Trenčín. Tak sa symbolicky skončil stáročný boj medzi mestom a hradom (resp. jeho majiteľmi), ktorý, opustený a chátrajúci, sa stal vlastníctvom Trenčína.
V roku 1924 dostal hrad do prenájmu Klub čs. turistov. Ten previedol v nasledujúcich rokoch viacero opravných prác v hradných palácoch aj vežiach, avšak o komplexnú prestavbu ešte nešlo. Začiatkom 50. rokov 20. storočia sa hrad zo správy Okresného múzea v Trenčíne dostal pod pamiatkové oddelenie Povereníctva školstva, vied a umení. V tomto období sa pristúpilo k obnove Bratislavského hradu a rovnaké snahy boli vyvíjané aj pri Trenčianskom hrade, aj keď tu sa najprv uvažovalo iba o konzervácii.
Rok 1956: Zlomový bod v obnove
Kľúčovým momentom pre záchranu hradu sa stal rok 1956, ktorý je v kontexte jeho rekonštrukcie často spomínaný. Predchádzajúce roky boli poznačené postupným chátraním a len čiastočnými zásahmi. V roku 1952 boli následkom víchrice silno poškodené strechy Matúšovej a Hodinovej veže a v prípade Matúšovej veže aj zábradlie, čo bezprostredne ohrozovalo bezpečnosť návštevníkov. To bol ďalší podnet pre spustenie záchranných prác. Oprava prebehla v roku 1954 a v ďalších rokoch postupne nasledovali ďalšie časti hradu, medzi nimi napríklad delová bašta, ktorá svojim stavom priamo ohrozovala hotel Tatra (dnes Elizabeth) a ďalšie budovy.
Prvotný zámer konzervácie bol časom prehodnotený a bolo rozhodnuté o postupnej komplexnej rekonštrukcii. Rok 1956 je často spájaný s prvými významnejšími prácami v rámci tejto novej etapy. Hoci presné detaily rozsahu prác v tomto konkrétnom roku sú predmetom ďalšieho bádania a dokumentácie, je zrejmé, že sa začalo s systematickejšou obnovou.
Architektonické a historické skvosty hradu
Trenčiansky hrad vznikol na mieste staršieho osídlenia, ktoré tu existovalo od doby bronzovej cez Keltov a Germánov až po slovanské osídlenie. Zo staršieho veľkomoravského hradiska sa v dobe vzniku uhorského štátu stal komitátny kráľovský hrad. Najstaršou kamennou stavbou hradu je predrománska rotunda, pravdepodobne ešte z veľkomoravského obdobia. Koncom 11. storočia vznikla kamenná útočištná veža (donjon, bergfrid), po roku 1270 nadstavená a rozšírená gotickým tehlovým plášťom. Svojou kónickou zbiehavosťou smerom k vrcholu tvorí na Slovensku ojedinelý prvok hradnej architektúry. Je stredobodom hradnej akropoly a najvýraznejšou pohľadovou dominantou panorámy mesta. V jej tesnej blízkosti vznikli jednotlivé hradné paláce. Ich stavba súvisela s rozšírením funkcie hradu z predovšetkým obrannej na správnu, administratívnu a obytnú.
Najstarším palácom bol zrejme Matúšov palác zo začiatku 14. storočia, z ktorého sa však zachovala iba jedna stena, ktorá dnes tvorí súčasť Barborinho paláca. Bol sídlom Matúša Čáka Trenčianskeho (okolo 1260 - 1321), ktorý z neho urobil svoje sídelné hradisko a centrum rozsiahlych dŕžav, tzv. „Matúšovej zeme“ alebo aj Terra Mathei. Tento, v tom čase najmocnejší uhorský magnát, ovládol takmer celé dnešné Slovensko a značnú časť Zadunajska. Patrilo mu takmer 50 hradov a niekoľko žúp. Matúšova smrť 18. marca 1321 znamenala nielen okamžitý rozpad jeho „kráľovstva“, ale stala sa základom viacerých legiend a povestí.
Anjuovskú dobu pripomína gotický Ľudovítov palác, ktorého stavba sa pripisuje synovi Karola Róberta, Ľudovítovi I. Veľkému. Trenčianske múzeum pripravilo v jeho priestoroch expozíciu chladných a palných zbraní z obdobia 13. až 19. storočia. Gotický sloh s rannorenesančnými prvkami reprezentuje i Barborin palác, ktorý vraj dal vystavať cisár Žigmund Luxemburský pre svoju druhú manželku Barboru Cellskú. Posledným, tretím palácom na Trenčianskom hrade je Palác Zápoľských, pochádzajúci z obdobia panstva mocnej rodiny Zápoľských. Dal ho v neskorogotickom slohu s prvkami rannej renesancie postaviť Štefan Zápoľský a jeho žena Hedviga.
V Paláci Zápoľských umiestnilo Trenčianske múzeum súbor obrazov z Ilešháziovskej zbierky, ktorá sa radí k najkomplexnejším šľachtickým umeleckým kolekciám na Slovensku. Takmer sto vystavených obrazov reprezentuje viacero umeleckých slohov a žánrov, od neskorej renesancie, cez baroko po romantizmus.
