Slovensko, krajina s bohatou agrárnou históriou, sa dodnes pýši roztrúsenými usadlosťami, ktoré predstavujú nielen architektonické a kultúrne dedičstvo, ale aj potenciál pre udržateľný rozvoj a obnovu vidieka. Tieto usadlosti, často označované ako laznícke sídla, kopanice alebo samoty, sú svedectvom života našich predkov, ich húževnatosti a schopnosti prispôsobiť sa náročným podmienkam. Ich história siaha hlboko do minulosti, pričom mnohé z nich vznikali v súvislosti s kolonizáciou, potrebou efektívnejšieho využívania pôdy či špecifickými hospodárskymi aktivitami.
Korene usadlostí: Od horských samôt k sezónnym migráciám
Mnohí obyvatelia horských oblastí Slovenska, najmä z Kysúc a okolitých regiónov, čelili v minulosti odvekým výzvam spojeným s drsnými klimatickými podmienkami a nízkou bonitou pôdy. Zložité geografické a klimatické pomery, závislosť od vrchnosti, minimálne výnosy z pôdy a obmedzené možnosti zamestnania viedli k rastúcim problémom s uživením zvyšujúceho sa počtu obyvateľstva. V takýchto podhorských a horských prostrediach, kde lesy zohrávali dominantnú hospodársku úlohu, sa roľnícka rodina ako základ usadlostí stávala neudržateľnou.
V dôsledku týchto nepriaznivých podmienok, najmä v Bystrickej doline, sa mnohé generačné veľkorodiny ocitli v pozícii boja o prežitie. Závislí len na vlastnej produkcii a vzájomnej kooperácii všetkých členov rodiny, strácali usadlosti schopnosť uživiť sa na odľahlých samotách. Patriarchálny profil rodiny, na čele ktorej stál gazda s podporou gazdinej, sa v mikrosvete kysuckých horských osád a usadlostí veľkorodinných spoločenstiev stával neúnosným. Gazdovia - hlavy rodín sa museli prizerať, ako ich mnohočlenné rodiny strádali nedostatkom základných životných potrieb, pričom zložité životné podmienky určovalo primárne poľnohospodárstvo a chov hospodárskych zvierat.
Neprehľadné domáce pomery, prameniace z uzavretosti života bystrických usadlostí vzdialených od centier dedín, však paradoxne naučili kysuckých hospodárov - budúcich sezónnych robotníkov realizovať agrárne techniky pri siatí obilia, žatve a zbere úrody v nepomerne náročnejších podhorských agrárnych podmienkach Kysúc. Tieto zručnosti následne mohli uplatňovať oveľa efektívnejším spôsobom v priaznivých klimatických a pôdnych podmienkach pri sezónnych prácach na južných hospodárstvach Uhorska. Keď sa bystrické obyvateľstvo dostalo do situácie, že nemohlo vyžiť len z domáceho potenciálu, začalo odchádzať v nádeji zabezpečenia svojich rodín na konci 17. storočia na územie Dolnej zeme.
Sezónna migrácia: Dolná zem ako nádej na obživu
Sezónna migrácia z horských oblastí Kysúc do agrárnych oblastí Uhorska na Dolnú zem je známa už na prelome 17. a 18. storočia. Prvá etapa sezónnej cyklickej migrácie spadá predovšetkým do obdobia konca 17. a priebehu 18. storočia. Fakty hospodárskych a sociálnych pomerov poddaných na horných (severných) Kysuciach dokumentujú sezónny odchod za prácou už v 17. storočí. Od polovice 17. storočia sa počet obyvateľstva v priebehu jednej polovice storočia zdvojnásobil, čo spôsobilo, že agrárna produkcia nedokázala pokryť spotrebu na Kysuciach.
Po roku 1712 nastal na horných Kysuciach úbytok robotnej povinnosti pre nekvalitnú pôdu, ktorý bol nahradený osobitnou peňažnou dávkou pre hornokysuckých poddaných. Urbárska regulácia Márie Terézie realizovaná v Trenčianskej stolici v roku 1770 nanovo určila mieru peňažných, pracovných a naturálnych poddanských povinností a dávok v určenom rozsahu poddanskej usadlosti. Sezonári z Kysúc začali odchádzať na žatevné práce. Z usadlostí odchádzali slobodní i ženatí muži, zatiaľ čo doma ostávali starí, nevládni, gazdiné, ženy a mládež, ktorí sa podieľali na práci hospodárstiev a zabezpečovali časť povinností voči zemepánom. Opraty hospodárstva a rodinného života preberala gazdiná a najstarší syn.
Pomocným robotám okolo statku a pasenia sa nevyhli ani deti. Sezonári ešte pred odchodom doma pripravovali jarné práce, organizovali činnosť hospodárstva a, ak počasie dovolilo, stihli na jar zasadiť zemiaky, kapustu a zasiať jarné obilie. Po návrate z Dolnej zeme často vyplatili dlhy a vďaka vegetačnému posunu v podhorských oblastiach niektorí stihli doma na poliach žatvu, pozbierať a uskladniť úrodu. Sezónnymi príjmami a naturáliami prinesenými z dolnozemských gazdovstiev a veľkostatkov zabezpečili chod hospodárskych usadlostí i panské príjmy. Mnohí sezonári paradoxne prinášali z Dolnej zeme okrem naturálií aj údenú slaninu a masť, tradičné produkty, ku ktorým sa však doma v tom čase dostávali sporadicky. Ak sezonári doniesli krmivo, darilo sa lepšie aj statku a bola aj fašiangová zabíjačka. Avšak v období 18. a 19. storočia, keď hlad a neúrody vyhnali poľnohospodárskych robotníkov na sezónne práce, to bola skôr výnimka. Počet dobytka bol obmedzený na niekoľko kusov slúžiacich predovšetkým na záprahovú robotu na horských políčkach, pričom mlieko bolo podstatným zdrojom stravy pre deti.
Obnova Dolnej zeme a rola kysuckých sezónnych robotníkov
Postupný návrat hospodárskeho života do stabilizujúcich sa stolíc Dolnej zeme, oslobodených po príchode Turkov, sa pomaly obnovoval. Dolnozemskí gazdovia, vedomí si nedostatku financií i pracovnej sily, najímali sezónnych robotníkov, spočiatku len na žatvu alebo zber úrody. V počiatočnom období boli schopní platiť prevažne naturáliami. Zisk a poľnohospodárske výnosy investovali do rozvoja gazdovstiev a veľkostatkov. Kysuckí agrárni sezonári teda najskôr odchádzali do relatívne stabilizovaných stolíc na južnom území Slovenska a severe centrálneho Uhorska do podunajskej oblasti, kde si privyrábali pri žatevných prácach a mlátení obilia už okolo roku 1730.
V počiatkoch si dolnozemskí gazdovia pri jarných prácach vystačili so svojím služobníctvom na panských majetkoch a sezónnych robotníkov volali len na žatevné práce. Úrodná pôda v bezpečných panónskych stoliciach tvorila silný potenciál pre sezónnych robotníkov z Kysúc. Veľké priestory úrodných oblastí Uhorska ostávali stále nerekultivované a veľkostatkom chýbalo väčšie množstvo poľnohospodárskych pracovníkov. V Peštianskej stolici napríklad potrebovali gazdovia na obnovu pôdneho fondu a obrábanie pôdy výrazný počet sezónnych robotníkov, pretože na prelome 17. a 18. storočia tu reálne fungovalo len cez 80 osídlených usadlostí. Ich počet výrazne vzrástol s príchodom sezonárov, ktorí sa podieľali na hospodárskom raste i rozširovaní poľnohospodárskej produkcie. Podľa súpisu Peštianskej stolice sa pôvodne najúrodnejšie územia vtedajšieho Uhorska zmenili na obrábanú krajinu. V tom čase bolo poľnohospodárstvo Uhorska stále v žalostnom stave. Územia medzi Dunajom a Tisou či Banátu a Báčky boli takmer vyľudnené a jestvujúce osady na desiatky kilometrov vzdialené.
Next Door Family - dokumentárny film (2013, české titulky)
Situácia na prelome 17. a 18. storočia bola žalostná až tragická, čo sa samozrejme podpísalo aj na možnostiach severných a južných stolíc Uhorska a ich nerovnomernej záťaži a daňovom využití. Postupná kultivácia poľnohospodárskych plôch a návrat k pôvodnému využitiu krajiny pomocou sezónnych agrárnych robotníkov menili túto situáciu. Hospodárske prostredie sa na základe intervencie Uhorskej dvorskej komisie od začiatku 18. storočia zlepšovalo. I v stoliciach zaujímavých pre kysuckých sezonárov - Peštianskej, Komárňanskej, Ostrihomskej stolici sa situácia stabilizovala.
Sezónny odchod za prácou lákal stále viac mužov z horských a podhorských oblastí Kysúc odchádzajúcich do panónsko-potiskej oblasti. Najskôr prichádzali na žatevné práce, kde sa okamžite prejavili ich agrárne zručnosti. V prvých rokoch boli ťažké, pracovali bez zabezpečeného ubytovania, často bývali v hospodárskych priestoroch, chlievoch, ale pracovali za mzdu alebo podiel na úrode. Tak sa postupne stali žiadanou sezonárskou silou, z čoho plynul pravidelný odchod na sezónne práce a stabilnejšie podmienky.