Zsolná rodina Zápoľských sa rozhodla vyriešiť aj problém jediného zraniteľného miesta hradu, tiahleho sedla Breziny naväzujúceho na hradnú skalu z južnej strany. Všetky útoky na hradné opevnenia boli a mohli byť vedené iba odtiaľto. Nové Južné opevnenie preťalo sedlo dvoma suchými priekopami a troma hradobnými pásmi so strieľňami a smolnými nosmi. Vtedy už zastarávajúci gotický systém posilnili dve delostrelecké bašty nového renesančného rondelového typu, Jeremiášova bašta a Mlynská veža, umiestnené v stredovej osi obrany. Z architektonického hľadiska ide o unikátny fortifikačný systém, v strednej Európe ojedinelý. Nemenej unikátnou stavbou z tejto doby je i budova kasární pre hradnú posádku, vedľa druhej hradnej brány.
Diplomatické stretnutia a kráľovskí hostia
Trenčiansky hrad nezažil iba vojnu a násilie. Hostil vo svojich múroch korunované hlavy takmer z celej Európy. Výhodná poloha v blízkosti hraníc troch kráľovstiev ho priam predurčovala za miesto diplomatických schôdzok a stretnutí. 24. augusta 1335 sa na Trenčianskom hrade stretli pri mierových rokovaniach poľský kráľ Kazimír III. Veľký, uhorský kráľ Karol Róbert so synom Ľudovítom a český kráľ Ján Luxemburský sprevádzaný taktiež svojím synom Karolom. V roku 1362 tu opäť prebehli mierové rokovania medzi Ľudovítom Veľkým a rímskym cisárom Karolom IV. Obaja panovníci tu vyriešili svoje spory o Aquileu. Mier bol uzavretý o dva roky neskôr. Pri tejto príležitosti si obaja panovníci vymenili honosné dary.
Podobným spôsobom využíval Trenčiansky hrad i cisár Žigmund Luxemburský a neskôr kráľ Matej Korvín. Múry Trenčianskeho hradu však vítali i hostí, ktorí ho navštívili za radostnejším účelom. Už spomínaný kráľ Matej so svojou matkou Alžbetou tu v roku 1461 očakával svoju snúbenicu, dcéru Juraja z Poděbrad, českú princeznú Katarínu (Kunhutu) a v roku 1512 sa na hrade konali zásnuby dcéry Štefana Zápoľského s poľským kráľom Žigmundom I. Starým.
Vojenské a obranné aspekty
Od 15. storočia sa pôvodne kráľovský hrad postupne dostával do rúk šľachtických vlastníkov. Uhorský palatín Alexius Thurzo dal v polovici 15. storočia postaviť v severnom rohu dolného nádvoria renesančnú Delovú baštu, ktorá svojimi delami chránila Hornú „Vodnú“ mestskú bránu s mostom. Od roku 1548 súčasne prebiehali opravy hradu, poškodeného Katzianerovými vojskami. Gróf Imrich Forgáč pozval na hrad talianskych a nemeckých kamenárskych majstrov a murárov, aby ho opravili a zveľadili. V roku 1594 získal záložné právo na Trenčiansky hrad Štefan Ilešházi a v roku 1600 ho zakúpil. Vpád Turkov na Považie v roku 1663 inicioval posledné spevňovanie obrany hradu. Južné opevnenie bolo zosilnené barokovým hviezdicovým bastionovým prvkom, dokončeným v roku 1673. Následne cisár umiestnil na hrade vlastnú posádku v sile asi 400 mužov.
Ku koncu 18. storočia Trenčiansky hrad definitívne stratil svoj vojenský význam a následne, v roku 1783 odišla i cisárska vojenská posádka. Obrovský požiar 11. júna 1790, ktorý takmer zničil mesto, zasiahol devastujúcim spôsobom i hrad.
Posledné rekonštrukčné práce a súčasnosť
Proces, ktorý sa začal v 50. rokoch 20. storočia, pokračuje až dodnes. V súčasnosti sa pracuje na sprístupnení južného opevnenia od Breziny. Hradné priestory sa dnes využívajú najmä na muzeálne účely, konajú sa tu pravidelne rôzne odborné aj kultúrne podujatia a pulzuje tu život.
V septembri 2022 sa začala rekonštrukcia strechy na budove tzv. Kráľovskej veže. Dôvodom rekonštrukcie je najmä lokálne zatekanie do objektu a jej cieľom ochrana pamiatkových hodnôt objektu i vystavených exponátov. V rámci rekonštrukcie dôjde k odstráneniu a likvidácii starého dreveného šindľa, výmene latovania, montáži novej strešnej krytiny a jej náteru prírodným materiálom (drevný tér, ľanový olej).
Juhovýchodnú valcovitú baštu, zvanú aj "Kráľovská veža", dal v 15. storočí postaviť Žigmund Luxemburský pôvodne ako vyhliadkovú vežu. Neskôr údajne slúžila ako hradné väzenie a hladomorňa, pre potvrdenie tejto tradície však chýbajú hodnoverné doklady. V bašte sa nachádza múzejná expozícia s názvom „Hladomorňa - Teufelsturm“. Návštevníci Trenčianskeho hradu si môžu pozrieť repliky stredovekých mučiacich nástrojov a dozvedieť sa zaujímavé informácie o tzv.
Trenčiansky hrad videl pod svojimi hradbami nepriateľské vojská českých a poľských kráľov, tatárske hordy, hajdúchov, cisárskych landsknechtov, janičiarov a bašibozukov tureckého sultána, Tatárov krymského chána, kompánie saského vojvodu, Kurucov i Labancov. Z mnohých zrúcanín hradov, ktoré sú vzácnymi historickými pamiatkami Slovenska, svojou rozlohou, mohutnosťou a historickosťou je najvýznamnejší štátny hrad Trenčín. Jeho obnova a starostlivosť oň je preto úlohou celej spoločnosti.
tags: #rekonstrukcia #trencianskeho #hradu #1956