Vychýrení kysuckí sezonári: Zručnosť, pracovitosť a adaptabilita
Mnohí sezonári, obyvatelia horských oblastí Kysúc z Trenčianskej stolice, nachádzali prácu na majetkoch, kde im boli schopní poskytnúť obživu i ubytovanie na niekoľko mesiacov - na celú hospodársku sezónu. Menší i väčší gazdovia ich v období stabilizácie poľnohospodárskych pomerov lákali na svoje majetky pre ich zručnosti, pracovitosť, výdrž a adaptáciu na akúkoľvek hospodársku prácu. Mnohí začali prichádzať pravidelne do oblastí medzi Dunajom a Tisou i do Zadunajska už od polovice 18. storočia na celú sezónu. Na jar chodievali pracovať do vinohradov, okopávali kukuricu, zemiaky. Počet žencov a mlatcov ešte rástol s príchodom žatvy.
Podľa dochovaných údajov pracovali horniacki sezonári z Trenčianskej a Oravskej stolice aj vo vinohradoch v oblasti Svätý Ondrej (Szentendre) a ako ženci chodili do blízkej Jače (Acse) v Peštianskej stolici, kde boli na veľkostatkoch žiadaní a dobre platení. Dokonca natoľko, že Peštianska stolica určila v roku 1729 pevné kvóty obilia pre sezonárov, pod hrozbou trestov pre statkárov, ak im vyplatia viac. V 70. - 80. rokoch 19. storočia boli vyhlásení sezonári z Horniakov - kosci, mlatci a poľnohospodári z Kysúc v období priaznivých podmienok pre sezónnych pracovníkov chodili za prácou, ale dodržiavali zaužívané lokálne normy spoločenstva a vracali sa na svoje rodné kysucké usadlosti. Pokiaľ to bolo samozrejme možné, peniaze získané pri sezónnych prácach využili na prikúpenie poľnohospodárskej pôdy.
Pravidelný odchod za sezónnymi prácami bol dôvodom vytvorenia pevného systému zmluvných dohôd platieb a naturálnych odmien pre kysuckých sezónnych robotníkov s dolnozemskými zemepánmi, ktorí si chceli zabezpečiť, aby neodišli o rok na iné majetky. Kysučanov lákalo aj Zátisie a južnejšie oblasti Báčky. Upevňovaním vzťahov v nových pôsobiskách ich význam neskôr ešte vzrástol z dôvodu rozmachu pestovania obilia a ďalších plodín v priebehu 19. storočia, predovšetkým okopanín a technických plodín. V oblastiach medzi Dunajom a Tisou pracovalo v 18. a 19. storočí množstvo sezónnych robotníkov z Kysúc zamestnaných na poliach, vinohradoch, či lánoch s kukuricou. Na väčších i menších majetkoch, ktoré v spomínaných bezpečných oblastiach rýchlo začali prosperovať, si už od prvej tretiny 18. storočia aj menšie dolnozemské hospodárstva mohli dovoliť zaplatiť sezónnych robotníkov nad mieru ich domácich kysuckých zárobkov. Mnohí obyvatelia z Kysúc okrem sezónneho zárobku zistili, že južné oblasti Uhorska sú hospodársky výnosnejšie a prosperujúcejšie. Keď sa postupne pominulo osmanské nebezpečenstvo, stával sa fenomén vysťahovalectva stále viac chceným či nechceným spôsobom vidiny nového, lepšieho života. Mnohí začali zvažovať a odchádzať jednotlivo ako skúsení sezonári už do známeho hospodárskeho prostredia, iní odchádzali húfne aj po stovkách rodín, ďalší zas prichádzali až potom, ako si ich rodinní príslušníci vybudovali bezpečné zázemie v novej domovine.
Súčasné usadlosti: Výzvy a príležitosti
Rozptýlené sídla na území Slovenska, vrátane lazov, kopaníc a usadlostí, poskytujú aj na začiatku 3. tisícročia nové historické a kultúrne súvislosti, zaujímavé témy k výskumu a výzvy pre všetkých, ktorých táto problematika oslovuje. V 2. polovici 20. storočia vznikli o rozptýlených sídlach knižné publikácie a štúdie zásadného významu.
Na Spiši, Orave alebo na Kysuciach súvisia s kolonizáciou na valaskom práve a s osídľovaním dovtedy nevyužívaných horských kotlín; dolnozemské tane/sálaše, myjavské kopanice alebo viaceré lazy v Krupinskej planine a v Strážovských vrchoch vznikli v snahe efektívnejšie využívať pôdu v odľahlých častiach chotára; genéza čiernovážskych a nízkotatranských samôt sa odvíja od horární, ubytovní drevorubačov a lesných robotníkov; trvalé obydlia v Honte, na Kysuciach alebo na Liptove majú pôvod v šopách, cholvarkoch a lúčnych maštaliach.
Členitý terén a v porovnaní s nižšie položenou dedinou horšie podmienky k poľnohospodárstvu si vynútili pravidelné odchody na sezónne poľnohospodárske práce. V medzivojnovom období, ale ešte aj koncom 40. rokov 20. storočia, slobodné dcéry, no neraz aj celé rodiny s malými deťmi odchádzali na veľkostatky v českom pohraničí, na repnú kampaň napríklad do cukrovaru v Trenčianskej Teplej, oberanie jabĺk, alebo hrozna do malokarpatskej vinohradníckej oblasti. Zo kšinských lazov mali roľníci známych gazdov v južnejších okresoch, najmä v Ostraticiach a Livine, ktorým pred vlastnou žatvou odchádzali kosiť a mlátiť, neskôr na zber cukrovej repy. Pred odchodom nachystali za voz dreva, prípadne sena a domov si priniesli pšenicu na chlieb, na jeseň rezky z cukrovej repy. Rozšírený bol predaj čerstvého (hlavne čerešne) aj sušeného ovocia (jablká, hrušky a slivky) až do okolia Liptovského Mikuláša a južne až po Nové Zámky a Komárno. Pestovali špeciálne druhy jabĺk a hrušiek, vhodných na sušenie. Sušené ovocie zvykli meniť, podľa možnosti, za obilie.
Odľahlá poloha a nekvalitné cesty znamenali namáhavú dochádzku do školy, do kostola, do zamestnania a nutnosť prezúvať aj prezliekať sa na kraji dediny (podľa možnosti u príbuzných), no aj pod mostom alebo pri autobusovej zastávke kvôli zablatenému, mokrému odevu v daždivom počasí a pri snežení. Ak bolo veľa snehu, rodičia alebo starší súrodenci prešľapávali menším žiakom chodník. Napríklad cestu z Čertova do Lazov pod Makytou prehŕňal konský dvojzáprah s dreveným pluhom. Dochádzajúci žiaci a robotníci sa po rannej niekoľkokilometrovej ceste z lazov zovňajškom ani výkonmi v škole alebo na pracovisku nemohli vyrovnať tým, ktorým trvala cesta do školy alebo k autobusu niekoľko minút po pevnej ceste.
Bol to spravidla jeden z najpodstatnejších dôvodov odchodu mladej generácie z lazov po vzniku pracovných príležitostí v priemysle po znárodnení, respektíve po kolektivizácii poľnohospodárstva a vynútenom zániku súkromného hospodárenia a dôležitý faktor postupného zániku trvalého osídlenia lazových sídel. Pre obyvateľov lazov v Závade pod Čiernym vrchom a zo Kšinnej sa vyskytli pracovné príležitosti v Banovciach nad Bebravou (Tatra a Zornica) aj v Dubnici, z Lazov pod Makytou v Dubnici a Púchove (muži sa zamestnávali v Gumárňach).
Mnohé z týchto usadlostí dnes hľadajú svoje nové využitie - či už ako rekreačné objekty, farmy zamerané na ekologické poľnohospodárstvo, alebo ako miesta pre agroturistiku. Ponuky na predaj hospodárskych usadlostí, fariem a pozemkov s potenciálom pre rozvoj poľnohospodárskej činnosti sú dôkazom pretrvávajúceho záujmu o tento typ bývania a hospodárenia. Tieto nehnuteľnosti často ponúkajú nielen obytný dom, ale aj rozsiahle pozemky, hospodárske budovy a v niektorých prípadoch aj vlastné zdroje vody, čo vytvára ideálne podmienky pre sebestačné hospodárenie alebo podnikanie vo vidieckom prostredí.
Kultúrne dedičstvo v podobe týchto usadlostí je však ohrozené. Opustené usadlosti a pozemky na lazoch sú často revitalizované, no nie vždy sa podarí zachovať pôvodné technológie, zručnosti a tradičné hospodárske náradie. Kultúrna krajina, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou lazov, je tiež ohrozená zarastaním polí a lúk náletom krovín a drevín. Oneskorená elektrifikácia odľahlých lazov v porovnaní s dedinou, ako aj obmedzené možnosti vzdelávania a prístupu k moderným technológiám, tiež prispeli k postupnému úpadku týchto sídel.
Napriek týmto výzvam, súčasné usadlosti predstavujú cenný potenciál. S rastúcim záujmom o udržateľný životný štýl, lokálne potraviny a návrat k prírode, sa tieto miesta stávajú atraktívnymi pre nových majiteľov, ktorí v nich vidia nielen bývanie, ale aj možnosť podnikania a naplnenia životného sna. Obnova a udržateľné využívanie týchto historických hospodárskych usadlostí je kľúčom k zachovaniu našej kultúrnej identity a k budovaniu odolnejšej a ekologickejšej budúcnosti.
tags: #reality #byvale #hjospodarske #usadlosti